znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 267/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   O.,   s. r. o.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej základného práva podľa   čl. 46   ods.   1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Trnave sp. zn. 24 Co 152/2011 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   O.,   s. r.   o.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 152/2011 z 29. februára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Návrhom na začatie konania... sa sťažovateľ (ako zamestnávateľ) domáhal uloženia povinnosti odporcovi (ako zamestnancovi) zaplatenia sumy 13.180,54 EUR z titulu náhrady škody podľa § 185, vzniknutej na zverených predmetoch v pracovnoprávnom vzťahu, ktoré boli odporcovi písomne zverené...

Sťažovateľ svoj nárok doložil... písomnou dohodou zo dňa 01. 07. 2003, predmetom ktorej bolo zverenie vozidla, ako aj hmotná zodpovednosť za pohonné hmoty (PH) a zverené predmety, ktorá bola podpísaná spolu s dohodou o starostlivosti na pridelenom vozidle C... Prvostupňový súd návrh... zamietol z dôvodov: 1/ Nie je daná osobitná zodpovednosť v prípade vozidla pretože motorové vozidlo:

1.1 nemôže byť predmetom dohody o hmotnej zodpovednosti keďže sa nejedná o predmet,   ktorý   by   zamestnanec   využíval   sám   a   mohol   kvalifikovane   zabezpečiť   jeho ochranu a nejedná sa o hotovosť, ceninu, či inú hodnotu na obeh a obrat a

1.2 nebolo odporcovi zverené

2/ Nie je daná osobitná zodpovednosť za škodu na ostatných predmetoch, pretože nebolo preukázané ich zverenie odporcovi

3/   Nie   je   daná   ani   všeobecná   zodpovednosť   za   škodu   na   odcudzených   veciach, pretože tretia osoba ktorej boli odovzdané bola oprávnená používať motorové vozidlo, t. j. nebolo preukázané protiprávne konanie odporcu (a tým pádom ani zavinenie, či príčinná súvislosť medzi konaním odporcu a škodou)

Sťažovateľ podal... odvolanie, v ktorom poukázal na to, že zistenia súdu sú v zjavnom rozpore s obsahom spisu.

Ad 1.1/ Poukázal pritom na to, že nie je zrejmé z čoho súd vyvodil, že vozidlo je predmet, ktorý zamestnanec nemôže využívať sám a nemôže kvalifikovane zabezpečiť jeho ochranu. V prípade že by nebolo možné dohodnúť osobitnú zodpovednosť podľa § 185 ZP pre motorové   vozidlo,   bolo   by   to   pre   zamestnávateľov   vo   všeobecnosti   likvidačné,   keďže v prípade   „umožnenia   odcudzenia“   služobného   vozidla   prideleného   zamestnancovi   by mohol zamestnávateľ od zamestnanca požadovať iba zlomok jeho ceny, pokiaľ by nedokázal úmysel, čo by doslova motivovalo zamestnanca obohatiť sa na úkor zamestnávateľa. Ad 1.2/ Sťažovateľ   poukázal   na   nesprávny,   prísne   formálny   a   jednostranný   prístup k posudzovaniu uzavretej dohody o hmotnej zodpovednosti a vzniku osobitnej zodpovednosti podľa §§ 182 až 185 ZP, ktorým súd porušuje základné práva sťažovateľa (III. ÚS 36/2010, I. ÚS 306/2010).

V zmysle rozhodnutia NS SR č. R 22/1980, predloženého už v priebehu konania, nemá byť dohoda posudzovaná podľa názvu, ale podľa jej obsahu.

Dohoda pod názvom: „Dohoda o hmotnej zodpovednosti“, v článku 1 zakotvila: „Zamestnanec preberá zodpovednosť za zverené motorové vozidlo a jeho výbavu. Zamestnanec   preberá   hmotnú   zodpovednosť   za   zverenú   kreditnú   kartu   na   nákup pohonných hmôt.

Zamestnanec preberá hmotnú zodpovednosť za zverené predmety.“ Z uvedeného znenia je zrejmé, že predmetom dohody boli vlastne úkony dva a to tak dohoda   o   hmotnej   zodpovednosti   za   kartu   a   iné   zverené   predmety,   ako   aj   potvrdenie o zverení vozidla.

Odporca a sťažovateľ... prostredníctvom tohto právneho úkonu... potvrdili zverenie motorového vozidla vrátane výbavy do dispozície a ochrany odporcu a tento za ne prevzal zodpovednosť pre prípad možnej straty.

V zmysle článku V. dohody sa odporca výslovne zaviazal nahradiť stratu zverených predmetov v plnej výške. Niet právnych pochýb, že odporcovi tak bez ohľadu na názov právneho   úkonu   vznikla   osobitná   zodpovednosť   pre   prípad   straty   zverených   predmetov podľa § 185 ZP, s čím sa však súd vo svojom odôvodnení vôbec nevysporiadal.

Súd v rozpore s nálezom ÚS SR č. III. ÚS 192/06 v rozsudku nezdôvodnil, prečo v tomto   prípade   posudzuje   dohodu   len   podľa   názvu   a   teda   sa   odchyľuje od predchádzajúceho riešenia analogickej otázky všeobecnými súdmi, čím porušuje princíp právnej istoty a právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

Ad 2/ Súd neuviedol žiadne argumenty, ktorými by podporil svoje stručné konštatovanie, že inventúrny   výstup   nie   je   potvrdením   o   zverení   predmetov,   čím   bez   právneho   základu vylučuje zrejmú spojitosť so vznikom zodpovednosti podľa § 185 ZP.

Je pravda, že inventúrny výstup podpísaný v zmysle zákona inventarizačnou komisiou sám osebe nie je dokladom o zodpovednosti zamestnanca podľa § 185 ZP, v uvedenom prípade však doklad z 20. 01. 2006 obsahuje zoznam predmetov zverených zamestnancovi, označenie zamestnanca menom a   priezviskom a   potvrdenie týchto   skutočností podpismi zamestnávateľa aj zamestnanca.

Rovnako v prípade zverenia PH, ktoré má povahu zverenia zásob materiálu podľa § 182 ZP, odporca na základe čl. I. dohody o hmotnej zodpovednosti a čl. IV ods. 5 dohody o údržbe a starostlivosti zodpovedal za vzniknutý schodok a súd svoj záver a tom, že nie je preukázané zverenie, neodôvodnil nijakým spôsobom.

Ad 3/ Sťažovateľ v odvolaní konštatoval, že odporca jednoznačne konal protiprávne keď porušil:

- povinnosť podľa čl. II dohody o hmotnej zodpovednosti urobiť všetko pre to, aby sa zabránilo strate zverených predmetov a vykonať všetky opatrenia na ich zabezpečenie

- povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám

- pokyny nadriadených zamestnancov na výrobných poradách zo dňa 07. 02. 2005 a 26.   09.   2005   parkovať   vozidlá   v   stráženom   objekte   zamestnávateľa   alebo   po   vydaní povolenia doma ktorých príjem potvrdil podpisom

Porušenie   uvedených   povinností   nebolo   v   konaní   ani   v   odôvodnení   rozsudku vyvrátené. Celé svoje rozhodnutie o tom, že nebolo dané protiprávne konanie, súd postavil na závere, že kolega odporcu p. Š. bol v danom čase oprávnený motorové vozidlo používať. K tomuto však neexistoval a v spise nebol doložený jediný dôkaz, záver bol prijatý nepodložene, iba na základe tvrdení odporcu, že p. Š.:

- bol oprávnený vozidlo používať so súhlasom zamestnávateľa

- motorové vozidlo zvyčajne parkoval doma

- v čase odcudzenia opustil s vozidlom areál sťažovateľa a odišiel bez toho, aby mu v tom niekto zabránil.

Už   prvá   a   základná   skutočnosť   sa   nezakladala   na   pravde   a   ani   nebola   nijak preukázaná.

Ďalšie skutočnosti preto nie sú relevantné a logicky nepostačujú k preukázaniu, že p. Š. bol oprávnený na použitie predmetného motorového vozidla, keďže logické je naopak to, že písomne zverené vozidlo nemôže zamestnanec kedykoľvek svojvoľne odovzdať inej osobe,   bez   súhlasu   zamestnávateľa.   Zo   žiadneho   predloženého   dôkazu   právo   vozidlo odovzdať inému nevyplýva, preto tvrdenie súdu nie je právne udržateľné.

Oprávnenie odporcu odovzdať vozidlo mohlo vzniknúť jedine na základe písomného súhlasu zamestnávateľa, čo sa nestalo.

Pokiaľ konal odporca svojvoľne, konal v rozpore s dohodou so zamestnávateľom a svojimi povinnosťami, a teda protiprávne, čo aj sám písomne uznal v zápise zo dňa 05. 05. 2006.   S   týmito   skutočnosťami   sa   súd   nijakým   spôsobom   nevyporiadal   v   odôvodnení rozhodnutia.

Porušovateľ   svoje   potvrdzujúce   rozhodnutie   zo   dňa   29.   02.   2012   odôvodnil   iba nekonkrétne   a   hmlisto   tým,   že   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   zisteniami a právnymi závermi prvostupňového súdu bez toho, aby reagoval na konkrétne námietky uvedené v odvolaní, s ktorými sa prvostupňový súd nevyporiadal, pretože jeho rozhodovanie im predchádzalo...

odvolací   súd   ani   súd   prvostupňový   sa   nevyporiadali   s predloženými   skutkovými a právnymi okolnosťami veci, najmä ani jeden nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na otázky predložené v odvolaní, a to napriek tomu, že ide bez pochybností o otázky zásadného charakteru s priamym vplyvom na výsledok vo veci, najmä:

1/ Prečo vozidlo nemôže byť predmetom zverenia 2/ Prečo dohodu obsahujúcu potvrdenie o zverení predmetov a dohodu o hmotnej zodpovednosti z 1. 7. 2003 posúdil ako neplatný právny úkon

3/ Aké   náležitosti   zverenia   predmetov   absentovali   v   dokumente   označenom   ako „inventúrny výstup“ z 20. 01. 2006 podpísanom odporcom

4/ Prečo nebolo uznané zverenie PH zakúpených z karty zverenej odporcovi dohodou o hmotnej zodpovednosti na tento účel

5/ Prečo   súd   neuznal   protiprávnosť   konania,   ktoré   ako   protiprávne   označil   aj odporca, hoci nebol predložený žiadny dôkaz o oprávnení odovzdať svojvoľne vozidlo inej osobe, naopak toto odporuje Zákonníku práce a Dohode o HZ/zverení vozidla z 1. 7. 2003.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 29. 02. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 24Co   152/2011 právo   sťažovateľa domáhať   sa zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   za   podmienok   a   podrobností   ustanovených zákonom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky porušil.

2. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 29. 02. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 24Co   152/2011   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   záležitosti   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   nezávislým   a   nestranným   zákonom   zriadeným   súdom   podľa   čl.   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušil.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa 29. 02. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. 24Co 152/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 707,45 EUR, ktorú je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak na základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 301/2008 zo 7. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) o zamietnutí jej návrhu na zaplatenie sumy 13 180,54 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody vzniknutej na zverených predmetoch v pracovnoprávnom vzťahu.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   ňou   označené základné a iné práva, pretože jasne a zreteľne neodpovedal na otázky uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a to

«1/ Prečo vozidlo nemôže byť predmetom zverenia 2/ Prečo dohodu obsahujúcu potvrdenie o zverení predmetov a dohodu o hmotnej zodpovednosti z 1. 7. 2003 posúdil ako neplatný právny úkon

3/ Aké   náležitosti   zverenia   predmetov   absentovali   v   dokumente   označenom   ako „inventúrny výstup“ z 20. 01. 2006 podpísanom odporcom

4/ Prečo nebolo uznané zverenie PH zakúpených z karty zverenej odporcovi dohodou o hmotnej zodpovednosti na tento účel

5/ Prečo   súd   neuznal   protiprávnosť   konania,   ktoré   ako   protiprávne   označil aj odporca, hoci nebol predložený žiadny dôkaz o oprávnení odovzdať svojvoľne vozidlo inej osobe, naopak toto odporuje Zákonníku práce a Dohode o HZ/zverení vozidla z 1. 7. 2003».

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 a ods. 4 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v   sťažnosti   namietala.   V   nadväznosti   na   to   posudzoval   opodstatnenosť   námietok sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry ústavný súd   nie je súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku, odvolaním proti rozsudku okresného súdu, ako aj s obsahom súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si zadovážil, dospel   k záveru,   že   rozsudkom   krajského   súdu   nedošlo   k   porušeniu   sťažovateľkou označeného základného a iného práva.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   už   vo   viacerých   rozhodnutiach   týkajúcich   sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil, že právo na spravodlivé prejednanie veci v sebe zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. „Článok 6 ods.   1 zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   nemožno   ho   ale   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   bola   daná   podrobná   odpoveď...   Preto   otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na konkrétne okolnosti daného prípadu“ (rozsudok Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994). Z uvedeného však vyplýva povinnosť súdu poskytnúť odpoveď na argument, ktorý sa v kontexte danej veci javí ako rozhodujúci.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).

Krajský súd v rozsudku uviedol: „Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom vyporiadal s námietkami uplatnenými žalobcom a vzhľadom na to, že tento ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by bolo potrebné zhodnotiť, a na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.“

Vzhľadom na to, že krajský súd využil možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   s   poukazom   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08), z ktorej vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd dáva do pozornosti nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu: „Podľa § 179 ods. 1 ZP   zamestnanec   zodpovedá   zamestnávateľovi   za   škodu,   ktorú   mu   spôsobil   zavineným porušením   povinností   pri   plnení   pracovných   úloh   alebo   v   priamej   súvislosti   s   ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a 185.

Podľa § 182 ods. 1 – 3 ZP, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na   pracovisku   s   viacerými   zamestnancami,   ktorí   uzatvorili   dohodu   o   hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť). Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

Podľa § 185 ods. 1, 2 ZP, zamestnanec zodpovedá za stratu nástrojov, ochranných pracovných   prostriedkov   a   iných   podobných   predmetov,   ktoré   mu   zamestnávateľ   zveril na základe písomného potvrdenia. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti úplne alebo sčasti, ak sa preukáže, že strata vznikla úplne alebo sčasti bez jeho zavinenia.

Podľa § 186 ods. 1 ZP, zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť zamestnávateľovi   skutočnú   škodu,   a   to   v   peniazoch,   ak   škodu   neodstráni   uvedením do predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje. S poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné ustanovenia dospel súd k záveru, že podaný návrh nie je dôvodný.

Podľa   názoru   súdu   v   danom   prípade   nebolo   možné   posudzovať   zodpovednosť odporcu za škodou v zmysle § 182 resp. § 185 ZP, nakoľko pokiaľ ide o náhradu škody titulom   odcudzeného   motorového   vozidla,   tak   motorové   vozidlo   nemôže   byť   v   zmysle ustanovení zákonníka práce predmetnom dohody o hmotnej zodpovednosti, čo je vylúčené samotným funkčným určením vozidla, nakoľko sa nejedná o predmet, ktorý by odporca ako zamestnanec využíval sám a mal by súčasne možnosť tak kvalifikovane zabezpečiť jeho ochranu. Súčasne sa nejedná o hotovosť, ceniny či inú hodnotu zverenú na obeh alebo obrat,   ktorú   by   bol   odporca povinný vyúčtovať.   Súd   preto   dospel k   záveru,   že dohoda o hmotnej zodpovednosti uzavretá medzi účastníkmi dňa 01. 07. 2003, predmetom ktorej je vyššie uvedené motorové vozidlo je neplatná a v danom prípade bolo možné posudzovať zodpovednosť   odporcu   za   škodu   spôsobenú   odcudzením   predmetného   MV   iba   podľa všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 179 ZP.

Súd   len   pre   úplnosť   dodáva,   že   skutočnosť,   že   predmetné   MV   používal   okrem odporcu minimálne ďalší zamestnanec a to A. Š. jednoznačne vyplýva z jeho výpovede na polícii dňa 12. 04. 2006, kde dokonca uviedol, že vozidlo parkovával doma, a preukazuje to aj skutočnosť, že dňa 11. 04. 2006 práve A. Š. prišiel na tomto MV do sídla navrhovateľa, z vozidla vyložil a následne doň naložil elektromery a na vozidle odišiel cez vrátnicu preč, bez toho, že by mu v tom niekto zabránil.

Rovnako nebolo v konaní preukázané ani zverenie ostatných odcudzených predmetov (pracovné   pomôcky   a   elektromery)   odporcovi   na   základe   podpísaného   písomného potvrdenia, nakoľko navrhovateľ predložil iba inventúrny výstup pracovných prostriedkov, ktorý   takýmto   písomným   potvrdením   nie   je.   Pokiaľ   ide   o   odcudzené   elektromery,   ich zverenie odporcovi na písomné potvrdenie v konaní rovnako nebolo preukázané. Obdobne sa to týka odhadnutej spotreby resp. zostatku pohonných hmôt v odcudzenom motorovom vozidle.

Súd teda následne skúmal, či sú v danom prípade splnené zákonné podmienky pre vznik všeobecnej zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 179 ZP a dospel k záveru, že odporca nenesie zodpovednosť ani v tomto prípade a to z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre vznik jeho zodpovednosti. V prípade všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 179 ods. 1 ZP sú predpokladmi jej vzniku protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom vznikom škody, zavinenie zamestnanca, existencia pracovného pomeru a skutočnosť, že ku škode došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním; pričom pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené súčasne   všetky   uvedené   podmienky,   v   danom   prípade   dospel   súd   k   záveru,   že   nebol preukázaný protiprávny úkon odporcu, nakoľko tento odovzdal vozidlo kolegovi Š., ktorý ako je už uvedené vyššie bol rovnako oprávnený používať uvedené MV. Vozidlo z areálu navrhovateľa následne odviezol a zaparkoval doma A. Š. a nie odporca, preto v prípade odporcu súd nezistil, že by sa dopustil protiprávneho úkonu. Následne tak nie sú splnené ani ostatné podmienky vzniku zodpovednosti ako je príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom odporcu a vznikom škody, ani zavinenie odporcu.“

K   jednotlivým   otázkam   uvedeným   v   odvolaní,   na   ktoré   sťažovateľka   podľa   jej tvrdenia nedostala odpoveď, ústavný súd uvádza:

1. Prečo vozidlo nemôže byť predmetom zverenia? Táto námietka nebola predmetom odvolania, a preto sťažovateľka nemôže namietať, že na takúto otázku nedostala odpoveď.

2. Prečo dohodu obsahujúcu potvrdenie o zverení predmetov a dohodu o hmotnej zodpovednosti z 1. júla 2003 posúdil ako neplatný právny úkon?

Ani táto námietka nebola predmetom odvolania, navyše ústavný súd poukazuje na to, že na túto otázku odstala sťažovateľka v celom rozsahu odpoveď v odôvodnení rozsudku okresného súdu.

3.   Aké   náležitosti   zverenia   predmetov   absentovali   v   dokumente   označenom   ako „inventúrny výstup“ z 20. januára 2006 podpísanom odporcom?

Ani túto námietku odvolanie neobsahovalo. Navyše ústavný súd poukazuje na to, že tvrdenie sťažovateľky o tom, že inventúrny výstup obsahuje podpis odporcu, sa nezakladá na pravde, čo je zrejmé z obsahu spisu okresného súdu.

4. Prečo nebolo uznané zverenie PH zakúpených z karty zverenej odporcovi dohodou o hmotnej zodpovednosti na tento účel?

Ani táto námietka nebola obsahom odvolania, a preto ústavný súd nie je povinný takýto nedostatok odôvodnenia v rozsudkoch všeobecných súdov preskúmavať.

5.   Prečo   súd   neuznal   protiprávnosť   konania,   ktoré   ako   protiprávne   označil   aj odporca, hoci nebol predložený žiadny dôkaz o oprávnení odovzdať svojvoľne vozidlo inej osobe, naopak toto odporuje Zákonníku práce a Dohode o HZ/zverení vozidla z 1. júla 2003?Na túto otázku sťažovateľka tiež dostala odpoveď v rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že okresný súd mal skutočnosť, že motorové vozidlo používali aj iné osoby ako odporca, preukázanú z výpovede A. Š., z ktorej jednoznačne   vyplýva,   že   motorové   vozidlo   používal   aj   on   so súhlasom   majiteľa   firmy a parkovával ním v mieste svojho bydliska. Nie je teda pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že takýto   záver   bol   prijatý   iba   na   základe   tvrdení   odporcu.   Dôkaz   –   výsluch   A.   Š.   – sťažovateľka v konaní pred okresným súdom žiadnym spôsobom nevyvrátila.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že odporcovi vznikla osobitná zodpovednosť podľa § 185 Zákonníka práce, pričom s týmto tvrdením sa súdy nevysporiadali, ústavný súd konštatuje,   že   ani   toto   tvrdenie   sťažovateľky   sa   nezakladá   na   pravde.   V   odôvodnení rozsudku okresného súdu je jasne uvedené, prečo nebolo možné posudzovať zodpovednosť odporcu   podľa   §   182   a   tiež   podľa   §   185   Zákonníka   práce.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti poukazuje na nasledovný judikát (3 Cz 40/1976), ktorý bol vyslovený v súvislosti s posudzovaním zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov podľa § 178 zákona   č.   65/1965   Zb.   Zákonník   práce   v   znení   noviel   (teraz   §   185   Zákonníka   práce): „Zodpovednosť   zamestnanca   za   stratu   predmetov   zverených   na   písomné   potvrdenie predpokladá, že ide o predmet, ktorý zamestnanec sám a výlučne používa a má možnosť kvalifikovane zabezpečiť jeho ochranu. Nie je to tak, ak zverený predmet používajú aj iní zamestnanci v rámci svojej pracovnej činnosti vyplývajúcej im z pracovných úloh.“ Je teda zrejmé, že práve citovaným judikátom sa okresný súd vysporiadal s tvrdením sťažovateľky o zodpovednosť odporcu podľa § 185 Zákonníka práce.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho   výklad   a   aplikáciu   ustanovení   Zákonníka   práce,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd, resp. okresný   súd   dospeli,   nemožno   označiť   za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu, resp. okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského   súdu,   po   zistení,   že tieto nemajú takú   relevanciu,   ktorá   by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

K   namietanému   spôsobu   hodnotenia   dôkazov   zo   strany   krajského   súdu,   resp. okresného   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   už   v   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k   spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie   krajského   súdu,   resp.   okresného   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012