znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 266/2014-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J. K.,   Košice,   zastúpeného,   spoločnosťou   Advokátska kancelária   JUDr.   Daniel   Blyšťan   s.   r.   o.,   Rastislavova   68,   Košice,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Daniela   Blyšťana,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   podnikanie   a   vykonávanie   inej   zárobkovej činnosti   podľa   čl. 35   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 23/2013 z 27. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2014 doručená sťažnosť J. K., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na podnikanie a vykonávanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ústavy, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a porušenia zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 23/2013 z 27. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Ako   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľ   do   10.   februára   2009   vykonával advokáciu   samostatne   ako   fyzická   osoba   podľa   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Po tom, ako založil obchodnú spoločnosť..., ktorej je jediným konateľom, od 11. februára 2009 bol oprávnený poskytovať právne služby len v mene a na účet tejto spoločnosti. Keďže od 11. februára 2009   nevykonával   advokáciu   samostatne   ako   fyzická   osoba,   uhrádzal   poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity (ďalej len „poistné   a   príspevky“)   iba   za   obdobie   do   10.   februára   2009.   Vychádzal   z   toho,   že v dôsledku   zániku   jeho oprávnenia   vykonávať advokáciu   mu   podľa § 21   ods.   4   zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom k 10. februáru 2009 (ďalej len „zákon   o   sociálnom   poistení“)   povinné   nemocenské   a dôchodkové   poistenie   samostatne zárobkovo   činnej   osoby   [§   5   písm.   c)   zákona   o sociálnom   poistení]   zaniklo k 10. februáru 2009. Skutočnosť, že sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo činná osoba pre potreby sociálneho poistenia, potvrdilo predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory v zmysle § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii písomným stanoviskom.

Sociálna poisťovňa, pobočka Košice (ďalej aj „správny orgán“), rozhodnutím č. 700-3410073710-GC04/10   z 10.   februára   2010   predpísala   sťažovateľovi   za   obdobie júl 2009 až december 2009 poistné a príspevky v celkovej výške 538,20 € a uviedla, že dlžnú   sumu   má   uhradiť   do   30   dní   od doručenia   tohto   rozhodnutia.   Svoje   rozhodnutie odôvodnila tým, že poistné a príspevky riadne neuhradil, hoci tak bol povinný ako povinne nemocensky a dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná osoba urobiť.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie   z   24.   februára   2010,   ktoré odôvodnil   tým,   že   od   10.   februára   2009   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení, pretože mu zaniklo oprávnenie vykonávať ako fyzickej   osobe   advokáciu   samostatne.   Poukázal   na   stanovisko   Slovenskej   advokátskej komory,   z   ktorého   vyplýva,   že   advokát,   ktorý   je   konateľom   advokátskej   spoločnosti s ručením   obmedzeným,   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou,   ale   štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti konajúcim v jej mene a na jej účet. Napadnuté rozhodnutie navrhol zrušiť, keďže bol zaviazaný k povinnostiam bez právneho dôvodu.

Sociálna   poisťovňa,   ústredie   (ďalej   aj   „žalovaný   správny   orgán“),   rozhodnutím č. 11119/2010-BA zo 7. apríla 2010 odvolanie sťažovateľa zamietla a rozhodnutie pobočky potvrdila.   Poukázala   na   to,   že pre   účely   posudzovania   právneho   postavenia   samostatne zárobkovo činnej osoby vo vzťahu k sociálnemu poisteniu je právne relevantný § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, a preto advokát zapísaný do zoznamu advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou je na účely sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnou osobou a zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osobe právne bezvýznamná.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   sťažovateľ   18. mája   2010   podal   Krajskému   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   o   preskúmanie   jeho   zákonnosti.   Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť ako nezákonné, pretože bolo vydané napriek tomu, že mu zaniklo   povinné   nemocenské   a   dôchodkové   poistenie   k   10.   februáru   2009   z   dôvodov uvedených   už v   konaní pred   správnym   orgánom,   t. j.   preto,   že   mu   zaniklo   oprávnenie na výkon advokácie, a vychádzalo teda z nesprávneho právneho posúdenia veci správnym orgánom.   Zánikom   povinného   nemocenského   a   dôchodkového   poistenia   samostatne zárobkovo   činnej   osoby   zaniká   aj   jej   povinnosť   uhrádzať   Sociálnej   poisťovni   poistné a príspevky.   Krajskému   súdu   sťažovateľ   predložil   list   Slovenskej   advokátskej   komory č. 7/2010-JUDr. De/Ma z 27. mája 2010, v ktorom bolo uvedené, že od 11. februára 2009 nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení. Slovenská advokátska komora v ňom ďalej uviedla, že potvrdenie je záväzné pre tretie osoby, pretože bolo vydané podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, v zmysle ktorého Predsedníctvo Slovenskej   advokátskej   komory   vydáva   záväzné potvrdenie   o   forme   výkonu   advokácie podľa § 12 tohto zákona a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného predpisu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   S   11662/2010-64   z   25.   novembra   2010   žalobu sťažovateľa   zamietol.   Stotožnil   sa   s   právnym   posúdením   veci   žalovaným   správnym orgánom a v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že „existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej činnosti je podmienená zápisom v zozname advokátov vedenom SAK až do času, kým nebol vyčiarknutý z tohto zoznamu a má za následok, že advokát musí byť považovaný za SZČO na účely zákona o sociálnom poistení a teda je povinne nemocensky poistený /§ 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený /§ 15 ods. 1 písm. b/. Vznik a zánik poistenia sa viaže na podmienky stanovené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Prvostupňový   súd   uviedol   v   odôvodnení   rozsudku,   že   na   výkon   advokátskej   činnosti   je oprávnený   len   advokát,   ktorý   je   zapísaný   do   zoznamu   advokátov,   ktorý   vedie   SAK. Vymedzenie   SZČO   podľa   §   5   písm.   c/   zákona   o   sociálnom   poistení   je   odvodené od samostatného oprávnenia vykonávať túto činnosť. Podľa názoru prvostupňového súdu rozhodovanie   o   zániku   poistného   pomeru   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   nepatrí do právomoci   Slovenskej   advokátskej   komory   ako   samosprávnej   stavovskej   organizácie združujúcej všetkých advokátov zapísaných v zozname advokátov, ktorý vedie.“.

Sťažovateľ 10. januára 2011 podal proti tomuto rozsudku odvolanie najvyššiemu súdu, ktorým navrhol odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutia správnych orgánov sa zrušujú. Sťažovateľ zopakoval už skôr prednesené argumenty, poukázal na to, že ako fyzická osoba nemá oprávnenie na výkon advokácie a nemožno ho považovať za samostatne zárobkovo   činnú osobu,   pretože   právne služby poskytuje v mene a na účet obchodnej spoločnosti. V odvolaní tiež upriamil pozornosť najvyššieho   súdu   na   nesprávny   záver   krajského   súdu   o   tom,   že   neakceptuje   tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého potvrdenie Slovenskej advokátskej komory o tom, že už nie je samostatne   zárobkovo   činnou   osobou,   je v   zmysle §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku   pre súd záväzné. V tejto súvislosti   poukázal na § 71 ods.   2 písm. k)   zákona o advokácii, ktorým bola právomoc rozhodovať o tejto otázke u špecifickej skupiny osôb (advokátov)   zverená   Slovenskej   advokátskej   komore.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súd sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, krajský súd hoci dospel k opačnému záveru, žiadnym spôsobom sa s názorom najvyššieho súdu nevysporiadal.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29.   februára   2012   tak,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Stotožnil   sa s právnym posúdením veci krajským súdom, námietku sťažovateľa o záväznosti stanoviska Slovenskej   advokátskej   komory   pre správny   súd   považoval za   nedôvodnú   a   vo   vzťahu k rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžso   7/2009   z   30.   marca   2010   uviedol,   že   ide o rozhodnutie ojedinelé v praxi najvyššieho súdu a iba to, že krajský súd sa k jeho existencii a obsahu nevyjadril, nezakladá vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia.

Sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv a slobôd, ako aj ďalších práv špecifikovaných v sťažnosti. Ústavný súd o sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   426/2012 z 21. februára 2013, ktorým vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9 Sžso/21/2011   z   29.   februára   2012   porušené   bolo,   uvedené rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 vyslovil právny záver, že pri výklade pojmov podľa § 5 a § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení je potrebné uprednostniť výklad   materiálny,   na základe   ktorého   dospel   k   záveru,   že   fyzickou   osobou,   ktorá   má oprávnenie na vykonávanie advokácie, je iba advokát vykonávajúci advokáciu samostatne a iba v prípade, ak nemá výkon advokácie pozastavený. Na uvedenom závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že aj advokát, ktorý je súčasne konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným, musí byť v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou zapísaný. Na základe uvedeného ústavný súd v spomínanom náleze vyslovil právny názor, podľa   ktorého   „pokiaľ   sťažovateľovi   po   zmene   formy   výkonu   advokácie   nezostal zachovaný   (v   materiálnom   slova   zmysle)   status   advokáta   podľa   zákona   o   advokácii, nemohol mu zostať zachovaný ani status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona   o   sociálnom   poistení...“.   V   súvislosti   s   neakceptovaním   potvrdenia   Slovenskej advokátskej komory podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii ústavný súd zaujal právny   názor,   že   Sociálna   poisťovňa   je   povinná   vychádzať   zo   stanoviska   Slovenskej advokátskej komory, ktoré je pre ňu záväzné.

Najvyšší   súd   v   ďalšom   konaní   opätovne   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu a dospel k   záveru,   že   odvolanie   sťažovateľa   nie   je   dôvodné,   a   preto   napadnutým rozhodnutím opätovne potvrdil rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že «z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že už rozhodnutím číslo 704-3440151609-GC09/09-376   zo   16.   06.   2009   pobočka   Sociálnej   poisťovne   Košice rozhodla,   že   žalobcovi   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   nezaniklo   povinné nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové   poistenie   11.   02.   2009.   Podľa   názoru Najvyššieho   súdu,   žalobcom   tvrdená   skutočnosť   o   zániku   povinného   nemocenského a dôchodkového poistenia k 11. 02. 2009 bola právoplatne vyriešená rozhodnutím Sociálnej poisťovne,   pobočky   Košice   zo   16.06. 2009   č. 704-3440151609-GC09/09-376.   Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nemohol akceptovať názor žalobcu a Ústavného súdu, že mu dňa 11. 02. 2009   zaniklo   povinné   nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové   poistenie, nakoľko už nebol SZČO, keďže žalobca ako i Ústavný súd opomenuli okolnosť, že o tejto skutočnosti bolo už právoplatne rozhodnuté skorším rozhodnutím správneho orgánu. Najvyšší súd v ďalšom v odôvodnení rozsudku poukázal na uznesenie Ústavného súdu   zo   dňa   28. 03. 2012,   III.   ÚS   118/2012-34,   ktorým   zamietol   sťažnosť   ako   zjave neopodstatnenú, resp. na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu ktoré predchádzali vydaniu predmetného nálezu, ktorými boli obdobné sťažnosti odmietnuté.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   rozsudku   tvrdí,   že   §   5   písm.   c/   zákona   o   sociálnom poistení   vymedzuje   pojem   SZČO   na   účely   tohto   zákona   a   upravuje   tak   aj   postavenie advokáta,   ktorý   má   oprávnenie   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti.   Najvyšší   súd v odôvodnení rozsudku dôvodil, že: „Len advokát /fyzická osoba/ je zapísaný v zozname advokátov... Je len jedno oprávnenie na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi a bez ohľadu na formu výkonu advokácie. Práve od statusu advokáta, ktorému toto oprávnenie bolo udelené, teda nie od konkrétnej formy výkonu advokácie, sa v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení odvíja postavenie SZČO“. Najvyšší súd taktiež dôvodil, že žalobca sa mylne domnieva, že ako konateľ „advokátskej“ spoločnosti nie je už SZČO, a námietku žalobcu týkajúcu sa ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii nepovažoval za dôvodnú a uviedol, že rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných   prípadoch   zákon   výslovne   zveruje   do   vecnej   pôsobnosti   pobočky   Sociálnej poisťovne.   Najvyšší   súd   opätovne   poukázal   na   to,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu sp. zn.: 1 Sžso 7/2009 je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ojedinelé.».

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že dotknuté ustanovenia právneho poriadku, najmä § 71 ods. 2 písm.   k)   zákona   o   advokácii   aplikoval   najvyšší   súd   ústavne   nekonformným   spôsobom. Ústavne súladnému výkladu tohto ustanovenia zodpovedá jeho výklad podaný ústavným súdom   uvedený   v   náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   426/2012   z   21.   februára   2013,   podľa   ktorého Sociálna poisťovňa je povinná vychádzať zo stanoviska Slovenskej advokátskej komory pri posudzovaní otázky, či advokát je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou osobou. Podľa sťažovateľa „Najvyšší súd v predmetnom rozsudku vôbec nevzal do úvahy právne záväzné   názory   vyslovené   Ústavným   súdom   v   Náleze   zo   dňa   21. 02. 2013, sp. zn.: II. ÚS 426/2012-530...   doslova   ich   odignoroval...   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku sám uviedol, že nemohol akceptovať názor Ústavného súdu, že dňa 11.02. 2009 sťažovateľovi   zaniklo   povinné   nemocenské   poistenie   a   povinné   dôchodkové   poistenie, nakoľko už nebol SZČO.“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukázal, že „v konaní pred všeobecnými súdmi Sociálna poisťovňa   argumentovala   tým,   že   Sociálna   poisťovňa,   pobočka   Košice,   vydala dňa 16.06. 2009 rozhodnutie č. 704-3440151609-GC09/09-376, ktorým rozhodla, že J. K. povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 11. 02. 2009 nezaniklo. V   prvom   rade   je   potrebné   poukázať,   že   takéto   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   nebolo sťažovateľovi nielen že doručené, ale takéto rozhodnutie je možné chápať iba ako paakt, a to vzhľadom k tomu, že v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii bola zverená právomoc predsedníctvu Slovenskej advokátskej komory rozhodovať o skutočnosti, ktorá osoba zo špeciálne úzko vymedzenej skupiny osôb a to advokátov je alebo nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, v zmysle zákona o sociálnom poistení. Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory vydalo záväzné potvrdenie zo dňa 09.03. 2009, v ktorom uviedlo, že J. K.   dňa 10. 02. 2009   zaniklo   oprávnenie   vykonávať   advokáciu   samostatne   ako   fyzická osoba a následne Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory vydalo záväzné potvrdenie zo dňa 27. 05. 2010, v zmysle ust. § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii, v ktorom uviedlo, že J. K. nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení a uvedené rozhodnutie nebolo žiadnym spôsobom zrušené a ako vydané na to oprávneným orgánom. S vyššie uvedenou skutočnosťou sa Najvyšší súd nevysporiadal pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa.“.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   najvyšší   súd neodstránil stav, ktorý nastal nezákonným predpísaním príspevkov a poistného zo strany Sociálnej   poisťovne.   Sťažovateľ   uviedol,   že   bolo   proti   nemu   začaté   exekučné   konanie v prospech   Sociálnej   poisťovne,   ktorého   cieľom   je   vymoženie   predpísaného   poistného a príspevkov.

Porušenie základného práva na podnikanie a vykonávanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ústavy odôvodnil sťažovateľ tým, že najvyšší súd mu svojím rozhodnutím nedovolil   vykonávať   advokáciu   ako   konateľovi   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným za rovnakých   podmienok   ako   inej   fyzickej   osobe,   pretože   sťažovateľ   musí   na   takéto podnikanie   vynaložiť   vyššie   finančné   prostriedky,   čím   je   diskriminovaný,   pretože základným pravidlom hospodárskej súťaže je nielen voľnosť vstupu na trh, ale aj rovnosť pravidiel správania na trhu pre všetkých účastníkov.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   malo   dôjsť   tým,   že   sťažovateľovi   bolo   iba formálne umožnené podať žalobu pre nezákonnosť správneho rozhodnutia, pretože krajský súd a aj najvyšší súd ústavne neospravedlniteľne svoju právomoc riadne nevykonali.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, toto svoje tvrdenie odôvodnil tým, že v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu dôjde k dvojitému odvádzaniu nemocenského a dôchodkového poistenia z jedného dôvodu, ktorým je poskytovanie právnych služieb jednou osobou, čo je v rozpore so   zásadou   rovnakého   zaobchádzania,   pretože   takto   je   advokát   –   konateľ   advokátskej spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   znevýhodnený   oproti   advokátom   vykonávajúcim advokáciu samostatne.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví:

„Základné právo J. K.... podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a č. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 27. 11. 2013, sp. zn.: 9 Sžso/23/2013 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   11.   2013,   sp.   zn.: 9 Sžso/23/2013   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

J. K.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.000,-EUR,   ktoré   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť J. K. trovy právneho zastúpenia v sume vyčíslenej v písomnom vyhotovení nálezu na účet právneho zástupcu J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, t. j. právomoc ústavného súdu je iba subsidiárna.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   základné   právo   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základné   právo na podnikanie a vykonávanie inej zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ústavy, právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ do 10. februára 2009 vykonával advokáciu samostatne ako fyzická osoba a od 11. februára 2009 začal poskytovať právne služby   v   mene   a   na   účet   obchodnej   spoločnosti   K..,   ktorej   je   jediným   konateľom a spoločníkom. Na základe uvedenej zmeny formy vykonávania advokácie podal sťažovateľ Sociálnej   poisťovni,   pobočke   Košice,   odhlášku   z povinného   nemocenského   a dôchodkového poistenia, keďže podľa jeho názoru od uvedeného dátumu stratil postavenie samostatne   zárobkovo   činnej   osoby,   čo   bolo   potvrdené   aj   v   stanovisku   Slovenskej advokátskej   komory.   Rozhodnutím   č. 704- 3440151609-GC09/09-376   zo   16.   júna   2009 Sociálna   poisťovňa,   pobočka   Košice   rozhodla,   že   sťažovateľovi   od   11.   februára   2009 nezaniklo   povinné   nemocenské   a   povinné   dôchodkové   poistenie.   Toto   rozhodnutie nadobudlo   právoplatnosť   27.   júla   2009   uplynutím   úložnej   lehoty   na   pošte.   Na   základe uvedeného Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, rozhodnutím č. 700-3410073710-GC04/10 z   10.   februára   2010   predpísala   sťažovateľovi   poistné   na   nemocenské   a   dôchodkové poistenie za obdobie   júl 2009   až december 2009,   ktoré   sťažovateľ napadol   odvolaním. Žalovaný správny orgán (Sociálna poisťovňa, ústredie) rozhodnutím č. 11119/2010-BA zo 7. apríla 2010 odvolanie sťažovateľa zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu krajský súd rozsudkom zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil ako   vecne   správny.   Sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   14.   mája   2012 namietal   porušenie   identických   práv   ako   v   tejto   sťažnosti   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 9 Sžso 21/2011 z 29. februára 2012. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru predmetným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   porušené   bolo,   rozhodnutie   najvyššieho   súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak opätovne preskúmal rozsudok krajského súdu a napadnutým rozhodnutím dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto rozsudok krajského súdu opakovane potvrdil ako vecne správny. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že najvyšší súd učinil   nesprávne   právne   závery   (stotožniac   sa   so   závermi   vyslovenými   v   napadnutom rozsudku   krajského   súdu   aj   s   názorom   Sociálnej   poisťovne)   v   otázke   povinného nemocenského a dôchodkového poistenia fyzickej osoby zapísanej v zozname advokátov vedenom   Slovenskou   advokátskou   komorou   a   vykonávajúcej   advokáciu   ako   spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti (t. j. nespĺňa kritériá výkonu advokácie ako samostatne zárobkovo činná osoba) a neaplikoval ústavne súladný výklad § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii v spojení s § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase.

Sťažovateľ vidí arbitrárnosť tohto právneho záveru tiež v tom, že v zmysle § 71 ods. 2   písm.   k)   zákona   o   advokácii   je   v   pôsobnosti   Slovenskej   advokátskej   komory vydávanie   záväzných   potvrdení   o   forme   výkonu   advokácie   podľa   §   12   tohto   zákona a o skutočnosti,   či   advokát   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   podľa   osobitného predpisu, a ak v jeho prípade takéto potvrdenie bolo vydané, potom uvedené potvrdenie muselo byť záväzné aj pre Sociálnu poisťovňu i súdy pri posudzovaní otázky jeho účasti na povinnom   poistení   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby.   Najvyšší   súd   preto nerozhodol správne, ak pri vymedzení, či sťažovateľ je samostatne zárobkovo činná osoba, uprednostnil kritériá § 5 zákona o advokácii, a nie obsah potvrdenia Slovenskej advokátskej komory.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa sťažovateľa osobitne spočíva v tom, že najvyšší súd sa neriadil záväzným právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013, ktorým bolo   predchádzajúce   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   tejto   veci   zrušené   a   vec   vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. V predmetnom náleze ústavný súd pri aplikácii § 5 a § 21   zákona   o   sociálnom   poistení   uprednostnil   výklad   materiálny   pred   výkladom formalistickým,   pričom   konštatoval,   že   za   osobu,   ktorej   oprávnenie   na   vykonávanie advokácie   zaniklo,   je   potrebné   považovať   každého   advokáta,   ktorý   pôvodne   vykonával advokáciu samostatne a následne začal svoje služby poskytovať ako konateľ spoločnosti s ručením   obmedzeným.   Vo   vzťahu   k   záväznosti   potvrdenia   vydávaného   Slovenskou advokátskou   komorou   v zmysle § 71 ods.   2 písm.   k)   zákona o advokácii   ústavný súd v spomínanom náleze uzavrel, že Sociálna poisťovňa je povinná pri posudzovaní otázky, či je advokát samostatne zárobkovo činnou osobou, vychádzať z jeho obsahu, čo vyplýva zo vzťahu špeciality zákona o advokácii oproti zákonu o sociálnom poistení pri posudzovaní postavenia advokáta.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia po skonštatovaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu a obsahu odvolania sťažovateľa, ako aj vyjadrenia žalovaného správneho orgánu uviedol:

«Najvyšší   súd ako   odvolací súd (§ 10 ods.   2 O.s.p.)   v ďalšom konaní   opätovne preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona O.s.p., podrobne sa oboznámil s odôvodnením Nálezu Ústavného súdu II. ÚS 426/2012-53 zo dňa 21. februára 2013, avšak dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Predmetom   tohto   konania   je   preskúmanie   zákonnosti   a   postupu   žalovanej o predpísaní   poistného   na   nemocenské   poistenie,   starobné   poistenie   a   príspevky   na starobné   dôchodkové   sporenie,   poistné   na   invalidné   poistenie   a   poistné   do   rezervného fondu solidarity v celkovej sume 538,20 € za obdobie mesiacov júl 2009 až december 2009. Z   administratívneho   spisu   žalovanej   vyplýva,   že   už   rozhodnutím   číslo   704- 3440151609-GC09/09-376 zo 16. júna 2009 pobočka Sociálnej poisťovne Košice rozhodla, že   žalobcovi   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   nezaniklo   povinné   nemocenské poistenie   a   povinné   dôchodkové   poistenie   11.   februára   2009.   Z   odôvodnenia   tohto rozhodnutia   vyplýva,   že   pobočka   Sociálnej   poisťovne   týmto   rozhodnutím   riešila   otázku trvania povinného nemocenského a dôchodkového poistenia na základe odhlášky žalobcu z poistenia dňom 10. februára 2009. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené tretím dňom od jeho uloženia na pošte v súlade s § 24 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a nadobudlo právoplatnosť dňa 27. júla 2009 (prvý pokus o doručenie bol 19. júna 2009 a druhý   pokus 22.   júna   2009)   uložením   na pošte.   Až   na tom   základe rozhodli správne orgány o predpísaní poistného na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie žalobcu za obdobie júl až december 2009. Žalobca námietky, ktorými dôvodil v žalobe mal použiť v riadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu pobočky zo 16. júna 2009. Pokiaľ tak neurobil   nemôže   také   námietky   úspešne   uplatňovať   v   nasledujúcom   správnom   konaní, v ktorom pobočka a ústredie Sociálnej poisťovne rozhodovali o výške poistného z titulu trvania poistenia.

Žalobcom tvrdená skutočnosť o zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia k 11. februáru 2009 bola právoplatne vyriešená rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky   Košice   zo   16.   júna   2009   č.   704-3440151609-GC09/09-376,   proti   ktorému sťažovateľ nepodal odvolanie, čím sa sám zbavil možnosti preskúmania tohto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva.

Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí č. 11119/2010-BA zo dňa 7. apríla 2010, poukázala na to, že o tom, že žalobcovi poistenie nezaniklo rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka Košice právoplatným rozhodnutím. Žalobca uvedenú skutočnosť nenamietal (vyhol sa jej).

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nemohol akceptovať názor žalobcu a Ústavného súdu,   že   mu   dňa   11.   februára   2009   zaniklo   povinné   nemocenské   poistenie   a   povinné dôchodkové poistenie, nakoľko už nebol SZČO, keďže žalobca ako i Ústavný súd opomenuli okolnosť,   že   o   tejto   skutočnosti   bolo   už   právoplatne   rozhodnuté   skorším   rozhodnutím správneho orgánu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie žalovanej č. 322-8628-GC- 04/2009   z   3.   decembra   2009,   ktorým   žalovaná   zamietla   odvolanie   žalobcu   a   potvrdila rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   Košice   č.   700-3411026809-GC04/09 z 24. augusta 2009, ktorým bolo žalobcovi predpísané poistné na nemocenské poistenie, starobné   poistenie   a   príspevky   na   starobné   dôchodkové   sporenie,   poistné   na   invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity v celkovej sume 617,22 € za obdobie mesiacov február až jún 2009. Žalobu žalobcu, ktorou napadol predmetné rozhodnutie, Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   z   9.   júna   2010,   č.   k.   7S/433/2010-40   zamietol a na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso/31/2010,   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Následne   podanú   sťažnosť   žalobcu na Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   z   1.   júla   2011,   sp.   zn.   7Sžso/31/2010,   Ústavný   súd   svojim   uznesením III. ÚS 118/2012-34 zo dňa 28. marca 2012 zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd v uvedenom uznesení poznamenáva, že predmetom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/31/2010   z   1.   júla   2011   nemohla   byť   otázka   zániku   povinného   nemocenského a dôchodkového   poistenia   sťažovateľa   k   11.   februáru   2009,   pretože   táto   otázka   bola už právoplatne   vyriešená   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne   zo   16.   júna   2009   č.   704- 3440151609-GC09/09-376, proti ktorému sťažovateľ nepodal odvolanie a ktoré v dôsledku toho nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2009.

Najvyšší   súd   poukazuje   aj   na   to,   že   vydaniu   nálezu   II.   ÚS   426/2012-53   zo   dňa 21. februára   2013   predchádzali   iné   rozhodnutia   senátov   Ústavného   súdu,   ktorými   boli obdobné sťažnosti o povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení SZČO - advokáta a vo veciach predpisu poistného na nemocenské poistenie, starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, poistné na invalidné poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity odmietnuté (I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010, II. ÚS 508/2010-15 z 25. novembra 2010, I. ÚS 93/2012-14 z 29. februára 2012, IV. ÚS 103/2012-13 z 1. marca 2012,   I.   ÚS   64/2012-17   z   8.   februára   2012,   III.   ÚS   118/2012-34   z   28.   marca   2012), a v ktorých bolo napr. vyslovené, že „predmetný právny výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (II. ÚS 508/2010-15).

Podľa názoru najvyššieho súdu predmetom sporu v tomto konaní preto nemôže byť otázka   zániku   povinného   nemocenského   a   dôchodkového   poistenia   ku   dňu   11.2.   2009, pretože   táto   bola   už   právoplatne   vyriešená   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne zo 16. júna 2009, číslo č. 704-3440151609-GC09/09-376.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na   účely   tohto   zákona   a   upravuje   tak   aj   postavenie   advokáta,   ktorý   má   oprávnenie na vykonávanie   advokátskej   činnosti.   Vymedzenie   SZČO   podľa   §   5   písm.   c)   zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.decembra 2010 je odvodené od samotného oprávnenia   vykonávať   advokáciu   ako   takú.   Nositeľom   tohto   oprávnenia   môže   byť   len subjekt, ktorému toto oprávnenie bolo udelené. Len advokát (fyzická osoba) je zapísaný v zozname advokátov, hoci zákon mu následne umožňuje, aby právne služby poskytoval napríklad aj prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Je len jedno oprávnenie na   vykonávanie   advokácie   a   je   udeľované   výlučne   advokátovi   a   bez   ohľadu   na   formu výkonu advokácie. Práve od statusu advokáta, ktorému takéto oprávnenie bolo udelené, teda   nie   od   konkrétnej   formy   výkonu   advokácie,   sa   v   zmysle   §   5   písm.   c)   zákona   o sociálnom poistení odvíja postavenie SZČO. Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie činnosti ako   také   ani   v   dôsledku   zmeny   formy   výkonu   advokácie   nezaniklo.   Je   len   osobitným zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám zvolil, že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s.r.o. Žalobcovi po celý čas status   advokáta   zostáva,   je   zapísaný v   zozname   advokátov,   ktorý SAK   vedie,   svoje profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu následne pripája meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti. Žalobca sa preto mylne domnieva, že ako konateľ „advokátskej" spoločnosti nie je už SZČO a že v dôsledku nemožnosti súčasného výkonu advokácie ako fyzická osoba, došlo aj k zániku jeho oprávnenia. Námietku žalobcu, že ustanovenie §   71 ods.   2 písm.   k) zákona o   advokácii je   nutné   chápať ako zákonné zverenie   právomoci   predsedníctvu   SAK   rozhodovať   aj   o   skutočnosti,   ktorá   osoba   zo špeciálne úzko vymedzenej skupiny osôb, a to advokátov, je alebo nie je SZČO v zmysle zákona   o   sociálnom   poistení,   odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú.   Odvolací   súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch   zákon   výslovne   zveruje   do   vecnej   pôsobnosti   pobočky   Sociálnej   poisťovne. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok najvyššieho súdu, sp.zn. 1 Sžso/7/2009, odvolací súd uvádza, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu ide o ojedinelé rozhodnutie. Žalobcovi ako SZČO povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zo   zákona   vzniklo   od   1.   júla   kalendárneho   roka   nasledujúceho   po   kalendárnom   roku, za ktorý jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, teda od 01.07. 2008 a zanikne mu zo zákona 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý tento jeho príjem nebude prevyšovať uvedený násobok vymeriavacieho základu.

V danej právnej veci bol pre určenie vymeriavacieho základu žalobcu ako povinne nemocensky   a   dôchodkovo   poistenej   SZČO   rozhodujúcim   obdobím   rok   2008,   za   ktorý žalobca vykázal v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti. V zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení k 1 júlu 2009   nedošlo   k   zániku   poistenia   žalobcu   a   preto   predpísanie   poistného   za   obdobie od 1. júla   2009   do   31.   decembra   2009,   preskúmavaným   rozhodnutím   je   v   súlade so zákonom.»

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu   a   vo   veci   konajúcich   správnych   orgánov)   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ak najvyšší súd akceptoval kritéria vymedzenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona o sociálnom poistení (§ 5) vo vzťahu k výkonu advokácie pred obsahom potvrdenia vydaného v rámci zákonom vymedzenej pôsobnosti samosprávnej stavovskej organizácie   advokátov   [§   71   ods.   2   písm.   k)],   uvedené   podľa   názoru   ústavného   súdu v spojení   s   ostatnými   dôvodmi   rozsudku   najvyššieho   súdu   nenasvedčuje   arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež uvádza, že tomuto konaniu predchádzala sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu   13. októbra 2011, ktorou   sa domáhal vyslovenia porušenia   rovnakých   práv   ako   v   tejto   veci   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 Sžso 31/2010   z   1.   júla   2011,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu č. k. 7 S 433/2010-40   z   9.   júna   2010   o   zamietnutí   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   Košice,   č.   700-3411026809-GC04/09 z 24. augusta   2009   a Sociálnej   poisťovne,   ústredie,   č.   322-8628-GC-04/2009 z 3. decembra 2009.   Týmito   rozhodnutiami   boli   predpísané   sťažovateľovi   príspevky a poistné   za   obdobie   február   2009   až   jún   2009   (teda   za   predchádzajúce   obdobie), ktoré sťažovateľ riadne nezaplatil s odôvodnením, že od 11. februára 2009 nie je povinne nemocensky a dôchodkovo poistenou osobou v dôsledku zmeny formy výkonu advokácie. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 118/2012-34 z 28. marca 2012 sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení jednak uviedol, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje za dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený, jeho závery možno považovať   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné,   najmä   však   poukázal na skutočnosť, že predmetom prieskumu najvyšším súdom vo veci sp. zn. 7 Sžso 31/2010 už   nemohla   byť   otázka   zániku   povinného   nemocenského   a   dôchodkového   poistenia sťažovateľa k 11. februáru 2009, pretože táto už bola právoplatne vyriešená rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, č. 704-3440151609-GC-09/09-376 zo 16. júna 2009, podľa   ktorého   sťažovateľovi   povinné   nemocenské   a   dôchodkové   poistenie   na   základe odhlášky s dátumom zániku 10. februára 2009 k tomuto dňu nezaniklo.

K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľ poukazuje na právne závery ústavného súdu uvedené v jeho náleze sp. zn. II.   ÚS 426/2012 z 21. februára 2013, ktoré neboli najvyšším   súdom   podľa   jeho   názoru   rešpektované   a   premietnuté   do   sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ústavný súd poznamenáva, že v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd   oproti   svojmu   predchádzajúcemu   rozhodnutiu,   ktoré   bolo   predmetom   preskúmania v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 426/2012, doplnil jeho odôvodnenie v podstatnej časti poukázaním na zjavne relevantnú okolnosť, a to že otázka zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia bola v prípade sťažovateľa už právoplatne vyriešená rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, č. 704-3440151609-GC-09/09-376 zo 16. júna 2009.

V   súvislosti   so   závermi   obsiahnutými   v   náleze   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 ústavný súd tiež konštatuje, že aj keď v princípe platí zásada záväznosti kasačného rozhodnutia ústavného súdu pre všeobecné súdy vyplývajúca z §   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde,   vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci,   najmä s poukazom   na   zjavnú   ojedinelosť   predmetného   nálezu   ústavného   súdu   a   jemu predchádzajúcu dlhodobo konštantnú a stabilnú judikatúru ústavného súdu v analogických veciach (I. ÚS 290/2010, IV. ÚS 342/2010, II. ÚS 508/2010, I. ÚS 64/2012, I. ÚS 93/2012, IV. ÚS 103/2012, III. ÚS 118/2012, III. ÚS 426/2012, I. ÚS 570/2012, III. ÚS 386/2012), ako aj nasledujúce rozhodnutia (I. ÚS 599/2013), v ktorých všetky senáty ústavného súdu posúdili podobné sťažnosti advokátov ako zjavne neopodstatnené; v záujme nevyhnutnosti preklenutia   tohto   excesu   v   rozhodovaní   ústavného   súdu   predmetnú   ťažiskovú   námietku sťažovateľa ústavný súd neakceptoval a napadnuté rozhodnutie posúdil aj vzhľadom na už uvedené skutočnosti ako ústavne udržateľné.

Je potrebné tiež zdôrazniť, že v rozhodovacej činnosti ústavného súdu v obdobných prípadoch sú aj také, v ktorých boli vydané potvrdenia podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii   [resp.   už   v   čase   vydania   ústavným   súdom   posudzovaných   rozhodnutí všeobecných súdov bolo účinné ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, a tým bola daná možnosť existencie takýchto potvrdení v konkrétnych posudzovaných prípadoch] a   závery   ústavného   súdu   boli   zhodné   so   závermi   vyslovenými   v   tomto   rozhodnutí (I. ÚS 64/2012).   Aj   táto   okolnosť   spochybňuje   argumentáciu   sťažovateľa   o   existencii nesúladu § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii v spojení s § 5 zákona o sociálnom poistení   s   ústavou,   ktorý   by   nebol   odstrániteľný   aplikáciou   ústavne   súladného   výkladu týchto ustanovení, ako to bolo v posudzovanom prípade.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby   na   jej   základe   bolo   možné   v   prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce   z   čl.   20   a   čl.   35   ods.   1   ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inak   povedané,   o   prípadnom   porušení   týchto (označených)   práv   by   bolo   možné   v   danej   veci   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.   Keďže   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nebolo   porušené   základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k   porušeniu   základných   práv   zaručených   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   35   ods.   1   ústavy. Rovnako nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru ústavný súd poznamenáva,   že   predmetné   ustanovenie   predstavuje   všeobecnú   zásadu   uplatňovania základných   práv a slobôd,   a preto   ho nemožno posudzovať samostatne,   bez vzájomnej interakcie s konkrétnym právom alebo slobodou. Keďže v posudzovanej veci ústavný súd nezistil   také   porušenie   označených   práv,   ktoré   by   odôvodňovalo   následné   uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, preto konštatuje, že neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu a porušením označeného práva.

Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014