SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 267/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátomJUDr. Alojzom Baránikom, Gröslingová 2478/4, Bratislava, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.47 Cpr 11/2012 a jeho rozsudkom z 20. mája 2013, postupom Krajského súdu v Bratislavevo veci vedenej pod sp. zn. 9 CoPr 7/2013 a jeho rozsudkom z 13. februára 2014, ako ajpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.7 Cdo 298/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj„žalobkyňa“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   47   Cpr   11/2012   a jeho   rozsudkom   z 20.   mája   2013,postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn.9 CoPr 7/2013 a jeho rozsudkom z 13. februára 2014, ako aj postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.7 Cdo 298/2014 a jeho uznesením z 28. januára 2015.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka bola účastníkom konania vedeného na Okresnom súde... v procesnom postavení žalobcu. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru... danej jej žalovaným... z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačných zmien a náhrady z neplatného skončenia pracovného pomeru...“.Okresný   súd   rozsudkom   z 20.   mája   2013 „zamietol   žalobu   sťažovateľky   a zaviazal   ju k zaplateniu   trov   právneho   zastúpenia   právnemu   zástupcovi   žalovaného“.   Proti   tomutorozsudku   v časti   týkajúcej   sa   trov   právneho   zastúpenia   podal   odvolaniežalovaný a sťažovateľka v celom jeho rozsahu. Krajský súd rozsudkom z 13. februára 2014prvostupňový rozsudok vo veci   samej potvrdil   a v časti výroku o náhrade trov   konaniazmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu tohto konania a trovyprávneho zastúpenia v sume prevyšujúcej prvostupňové rozhodnutie. Odvolací rozsudoknapadla sťažovateľka dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením z 28. januára 2015 odmietol.

3. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd sa v priebehu konania jej námietkami dôslednenezaoberal, „ani   k nim   nijak   neprihliadol,   pričom   súčasné   svoje   úvahy,   ktorými   sa pri rozhodovaní riadil... riadne neodôvodnil“, a krajský súd „ako neodôvodnené označil všetky   námietky   sťažovateľky,   teda   i tie,   ktoré   boli   namietané   proti   zmätočnosti a arbitrárnosti   rozhodnutia...   Pritom   ale   neuviedol,   z akých   dôvodov   dospel   k takému záveru.“.   Najvyššiemu   súdu   sťažovateľka   vytýka   nedostatočné   odôvodnenie   jehorozhodnutia,   ktoré   je „v   tomto   smere   nepreskúmateľné   a arbitrárne,   pretože   vyvodzuje výlučne všeobecné a formalistické závery“. Navyše sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí„nevysporiadal   ani   s ustálenou   judikatúrou   súdov   rozhodujúcich   v obdobných   veciach, na ktoré sťažovateľka... v dovolaní poukázala“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „závery okresného súdu, krajského súdu aj najvyššieho súdu sú... zjavne neodôvodnené a arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné, pretože porušujú základné práva sťažovateľky“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru...   rozsudkom Okresného súdu..., sp. zn. 47 Cpr 11/2012, zo dňa 20.5.2013, rozsudkom Krajského súdu..., sp.   zn.   9   CoPr   7/2013,   zo   dňa   13.2.2014   a uznesením   Najvyššieho   súdu...,   sp.   zn. 7 Cdo 298/2014, zo dňa 28.1.2015 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu..., zo dňa 20.5.2013, rozsudok Krajského súdu..., zo dňa 13.2.2014 a uznesenie Najvyššieho súdu..., zo dňa 28.1.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

3. Okresný súd..., Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní zaplatiť sťažovateľke sumu 8 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie...

4. Okresný súd..., Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 355,73 €...“

6. Sťažovateľka ako dôkazový materiál k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súduč. k. 47 Cpr 11/2012-594 z 20. mája 2013, rozsudok krajského súdu č. k. 9 CoPr 7/2013-671z 13. februára 2014 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 298/2014 z 28. januára2015.

II.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrhna začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami uvedených všeobecnýchsúdov.

9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

II.A

11.   Sťažovateľka   v bode   1   petitu   sťažnosti   (bod   5)   žiadala   vyslovenie   porušeniaoznačených   práv rozsudkom okresného   súdu   sp. zn. 47   Cpr 11/2012   z 20.   mája 2013,ktorým bola zamietnutá jej žaloba o určenie neplatnosti výpovede a náhrady z neplatnéhoskončenia   pracovného   pomeru.   Rozsudok   okresného   súdu   z 20.   mája   2013   napadlasťažovateľka odvolaním, ktorému krajský súd nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 9 CoPr 7/2013z 13. februára 2014 potvrdil prvostupňové rozhodnutie (pozri bod 2).

12.   Ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   jej   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (princíp subsidiarityvyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy), keďže proti rozsudku okresného súdu bolo možnépodať   odvolanie,   o ktorom   v okolnostiach   posudzovanej   veci   aj   rozhodol   odvolací   súdrozsudkom z 13. februára 2014 (pozri bod 2).

II.B

13. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhala vyslovenia porušeniazákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súduz 28. januára 2015, ktorým dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol „podľa § 243b ods. 5. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný“.

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inúprávnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľastabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veciv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“).

15.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivýsúdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecnýmsúdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, ževšeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez   ďalšieho dokazovaniaimplikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsahopravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetkytieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobomreagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilnéhoprocesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ichuplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   340/04,   III.   ÚS   32/07,I. ÚS 421/2012). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01,I. ÚS 252/2012).

16.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   takérozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd), ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súduakceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzanésťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšiehopovažovať   za   porušenie   označeného   základného   práva.   V   takom   prípade   by   totiž   súdystratili   možnosť   posúdiť,   či zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podanéhoodvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

18. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienkyna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že právevšeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   ajza dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), pretoprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdyneposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

19.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sav občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesnépodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolaciehokonania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl.OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

20. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 18 a 19) preskúmal rozhodnutie najvyššiehosúdu sp. zn. 7 Cdo 298/2014 z 28. januára 2015, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdunemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol dovtedajšípriebeh   a výsledky   konania   na   okresnom   súde   a   krajskom   súde,   ako   aj   dovolaciuargumentáciu sťažovateľky a vyjadrenie žalovaného k dovolaniu: „Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie   žalobkyňa a navrhla   rozhodnutie   odvolacieho   súdu zrušiť a vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie. Dovolanie odôvodnila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p. a to tým, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s p. konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. Namietala, že rozsudkom odvolacieho súdu ako aj rozsudkom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to najmä tým, že odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením uvedeného rozhodnutia súdu prvého stupňa bez toho, aby sa riadne zaoberal   zásadnými   námietkami   uvedenými   žalobkyňou   v jej   odvolaní,   ktoré   smerovalo práve proti odôvodneniu rozhodnutia súdu prvého stupňa a v ňom uvedenej argumentácii. Prípustnosť   dovolania   vidí   žalobkyňa   v tom,   že   odvolací   súd   a súd   prvého   stupňa   sa vo svojom rozsudku nedostatočne vysporiadali so vznesenou námietkou žalobkyne vo vzťahu k odôvodneniu splnenia tzv. ponukovej povinnosti zo strany žalovaného. Odvolací súd sa podľa   žalobkyne   vôbec   nevysporiadal   s pochybeniami   súdu   prvého   stupňa,   na   ktoré opakovane   poukazovala,   rovnako   sa   konajúce   súdy   podľa   jej   tvrdení   nedostatočne vysporiadali so vznesenou námietkou týkajúcou sa konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi a súd prvého stupňa nevykonal všetky zásadné (relevantné) dôkazy, ktoré žalobkyňa v konaní opakovane navrhovala vykonať a odvolací súd ako aj súd prvého stupňa túto skutočnosť   riadnym   spôsobom   neodôvodnili.   Zároveň   podľa   žalobkyne   odvolací   súd nesprávne určil odmenu za úkon právnej služby.

Žalovaný   vo   vyjadrení   k dovolaniu   navrhol   dovolanie   odmietnuť   a žalobkyňu zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Najvyšší sud Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

i   tento   opravný   prostriedok   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   ho   zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací sud odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo potvrdzujúci rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým sud prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ a g/ tohto   ustanovenia   (ide   o   nedostatky   v   právomoci   súdu,   v   spôsobilosti   byť   účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, zákonom predpísaného spôsobu začatia konania, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,   prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať   a   prípad   rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolanie žalobkyne smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu ako celku, t. j. proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti náhrady trov konania zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania a trovy právneho zastúpenia v sume 3.825,39 € na účet právneho zástupcu žalovaného.

Dovolanie, ktoré smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   je   síce   súčasťou   rozsudku   odvolacieho   súdu,   má   ale charakter uznesenia. Tento svoj charakter uznesenia nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do rozsudku pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ   teda   ide   o túto   časť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   prípustnosť   dovolania   treba posudzovať podľa § 239 O.s.p. (porovnaj k tomu ustálenú súdnu prax, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2005, ako bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51/2006).

Ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. vymedzujú prípady, v ktorých je dovolanie proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   prípustné,   pričom   však   podľa   §   239   ods.   3   O.s.p. ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu   dôkazu   vo   veciach   týkajúcich   sa   práva   duševného   vlastníctva   a   o   trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo   veci   samej   rozhoduje   uznesením.   Dovolanie   žalobkyne   v   časti   výroku   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, smeruje teda proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   u   ktorého   je   dovolanie   uvedeným   ustanovením expressis verbis (výslovne) vylúčené.

Pre časť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., lebo dovolanie nesmeruje proti /zmeňujúcemu rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (ktorý v tejto veci doposiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor), dovolanie síce smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého však odvolací súd nevyslovil,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke zásadného významu, i keď ide o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku tohto však nedošlo k vysloveniu neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 4 a 3 O.s.p. So zreteľom na to by dovolanie v tejto

asti   bolo   prípustné,   len   ak   by   napadnuté   rozhodnutie   bolo   vydané   v   konaní postihnutom závažnou procesnou vadou v zmysle § 237 O.s.p.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 ani § 129 O.s.p. prípustné.

Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. (t. j. ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa   nepodal   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f/   účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát). Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.   netvrdila   a   vady   tejto   povahy   v   dovolacom   konaní   nevyšli   najavo.   Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov a nedostatočnosti odôvodnenia   rozhodnutia,   dovolací   súd   sa   osobitne   zameral   na   skúmanie   otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Pod odňatím možností konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva   účastníka   súdneho   konania   na   spravodlivý   súdny   proces,   ktoré   právo   zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z hľadiska posúdenia existencie procesnej   vady   podľa   §   237   písm.   f/   O.s.p.   ako   dôvodom   zakladajúceho   prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,   že   v   konaní   k   takejto   procesnej   vade   došlo,   ale   len   jednoznačné,   všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou postihnuté.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (

l. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne,   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov   a ochranou   proti   takému   uplatneniu.   Všeobecný   súd   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).

Dovolací   súd   ďalej   uvádza,   že   v   zmysle   ustanovenia   §   157   ods.   2   O.s.p., v odôvodnení   rozsudku   súd   uvedie,   čoho   sa   navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   aby   odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byt' totožné s očakávaniami a predstavami   účastníka   konania,   ale   z   hľadiska   odôvodnenia   musí   spĺňať   parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných   a   samotné   rozhodnutie   ovplyvňujúcich   súvislostiach.   Citované   zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   ktorého   súčasťou   je   aj   právo   na   súdne   konanie   spĺňajúce   garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   -   porovnaj   napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP   teda   nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   (účastníka)   bola   daná   odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

V preskúmavanej veci, podľa názoru dovolacieho súdu, odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu spĺňa   požiadavky kladené na   riadne   odôvodnenie   rozsudku v citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.

So zreteľom na obsah dovolania žalobkyne, ktorá uviedla, že v konaní došlo k inej vade,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   (§   241   ods.   2   písm.   b/   O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je nutné v danom prípade zdôrazniť, že ak je dovolanie neprípustné podľa § 238 O.s.p., dovolací súd sa nemôže zaoberať vadami vychádzajúcimi z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. V zmysle ust. § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže   byť   samo   osebe   nesprávne   skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého stupňa a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Zároveň je potrebne osobitne uviesť, že § 237 O.s.p. spája prípustnosť dovolania výlučne len so závažnými   procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť.   Iné   procesné   vady   (procesné   vady   inej   povahy,   než   sú   vady   taxatívne vymedzené v § 237 O.s.p.) a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní (napríklad   nesprávností,   ku   ktorým   došlo   v   rámci   právneho   posudzovania   veci), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné),   samo   nesprávne   právne   posúdenie   veci   ale   prípustnosť   dovolania   nemôže založiť.   Dovolanie   je   v   ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravené   ako mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   nemožno   podať   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu;   pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd sa nimi z tohto hľadiska nezaoberal), ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia   (výroku),   nezakladali   by   ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil   na   zistený   skutkový   stav   správny   právny   predpis   a   či   ho   aj   správne   aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O takýto prípad ale v   tejto   veci   nejde.   Pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu.

Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (R 43/2003).

Vzhľadom   na   uvedené   obmedzilo   sa   dovolacie   konanie   iba   na   fázu   zisťovania podmienok prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t. j. preskúmania vecnej správností napadnutého rozsudku, ktorú nesprávnosť dovolaním žalobkyňa namieta. Keďže prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 ani   §   239   O.s.p.   a   v   dovolacom   konaní   neboli   zistené   dôvody   prípustnosti   dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší sud Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutou   časťou rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska jej vecnej správnosti.

V   dovolacom   konaní   úspešnému   žalovanému   vzniklo   právo   na   náhradu   trov dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní žalovanému vznikli trovy v súvislosti s odmenou za právne služby poskytnuté advokátom. Dovolací súd mu priznal odmenu za jeden úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie k dovolaniu žalobkyne (340,96 €) spolu s režijným paušálom (8,04 €) v sume 349,- € v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 3 a 4 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov...»

21.   Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že v dovolacom konanínedošlo   k   odňatiu   možnosti   preskúmavania   napadnutého   výroku   odvolacieho   súdu,pretože najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s   normami   občianskeho   súdneho   konania,   akodmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa § 243 ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.7 Cdo   298/2014   z 28.   januára   2015   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatokskutkových   a právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľnés aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

22. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššiehosúdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatiesťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosťsťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

23. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacomkonaní vedenom pod sp. zn. 9 CoPr 7/2013 a jeho rozsudkom z 13. februára 2014, ktorýmprvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto v rámcipredbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   aj   tvrdením   sťažovateľky   o   porušeníoznačených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

24.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávneniepreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totižvyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov.   Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

25. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a záveryboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušnýchustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivésúdne   konanie   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok.

26. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tierozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

27. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012, I. ÚS 31/2013) a v tejto situácii nemá dôvodzasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšouopravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

30.   Po   odmietnutí   sťažovateľkinej   sťažnosti   ako   celku   nebol   už   právny   dôvodzaoberať   sa   jej   ostatnými   návrhmi,   t.   j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutímenovaných   všeobecných   súdov,   priznaním   jej   náhrady   trov   konania   a   primeranéhofinančného zadosťučinenia (bod 5).

31. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v podanejsťažnosti neuviedla žiadnu ústavne významnú argumentáciu o porušení ústavy (dohovoru),iba v podstate pokračovala v podávaní opravných prostriedkov bez ústavnej relevancie. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015