znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 268/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   E.,   a.   s.   v   konkurze,   N.,   zastúpenej advokátom JUDr. M. G., N., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2 Obo 7/2009 z 29. januára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., a. s. v konkurze, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.,   a.   s.   v   konkurze   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 7/2009 z 29. januára 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pod č. k. 2 Obo 7/2009 zo dňa 29. 01. 2009 vydal Rozhodnutie, ktorým zrušil uznesenie KS v BA (Krajský súd v Bratislave; ďalej len „krajský súd“, pozn.) zo dňa 3. 12. 2008 pod sp. zn. 3 K 238/98 a vec vrátil na nové konanie.“

Sťažovateľka poukázala na to, že zrušeným uznesením krajský súd zrušil konkurz vyhlásený na jej majetok uznesením z 18. júla 2000 a správcu konkurznej podstaty zbavil funkcie s odôvodnením, že správca vo vyúčtovaní príjmov a výdavkov na vedenie konkurzu preukázal, že po vydaní výťažku záložným veriteľom, úhrade súdneho poplatku a vyplatení odmeny správcovi nezostanú finančné prostriedky na úhradu ďalších nákladov konkurzu. Krajský súd zrušil konkurz podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní“), teda z dôvodu, že zistil, že tu nie sú predpoklady na konkurz.

Ďalej sťažovateľka uviedla:„V odôvodnení KS BA zároveň uviedol, že ustanovený správca... predložil súdu dňa 28. 11. 2008 návrh na zrušenie vyhláseného konkurzu v zmysle § 44 ods. 1 písm. a) ZKV v platnom znení a uviedol, že uznesením KS BA v konaní pod sp. zn. 3 K 238/98 bola dňa 24. 08. 2007   schválená   konečná   správa   o   speňažení   konkurznej   podstaty   a   vyúčtovaní odmeny   a   výdavkov   správcu   konkurznej   podstaty   v   znení   predloženom   správcom   dňa 18. 07. 2007.

KS BA zároveň uviedol, že súd je povinný počas celého priebehu konania skúmať podmienky   konania,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   preto,   aby   mohol   zistiť, či sú splnené   podmienky   na   to,   aby   mohol   v   konaní   pokračovať.   Jednou   z   podmienok konania je, aby dlžník mal majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konania. V prípade, ak súd zistí, že dlžník nemá majetok postačujúci na úhradu trov konania je povinný podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV v platnom znení zrušiť konkurz a zbaviť správcu konkurznej podstaty.   Konajúci   súd   preto   pri   svojom   rozhodnutí   vo   veci   zrušenia   konkurzu zo dňa 03. 12. 2008   vychádzal   z   uvedených   zákonných   predpokladov,   ktoré   sa   na   dané konanie vzťahujú a to § 44 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/1991 Zb. v platnom znení.

Proti... uzneseniu o zrušení konkurzu podal odvolanie veriteľ J. M... NS SR   prejednal   odvolanie...   bez   nariadenia   pojednávania,   a   rozhodol   tak ako je uvedené v uznesení zo dňa 29. 01. 2009...

NS SR v danom prípade nesprávne aplikoval a vyložil si ustanovenie § 44 ods. 1 písm. a) zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení, ktorý sa na tento prípad použije...

Postupom NS SR v uznesení 2 Obo 7/2009 zo dňa 29. 01. 2009 bolo odňaté právo na spravodlivý   proces,   čo   v   konečnom   dôsledku   malo   za   následok   zásah   do   ústavne garantovaných práv. Takéto rozhodnutie a postup NS SR v uvedenej veci aj v kontexte uznesenia   vydaného   dňa   25.   06.   2008   pod   sp.   zn.   2   Obo   83/2008   predstavuje   odňatie ústavou   garantovaného   práva   uplatňovať   svoje   práva   v   súdnom   konaní.   Pokiaľ   ide o porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu v spojení s jeho právom vlastniť majetok, primárnym   dôvodom   je   zjavná   svojvôľa   najvyššieho   súdu   SR   pri   právnom   posúdení rozhodujúcej otázky a to aplikácie § 44 ods. 1 písm. a) Zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení.

Sťažovateľ uvádza, že si je vedomý, že úlohou Ústavného súdu SR nie je naprávať skutkové   a   právne   omyly   všeobecných   súdov   v danom   prípade   NS SR,   pokiaľ   však   ide o omyl   natoľko   zjavný   a   závažný,   že   sa   ním   zakladá   interpretačná   svojvôľa,   ktorej dôsledkom je zároveň zásah do základných práv účastníka konania, ako aj základných práv ustanoveného správcu konkurznej podstaty, ktorý je účastníkom konania pokiaľ sa jedná o jeho   práva   a   povinnosti.   Z   rozhodnutia   NS SR   jednoznačne   vyplýva   a je nepochybné, že týmto rozhodnutím sa založila interpretačná svojvôľa bez možnosti podania opravného prostriedku vo veci proti predmetnému rozhodnutiu a to najmä jeho výroku s tým, že NS SR argumentuje aj tým, že ak by prvostupňový súd nerešpektoval jeho právny názor vyjadrený v uvedenom rozhodnutí, rovnako aj v kontexte zrušujúceho rozhodnutia vydaného v tej istej veci pod sp. zn. 2 Obo 83/2008 zo dňa 25. 06. 2008... porušil by ustanovenie § 226 OSP... Mám za to, že sú poškodzované práva úpadcu a to z dôvodu, že svojvoľným výkladom dochádza   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   pričom   tento   právny   prípad   vedený na konkurznom   súde   mal   byť   ukončený   už   dávno   a   to   z   dôvodu   naplnenia   zákonných predpokladov uvedených v zák. č. 328/1991 Zb. ZKV v platnom znení...

Podstata   námietok   sťažovateľa...   má   spočívať   v   tom,   že   NS SR   nezákonným a svojvoľným   výkladom   aplikovaných   ustanovení   zákona   č.   328/1991   Zb.   ZKV   odňal možnosť   konať   pred   súdom   o   sťažovateľovi,   ako   aj   spôsobil   stav   právnej   neistoty bez možnosti   riadnych   resp.   mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   pričom   svojvoľný výklad najmä ust. § 44 ods. 1 písm. a) ZKV pritvrdil tým, že súd prvého stupňa, ktorému rozhodnutie vrátil na nové konanie, je povinný podľa § 226 OSP riadiť sa jeho právnym názorom...

Ďalším   zjavným   omylom   a   pochybením   je   aj   ďalšia   skutočnosť   tvrdená   NS SR v uvedenej   veci,   ktorá spočíva v tom,   že „správca   nemôže   navrhnúť   zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV a konkurzný súd zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého majetok   patriaci   do   konkurznej   podstaty   bol   v   rámci   konkurzu   rozpredaný,   uspokojené uplatnené nároky v rámci konkurzu.“

Pochybenie   NS SR   ďalej   zakladá   aj   názor,   že   „zrušenie   konkurzu   podľa cit. ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde bol konkurz vyhlásený, ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť, a preto sa zruší“.

Uvedené závery NS SR nekorešpondujú s výsledkami konkurzného konania..., ktoré dokazujú, že niet dôvodov (ekonomických ani právnych), aby sa v konkurze pokračovalo. Napadnuté rozhodnutie a v ňom obsiahnutý výklad noriem pri aplikovaní ustanovenia § 226 OSP znamená, že v konkurze sa bude pokračovať donekonečna bez toho, aby existoval iný zákonný dôvod na jeho ukončenie. Najvyšší súd zrušil rozhodnutie krajského súdu bez toho, aby uviedol ako má prvostupňový súd ďalej v konkurze pokračovať. V tomto sťažovateľ vidí vážny zásah do základných práv a slobôd, a to vo veci ním uvedených ustanovení Ústavy SR a Dohovoru. Vzhľadom na uvedené závery je sťažovateľ toho názoru, že základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a v konečnom dôsledku aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   bolo   porušené,   keďže   sťažovateľovi   nebola   súdom   poskytnutá   dostatočná ochrana, právo na spravodlivý proces.»

3. V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel, vyslovil   porušenie   jej   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Uplatnila si aj nárok na náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane sťažnosti   namietajúcej   porušenie základných   práv a   slobôd   podľa   ústavy)   je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda   vylúčení z ďalšieho konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom   ustanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva   oddiely   –   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a   druhý   všeobecné   súdnictvo). K organizácii   súdnej   moci ústavný súd   okrem   iného   uviedol,   že   ide   o   dva   samostatné, navzájom   jeden   od   druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva, pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,   nie   však   zákonnosti.   Naopak,   všeobecné   súdy   sú   povolané   chrániť   nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07, I. ÚS 393/08), ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

7. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

8. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľky spočíva v tom, že podľa jej názoru najvyšší súd v uznesení, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu vo veci sťažovateľky:

● nesprávne   právne   posúdil   zákonné   ustanovenie   týkajúce   sa   predpokladov a dôvodov na zrušenie konkurzu, ktoré interpretoval tak, že založil interpretačnú svojvôľu,● týmto svojvoľným výkladom spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a v konečnom dôsledku aj zásah do jej práva vlastniť majetok,

● v zrušujúcom uznesení neuviedol, ako má ďalej krajský súd v konaní pokračovať.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka cíti byť dotknutá na svojich právach a žiada ústavný súd o výklad právnej normy („... predmetom ústavnej sťažnosti je výklad právnej normy...“).

9. Pred rozhodnutím o odmietnutí sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s predmetným uznesením najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia, ktorým zrušil uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu vo veci sťažovateľky, v podstatnom uviedol:

«Napadnutým uznesením, súd 1. stupňa zrušil ním vyhlásený konkurz... z dôvodov, že nie   sú   predpoklady   pre   konkurz   a   zbavil   správcu   konkurznej   podstaty   jeho   funkcie. Z odôvodnenia vyplýva, že zrušenie konkurzu navrhol správca konkurznej podstaty, navrhol ho zrušiť podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV a súd vydal napadnuté uznesenie, opierajúc sa o toto ustanovenie.

Zo   spisu   odvolací   súd   zistil,   a   uvádza   to   aj   odvolateľ,   že   súd   1.   stupňa   vydal enunciátom zhodné uznesenie dňa 28. 04. 2008 pod č. k. 3 K 238/98-1586, pričom jeho vydanie oprel rovnako ako napadnuté uznesenie zo dňa 03. 12. 2008 o ust. § 44 ods. 1 písm. a) ZKV, a v podstate rovnako ho aj odôvodnil.

Odvolací   súd   vo   svojom,   uznesenie   súdu   1.   stupňa   zrušujúcom   uznesení   vyslovil právny názor, že súd 1. stupňa v situácii, keď už došlo k speňaženiu konkurznej podstaty, správca   konkurznej   podstaty   vypracoval   konečnú   správu,   ktorú   schválil   konkurzný   súd a potvrdil odvolací súd,   nemohol   zrušiť   konkurz podľa ust.   § 44 ods.   1,   písm.   a)   ZKV ani nemohol vrátiť konanie do stavu,   ako to navrhuje odvolateľ J. M.,   môže len vydať rozvrhové uznesenie a zrušiť konkurz z dôvodov uvedených v § 44 ods. 1 písm. b) ZKV. Odvolací   súd   v   tomto   uznesení   upozornil   súd   1.   stupňa,   že   pre   ďalšie   jeho   konanie je v zmysle § 226 O. s. p. právny názor odvolacieho súdu záväzný.

Odvolací   súd   pri   prejednaní   veci   na   základe   odvolania   proti   uzneseniu   súdu 1. stupňa   zo   dňa   03.   12.   2008   č.   k.   3   K   238/98-1716   konštatoval,   že   súd   1. stupňa v napadnutom   uznesení   odvolacím   súdom   vyslovený,   pre   súd   1.   stupňa   záväzný   právny názor nerešpektoval, nekonal v súlade s ním, teda porušil ust. § 226 O. s. p. Preto odvolací súd   napadnuté   uznesenie   súdu   1.   stupňa   zrušil,   pričom   nepovažuje   za   potrebné   tieto dôvody opätovne   uvádzať,   keďže   ide   o   dôvody   už   uvedené   v   zrušujúcom   rozhodnutí sp. zn. 2 Obo 83/2008 zo dňa 25. 06. 2008.

Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie   s   upozornením,   že   v   zmysle   §   226   O.   s.   p.   je   právny   názor odvolacieho súdu pre ďalšie konanie záväzný.

K tomu ešte odvolací súd dodáva: Správca konkurznej podstaty, podľa označenia akademického titulu nemá právnické vzdelanie a pre výkon funkcie správcu konkurznej podstaty mu bola poskytnutá výnimka. Zákon to pripúšťal, ale nemožno pripustiť, aby svoju činnosť vykonával inak, ako to ukladá zákon a konkurzný súd, aby to toleroval a vlastne v tom napomáhal...

V   rámci   konkurzného   konania   –   výkonu   konkurzu   správca   konkurznej   podstaty za súčinnosti súdu môže robiť určité úkony (a tak tomu bolo aj v danom prípade)... Nemôže správca konkurznej podstaty navrhnúť zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV a konkurzný súd zrušiť konkurz podľa ustanovenia, ktorého majetok patriaci do konkurznej podstaty bol v rámci konkurzu rozpredaný, poťažne uspokojené uplatnené nároky, v rámci konkurzu. Zrušenie konkurzu podľa citovaného zákonného ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený, ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť a preto sa zruší. V takom prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva nedotknutý. Veritelia si v takom prípade svoje nároky môžu uplatniť mimo konkurzného konania. Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV nastávajú „ex tunk“, teda ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom dlžníka. Také oprávnenie mal len ako správca podstaty, zaň zodpovedá. Ak predpoklady pre vyhlásenie konkurzu neboli potom treba konkurzným súdom sa vyporiadať s tým, akým spôsobom zmenila najväčšia fabrika v N. svojho vlastníka.»

III.

10. Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   podľa názoru   ústavného   súdu   jasne a   zrozumiteľne vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   najvyšší   súd rozhodol tak, ako rozhodol, a po druhýkrát zrušil uznesenie krajského súdu. Najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní veriteľa proti uzneseniu krajského súdu opätovne uviedol, z akých dôvodov a na akom právnom základe považuje uznesenie krajského súdu za nezákonné. Účastníkom konkurzu (ale opätovne aj prvostupňovému krajskému súdu) predložil najvyšší súd právny názor, prečo v prípade sťažovateľky nepripadá do úvahy zrušenie konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní, ale naopak za stavu, v akom sa nachádzal konkurz sťažovateľky (právoplatné uznesenie o schválení konečnej správy), je možné už len vydať rozvrhové uznesenie a zrušiť konkurz podľa § 44 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze a vyrovnaní, teda zrušiť konkurz po splnení rozvrhového uznesenia. Najvyšší   súd   v   predmetnom   uznesení   zároveň   uviedol,   z akých   dôvodov   nie je možné v prípade   sťažovateľky   zrušiť   konkurz   podľa   §   44   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   konkurze a vyrovnaní, teda z dôvodu, že tu nie sú predpoklady pre konkurz („Zrušenie konkurzu podľa citovaného zákonného ustanovenia pripadá do úvahy tam, kde konkurz bol vyhlásený, ale v priebehu jeho realizácie sa zistí, že vyhlásený nemal byť a preto sa zruší. V takom prípade majetok predĺženého dlžníka ostáva nedotknutý. Veritelia si v takom prípade svoje nároky môžu uplatniť mimo konkurzného konania.

Účinky zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV nastávajú „ex tunk“, teda ako keby konkurz nebol vyhlásený. Potom je ťažko pochopiť na akom základe disponoval ustanovený správca konkurznej podstaty v súčinnosti s konkurzným súdom, s majetkom dlžníka.“). Aj napriek tomu, že uznesenie najvyššieho súdu z 29. januára 2009 je čiastočne odôvodnené   aj   odkazom   na   odôvodnenie   jeho   predchádzajúceho   zrušujúceho   uznesenia z 25. júna 2008 (čo predstavuje krajnú možnosť), ešte stále ide o ústavne akceptovateľné odôvodnenie uznesenia, a to v konkrétnom prípade sťažovateľky aj vzhľadom na ostatné časti jeho odôvodnenia.

11. V   uznesení   najvyššieho   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že uznesenie najvyššieho súdu je vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd opätovne z rovnakých dôvodov zrušil uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní.

12. K námietkam sťažovateľky obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza: Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľka vytýka uzneseniu najvyššieho súdu, (i) samo osebe nie je relevantným a obhájiteľným dôvodom sťažnosti podanej na ústavnom súde   a navyše   (ii)   v   kontexte   už   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti ani potenciálnu možnosť nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšším súdom nezistil.

Sťažovateľkou   namietaná absencia   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k ďalšiemu postupu krajského súdu po zrušení jeho uznesenia nie je dôvodná. Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu jasne vyplýva, že krajský súd v ďalšom postupe môže zrušiť konkurz   len   z   dôvodu   podľa   §   44   ods.   1   písm.   b)   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní, teda po splnení   rozvrhového   uznesenia.   Týmto   právnym   názorom   najvyššieho   súdu je krajský súd podľa § 226 OSP v ďalšom konaní viazaný.

K tvrdeniu sťažovateľky, že „... predmetom ústavnej sťažnosti je výklad právnej normy...“, čím má sťažovateľka zrejme na mysli ustanovenia § 44 ods. 1 písm. a) a b) zákona o konkurze a vyrovnaní, ústavný súd stručne uvádza, že výklad zákonov prislúcha predovšetkým   všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre konštantne   zdôrazňuje   (napr.   I.   ÚS   241/07,   I.   ÚS   393/08),   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako   „pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Ústavný   súd   má   ústavou   zverenú právomoc podávať výklad ústavy a ústavných zákonov, aj to len vtedy, ak je vec sporná (čl. 128 ústavy).

13. K námietke sťažovateľky, že „... svojvoľným výkladom (zo strany najvyššieho súdu)   dochádza   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní...“,   v   čom   vidí   zásah   do   svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ústavný súd stručne uvádza:

Najvyšší súd už v uznesení sp. zn. 2 Obo 83/2008 z 25. júna 2008 vyslovil právny názor,   ktorým   bol   krajský   súd   viazaný.   Krajský   súd   však   podľa   najvyššieho   súdu nerešpektoval viazanosť vysloveným právnym názorom a opätovane rozhodol v rozpore s ním.   Vychádzajúc   z   časovej   súslednosti   konania   a rozhodovania   najvyššieho   súdu (uznesenie   krajského   súdu   z   3.   decembra   2008   zrušené   uznesením   najvyššieho   súdu z 29. januára   2009)   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky nezistil ani len potenciálnu možnosť porušenia jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov najvyšším súdom, ktorý sťažovateľka označila ako porušovateľa svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Potenciálne   by   bolo   možné   uvažovať   o   porušení   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   avšak   len v súvislosti s postupom krajského súdu, ktorý nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu vyslovený už v uznesení sp. zn. 2 Obo 83/2008 z 25. júna 2008, čo na odvolanie jedného z veriteľov sťažovateľky následne viedlo k opätovnému zrušeniu jeho uznesenia najvyšším súdom a opätovnému vráteniu veci na ďalšie konanie. V tomto postupe krajského súdu by bolo   možné   zhliadnuť   potenciálne   porušenie   tohto   základného   práva   sťažovateľky. Keďže   však   sťažovateľka   v   sťažnosti   neoznačila   krajský   súd   ako   porušovateľa   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde] a ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ústavný súd nemohol rozhodovať o prípadnom porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu.

14. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd stručne uvádza:

Vo svojej judikatúre už ústavný súd zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   hmotného   charakteru   (kam patrí aj   vlastnícke   právo),   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05,   I.   ÚS   392/08).   Z   tohto   dôvodu   je   preto   v   kontexte   už   uvedeného (body 10   až   13   odôvodnenia   tohto   uznesenia)   sťažnosť   taktiež   zjavne   neopodstatnená a navyše   v   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   nezistil,   že   by   mohla   byť   daná   príčinná súvislosť   medzi   námietkami   sťažovateľky   a   namietaným   porušením   základného   práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd na záver dodáva, že v tejto časti sťažnosť sťažovateľky nie je ani náležite odôvodnená, v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo je tiež dôvod na jej odmietnutie.

15. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08). Preto bola sťažnosť v celom rozsahu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

16. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009