znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 267/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J. M.   a   I. M.,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou Beňová,   s. r. o.,   Blumentálska   8,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokátka   a konateľka Mgr. Martina Beňová, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   4   C   65/2005   a namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 24 Co 501/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. marca 2014   doručená   sťažnosť   J. M.,   a I. M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 65/2005 a porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 501/2012.

Zo sťažnosti vyplýva:«Sťažovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi rodinného domu...

11. 04. 2005... podali na Okresný súd nájomníkov M. D. a Z. D. domáhali zaplatenia zameškaného   nájomného,   ako   aj   služieb   spojených   s užívaním   predmetného   rodinného domu... 16. 05. 2005 vydal Okresný súd Dunajská Streda platobný rozkaz...voči platobnému rozkazu odporcovia podali dňa 20. 6. 2005 odpor.

V   nasledovnom   období   1   roka   a   3   mesiacov...   okresný   súd   vykonal   iba 2 pojednávania...

Na   treťom   pojednávaní...okresný   súd   rozhodol   o   prerušení   konania   až do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda pod sp. zn. 4 C 204/96...

Okresný súd uskutočnil ďalšie pojednávanie vo veci až dňa 20. 3. 2009, napriek tomu, že okresnému súdu bolo dňa 30. 10. 2008 doručené rozhodnutie Krajského súdu sp. zn.   24 Co/50/2008-1066   zo   dňa   8. 10. 2008,   ktorým   súd   vydal   konečné   rozhodnutie vo veci 4 C 204/96...

Podaním   zo   dňa   26. 3. 2009   sťažovatelia   dali   návrh   na   pristúpenie   ďalšieho účastníka konania, a to Slovenskej republiky, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom. O predmetnom   návrhu   sťažovateľov   okresný   súd   rozhodol   až   po   uplynutí   4   mesiacov uznesením zo dňa 14. 7. 2009, č. k. 4 C 65/2005-283...

Dňa 20. 4. 2010... okresný súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie. Vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania... obrátili sa sťažovatelia... na Ústavný súd Slovenskej republiky s ústavnou sťažnosťou zo dňa 10. 6. 2010, v ktorej namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... 6. 7. 2010, teda 3 mesiace   po   nariadení   znaleckého   dokazovania,   predložil...   znalec...   súdu   znalecký posudok.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 7. 9. 2010, č. k. I. ÚS 291/2010- 22 ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol s odôvodnením, že uvedené prieťahy a vtedajšia dĺžka   konania   nedosahovali   ústavne   relevantnú   intenzitu,   ktorá   by   odôvodňovala konštatovanie porušenie práv sťažovateľov, pričom zároveň poukázal aj na dlhšie obdobie, počas ktorého bolo konanie 4 C/65/2005 prerušené na čas do právoplatného skončenia veci 4 C/204/96. Ústavný súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že predmetné rozhodnutie nezaložilo prekážku rozhodnutej veci...

okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na... 19. 11. 2010... pojednávanie sa... neuskutočnilo z dôvodu, že sa predvolanie nepodarilo doručiť odporcom...

Dňa 27. 9. 2011 sa vo veci uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul odporcov... súd opätovne pojednávanie odročil na neurčito, s tým, že odporcom uložil oboznámiť sa s obsahom spisu a podať vo veci písomné stanovisko.

Dňa 31. 10. 2011 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov... Výzvou   zo   dňa   3. 11. 2011   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov,   aby   sa   vyjadrili k podaniu   odporcov   zo   dňa   31. 10. 2011...   Sťažovatelia   na...výzvu   odpovedali   podaním zo dňa 15. 11. 2011, v ktorom uviedli, že sa k predmetnému podaniu odporcov nevedia vyjadriť,   nakoľko   uvedené   vyjadrenie   bolo   sťažovateľom   zaslané   zo   strany   súdu   ako neúplné...   Na   základe   uvedeného,   okresný   súd   zaslal   sťažovateľom   celé   vyjadrenie odporcov, ktoré bolo sťažovateľom doručené až 6. 2. 2012...

Dňa 8. 6. 2012... sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré súd bez prejednania veci odročil z dôvodu neúčasti odporkyne v 2/rade na termín 21. 9. 2012.

Okresný   súd   dňa   17. 9. 2012   predmetný   termín   pojednávania   zrušil   a   uznesením 4 C/65/2005-517 konanie 4 C/65/2005 prerušil až do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10 C/62/2011... 8. 10. 2012 podali sťažovatelia proti uzneseniu o prerušení konania odvolanie...

Uznesením   zo   dňa   5. 11. 2013,   č. k.   24 Co/201/2012,   ktoré   bolo   sťažovateľom doručené 16. 1. 2014, Krajský súd v Trnave potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda...

Okresný   súd...   v   období   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky zo dňa 7. 9. 2010, č. k. I. ÚS 291/2010-22, postupoval aj naďalej cestou prieťahov... Čo sa týka... prerušenia konania, sťažovatelia majú za to, že okresný súd v rozpore s imperatívom   plynulého   konania   a   v   rozpore   s   ich   právom   na   prerokovanie   ich   veci bez zbytočných   prieťahov   a   právom   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   sa v dostatočnej miere nezaoberal dôvodmi samotného prerušenia...

Sťažovatelia   majú   zároveň   za   to,   že   k   vzniku   zbytočných   prieťahov   došlo   aj v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24 Co/501/2012, kedy krajskému súdu trvalo 1 rok, kým o odvolaní sťažovateľom smerujúcom proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 4 C/65/2005-517 zo dňa 17. 9. 2012, rozhodol... Sťažovatelia majú za to, že nimi namietaný postup Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn.   24 Co/501/2012   je   v   rozpore   s   princípmi   právnej   istoty   a   tým   aj   s   právom sťažovateľov na spravodlivý proces, keď:

a) Krajský   súd   v   Trnave   sa   v   odôvodnení   uznesenia   č. k.   24 Co/501/2012-566 v dostatočnej   miere   nevysporiadal   s   existenciou   už   skôr   vysloveného   právneho   názoru Krajského   súdu   v   Trnave   obsiahnutého   v   jeho   rozsudku   24 Co/50/2008-1066 zo dňa 8. 10. 2008, v ktorom krajský súd už skôr zaujal stanovisko k otázkam, ktoré sú predmetom konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10 C 62/2011 a pre ktoré Okresný súd Dunajská Streda konanie 4 C/65/2005 prerušil, pričom krajský súd sa vo svojom odôvodnení v dostatočnej miere nevysporiadal ani s otázkou dobromyseľnosti sťažovateľov   a   ani   s   otázkou   eventuality   vydržania   predmetných   nehnuteľností sťažovateľmi,

b) v   skutkovo   totožných   veciach   sp. zn.   23   Co   247/03   a   v   konaní sp. zn. 23 Co/138/2013 Krajský súd v Trnave v otázke dôvodnosti prerušenia vyvodil úplne opačné závery, aké boli vyslovené v sťažovateľmi napadnutom uznesení Krajského súdu v Trnave   č. k.   24 Co/501/2012-556,   pričom   krajský   súd   sa   v   namietnutom   rozhodnutí v rozpore so svojou skoršou judikatúrou v dostatočnej miere nevysporiadal ani s otázkou dobromyseľnosti   sťažovateľov   a   ani   s   otázkou   eventuality   vydržania   predmetných nehnuteľností sťažovateľmi...krajský súd... v odôvodnení jeho potvrdzujúceho uznesenia sa v dostatočnej   miere   nevysporiadal   s   existenciou   skoršieho   rozhodnutia   Krajského   súdu v Trnave 24 Co/50/2008-1066 zo dňa 8. 10. 2008, na ktoré sťažovatelia poukázali, pričom takýto postup podľa názoru sťažovateľov odvolací súd ani riadne nezdôvodnil... Krajský súd sa však... nezaoberal skutočnosťou, že v konaní 10 C/62/2011 (do právoplatnosti skončenia ktorého bolo konanie 4 C/65/2005 prerušené) sú zo strany Slovenskej republiky (tentokrát zastúpenej Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky) namietané proti nadobúdacím zmluvám k predmetným nehnuteľnostiam (kúpnym zmluvám z 23. 11. 1993 a 3. 12. 1993) tie isté   skutočnosti   (otázka   aplikácie   tzv.   privatizačných   zákonov,   označenie   účastníkov predmetných zmlúv), ktoré boli namietané Slovenskou republikou (v tom čase zastúpenou Okresnou   prokuratúrou   Dunajská   Streda)   aj   v   konaní   4 C/204/96   a   ku   ktorým   zaujal Krajský súd v Trnave stanovisko v jeho rozsudku 24 Co/50/2008-1066 zo dňa 8. 10. 2008, neskôr potvrdenom rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 11/2009 zo dňa 16. 12. 2010. Slovenská republika totiž v ňou podanej žalobe zo dňa 14. 3. 2011, na základe ktorej je vedené konanie 10 C/62/20I1, namieta rozpor uzatvorených kúpnych zmlúv z 23. 11. 1993 a 3. 12. 1993 s ustanoveniami zákona č. 92/1991 Zb. (privatizačnými predpismi), ako aj spôsob označenia účastníkov predmetných zmlúv, na základe ktorých sťažovatelia   nadobudli   vlastnícke   právo   k   predmetným   nehnuteľnostiam,   ktorých uplatňované nájomné spolu s bezdôvodným obohatením si sťažovatelia uplatňujú v konaní 4 C/65/2005.   K   uvedeným   námietkam   týkajúcim   sa   kúpnych   zmlúv   zo   dňa   23. 11. 1993 a 3. 12. 1993 však už Krajský súd v Trnave zaujal zamietavé stanovisko vo vyššie uvedenom rozhodnutí   24 Co/50/2008-1066   zo   dňa   8. 10. 2008,   keď   na   strane   10   vylúčil   aplikáciu privatizačných predpisov (teda aj zákona č. 92/1991 Zb.) na právne vzťahy z predmetných kúpnych   zmlúv   a   zároveň   na   strane   12   predmetného   rozhodnutia   zamietol   námietky spochybňujúce   relevantné   označenie   zmluvných   strán   na   týchto   kúpnych   zmluvách. Uvedené závery krajského súdu k predmetným námietkam Slovenskej republiky (opakovane použitými v konaní 10 C/62/2011) nakoniec potvrdil aj Najvyšší súdu Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom rozhodnutí zo dňa 16. 12. 2010. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že o otázkach,   ktoré   si   Okresný   súd   Dunajská   Streda   nebol   v   konaní   4 C/65/2005   schopný prejudiciálne   posúdiť,   teda   o   otázkach   aplikácie   privatizačných   predpisov   na   uvedené právne   vzťahy   a otázkach   označenia   účastníkov   týchto   vzťahov   v   predmetných   kúpnych zmluvách k nehnuteľnostiam a s tým spojených otázkach vlastníckeho práva (a otázkach námietok nadobudnutia tohto vlastníckeho práva), pre ktoré okresný súd predmetné konanie prerušoval dňa 17. 9. 2012, bolo už právoplatne rozhodnuté vo vyššie uvedenom rozhodnutí Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co/50/2008 zo dňa 8. 10. 2008. Okresný súd Dunajská Streda, rovnako ako aj Krajský súd v Trnave, boli v zmysle § 159 ods. 2 a ods. 3 OSP viazaní   posúdením   hmotnoprávnej   otázky   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   a   platnosti kúpnych   zmlúv   k   predmetným   nehnuteľnostiam   sťažovateľov   zo   strany   Krajského   súdu v Trnave obsiahnutom vo vyššie uvedenom rozhodnutí 24 Co/50/2008 zo dňa 8. 10. 2008. Uvedenú   skutočnosť   potvrdil   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   rámci   svojej rozhodovacej činnosti, keď v súvislosti s prejudiciálnym posudzovaním hmotnoprávnych otázok   už   skôr   vyriešených   v   iných   konaniach   uviedol,   že   pokiaľ   už   bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.

V namietanom rozhodnutí Krajského súdu... mal krajský súd... posúdiť dôvodnosť prerušenia konania... odvolací súd poukázal na odôvodnenie súdu prvého stupňa, v ktorom tento   súd   pri   zdôvodňovaní   potreby   prerušenia   konania   4 C/65/2005   poukázal   na   iné rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Trnave   -   č. k.   10   Co   409/2006-216   (vydané   v   súvislosti skonaním 4 C 72/2005), ktoré sa týkalo obdobnej veci a v ktorom taktiež došlo k prerušeniu konania až do právoplatného skončenia veci o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 4 C/204/1996. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí   však   spolu   s   okresným   súdom   opomenuli   iné   rozhodnutia   Krajského   súdu v Trnave týkajúce sa obdobných vecí, akou bola vec 4 C/65/2005, konkrétne rozhodnutia 23 Co   247/03   zo   dňa   17. 2. 2004   a 23 Co/138/2013-321   zo   dňa   29. 5. 2013,   ktoré   sa diametrálne odlišovali od napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

V poslednej   spomenutej   veci   23   Co/138/2013   posudzoval   Krajský   súd... opodstatnenosť prerušenia konania o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu začatia konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých sa uplatnené bezdôvodné obohatenie   sťažovateľov   týkalo.   Krajský   súd...   v   predmetnom   rozhodnutí...   uviedol,   že v prípade povahy jednak konania, ktoré bolo na Okresnom súde Dunajská Streda vedené (teda   prípadu   konania   skutkovo   totožného   s   konaním   4 C/65/2005),   ako   aj   samotného konania, pre ktoré bolo uvedené konanie prerušené (konanie vedené na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 10C/62/2011), nejde o otázku, ktorú by prejednávajúci súd nebol oprávnený riešiť ako predbežnú a pre ktorú by bolo potrebné predmetné konanie prerušiť. Odvolací súd, obdobne ako to urobil v jeho rozhodnutí 23 Co 247/03 zo dňa 17. 2. 2004, taktiež   pripomenul   povinnosť   prejudiciálneho   posúdenia   otázky   dobromyseľnej   držby sťažovateľov   predmetných   nehnuteľností,   ktorých   sa   konanie   týkalo   a   následného preskúmania nárokov sťažovateľov v zmysle § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Krajský súd   v   Trnave   v   závere   predmetného   rozhodnutia   uviedol,   že   „súd   prvého   stupňa   je oprávnený   a   povinný   prejudiciálne   riešiť   otázku   vlastníctva   nehnuteľnosti,   otázku dobromyseľnosti držby nehnuteľnej veci navrhovateľmi a po vykonaní dokazovaní ich aj vyvodiť. Súdu prvého stupňa nič nebráni pokračovať v konaní vo veci samej vykonaním dokazovania s prihliadnutím aj ku skutočnosti, že ide o reštančnú vec. Na Okresnom súde v Dunajskej Strede neprebieha konanie (10 C/62/2011), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, práve naopak, ako už odvolací súd hore uviedol,   súd   v   tejto   veci   bude   posudzovať   spornú   otázku   dobromyseľnosti   držby navrhovateľov a s tým súvisiacu otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.“»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „...   základné   právo   sťažovateľov   J. M....   a   I. M....   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C/65/2005, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľov J. M.... a I. M.... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 Co/501/2012, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľov J. M.... a I. M.... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl.   6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co/501/2012, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co/501/2012-556 zo dňa 5. 11. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Dunajská   Streda   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 4 C 65/2005 konať.

Ústavný   súd   priznáva   J. M....   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 4500 EUR..., ktoré sú mu Okresný súd Dunajská Streda v časti 3000,- EUR a Krajský súd v Trnave v časti 1500,- EUR povinní uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   priznáva   I. M....   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 4500 EUR..., ktoré sú jej Okresný súd Dunajská Streda v časti 3000,- EUR a Krajský súd v Trnave v časti 1500,- EUR povinní uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Dunajská   Streda   a   Krajský   súd   v   Trnave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť J. M.... a I. M.... trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR na účet právneho zástupcu - Advokátskej kancelárie Beňová, s.r.o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovatelia   sa   žalobou podanou   na okresnom   súde   domáhali od   M. D.   a Z. D. zaplatenia   nájomného   a   vydania   bezdôvodného   obohatenia.   Vec   je   na   okresnom   súde vedená   pod   sp. zn.   4 C   65/2005.   Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   4 C   65/2005 zo 17. septembra   2012   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   konanie   prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci určenia vlastníckeho práva, ktoré je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 10 C 62/2011. V konaní sp. zn. 10 C 62/2011 je navrhovateľom Slovenská   republika,   zastúpená   Ministerstvom   hospodárstva   Slovenskej   republiky, a sťažovatelia sú odporcami. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva okrem iného k   nehnuteľnostiam,   za   užívanie   ktorých   sa   sťažovatelia   domáhajú   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   4 C   65/2005   zaplatenia   nájomného   a   vydania   bezdôvodného   obohatenia. O odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 24 Co 501/2012 z 5. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 24 Co 138/2013

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Sťažovatelia namietali porušenie svojho práva podľa čl. 6 dohovoru, avšak bližšie nešpecifikovali,   práva   zaručené   v   ktorom   odseku   čl.   6   dohovoru   mali   byť   porušené. Z odôvodnenia sťažnosti však vyplýva, že namietajú porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa sťažovateľov porušil krajský súd ich základné a iné právo tým, že:

- v odôvodnení uznesenia sa nedostatočne vysporiadal s existenciou právneho názoru krajského súdu obsiahnutého v jeho rozsudku sp. zn. 24 Co 50/2008 z 8. októbra 2008, v ktorom krajský súd zaujal stanovisko k otázkam, pre ktoré okresný súd konanie prerušil, a nedostatočne sa nevysporiadal ani s otázkou dobromyseľnosti sťažovateľov a vydržania nehnuteľností sťažovateľmi,

- v skutkovo totožných veciach sp. zn. 23 Co 247/2003 a sp. zn. 23 Co 138/2013 v otázke dôvodnosti prerušenia konania vyvodil úplne opačné závery, aké boli vyslovené v napadnutom uznesení, a v rozpore so svojou skoršou judikatúrou sa nevysporiadal ani s otázkou dobromyseľnosti sťažovateľov a otázkou vydržania nehnuteľností sťažovateľmi.

Sťažovatelia v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu uvádzajú: «Občiansky súdny poriadok - Komentár... k § 109 okrem iného uvádza: Ustanovenie ods. 2 upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenie   dostupnými   procesnými   prostriedkami,   a   až   keď   tieto   zlyhajú,   môže   konanie prerušiť. Rozhodujúcim hľadiskom tu bude zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania bude predstavovať skôr výnimku ako pravidlo. K písm. c): Pre rozhodnutie súdu môže mať často význam otázka, ktorá patrí do právomoci iného orgánu. Nevylučuje sa, aby o tejto otázke rozhodoval súd (napr. o platnosti Či neplatnosti právneho úkonu atď.), pokiaľ nejde o prípady podľa § 135 ods. 1 OSP, teda o prípady, keď je súd viazaný rozhodnutím tohto iného orgánu. V ostatných prípadoch si môže v zásade takéto otázky posúdiť súd aj sám (§ 135 ods. 2 OSP)...

ZSP 3/2005: V spore o neplatnosť nájomnej zmluvy je súd oprávnený prejudicialne riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom nájmu, ak o tejto otázke nebolo už vydané príslušným orgánom rozhodnutie v zmysle § 135 ods. 2 OSP. Pritom nie je rozhodujúce, že táto otázka sa môže riešiť aj v samotnom konaní súdu o žalobe v zmysle § 80 písm. c) OSP.

§   159   ods.   2   OSP...   Výrok   právoplatného   rozsudku   je   záväzný   pre   účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Ods. 3: Len Čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Občiansky súdny poriadok – Komentár... k § 159... uvádza: Odseky 2 a 3 tohto ustanovenia, ako aj ust. § 159a upravujú tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý okruh subjektov, a tým i   v   nezmeniteľnosti   právoplatného   výroku   súdneho   rozhodnutia.   Záväznosť a nezmeniteľnosť   rozhodnutia   spôsobujú   tzv.   prekážku   právoplatne   rozhodnutej   veci, o ktorej   sa   už   raz   právoplatne   rozhodlo,   nemožno   rozhodovať   inak.   Ide   o   procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci... Pre súdy a iné štátne orgány je výrok rozhodnutia súdu záväzný len pokiaľ ide o otázku, ako bolo rozhodnuté medzi   účastníkmi konania.  ... Výklad pojmu „tá   istá vec“   je pomerne jednotný v tom zmysle, že musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania (to znamená ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu medzi totožnými účastníkmi   konania   –   nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   pôvodní   účastníci   vystupujú v pôvodných procesných postaveniach...

Súd svoje prerušenie konania odôvodňuje tým, že podaním zo dňa 14. 3. 2011 sa domáha   Slovenská   republika   v   zast.   MH   SR   o   určenie   vlastníckeho   práva   a   vydania predbežného opatrenia voči žalobcom, ktoré je vedené pod sp. zn. 10 C/62/2011 na tomto súde a rozhodnutím KS v Trnave sp. zn. 10 Co 409/2006-2012 zo dňa 19. 6. 2007, v ktorom vyslovil   právny   názor   ohľadne   aktívnej   vecnej   legitimácie   navrhovateľov,   že   záväznosť údajov obsiahnutých v katastri platí len potiaľ, pokiaľ nie je vlastnícke právo navrhovateľov spochybnené.   Lebo   podľa   názoru   JUDr.   Kataríny   Slováčekovej,   nie   je   možné   nechať bez povšimnutia, že na súde prvého stupňa pod sp. zn. 4 C 204/96 je vedené konanie vo veci navrhovateľa Slovenská republika - Okresná prokuratúra Dunajská Streda proti odporcom Žrebčinec Šamorín a spol., o vyslovenie neplatnosti prevodu majetku štátu, okrem iného i predmetného   domu,   a   že   otázka   vlastníckeho   práva   navrhovateľov   k   predmetnej nehnuteľnosti je otázkou, ktorá má význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Preto podľa názoru konajúcej sudkyne: - je mať zato, že v súčasnosti nastal obdobný prípad   tým,   že   nový   subjekt   Slovenská   republika,   zast.   MH   SR   podala   žalobu   voči vlastníkom   spornej   nehnuteľnosti,   čím   je   spochybnené   ich   vlastníctvo   a   ich   aktívna legitimácia v tomto konaní.

Zmätočné je odôvodnenie: „Z uvedeného teda vyplýva, že odporcovia prenajímali v súčasnosti bez právneho dôvodu majú užívať nehnuteľnosť dom s č. 853 zastavanej plochy a nádvoria o výmere 466 m2 a parcelu č. 28 záhradu o výmere 248 m2 vedené na LV č. 1453 registra C, kat. úz. Šamorín, teda nehnuteľnosť o spor, ktorého vlastníctva je vedené samostatné konanie.“

Ako sa ukázalo, KS v Trnave rozsudkom 24 Co/50/2008-1066 zo dňa 08. 10. 2008 žalobu   Slovenskej   republiky   v   celom   rozsahu   zamietol,   a   správnosť   tohto   rozhodnutia potvrdil svojim rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 11/2009 dňa 16. 12. 2010 aj NS SR... súd nemôže prisúdiť vlastníctvo napadnutých nehnuteľností v termíne pred právoplatnosťou rozsudku, ale   len   po   nej.   Preto   sa   vlastnícke   právo   žalobcov   môže   zmeniť   aj   teoreticky   len   čo do budúcnosti,   ale   nie   už   do   minulosti,   ako   by   to   bolo   v   prípade   určenia   neplatnosti kúpnych   zmlúv   zo   dňa   23. 11. 1993   a   3. 12. 1993   v   konám   4 C   204/96.   Tu   už   existuje právoplatný   rozsudok   KS   v   Trnave,   sp. zn.   24 Co/50/2008-1066   od   10. 11. 2008   a ustanovenie § 159 OSP je jednoznačné a nepustí.»

V relevantnej časti odôvodenia uznesenia krajského súdu je uvedené: „V priebehu konania odporcovia... uplatnili návrh na prerušenie konania, pretože o vlastníckom   práve   navrhovateľov   nie   je   právoplatne   rozhodnuté,   nakoľko   sa   vedie konanie   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda   č. k.   10C   62/2011.   Prvostupňový   súd   sa oboznámil s návrhom na začatie konania vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda   pod   spis.   zn.   10 C   62/2011,   z   ktorého   vyplýva,   že   ako   navrhovateľ   vystupuje Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom hospodárstva SR a ako odporcovia J. M. a I. M., pričom predmetom konania je určenie vlastníckeho práva a navrhovateľ žiada vydať rozsudok,   ktorým   súd   určí,   že   navrhovateľ   je   vlastníkom   nehnuteľnosti...   Určenia vlastníckeho práva sa v tomto konaní domáha z dôvodu, že zmluvy o prevode nehnuteľnosti z 23. 11. 1993, 03. 12. 1993, záložnú zmluva č. 1/1993 z 23. 11. 1993 a mandátnu zmluvu z 23. 11. 1993 považuje navrhovateľ za absolútne neplatné.

Odvolatelia argumentovali, že bolo nevyhnutným prihliadnuť na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 50/2008, ktorým súd žalobu Slovenskej republiky v celom rozsahu zamietol. K uvedenému argumentu odvolací súd uvádza, že z rozhodnutia Krajského súdu v Trnave spis. zn. 24 Co 50/2008-1066 zo dňa 08. októbra 2008 vyplýva, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda spis. zn. 4 C 204/2006, v   ktorom   konaní   na   strane   navrhovateľov   vystupovali   Slovenská   republika   zastúpená Okresnou   prokuratúrou   v   Dunajskej   Strede,   Slovenská   republika   zastúpená   Slovenským pozemkovým   fondom   so   sídlom   v   Bratislave   a   Slovenský   pozemkový   fond   so   sídlom v Bratislave a ako odporcovia boli označení: 1/ Všeobecná úverová banka a.s., 2/ J. M. a 3/ I. M.,   pričom   predmetom   konania   bola   neplatnosť   kúpnopredajných   zmlúv,   zmluvy o prevode   nehnuteľností   zo   dňa   23. 11. 1993   ako   aj   zmluvy   o prevode   majetku zo dňa 03. 12. 1993.

Na základe   uvedeného   odvolací   súd   poukazuje na   zrejmú skutočnosť,   že   vo   veci sp. zn.   24   Co   50/2008   a   sp. zn.   10C   62/2011   nejde   o   totožných   účastníkov   konania, pretože na strane navrhovateľov v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda č. k. 4 C 204/1996   (ktorá   vec   bola   preskúmavaná   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Trnave pod spis. zn. 24 Co 50/2008) ako navrhovatelia vystupovali Slovenská republika zastúpená Okresnou prokuratúrou, Slovenská republika zastúpená Slovenský pozemkovým fondom a Slovenský pozemkový fond a navrhovateľom v konaní, do ktorého skončenia súd predmetnú   vec   prerušil,   vedenom   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda spis, zn. 10 C 62/2011   vystupuje   Slovenská   republika   zastúpená   Ministerstvo hospodárstva SR. Ide o rozdielne subjekty na strane navrhovateľov a nemožno uvažovať o totožných účastníkov konania. Nesprávny je názor odvolateľov, že konanie na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 10C 62/2011 je pokračovaním vo veci, ktorá sa prejednávala na   odvolacom   súde   pod sp. zn.   24   Co   50/2008,   s   poukazom   na   rozdielnosť   účastníkov konania nejde ani o prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na uvedené je nepochybné, že výsledok konania o určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vo veci sp. zn. 10 C 62/2011 je zásadnou otázkou pre predmetné   konanie   o   nároku   navrhovateľov   na   zaplatenie   nájomného,   vydanie bezdôvodného   obohatenia   a   náhrady   škody,   v   ktorom   sa   rieši   aj   aktívna   legitimácia navrhovateľov,   odvíjajúca   sa   od   ich   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   vo   vzťahu ku ktorým   Slovenská   republika   v   zastúpení   Ministerstvom   hospodárstva   žiada   určiť vlastnícke právo.

Správny bol preto záver súdu prvého stupňa o tom, že je nehospodárne a nadbytočné vykonávať v predmetnej veci dokazovanie na posúdenie aktívnej legitimácie navrhovateľov, keďže sa vedie na Okresnom súde Dunajská Streda pod spis. zn. 10 C 62/2011 o určení vlastníckeho práva, teda otázka majúca význam pre predmetné konanie.“

Súčasťou základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide   (meritórne alebo procesné)   a v akom štádiu   súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 402/2013).

Ako vyplýva z odvolania sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu, dôvodom podaného odvolania bola skutočnosť, že okresný súd pri rozhodovaní o prerušení konania neprihliadol na rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 Co 50/2008 z 8. októbra 2008. Ústavný súd   konštatuje,   že   s   touto   odvolacou   námietkou   sa   krajský   súd   vysporiadal,   keď vyčerpávajúco   odôvodnil,   prečo   nie   je rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   24   Co   50/2008 relevantný. Ústavný súd sa v celom rozsahu s právnym názorom krajského súdu stotožňuje. Z   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Cdo 1/2009 zo 16. decembra 2010, ktorým najvyšší súd rozhodoval o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Co 50/2008 z 8. októbra 2008, vyplýva, že krajský súd   žalobu   o   určenie   neplatnosti   prevodu   majetku   štátu   (ide   o   rovnaké   nehnuteľnosti, za užívanie   ktorých   si   sťažovatelia   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 4 C 65/2005 uplatňujú právo na zaplatenie nájomného a vydanie bezdôvodného obohatenia) podanú Slovenskou republikou, zastúpenou prokurátorom, proti sťažovateľom zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky na podanie takejto   žaloby   a   uviedol,   že   závery,   ku   ktorým   dospel   odvolací   aj   dovolací   súd pri posudzovaní prípustnosti žaloby, nebránia tomu, aby dôvody, z ktorých sa vyvodzuje neplatnosť zmlúv o prevode nehnuteľností, posúdili v inom občianskom súdnom konaní začatom na základe štátom podanej vlastníckej žaloby.

Z   uvedeného   dôvodu   citovaným   úvahám   a   dôvodom   krajského   súdu   nemožno z ústavnoprávneho hľadiska ani pri zohľadnení argumentov, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazujú sťažovatelia, nič podstatného vytknúť.

Pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného a iného práva tým, že krajský   súd   sa   nevysporiadal   so   svojou   skoršou   judikatúrou   vyslovenou   v   skutkovo totožných   veciach   a   tiež   sa   nevysporiadal   s   otázkou   dobromyseľnosti   sťažovateľov a otázkou vydržania vlastníckeho práva, ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia na tieto skutočnosti   v   odvolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu   nepoukazovali.   Ak   sťažovatelia v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu neuplatnili tieto dôvody, krajský súd sa s nimi vysporiadať   nemohol,   a   teda   nie   je   namieste,   aby   sťažovatelia   krajskému   súdu   takýto nedostatok odôvodenia vyčítali a odôvodňovali ním porušenie svojho základného a iného práva. Sťažovatelia mali skutkovo aj právne namietať nedostatok uznesenia okresného súdu v odvolaní, ktoré proti nemu podali. Tento nedostatok nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd trvale zdôrazňuje, že nie je súdom nadriadeným všeobecným súdom a nie je vrcholom ich sústavy ani ďalšou opravnou inštanciou voči ich rozhodnutiam. Ako nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   je   oprávnený   zasahovať do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   iba   v   prípade,   ak   tieto   súdy   nepostupujú v zhode s ústavou, ústavnými zákonmi alebo princípmi, ktoré vyplývajú z kvalifikovaných medzinárodných zmlúv. O taký prípad vo veci sťažovateľov nejde.

Zároveň   ústavnému   súdu   neprislúcha   akokoľvek   spochybňovať procesný   postup okresného súdu, resp. krajského súdu, ktorý bol v danej fáze konania detailne oboznámený s okolnosťami tohto prípadu, a už vôbec mu neprináleží meniť jeho z ústavnoprávneho hľadiska   akceptovateľné   a   dostatočne   odôvodnené   závery,   ktoré   sú   výrazom   jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií, a v danom prípade navyše v situácii, keď vo veci nie je ešte meritórne rozhodnuté.

V tejto súvislosti treba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy preskúmavané.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie súdu. Nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne zvážiť, aký procesný postup má v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, aby do právomoci všeobecných súdov takto ingeroval.

Uznesenie   o   prerušení   konania   je   rozhodnutím   procesnej   povahy,   nejde   teda o rozhodnutie vo veci samej. Aj z toho dôvodu   takéto rozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných práv a slobôd.

  Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov (§ 109 ods. 2 OSP), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného je toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi   posudzovaným napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S prihliadnutím na to,   že obsahom   základného práva   na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 65/2005

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty   podľa   tohto   zákona.   Ak   sa   v   konaní   pokračuje,   začínajú   lehoty   plynúť znova.

Podľa § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd i bez návrhu.

Okresný súd rozhodol o prerušení konania uznesením zo 17. septembra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. januára 2014.

Podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I. ÚS 41/02).   Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje,   že prerušenie   konania podľa   § 109 ods.   2 písm. c)   OSP možno   považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a   tým   aj k naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako ani práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru).   Ústavný   súd   preto   nečinnosť   všeobecného   súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).

Pokiaľ   sťažovatelia   namietali   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   postupom okresného súdu pred prerušením konania, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu z   hľadiska   možného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   období od začatia konania do 14. júna 2010 preskúmal na základe sťažnosti sťažovateľov ústavný súd   a   uznesením   č.   k.   I. ÚS 291/2010-22   zo   7.   septembra   2010   sťažnosť   sťažovateľov odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Po   preskúmaní   spisu   okresného   súdu sp. zn. 4 C 65/2005   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   od   15.   júna   2010 do 17. septembra 2012 konal plynulo. Okresný súd bol nútený opakovane zisťovať pobyt odporcov,   keďže   zásielky   adresované   odporcom   sa   opakovane   vracali   s   odôvodnením „adresát neznámy“. Postup okresného súdu pri zisťovaní pobytu odporcov bol intenzívny a v   konečnom   dôsledku   úspešný,   keď   sa   okresnému   súdu   napriek   neustále   meniacemu sa pobytu   odporcov   podarilo   zabezpečiť   ich   účasť   na   pojednávaní.   Obdobie   kratšej nečinnosti   ústavný   súd   zistil   iba   v   čase   od   2. novembra   2011,   keď   okresný   súd   zaslal sťažovateľom vyjadrenie odporcov, do 13. marca 2012, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 8. jún 2012. Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00).

Vzhľadom na celkový priebeh a dĺžku konania vedeného okresným súdom obdobie nečinnosti okresného súdu pred prerušením konania nedosahuje podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávny rozmer.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 501/2012

Vo vzťahu k porušeniu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote postupom krajského súdu ústavný súd poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   pri   sťažnostiach   namietajúcich porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“   (II. ÚS 109/03),   resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

K namietanému porušeniu označeného základného a iného práva sťažovateľov malo dôjsť tým, že krajský súd o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu rozhodol až 5. novembra 2013. Ústavný súd konštatuje, že spis okresného súdu bol na rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľov   predložený   krajskému   súdu   26.   novembra   2012   a   krajský   súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol 5. novembra 2013.

Podľa   názoru ústavného súdu   ak krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol za jeden rok, nemožno považovať postup krajského súdu v posudzovanom konaní za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“.

Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval ani doterajší postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 501/2012 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ako porušenie   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014