znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 267/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., M., zastúpenej advokátom JUDr. G. D., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 NcC 38/2009 z 30. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. G. D., M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 38/2009 z 30. júla 2009 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané uznesenie“).

V sťažnosti sťažovateľka uvádza: „Na Okresnom súde v Michalovciach je vedené pod sp. zn. č. 14Ro/30/2009 súdne konanie vo veci žalobcu D. s. r. o...,   zast. JUDr. G. D., advokátom proti žalovanému MESTO M... ktoré bolo náhodným výberom pridelené JUDr. V. Č...

JUDr. V. Č. podľa § 15 O. s. p. neodkladne oznámil predsedovi súdu, že sa dozvedel o   skutočnostiach,   pre   ktoré   je   vylúčený   z   konania   a   súhlasil   s   pridelením   veci   inému sudcovi.   Z   konania   predsedu   súdu   nie   je   zrejmé,   či   pochyboval   alebo   nepochyboval o dôvodoch jeho zaujatosti a v rozpore s ustanovením § 15 O. s. p. nezabezpečil pridelenie veci   inému   sudcovi   podľa   osobitného   predpisu   ani   vec   nepostúpil   na   rozhodnutie nadriadenému súdu.

Namiesto   tohto   zákonného   postupu,   požiadal   všetkých   sudcov   Okresného   súdu v Michalovciach na vyjadrenie o svojej zaujatosti resp. nezaujatosti. Z celkového počtu 19 sudcov sa 6 vyjadrilo, že sú vo veci zaujatí a 13 že nie sú vo veci zaujatí.

Napriek tomu, že podľa rozvrhu práce na rok 2009 mohlo 8 sudcov vo veci konať, predseda súdu bezdôvodne poslal spis na rozhodnutie na Krajský súd...

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania   nestranného   súdu,   to   znamená,   že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   okolnosti   záväzné   pre   rozhodovanie   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť.

Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom, je iba povinnosť súdu   prejednať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   z   ďalšieho   prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom. Nestrannosť je potrebné skúmať dôsledne, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu   prejednávajúceho   prípad   a   z   objektívneho   hľadiska nestrannosti, je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

Samotný fakt, že advokát sťažovateľa pôsobí v obvode konajúceho súdu, bez ďalšieho nemôže zakladať u sudcov dôvod ich zaujatosti.

Ako   vyplýva   z   Ústavy   a   zákonov,   právna   úprava   základného   práva   občanov   na zákonného sudcu musí zodpovedať požiadavkám vopred daných pevných zásad, ochrany pred   ľubovôľou   v   predeľovaní   vecí   jednotlivým   senátom   a   sudcom,   musí   umožniť nepredvídateľnosť   v   pridelení   veci   konkrétnemu   sudcovi   alebo   senátu   a   zabezpečiť transparentnosť   obsadenia   súdu.   Uvedené   zásady   sa   musia   vzťahovať   aj   na   prípady zastupovania...

Krajský súd v Košiciach uznesením č. 5NcC/38/2009 zo dňa 30. 7. 2009 rozhodol o vylúčení 10 sudcov Okresného súdu a nevylúčení 4 sudcov.

Vychádzajúc z odôvodnenia tohoto uznesenia je zrejmé, že jednak Krajský súd nemal vecnú príslušnosť na takéto rozhodovania, pretože vec bola predložená na Krajský súd bezdôvodne a v rozpore s §§ 15, 16 O. s. p., a jednak vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Vyjadrenie   JUDr.   S.   a   JUDr.   H.,   že   boli   vylúčené   z   konania   vo   veci   sp.   zn. 11C/35/2008 je v rozpore s výrokovou časťou tohoto uznesenia, pretože JUDr. H. nebola vylúčená a o JUDr. S. Krajský súd nerozhodoval. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 11NcC/36/2008 neboli vylúčené obidve sudkyne. Krajský súd rozhodol nad rámec svojich kompetencií aj v prípade sudcov, ktorí sa necítili byť zaujatí rozhodol bez toho, aby bola vznesená   námietka   ich   zaujatosti   účastníkmi   konania,   čiže   tu   nebola   kompetencia   ich vylúčiť z konania ani u predsedu Okresného súdu ani Krajského súdu. Zdôvodnenie, že boli vylúčení z rozhodovania a prejednania veci, kde bol zástupcom JUDr. D. G. nemá oporu v žiadnom uznesení Krajského súdu, pretože takéto rozhodnutie k dnešnému dňu neexistuje. Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   č.   2NcC/11/2008,   v   ktorom   sa   zaoberal vylúčením   sudcov   z   konania   vo   veci   14P/16/2008   rozhodol   o   vylúčení   sudcov   vo   veci 14P/16/2006, v ktorej JUDr. G. D. nebol ani účastníkom ani právnym zástupcom... Na Okresnom súde v Michalovciach odpojednával JUDr. G. D. niekoľko sto vecí a až do roku 2008 nebola zo strany sudcov vznesená námietka ich zaujatosti voči jeho osobe. So žiadnym zo sudcov tunajšieho súdu nie je v príbuzenskom, rodinnom alebo obchodnom vzťahu, nemá s nimi nadštandartné vzťahy, ktoré by napĺňali ustanovenie § 14 a násl. O. s. p..“

Podľa názoru sťažovateľky „... vyššie uvedené skutočnosti... preukazujú porušovanie ústavných práv a diskrimináciu nášho právneho zástupcu a sú pre neho likvidačné...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„1.   Základné   práva   D.   s.   r.   o...   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde v Michalovciach č. k. 14Ro/30/2009 na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   zaručené   článkom   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 5 NcC/38/2009 zo dňa 30. 07. 2009 bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 5NcC/38/2009 zo dňa 30. 07. 2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný sťažovateľom zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške pozostávajúce z dvoch úkonov /jeden úkon 320,34 € + 60,86 € (DPH 19%) + 6,95 € režijný paušál/, spolu 654,58 € + 121,72 € (19% DPH) na účet právneho zástupcu JUDr. Gabriela Dobranského, Kpt. Nálepku 20 Michalovce do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením krajského súdu, z jej argumentácie v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že

-   krajský   súd   rozhodol   o   vylúčení   sudcov   z prerokovávania a   rozhodovania   veci vedenej Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 Ro 30/2009 napriek tomu, že na takéto rozhodnutie nebol vecne príslušný, keďže vec bola predložená krajskému súdu bezdôvodne,

- krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu,

-   krajský   súd   rozhodol   o   vylúčení   aj   tých   sudcov,   u   ktorých   nebola   vznesená námietka zaujatosti, a preto nebol dôvod ich vylúčiť z prerokovávania a rozhodovania vo veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) sudcovia sú vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 ods. 1 OSP, ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť iba také úkony, ktoré nepripúšťajú   odklad.   Predseda   súdu   môže prideliť vec inému sudcovi,   ak s tým   sudca, o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu. Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať o   nezaujatosti   sudcu,   predloží   vec   na rozhodnutie   súdu   uvedenému   v   §   16   ods.   1.   Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich nadriadený súd rozhodol; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 15 ods. 2 OSP ak skutočnosti podľa odseku 1 predpokladajú vylúčenie aj ďalších sudcov toho istého súdu, sudca pripojí k oznámeniu aj vyjadrenia týchto sudcov.

Podľa § 16 ods. 1 OSP o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd už vyslovil, že účel základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa splní, „ak o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide   o   sudcu,   ktorý   je   oprávnený   konať   a   rozhodovať   určitý   druh   súdnej   agendy“ (II. ÚS 15/96,   III.   ÚS   90/02).   Ak   však   nastanú   okolnosti   odôvodňujúce   vylúčenie zákonného sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci v zmysle § 14, § 15 a § 16 OSP postup,   ktorý   je v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj pri ústavnej kontrole uznesenia krajského súdu.

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08).

Sťažovateľka namieta, že krajský súd rozhodol o vylúčení sudcov z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 14 Ro 30/2009 napriek tomu, že na   takéto   rozhodnutie   nebol   vecne   príslušný   krajský   súd,   pretože   vec   bola   predložená krajskému súdu na rozhodnutie bezdôvodne.

Ústavný súd si vyžiadal spis okresného súdu, z ktorého zistil tieto skutočnosti:Zákonný   sudca   oznámil   v   zmysle   §   15   ods.   1   OSP   predsedovi   okresného   súdu skutočnosti,   pre   ktoré   je   vylúčený   z   prerokovávania   a   rozhodovania   veci,   pričom v oznámení predsedovi okresného súdu uviedol: „Podľa § 15 ods. 1 O. s. p. predkladám spis   14Ro/30/2009,   z dôvodu   môjho   vylúčenia   z konania   a rozhodovania   v tejto   veci, nakoľko   žalobcu   zastupuje   JUDr.   G.   D.   a ja   som   bol   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania veci 14P/16/08 uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5. 3. 2008, sp.   zn.   2   NcC/11/2008-65,   v ktorej   vystupoval   JUDr.   G.   D.   ako   právny   zástupca navrhovateľa, pričom vylúčení boli aj niektorí iní sudcovia Okresného súdu Michalovce.“

Zároveň zákonný sudca podľa § 15 ods. 2 OSP pripojil k oznámeniu aj vyjadrenia ďalších sudcov toho istého súdu, pretože skutočnosti, ktoré boli podľa neho dôvodom jeho vylúčenia, predpokladali vylúčenie aj ďalších sudcov okresného súdu.

Je   teda   zrejmé,   že   nie   predseda   okresného   súdu   požiadal   ostatných   sudcov o vyjadrenie   k   zaujatosti,   ako   to   tvrdí   sťažovateľka,   ale   vyjadrenia   ďalších   sudcov okresného súdu v zmysle § 15 ods. 2 OSP pripojil k oznámeniu o zaujatosti zákonný sudca.

Predseda   okresného   súdu   následne   vec   predložil   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti v zmysle § 16 ods. 1 OSP.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd bol na rozhodnutie o námietke   zaujatosti   vecne   príslušný   a   vec   mu   nebola   predložená   na   rozhodnutie bezdôvodne ako tvrdí sťažovateľka.

Vzhľadom na to, že aj niektorí ďalší sudcovia vyslovili svoju zaujatosť, krajský súd bol oprávnený a povinný rozhodnúť o tom, či sú, alebo nie sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania. Preto aj námietku sťažovateľky, že krajský súd rozhodol o vylúčení aj tých sudcov, u ktorých nebola vznesená námietka zaujatosti, a preto nebol dôvod ich vylúčiť z prerokovávania a rozhodovania vo veci, hodnotí ako neopodstatnenú.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o   vylúčení   sudcov okresného súdu vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom odôvodnenie krajského súdu, že sudcovia, ktorých sa vylúčenie týka, boli už vylúčení z prerokovávania a rozhodovania veci, kde bol právnym zástupcom JUDr. Gabriel Dobranský, nemá oporu v žiadnom uznesení krajského súdu, pretože také uznesenie neexistuje. Zároveň poukazuje na   to,   že   samotný   fakt,   že   advokát   účastníka   konania   pred   súdom   pôsobí   v   obvode konajúceho súdu bez ďalšieho, nemôže u sudcov zakladať dôvod ich zaujatosti.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza: „Sudcovia JUDr. V. Č.,   JUDr.   Z.   Š.   a   Mgr.   M.   B.   oznámili,   že   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach 2NcC/11/2008-65 z 5. 3. 2008, v ktorej vystupoval JUDr. G. D. ako právny zást. žalobcu boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 14P/16/2008, pričom JUDr. Z. Š. a Mgr. M. B. o. i. uviedli, že zást. žalobcu, ktorý pôsobí ako advokát v obvode súdu osobne poznajú a sú v priateľskom vzťahu. Sudkyne JUDr. M. H. a JUDr. T. S. oznámili, že boli vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 11C/36/2008 D. s. r. o. c/a E. s. r. o. M. o vydanie bezdôvodného obohatenia a že sa cítia byť zaujaté, nakoľko konateľa žalobcu JUDr.   G.   D.   osobne   poznajú,   tento   pôsobí   ako   advokát.   Uvedení   sudcovia   žiadali   o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo by nemohli vo veci objektívne konať a rozhodnúť bez toho, aby nevznikli pochybnosti o ich nezaujatosti a súhlasili, aby vec bola pridelená na rozhodnutie inému sudcovi, príp. inému súdu. Sudca JUDr. J. S. uviedol, že sa cíti byť zaujatý z dôvodu, že právny zást. žalobcu ho neustále bezdôvodne napáda, uráža a vypisuje na neho sťažnosti a podnety na súdnu radu. Sudcovia JUDr. S. H., JUDr. S. V., JUDr. I. R., JUDr. M. C. a JUDr. M. M. uviedli, že sa v uvedenej veci necítia byť zaujatí, že v 5NcC/38/2009 rámci rozvrhu práce pre rok 2009 vybavujú agendu registra T   a   (JUDr.   M.   M.   navyše   uviedol,   že   nevybavuje   agendu   registra   Ro   a   že účastníkov konania nepozná). Sudcovia JUDr. G. Š., JUDr. I. R., JUDr. M. S., JUDr. M. K., JUDr. M. L.,   Mgr.   D.   P.   a   Mgr.   A.   Š.   uviedli,   že   sa   necítia   byť   zaujatí,   že   účastníkov   konania nepoznajú. Sudca JUDr. P. T. uviedol, že aj keď sa pozná s konateľom majiteľa obchodného podielu v spoločnosti žalobcu JUDr. D., ktorý pôsobí v obvode súdu ako advokát, že mu to nebráni v tom, aby vo veci objektívne postupoval a aj rozhodol. JUDr. V. S. uviedol, že vo veci sa necíti byť zaujatý aj keď sa osobne pozná s jediným spoločníkom a konateľom žalobcu JUDr. G. D., keďže sa jedná o právnickú osobu.

Podľa čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č. 460/92 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov; ďalej len Ústava) a čl. 38 ods. 1 prvá veta Listiny   základných   práv   a   slobôd   (úst.   zák.   č.   23/91   Zb.)   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi.

Podľa § 3 ods. 3 prvá veta zák. č. 757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 517/08 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Podľa ods. 4 cit. ust. zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Výnimku z uvedených ust. pripúšťa iba § 14 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich zaujatosti.

Vymedzenie   práva   na   spravodlivý   proces   (čl.   46   ods.   1   Ústavy)   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného opatrením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z. z.) je garanciou toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca,   pričom   nestrannosť   a   nezaujatosť   sudcu   je   jedným   z   hlavných   predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov v   právo   a   v   právny   štát.   Nestrannosť   sudcu   je   predovšetkým   subjektívnou   psychickou kategóriou, ktorá vyjadruje jeho vnútorný psychický vzťah k prejednávanej veci v širšom zmysle, teda zahŕňa nielen vzťah k predmetu konania, účastníkom konania, ale aj k ich zástupcom. Kategóriu nestrannosti je potrebné vnímať širšie, a to tiež v rovine objektívnej. Za   objektívne   nemožno   považovať   to,   ako   sa   nestrannosť   sudcu   iba   subjektívne   javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitý, nie nezaujatý, vzťah k veci má.

Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci musí byť založené nie iba na skutočne   preukázanej   zaujatosti,   ale   už   vtedy,   ak   možno   mať   pochybnosti   o   jeho nezaujatosti.

Rovnako aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vychádza z dvojakého testu nestrannosti sudcu. Subjektívny test je založený na základe osobného presvedčenia sudcu v danej veci, objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, že je možné v tomto ohľade vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť (napr. Sadaj va D. Servalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a spol. proti Francúzsku, 1998).

Predpoklady zaujatosti uvedené v § 14 ods. 1 O. s. p. zakladajú vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, nie iba pre jeho skutočne preukázanú zaujatosť, ale už vtedy,   ak možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.   Nemožno teda vychádzať iba z hodnotenia   subjektívneho   pocitu   sudcu,   či   sa   cíti   alebo   necíti   byť   zaujatý   alebo z hodnotenia osobného vzťahu k účastníkom konania, k ich zástupcom alebo k veci, ale treba zvýrazniť 5NcC/38/2009 objektívnu úvahu, či s ohľadom na okolnosti prípadu, možno mať za to, že by sudca zaujatý byť mohol.

Krajský súd v Košiciach (ako nadriadený súd podľa § 16 ods. 1 tretia veta pred bodkočiarkou O. s. p.), vzhľadom na vyjadrenie sudcov dospel k záveru, že sú u nich (okrem JUDr. M. S., JUDr. M. L., PhD., JUDr. M. K. a Mgr. A. Š.) také relevantné skutočnosti, pre ktoré by mohli vzniknúť legitímne pochybnosti o ich nezaujatosti, a to so zreteľom na to, že boli vylúčení z rozhodovania a prejednávania veci, kde bol zást. JUDr. G. D., ktorý je v tomto konaní zást. žalobcu, preto rozhodol, že sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci   14Ro/30/2009,   pričom   JUDr.   J.   S.   bol   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach 11NcC/35/2008-62 z 18. 9. 2008 vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci 11C/36/08, a to so zreteľom na napätý až nepriateľský vzťah medzi ním a zást. žalobcu a sám uviedol skutočnosti, ktoré zakladajú jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, v dôsledku čoho by bolo možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

JUDr. S. H., JUDr. S. V., JUDr. I. R., JUDr. M. C. a JUDr. M. M. podľa rozvrhu práce na rok 2009 nevybavujú agendu registra C, resp. Ro, preto nebolo potrebné o ich vylúčení rozhodovať.“

Z citovanej časti namietaného uznesenia vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie o vylúčení príslušných sudcov z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 14 Ro 30/2009   odôvodnil   s   poukazom   na   vyjadrenia   jednotlivých   sudcov,   ktorí   boli vylúčení,   a   tiež   na   skutočnosť,   že   uvedení   sudcovia   už   boli   z   prerokovávania a rozhodovania v inej veci vylúčení z dôvodu ich vzťahu k advokátovi sťažovateľky JUDr. G. D. Zároveň poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a to aj v spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. I. ÚS 126/03, I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1   ústavy   treba   brať   do   úvahy   nielen   príslušnú   zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného   presvedčenia   a   správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   jednak   podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek   oprávnená   pochybnosť.   V   tomto   smere   ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu   môže   mať   dokonca   určitý   význam   aj   tzv.   zdanie   (javenie   sa)   pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v.   Belgicko,   1970,   séria   A,   č.   11,   podľa   ktorého   „spravodlivosť   má   byť   nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“ (porovnaj citovanú časť z odôvodnenia namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu).   Podstatnou   je   dôvera,   ktorú   musia   súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   tiež   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi,   by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná   (I.   ÚS   13/00, IV. ÚS 287/04).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).

Sťažovateľka sa snaží spochybniť odôvodnenie uznesenia krajského súdu, v časti v ktorej poukazuje na to, že sudcovia, ktorých sa vylúčenie týka, boli už vylúčení v inom konaní,   tvrdením,   že   takéto   uznesenie   krajského   súdu   neexistuje.   Uznesením   sp.   zn. 2 NcC 11/2008 z 5. marca 2008 rozhodoval krajský súd o vylúčení sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 14 P 16/2008, pričom vo výrokovej časti uvádza: „Sudcovia JUDr. V. Č., JUDr. T. S., JUDr. V. S., JUDr. G. Š., JUDr. S. S., JUDr. M. H., Mgr. D. P., JUDr. M. C., Mgr. M. B., JUDr. Z. Š., JUDr. P. T., JUDr. A. C., Mgr. M. C. sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 14P 16/2006“. Je pravda, že v citovanej výrokovej časti je nesprávne uvedená spisová značka konania, z ktorého boli sudcovia vylúčení, a to namiesto sp. zn. 14 P 16/2008 je uvedená sp. zn. 14 P 16/2006. Avšak z úvodnej časti uznesenia a taktiež z jeho odôvodnenia je zrejmé, že ide iba o chybu v písaní, ktorú by bolo možné odstrániť jednoduchým opravným uznesením v zmysle § 164 OSP. Ústavný súd sa preto s tvrdením sťažovateľky, že neexistuje uznesenie, ktorým by boli sudcovia (ktorí boli vylúčení uznesením krajského súdu) vylúčení z prerokovávania a rozhodovania inej veci z dôvodu ich vzťahu k jej právnemu zástupcovi, nestotožňuje.

V danom prípade sa ústavný súd stotožňuje s názorom sťažovateľky, že dôvody uvádzané   vo   vyjadreniach   niektorých   sudcov,   že   poznajú   jej   právneho   zástupcu,   ktorý pôsobí   ako   advokát,   samy   osebe   nie   sú   dôvodom   na   ich   vylúčenie   z   prerokovávania a rozhodovania veci.

Avšak krajský súd neoprel svoje rozhodnutie iba o samotné vyjadrenie sudcov, ale tiež o skutočnosť, že sudcovia, ktorých vylúčil z prerokovávania a rozhodovania veci, boli už   inými   uzneseniami   krajského   súdu   vylúčení   z   prerokovávania   a   rozhodovania   veci z dôvodu svojho vzťahu k právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Krajskému   súdu   možno   vyčítať,   že   sa   obmedzil   iba   na   strohé   konštatovanie,   že sudcovia, ktorých vylúčil, už boli vylúčení inými uzneseniami krajského súdu. Avšak aj napriek uvedenému nedostatku krajský súd v danom prípade namietaným uznesením podľa názoru ústavného súdu rešpektoval ústavné princípy a požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj príslušnej judikatúry ESĽP. Krajský súd vylúčením niektorých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 14 Ro 30/2009 odstránil pochybnosti o prípadnej absencii ich nestrannosti. Za týchto okolností sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľky o tom, že namietaným uznesením krajského súdu boli porušené jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010