znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 267/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť V. S., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Š., B., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 91/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 91/03 p o r u š i l základné právo V. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   91/03 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. decembra 2005 č. k. I. ÚS 267/05-8 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   Š.,   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 91/03.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania, ktoré sa začalo na jeho návrh 4. júna 2003. Okresný súd uznesením č. k. 30 C 91/03-12 z 21. augusta 2003 konanie zastavil. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu 25. novembra 2003 odvolanie. Okresný   súd   jeho   odvolanie   (do   doby   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu)   nepostúpil Krajskému súdu v Bratislave na odvolacie konanie.

3. Sťažovateľ viackrát (11. februára 2004, 28. februára 2005, 2. mája 2005. 30. mája 2005)   urgoval   pokračovanie   v konaní   a na   prieťahy   v konaní   podal   3.   októbra   2005 sťažnosť,   čo   však   neviedlo   k efektívnej   náprave.   Vo   veci   nie   je   do   dňa   podania   jeho sťažnosti ústavnému súdu právoplatne rozhodnuté.

4. Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk.

5.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený   jeho   poverenou   predsedníčkou,   podaním   sp.   zn.   Spr.   3009/2006   z 22.   marca 2006,   k opodstatnenosti   sťažnosti   však   nezaujal   stanovisko.   Z uvedeného   dôvodu sťažovateľ vo svojom podaní z 5. apríla 2006 ústavnému súdu len oznámil, že súhlasí s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s predloženým   dokumentačným   materiálom   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 91/03:

Sťažovateľ   4.   júna   2003   podal   okresnému   súdu   „Návrh   na   rozvod   manželstva“ s odporkyňou D. S.

Okresný súd 5. augusta 2003 stanovil termín pojednávania na 21. august 2003. Na tomto pojednávaní (bez prítomnosti účastníkov konania) konanie zastavil z dôvodu, že „Na tunajšom súde sa už v čase podania horeuvedeného návrhu viedlo pod sp. zn. Nc 382/02 konanie tých istých účastníkov s totožným predmetom konania a s rovnakými skutkovými okolnosťami“. Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi a aj odporkyni 12. novembra 2003.Sťažovateľ 25. novembra 2003 napadol uznesenie odvolaním.Predseda okresného súdu „Opatrením“ z 1. marca 2005 pridelil predmetnú vec na konanie a rozhodnutie Mgr. M. D. ako zastupujúcemu sudcovi.

Sťažovateľ 28. februára 2005 listom adresovaným predsedovi okresného súdu žiadal zabezpečiť „riadne pokračovanie v konaní“.

Predseda   okresného súdu listom sp. zn. Spr. 3233/2005 z 1. marca 2005 právnej zástupkyni   sťažovateľa   oznámil,   že   vec   bola   1.   marca   2005   pridelená   zastupujúcemu sudcovi.

Sťažovateľ 9. februára 2005 doplnil svoje odvolanie proti uzneseniu z 21. augusta 2003 o správnu spisovú značku predmetnej veci.

Pokynom   sudcu   z 1.   apríla   2005   bol   súdny   spis   predložený   vyššiemu   súdnemu úradníkovi „na procesné úkony – odvolanie navrhovateľa“.

Sťažovateľ 1. júna 2005 urgoval pokračovanie v konaní.Vo veci konajúca sudkyňa (JUDr. D. L.) písomne 22. júna 2005 poverila vyššieho súdneho úradníka výkonom úkonov súvisiacich s prípravou súdneho spisu na predloženie odvolaciemu súdu.

Sťažovateľ 7. októbra 2005 podal okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.Okresný   súd   uznesením   z 23.   novembra   2005   opravil   svoje   uznesenie č. k. 30 C 91/03-12 z 21. augusta 2003 tak, že číslo konania má správne znieť 18 C 91/03.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Ako už bolo vyššie konštatované, okresný súd k opodstatnenosti sťažnosti nezaujal žiadne stanovisko.

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02). Toto konštatovanie sa týka tak rozhodnutia vo veci samej (čo by malo byť pravidlom), ako aj procesných rozhodnutí smerujúcich k právoplatnému ukončeniu konania (napr. jeho zastavením).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   91/03,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pri hodnotení podľa kritéria zložitosti posudzovanej veci ústavný súd konštatuje absenciu vplyvu zložitosti na doterajšiu dobu posudzovaného konania a postup okresného súdu v ňom (najmä po podaní odvolania voči uzneseniu o zastavení konania).

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľa v predmetnom konaní, ústavný súd   konštatuje, že nezistil   žiadnu   podstatnú   skutočnosť,   ktorá   by mala vplyv na dĺžku, resp. priebeh konania v posudzovanej veci.

3.3.   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľom namietaného porušenia označeného základného práva.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci od jej nápadu na okresný súd (4. júna 2003) dosiaľ trvá skoro tri roky a vo veci ešte nie je (vzhľadom na nepredloženie predmetného súdneho spisu odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní) právoplatne rozhodnuté.

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   v predmetnej   veci   ústavný   súd konštatuje, že okresný súd bol v období od 25. novembra 2003 (odvolanie sťažovateľa) dosiaľ, teda vyše 29 mesiacov (keď 22. novembra 2005 vykonal jediný procesný úkon, ktorým opravil spisovú značku svojho predchádzajúceho uznesenia z 21. augusta 2003), t. j. skoro dva a pol roka, nečinný, resp. bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nevykonal relevantné kroky smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ po podaní odvolania voči uzneseniu o zastavení konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   postupom okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal (aj keď to sťažovateľ výslovne nepožadoval) okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   nie   je   garanciou   toho,   že   okresný   súd   nebude   pokračovať   v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk z dôvodu,   že „Terajší   stav,   v akom   sa   konanie   nachádza   ma   dlhodobo   zaťažuje. S manželkou   nežijeme   v spoločnej   domácnosti   od   r.   2001.   V záujme   vyriešenia   nášho ďalšieho spolužitia a vyriešenia osobných pomerov som v júni 2003 podal návrh na súd s tým,   že   následne   po   rozhodnutí   súdu   si   budem   môcť   zariadiť   svoje   osobné   ako   aj majetkové pomery. Od podania návrhu bol súd schopný vydať jedno nesprávne uznesenie, ktoré mi podľa môjho názoru komplikuje život. Z terajšieho stavu veci, keď je zo strany štátu   porušované   moje   ústavné   právo   som   doslova   zúfalý.   (...)   V dôsledku   prieťahov v konaní súdu som nútený zotrvávať v manželstve, ktoré absolútne neplní žiadnu funkciu, daný   stav   zhoršuje   vzťahy   medzi   mnou   a mojou   manželkou   a tento   stav   nepriaznivo ovplyvňuje aj naše maloleté dieťa. V neposlednom rade si nemôžeme usporiadať ani naše majetkové pomery“.

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľa,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   mu   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže sťažovateľ si náhradu trov konania neuplatnil, ústavný súd sa jej priznaním nezaoberal.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2006