znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 266/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Petrom Frajtom, Garbiarska 5, Košice, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 4 Obo 49/2013 z 25. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 4 Obo 49/2013 z 25. novembra 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

2. Sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore proti žalovanému ⬛⬛⬛⬛,   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu   Drevona,   štátnypodnik „v likvidácii“, Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“), vedenom na Krajskom súdev Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   65   Cbi   2/2010.   Krajský   súdrozsudkom   z 21.   marca   2013   žalobu   zamietol   a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   nahradiťžalovanému   trovy   konania.   Tento   rozsudok   napadol   odvolaním   sťažovateľ,   o ktoromrozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom z 25. novembra 2014.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľa „základ   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   je v celom   rozsahu   chybný,   nepreskúmateľný   a neodôvodnený   bez   logickej   nadväznosti na aplikované právo, na základe ktorého súd rozhodol“.

Sťažovateľ považuje „Závery odvolacieho súdu ako aj jeho samotné rozhodnutie... za nepreskúmateľné,   keďže   odvolací   súd   sa   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v odvolaní nezaoberal, s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu sa stotožnil a rozsudok potvrdil a to aj napriek tomu, že rozsudok... vychádza z nesprávnych skutkových zistení, ale navyše nebol   ani   dostatočne   odôvodnený“.   Z toho   dôvodu   sťažovateľ   považuje „rozhodnutie Najvyššieho   súdu   za   nesprávne,   arbitrárne,   svojvoľné   a tým   priamo   zasahujúce do základného   práva...   podľa   čl.   46   ods.1   Ústavy...   a práva...   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označenýchpráv   namietaným rozsudkom najvyššieho   súdu (bod   1), ktorý   žiadal zrušil a vec   vrátiťnajvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Súčasne   žiadal   priznať   mu   trovyprávneho zastúpenia „vo výške 2.239,- Eur“.

II.

5. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, okonaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon oústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie súdôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods.2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takénedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

6. V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavnýsúd   uvádza,   že   o   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnejjudikatúry ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbecdôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktoréhopredbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

7.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označenéhozákladného   práva   zaručeného   ústavou,   ako   aj   práva   zaručeného   dohovorom   postupomnajvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 4 Obo 49/2013 z 25. novembra 2014 (body 1a 4).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

9.   Zo   sťažnosti   a   z   k   nej   pripojených   písomností   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľnamieta   porušenie   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní,v ktorom sa stotožnil s faktickými aj právnymi závermi krajského súdu.

10.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   právazaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v postupea rozhodnutiach vo veci konajúcich všeobecných súdov najmä z dôvodov koncentrovanevyjadrených v bode 3, t. j. „v nesprávnych skutkových zisteniach... bez logickej nadväznosti na   aplikované   právo“,   nezaoberaním   sa   jeho   odvolacími   námietkami,   v nedostatočnomodôvodnení   namietaného   rozsudku,   čo   malo   podľa   názoru   sťažovateľa   spôsobiť   jehonepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu a aj práva na spravodlivý proces je umožniť každému reálnyprístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť(napr.   II.   ÚS   88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Podľakonštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľačl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavnéhosúdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súduv súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Obo 49/2013z 25. novembra 2011 sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

13. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospelk záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie,náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistenéhoskutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojhorozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil skutkové a právne závery prvostupňovéhosúdu a podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného k nej.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O. s. p. prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Predmetom   konania   je   nárok   na   náhradu   škody,   ktorú   žalobca   uplatnil s odôvodnením, že žalovaný vo funkcii správcu konkurznej podstaty úpadcu DREVONA, š. p.   v   likvidácii   zanedbal   povinnosti   pri   správe   majetku   úpadcu.   Tvrdil,   že   žalovaný realizoval v rámci konkurzu predaj nehnuteľnosti, vrátane lesov a ostatnej pôdy za nízku cenu, a to z dôvodu, že les bol vysekaný ťažbou dreva, ktorá bola v rokoch 2000 - 2008 vykonávaná masívnejšie. Žalovaný podľa jeho názoru nezabezpečil hospodára lesa, ktorý by dohliadal   na   ťažbu   a   nežiadal   od   štátneho   podniku   vykonávajúceho   ťažbu   vydanie bezdôvodného obohatenia.

Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými závermi a právnym posúdením veci súdom prvého   stupňa,   ktorý   správne   skúmal   splnenie   zákonných   predpokladov   náhrady   škody podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „ZKV“). Podľa § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „Občiansky zákonník“) každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa ods. 3 uvedeného ustanovenia zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „ZKV“) správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd.

Povinnosti   správcu   konkurznej   podstaty   vyplývajú   predovšetkým   zo   zákona a na základe zákona mu môže ďalšie povinnosti uložiť konkurzný súd v rámci dohľadu v zmysle § 12 ZKV. Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV vyhlásením konkurzu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním   s majetkom   podstaty   prešli   na   správcu.   Postavenie   správcu,   jeho   práva, povinnosti a zodpovednosť sa zakladajú výlučne na predpisoch procesného práva v zmysle, ktorých je samostatným úradným orgánom, ktorý pod dohľadom súdu zabezpečuje riadny priebeh konkurzu. Úlohou správcu v konkurze je predovšetkým zistiť rozsah úpadcovho majetku, rozsah a oprávnenosť pohľadávok uplatňovaných veriteľmi, spravovať konkurznú podstatu a realizovať jej speňaženie. Zodpovednosť správcu za škodu vzniknutú porušením povinností stanovených zákonom alebo uložených súdom sa posudzuje podľa ustanovenia § 420   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   vymedzuje   predpoklady   všeobecnej   zodpovednosti fyzických a právnických osôb za škodu. Predpokladmi zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného ustanovenia je porušenie povinnosti, vznik (existencia) škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie.

Súd   prvého   stupňa   preto   dôvodne   skúmal   predpoklady   vzniku   zodpovednosti   za škodu medzi, ktoré patrí v prvom rade zisťovanie porušenia právnej povinnosti žalovaného v súvislosti s výkonom funkcie správcu konkurznej podstaty. Základom tvrdenia žalobcu v súvislosti s porušením povinností žalovaného bola skutočnosť, že žalovaný nezabezpečil hospodára lesa, ktorý by dohliadal na ťažbu dreva na pozemkoch, ktoré boli zaradené do konkurznej   podstaty   a   nežiadal   od   štátneho   podniku   vykonávajúceho   ťažbu   vydanie bezdôvodného obohatenia.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   žalobca   neporušil zákonnú   povinnosť   ani   povinnosť   uloženú   súdom   pri   správe   konkurznej   podstaty,   keď nedohliadal na ťažbu dreva na pozemkoch v štátnej správe lesného hospodárstva. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch je správcom lesného majetku vo vlastníctve štátu organizácia lesného hospodárstva a tejto zákonnej úprave korešponduje aj rozhodnutie Okresného národného výboru (ONV) v Humennom z 09. 01. 1989, podľa ktorého   bol   predmetný   nehnuteľný   lesný   majetok   vydaný   Východoslovenským   štátnym lesom, ktoré vykonávali aj ťažbu dreva. Z dokazovania tiež vyplynulo, že úpadcovi nebola udelená   výnimka   na   spravovanie   lesného   majetku   štátu   v   zmysle   §   11   ods.   3   zákona o lesoch.   Vymáhanie   bezdôvodného   obohatenia   od   správcu   lesného   majetku,   ktorý vykonáva činnosť - ťažbu dreva v zmysle zákona sa nejaví z tohto hľadiska ako dôvodné. Námietky žalobcu týkajúce sa neplatnosti rozhodnutia ONV sú irelevantné vzhľadom na predmet konania, ktorým nie je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Je potrebné zdôrazniť, že súd, ktorý dohliadal na činnosť žalovaného správcu konkurznej podstaty sa v uznesení o schválení konečnej správy o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu vysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa nedostatočnej činnosti   správcu   pri   speňažovaní   predmetných   nehnuteľností   a   konštatoval,   že   správca postupoval   s   plnou   odbornou   starostlivosťou   a   speňažovanie   prebiehalo   objektívne a transparentne.

Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tvrdených skutočnostiach, že žalovaný porušil zákonnú povinnosť v súvislosti s výkonom funkcie správcu konkurznej podstaty. Nakoľko nebol splnený jeden zo základných predpokladov   zodpovednosti   za   škodu   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   §   420   ods.   1 Občianskeho   zákonníka,   námietky   žalobcu   smerujúce   k   nedostatočnému   dokazovaniu o výške   škody   a   nepreukázaní   zbavenia   sa   zodpovednosti   žalovaným   nemajú   vplyv na právny záver súdu.

Žalobca v odvolaní tiež namietal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Citované   ustanovenie   dáva   súdu   dostatočný   návod   na   to   aké   odôvodnenie   má rozsudok   obsahovať.   Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   náležitosti   uvedené v citovanom ustanovení obsahuje a spĺňa tak požiadavku presvedčivosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Námietka žalobcu v tomto smere nie je dôvodná.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania   účelne   vynaložených   na   bránenie   práva,   ktoré   pozostávajú   z   trov   právneho zastúpenia advokátom.»

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a záveryboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušnýchustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať sprocesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tierozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti užústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   naspravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávnehohľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutéhorozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.4 Obo 49/2013   z 25.   novembra   2014   (nadväzujúce   na   odôvodnenie   prvostupňovéhorozsudku) sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolnostíprípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomunajvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoréústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnouinštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základnéhopráva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazomna to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdnehokonania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že sťažovateľ vo svojejsťažnosti neprodukoval žiadnu ústavne relevantnú argumentáciu, ktorá by bola spôsobilápozmeniť (ovplyvniť) jeho (už vopred) vyslovený právny názor (záver).

19. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavnýsúd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015