znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 268/06-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   novembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. Š., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 203/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 203/05 p o r u š i l základné   právo   JUDr.   J.   Š.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. JUDr. J. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   JUDr.   J.   Š. p r i z n á v a náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   10 332 Sk (slovom desaťtisíc tristotridsaťdva slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. E. Ľ., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 7. septembra 2006 č. k. I. ÚS 268/06-6 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. Š., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 203/05 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 66/03-27 Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 104/00 zamietol žalobu. Toto rozhodnutie potvrdil aj krajský súd rozsudkom z 20. októbra 2004. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 30. júna 2005 rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd po vrátení veci nekonal a až na   viaceré   urgencie   nariadil   pojednávanie   na   22.   február   2006,   ktoré   bolo   odročené s pokynom pre sťažovateľa preukázať „naliehavý právny záujem a sformulovať otázku pre ústavný súd či Súd ES, či nie je možnosť odvolať sťažovateľa z funkcie podpredsedu súdu v rozpore   s medzinárodnými   štandardami,   zabezpečujúcimi   nezávislosť   súdnej   moci   od moci zákonodarnej, či výkonnej (...)“. Ako uviedol sťažovateľ, tejto výzve vyhovel, ale napriek   tomu   ho   krajský   súd   27.   júla   2006   opäť   vyzval   na   predloženie   plnej   moci a preukázania naliehavého právneho záujmu. Na túto žiadosť sťažovateľ reagoval 31. júla 2006.   Podľa   názoru   sťažovateľa   od   13.   júla   2005   postup   krajského   súdu   nesmeruje k odstráneniu jeho právnej neistoty a vzhľadom na to, že k prieťahom dochádza po náleze ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   66/03-27,   navrhuje   priznať   za   túto   dobu „útrpnosti a bezmocnosti“ primerané finančné zadosťučinenie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prerokovaní tejto ústavnej sťažnosti vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   vo   veci   pod   sp.   zn. 2 Co 203/05 porušené bolo.

2. KS v Bratislave sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie 200.000 Sk, ktoré mu je povinný vyplatiť KS v Bratislave do 2 mesiacov.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený podpredsedom JUDr. T. K. listom z 9. októbra 2006 sp. zn. Spr.   3545/06,   ku   ktorému   bolo pripojené   aj   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   JUDr.   O.   T. z 25. septembra   2006,   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu krajského súdu z 24. októbra 2006.

2.1 Podpredseda krajského súdu podal chronologický prehľad úkonov vykonaných krajským súdom v napadnutom konaní a uviedol, že:

„(...) K priebehu konania pred krajským súdom (...): Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   č.   k.   3   Cdo   54/2005-184   zo   dňa 30. 6. 2005 zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 20/2004-169 zo dňa 20. 10. 2004 a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis v predmetnej veci bol súdom prvého stupňa predložený Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie dňa 3. 8. 2005 (...). Dňa 7. 12. 2005 bol určený termín pojednávania na deň 22. 2. 2006, pričom na tento termín bol predvolaný navrhovateľ i odporca (...) Určenie uvedeného termínu zodpovedalo množstvu vecí v senáte 2 Co, v dôsledku čoho sa termíny pojednávaní určovali približne o 6 mesiacov (...). JUDr.   E.   Ľ.   na   uvedený   termín   pojednávania   nebola   volaná,   pretože   bola navrhovateľom   splnomocnená   na   zastupovanie   v pôvodnom   konaní,   v ktorom   bol   návrh zamietnutý   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I č.   k.   22   C   104/00-151   zo   dňa 10. 11. 2003   v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 2 Co 20/2004-169 zo dňa 20. 10. 2004 (rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   dňa   31.   1.   2005).   Následne   navrhovateľ splnomocnil JUDr. Ľ. na zastupovanie v dovolacom a v naň nadväzujúcom konaní (...), čo však nespĺňalo náležitosti plnomocenstva na zastupovanie v konaní vedenom na Krajskom súde   v Bratislave   po   vrátení   veci   z Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Uvedená skutočnosť bola zrejmá aj JUDr. E. Ľ., ktorá sa zúčastnila pojednávania dňa 22. 2. 2006, kedy uviedla, že plnú moc dodatočne predloží súdu. Nakoľko tak neurobila, podaním zo dňa 16. 6. 2006 o. i. bola vyzvaná na predloženie plnej moci. Plná moc, ktorou navrhovateľ dňa 27.   7.   2006   splnomocnil   JUDr.   E.   Ľ.   na   zastupovanie   v predmetnom   konaní,   bola odvolaciemu súdu doručená dňa 2. 8. 2006.

Na pojednávaní dňa 22. 2. 2006 navrhovateľ požiadal o predloženie veci Súdnemu dvoru, pričom pojednávanie bolo odročené na neurčito a právnej zástupkyni navrhovateľa bolo   uložené   písomne   spracovať   a predložiť   otázku,   ktorú   žiada   riešiť   spolu   s jej odôvodnením.

Podaním   zo   dňa   15.   3.   2006   (...)   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   špecifikovala naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   a špecifikovala   znenie   požadovanej predbežnej otázky so žiadosťou o prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru. Právna zástupkyňa navrhovateľa bola dňa 16. 6. 2006 písomne vyzvaná na založenie plnej   moci   (ako   je   uvedené   vyššie)   a vzhľadom   na   nejasnosť   podania   so   špecifikáciou naliehavého právneho záujmu na doplnenie podania o skutočnosti naznačené v uvedenej výzve, t. j. nie opätovne na samotné preukázanie naliehavého právneho záujmu, ako uvádza sťažovateľ.

Dodatkom č. 12 k rozvrhu práce na rok   2006 s účinnosťou odo dňa 19. 6. 2006, došlo   k zmene   v zložení   senátu,   v dôsledku   čoho   sa   v predmetnej   veci   zmenil   predseda senátu i referujúci člen senátu.

Senát v novom zložení dňa 28. 7. 2006 uznesením č. k. 2 Co 203/2005-206 zamietol návrh na prerušenie konania a určil termín pojednávania prednostne na deň 11. 10. 2006. Tento   termín   bol   určený   v snahe   o prejednanie   veci   a jej   rozhodnutie   bez   zbytočných prieťahov,   čoho   dôkazom   je   skutočnosť,   že   termíny   pojednávaní   v senáte   2   Co   sú v súčasnosti vzhľadom na počet pridelených vecí určované aj na apríl 2007.

Krajský súd v Bratislave netrvá na ústnom pojednávaní. Pre úplnosť Vám v prílohe posielam aj vyjadrenie zákonného sudcu.“

2.2 Z písomného vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplývajú rovnaké skutočnosti ako z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu, preto ústavný súd nepovažoval za účelné toto vyjadrenie citovať.

2.3 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu krajského súdu uviedla tieto podstatné skutočnosti:

„Po oboznámení sa s vyjadrením Krajského súdu v Bratislave z 9. 10. 2006, môžeme konštatovať,   že   skutočnosti   v ňom   uvedené   nijako   nespochybňujú   opodstatnenosť   našej sťažnosti a zároveň len preukazujú, že odvolací súd v predchádzajúcom zložení (dr. P.) sa veci nevenoval s patričnou pozornosťou a mnohými úkonmi len zbytočne obťažoval žalobcu. Do spisu sme totiž dali štyri (resp. tri) plnomocenstvá a keď v treťom jeho trvanie bolo vymedzené   aj   po   rozhodnutí   dovolacieho   súdu,   tak   je   len   samozrejmé,   že   štvrté plnomocenstvo pre konanie nebolo absolútne potrebné.

Paradoxom je, že odvolací súd opäť potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok okresného súdu s tým, že pripustil voči nemu dovolanie - podľa nás nedodržal názor dovolacieho súdu

- takže vo veci budeme musieť podať tretíkrát dovolanie, ku ktorému zrejme pripojíme piatu plnú moc. Aj to dokazuje nesústredenosť tohto súdu, keď v tak banálnej veci - skutkovo a právne - sa žalobca nevie dočkať konečného súdneho rozhodnutia.

Námietka o veľkom počte napadnutých vecí na krajský súd je pre tento spor právne bezvýznamná, pretože nedostatky v tomto smere nesmú ísť na ťarchu účastníka.

Vzhľadom   na   uvedené,   netrváme   na   tom,   aby   ste   vo   veci   nariadili   ústne pojednávanie. (...)“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 203/05:

Dňa   3.   augusta   2005   bol   spis   doručený   krajskému   súdu.   Vec   bola   zaevidovaná pod sp. zn. 2 Co 203/05.

Dňa 7. decembra 2005 sudkyňa nariadila pojednávanie na 22. február 2006. Dňa 22. februára 2005 sa uskutočnilo pojednávanie. Účastníci boli prítomní. Právni zástupcovia   účastníkov   uviedli,   že   plné   moci   na   zastupovanie   doručia   dodatočne. Pojednávanie bolo odročené   na   neurčito   s tým,   že   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   bolo uložené, aby „písomne spracovala a súdu predložila otázku, ktorú žiada prostredníctvom ústavného súdu riešiť a spolu s odôvodnením“.

Dňa 1. marca 2006 žalovaná strana predložila súdu splnomocnenie na zastupovanie pre JUDr. K. D.

Dňa   15.   marca   2006   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   súdu „procesné podanie žalobcu s návrhom na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru“. Navrhla prerušiť konanie.

Dňa   3.   augusta   2006   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   podala   krajskému   súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa   16.   júna   2006   predsedníčka   senátu   vyzvala   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa o doručenie plnej moci na zastupovanie sťažovateľa.

Dňa 28. júla 2006 krajský súd uznesením č. k. 2 Co 203/2005-206 zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania.

Dňa 28. júla 2006 sudkyňa nariadila pojednávanie na 11. október 2006.Dňa   2.   augusta   2006   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   doručila   súdu   podanie „odpoveď na výzvu zo 16. júna 2006“.

Dňa   11.   októbra   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 203/05 došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   namietaného   konania   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   už   opakovane   judikoval,   že   predkladanie   procesných   návrhov nekvalifikuje ústavný   súd   ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobuje   zbytočné   prieťahy   v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. Občiansky súdny poriadok) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom   konaní   môže   síce   spôsobiť   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v posudzovanej veci a konštatuje, že okresný súd nepreukázal vždy relevantnú procesnú činnosť a bol v danej veci aj opakovane krátkodobo nečinný, a to konkrétne od 3. augusta 2005 do 7. decembra 2005 (štyri mesiace) a od 15. marca 2006 do 28. júla 2006 (štyri mesiace). Krajský súd teda počas   najmenej   ôsmich   mesiacov   nevykonával   vo   veci   úkony,   ktoré   mali   smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (napr. I. ÚS 41/02). Samotné uvedené nečinnosti krajského súdu by však neznamenali   aj   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľa,   pretože   charakter zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nadobudli v kontexte neprimerane dlhého, viac ako šesťročného konania, ktoré sa na Okresnom súde Bratislava I začalo 1. augusta 2000.   Okrem   toho   predmetná   vec   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená a fortiori preto, lebo vo vzťahu k tejto veci už ústavný súd judikoval porušenie základných práv sťažovateľa, a to nálezom č. k. II. ÚS 66/03-27 zo 7. mája 2003. Vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy implicitne obsahuje i príkaz pre všetky stupne všeobecného súdnictva, ktoré sú, resp. budú zainteresované v danej veci, na konanie bez zbytočných prieťahov. Krajský súd mal zo spisu vedomosť o uvedenom náleze ústavného súdu, napriek tomu neorganizoval svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená.   Navyše,   v každej   veci,   ktorá   bez   vážnejších procesných   prekážok   trvá   viac   rokov,   sú   všeobecné   súdy   povinné   konať   urýchlene. V opačnom prípade hrozí, že bude zasiahnutá samotná podstata a účel práva na súdnu ochranu, ako aj podstata a účel práva na spravodlivé konanie.

Ústavný súd už v podobných súvislostiach opakovane vyslovil, že ústava v čl. 48 ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci - a teda vykonanie spravodlivosti - bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na tzv. objektívne skutočnosti (napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 11. októbra 2006 bol v predmetnej veci na krajskom súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na skutočnosť, že vo veci už bolo vyslovené porušenie označeného základného práva sťažovateľa a napriek tomu krajský súd nekonal vo veci s osobitnou starostlivosťou, považuje ústavný súd za primerané v sume 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 1. augusta 2006 a podanie písomného stanoviska   k vyjadreniu   okresného súdu   24.   októbra   2006). Za   tri úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena v sume trikrát po 2 730 Sk a režijný paušál trikrát   po 164   Sk   v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 8 682 Sk, ku ktorej bolo potrebné   pripočítať   19 %   DPH,   teda   sumu   1   649,58 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa po zaokrúhlení predstavujú teda sumu 10 332 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2006