znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 268/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.   M.,   L.,   J.   J.,   U.,   Mgr.   P.   J.,   P.,   a I.   J.,   P., zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8Co 239/2006 a jeho rozsudkom z 21. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. M., J. J., Mgr. P. J., a I. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2008 doručená sťažnosť H. M., L., J. J., U., Mgr. P. J., P., a I. J., P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. Š., B. B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8Co   239/2006   a   jeho   rozsudkom   z   21.   februára   2008   (ďalej   len „rozsudok z 21. februára 2008“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16C/156/2004 sa sťažovatelia žalobou podanou 30. decembra 2003 domáhali proti žalovaným „v I. rade Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR..., v II. rade Slovenská republika – Ministerstvo financií SR..., v III. rade   Slovenská   republika   –   Národná   banka   Slovenska...“ náhrady   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov „podľa § 18 Zákona č. 58/1969 Zb.“ v súvislosti   so   zmluvami   o   pôžičke   a zmluvami   o tichom   spoločenstve   uzavretými sťažovateľmi so spoločnosťou H. S. o. c. p., a. s.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 16C/156/2004-145 zo 6. apríla 2006 (ďalej len „rozsudok zo 6. apríla 2006“), ktorým žalobu sťažovateľov zamietol. Proti tomuto rozsudku   podali   sťažovatelia   odvolanie.   Krajský   súd   v odvolacom   konaní   rozsudkom z 21. februára   2008   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   zo   6.   apríla   2006.   Rozsudok okresného súdu zo 6. apríla 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 21. februára 2008 nadobudol právoplatnosť 31. marca 2008.

Sťažovatelia   poukázali   na   dôvody   rozsudku   okresného   súdu   zo   6.   apríla   2006, s ktorými sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil. Porušenie označeného základného práva videli sťažovatelia v nesprávnych právnych záveroch krajského súdu, ktorý sa podľa nich nesprávne stotožnil so závermi okresného súdu o nesplnení zákonných predpokladov na vznik   zodpovednosti   odporcov   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom orgánu štátu.

V sťažnosti   sťažovatelia   požadovali,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom a rozhodnutím krajského súdu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, navrhli ústavnému súdu zrušiť rozsudok krajského súdu z 21. februára 2008, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať sťažovateľom primerané zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 158/05,   I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovatelia namietali porušenie označeného základného práva postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8Co 239/2006 a jeho rozsudkom z 21. februára 2008, ktorým   bol   v odvolacom   konaní   v celom   rozsahu   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu zo 6. apríla 2006, ktorým žalobu sťažovateľov zamietol.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   predmetom   posudzovaného   súdneho konania   je   sťažovateľmi   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov.

Podľa   sťažovateľov   krajský   súd   svojím   postupom   a rozhodnutím   nesprávne vyhodnotil skutkový stav a učinil nesprávne právne závery, keď konštatoval, že nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti žalovaných štátnych orgánov za   škodu,   ktorá   mala   vzniknúť   sťažovateľom   nevrátením   finančných   prostriedkov   od podnikateľských   subjektov,   ktorým   tieto   prostriedky   sťažovatelia   poskytli   na   základe uzavretých zmlúv o pôžičke a zmlúv o tichom spoločenstve.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu z 21. februára 2008   uvádza,   že krajský   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľov uvedenými v ich odvolaní. Rozhodnutie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu arbitrárne.   Nevyhovenie   odvolacím   dôvodom,   a ani   vyslovenie   iného   právneho   názoru, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže   viesť   k záveru   o porušení   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   označeného   článku ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07).

Krajský súd svoje závery v rozsudku z 21. februára 2008 relevantne zdôvodnil, keď uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci sa nepreukázal nesprávny úradný postup štátu (orgánov štátu), ako jednej z podmienok zodpovednosti   za   škodu   podľa   citovaného   ustanovenia   §   18   zákona   č.   58/1969   Zb., spočívajúci v jeho nečinnosti ohľadne dozoru a dohľadu, ktorý vykonával či vykonáva nad činnosťou   investičných   spoločností,   investičných   fondov,   správcovských   spoločností prostredníctvom   Ministerstva   financií   a   Úradu   pre   finančný   trh,   ktorú   činnosť   mohli vykonávať len tieto spoločnosti v súlade s príslušnými zákonmi. Keďže v prípade B. M. G I. s. r. o. a H. S. o. c. p., a. s., sa nejednalo o investičné spoločnosti alebo investičné fondy, zriadené na základe ust. § 2, 3, zák. č. 248/1992 Zb. a nejednalo sa ani o správcovské spoločnosti   zriadené   podľa   ust.   zák.   č.   385/1999   Z.   z.,   nemalo   Ministerstvo   financií, Ministerstvo vnútra, resp. Úrad pre finančný trh (Národná banka Slovenska, na ktorú po zrušení Úradu pre finančný trh prešla jeho pôsobnosť) a ani iný orgán štátu, v zmysle platnej právnej úpravy právo zakázať B. M. G I. s. r. o. a H.   S. o. c. p., a. s., uzatvárať zmluvy   o   tichom   spoločenstve,   resp.   zmluvy   o   pôžičke.   Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje na to, že navrhovatelia slobodne, z vlastnej vôle v rámci zmluvnej autonómie vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnými spoločnosťami, s ktorými uzavreli zmluvy neodporujúce   zákonným   ustanoveniam   Obchodného   zákonníka   (ktorej   právny   režim   sa riadil ust. § 673 a nasl. Obchodného zákonníka) a museli si byť vedomí i toho, že obsahom takéhoto záväzkového   vzťahu   je   na jednej strane   záväzok   tichého   spoločníka poskytnúť podnikateľovi   určitý   vklad   a   podieľať   sa   s   ním   na   jeho   podnikaní   a   na   druhej   strane záväzok   podnikateľa   na   vyplatenie   časti   zisku   odvíjajúceho   sa   od   podielu   tichého spoločníka na výsledku podnikania; z tohto dôvodu boli navrhovatelia povinní znášať aj riziko z prípadného finančného neúspechu z tohto záväzku vzniknutého pri podnikaní. Štát v zásade nemá možnosť zasiahnuť do občiansko-právnych, resp. obchodno-právnych vzťahov a   do   zmluvnej   autonómie   subjektov   súkromného   práva,   ako   aj   do   vlastníckeho   práva občanov nad rámec ochrany, zaručenej Ústavou SR. Tu platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústav Slovenskej republiky). V danom prípade nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorou je nesprávny úradný postup orgánu štátu a preto odporcovia za škodu podľa citovaného zákonného ustanovenia § 18 zák. č. 58/1969 Zb., nezodpovedajú. Nieje možné sa stotožniť s názorom navrhovateľov, že vložením vlastných finančných   prostriedkov   (úspor)   do   týchto   nebankových   subjektov   za   účelom   ich zhodnotenia   utrpeli   ujmu   tým,   že   odporcovia   dôsledne   nekonali   svoju   povinnosť   - kontrolovať   dodržiavanie   zákonnosti   v rámci   im   zverených   kompetencií,   keďže   štát   je povinný sa zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t. j. do slobodného, súkromného rozhodovania sa fyzických a právnických osôb, nakoľko by im týmto konaním v rozpore s čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky zmaril možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty a možnosť realizovať svoje práva, uplatňovať nároky vyplývajúce im z dobrovoľne uzavretých zmlúv o tichom spoločenstve a o pôžičke (možnosť na vrátenie vkladu, úrokov a podiele na zisku). Za   vecne   správny   považuje   odvolací   súd   i   záver   súdu   prvého   stupňa   ohľadne nedostatku zodpovednosti odporcov v tomto konaní podľa § 415 Občianskeho zákonníka a rovnako i právny záver ohľadne vzniku škody, nakoľko porušenie prevenčnej povinnosti, nieje predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb.“

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by v predmetnom konaní nebola zo strany krajského súdu sťažovateľom poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ich sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008