znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 266/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej A., s. r. o., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 164/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   A.,   s.   r.   o.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 164/2008.

Zo sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľ ako žalobca podal na Okresnom súde v Trnave ako miestne príslušnom súde žalobný návrh z 8. 12. 2004 proti žalovanému... V. B. – B..., ktorým sa domáhal aby súd   zaviazal   žalovaného   na   zaplatenie   21948,45   €   (661.219,-   Sk)   s príslušenstvom... Okresný súd v Trnave vydal dňa 19. 5. 2005 pod sp. zn. 24Ro 267/2004 platobný rozkaz, ktorým   žalovaného   zaviazal   zaplatiť   žalovanú   istinu   s   príslušenstvom.   Uznesením Okresného súdu Trnava z 6. 3. 2006, sp. zn. 24Ro 267/2004 bol... platobný rozkaz zrušený... Vo veci sa dňa 7. 9. 2006 konalo pojednávanie, ktoré Okresný súd v Trnave odročil na... 10. 10. 2006... Dňa 10. 10. 2006 sa konalo na Okresnom súde v Trnave ďalšie pojednávanie, ktoré súd odročil na neurčito. Na základe z. č. 511/2007 Z. z... prišlo ku zmene príslušnosti súdu   a   toho   času   je   konanie   o   žalobnom   návrhu   sťažovateľa...   vedené   pred   Okresným súdom v Piešťanoch pod sp. zn. 5C 164/2008...

Od ostatného pojednávania, ktoré sa konalo dňa 10. 10. 2006 na Okresnom súde v Trnave neuskutočnil ani Okresný súd v Trnave ani Okresný súd v Piešťanoch žiaden procesný   úkon   vo   veci...   teda   konanie   vedené   pred   Okresným   súdom   v   Piešťanoch pod sp. zn. 5C 164/2008 nebolo do dnešného dňa právoplatne skončené...

Sťažovateľ... namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   v   Piešťanoch   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5C   164/2008 a domáha sa touto svojou sťažnosťou vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje Ústavný súd SR o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá...

Sťažovateľ si uplatnil svojim žalobným návrhom z 8. 12. 2004 na všeobecnom súde voči   žalovanému   svoj   peňažný   nárok   na   zaplatenie   21 948,45   €   (661.219,-   Sk) s príslušenstvom   ako   nárok   z   leasingovej   zmluvy...   uvedený   typ   sporov   z   leasingových obchodov patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a tieto spory nepatria ani po právnej, ani po skutkovej stránke medzi spory mimoriadnej zložitosti a sú založené na právnom posúdení listinných dôkazov. Aj v súdnom konaní, ktorého prieťahy sťažovateľ namieta, si sťažovateľ uplatnil peňažný nárok, ktorý nebol zo strany žalovaného namietaný ani   čo   do   právneho   dôvodu,   ani   do   výšky   nároku   a   nevykazoval   mimoriadnu   zložitosť po právnej alebo skutkovej stránke.

Všeobecný   súd   po   poslednom   pojednávaní   vo   veci   dňa   10.   10.   2006   odročil pojednávanie z dôvodu, ktorý nebol dôležitý a do dnešného dňa (teda viac ako 6 rokov) neuskutočnil vo veci žiaden procesný úkon a zostal nečinný.

Vychádzajúc z uvedeného má sťažovateľ za to, že namietaným postupom Okresného súdu   v   Piešťanoch   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5C   164/2008   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy...

Sťažovateľ   sa domáha priznania   primeraného finančného   zadosťučinenia   v sume 22.000,- € z dôvodov, ktoré uviedol už skôr vo svojej sťažnosti teda rozsah požadovaného finančného zadosťučinenia a jeho primeranosť odôvodňuje všetkými tými skutočnosťami, ktoré uvádzal už skôr v tejto sťažnosti, a to predovšetkým dĺžkou časového obdobia, ktoré uplynulo od posledného pojednávania vo veci a teda od posledného procesného úkonu všeobecného   súdu   (viac   ako   6   rokov),   dĺžkou   časového   obdobia,   ktorá   uplynula od doručenia   žalobného   návrhu   žalobcu   na   všeobecný   súd   (viac   ako   8   rokov),   ďalej skutočnosťou, že v namietanom konaní nejde o vec skutkovo alebo právne zložitú, žalovaný nikdy nerozporoval právny dôvod nároku a jeho výšku. Sťažovateľ si uplatnil peňažný nárok v roku 2004 v pomerne vysokej výške 21 948,45 € a to v čase, keď žalovaný podnikal. Žalovaný však už ukončil svoje podnikanie (viď. www.zrsr.sk) a teda skutočné vymoženie nároku sťažovateľa od žalovaného bude s ohľadom na zánik zdroja príjmov u žalovaného sťažené,   ak   nie   nemožné.   Zbytočnými   prieťahmi   v   konaní   umožnil   všeobecný   súd žalovanému, aby sa zbavil majetku, z ktorého by sa mohol sťažovateľ domáhať vymoženia svojej pohľadávky a naviac uplynuli všetky lehoty na prípadnú odporovateľnosť právnych úkonov žalovaného ako dlžníka (ust. § 42a a nasl. Obč. zákonníka podľa, ktorého sa veriteľ môže domáhať, aby súd určil že dlžníkove právne úkony sú voči nemu neúčinné v lehote troch   rokov   od   uskutočnenia   úkonov   a   len   za   predpokladu,   že   pohľadávka   veriteľa   je vymáhateľná, teda judikovaná-právoplatne rozhodnutá).

Sťažovateľ je leasingovou spoločnosťou, ktorá financuje 100 % svojej prevádzky, teda uskutočňované leasingové obchody, z úverových finančných zdrojov a je zaviazaná tieto príslušným bankám splácať a v prípade nedodržania podmienok splácania úverov, je sťažovateľ   povinný   zaplatiť   aj   sankcie.   Sťažovateľovi   hrozí   vždy   aj   nefinančná   sankcia spočívajúca   v   neposkytnutí   ďalších   finančných   zdrojov,   ak   neplní   riadne   a   včas   svoje záväzky z úverových zmlúv. Neposkytnutie včasnej súdnej ochrany obmedzuje sťažovateľa v dispozícii s finančnými   prostriedkami tak,   aby dodržiaval svoje zmluvné záväzky voči svojim   veriteľom,   spôsobuje   jeho   sankcionovanie,   daňovo-účtovné   predpisy   ho prostredníctvom svojich nástrojov nútia vytvárať oprávky a rezervy, čo má negatívny dopad na jeho činnosť a podnikanie...

Sťažovateľ súčasne uvádza, že nepodával sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresnému   súdu   pretože   takúto   sťažnosť   nepovažuje   za   účinný   prostriedok   nápravy. Predseda súdu nie je oprávnený nariadiť termín pojednávania alebo lehotu, v ktorej sudca neprimerane   dlho   konajúci   vo   veci   bude   musieť   rozhodnúť.   Z   uvedených   dôvodov   je sťažnosť účastníka konania predsedovi dotknutého súdu vo vzťahu ku odstráneniu prieťahov v konaní bez akéhokoľvek účinku. Dňa 22. októbra 2012 nadobudli právoplatnosť rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. júna 2012 v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, ktorý odmietol   vo   svojich   rozhodnutiach   podmieňovanie   sťažnosti   podľa   §   127   Ústavy   SR predchádzajúcou sťažnosťou účastníka na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého súdu. Okrem uvedeného samotné rozhodovanie Ústavného súdu SR o konkrétnych sťažnostiach samotného sťažovateľa   v analogických veciach nie je konzistentné,   keď niektoré senáty ústavného súdu odmietli sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy pre nevyčerpanie prostriedku nápravy prostredníctvom sťažnosti predsedovi   dotknutého   súdu   na   prieťahy   v konaní,   iné   neposudzovali   v   analogických veciach   neuplatnenie   takejto   sťažnosti   sťažovateľom   ako   nevyhnutnú   podmienku   pre poskytnutie ústavnej ochrany.

Sťažovateľ má za to, že Ústavný súd SR by mal rešpektovať nadpísané rozhodnutia ESĽP a nevyžadovať ako predpoklad pre ústavnú sťažnosť, podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu, keď takáto sťažnosť nie je spôsobilým prostriedkom nápravy.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 164/2008 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Piešťany   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5C 164/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume 22.000,- € (slovom dvadsaťdvatisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti T., s. r. o. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu A., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom   kvalifikovanej   právnej zástupkyne,   ktorá   koncipovala   samotný   návrh   ústavnému   súdu,   s   návrhom   nedoručila splnomocnenie na jej zastupovanie pred ústavným súdom.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   bola   v   iných   konaniach,   kde   zastupovala   pred ústavným   súdom,   vyzývaná   na   doplnenie   sťažností   pod   hrozbou   ich   odmietnutia   pre nesplnenie zákonom   predpísaných   náležitostí   (pozri   III.   ÚS   116/20132,   Rvp   8544/2013 a Rvp   2595/2011),   a   to   pre   nezaslanie   splnomocnenia   na   zastupovanie   navrhovateľa pred ústavným súdom advokátom.

V   okolnostiach   danej   veci,   keď   ani   po   urgenciách   v   iných   konaniach   právna zástupkyňa sťažovateľky opätovne nepriložila splnomocnenie na zastupovanie, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že ju bolo potrebné odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež konštatuje, že vo veci koná Krajský súd v Trnave už od 12. mája 2012, keď mu bol predložený spis okresným súdom na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 C 164/2008 z 10. marca 2012. Keďže okresný súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (25. januára 2013) vo veci nebol príslušný konať, nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného dôvodu, by bolo možné odmietnuť sťažnosť aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež poukázať na skutočnosť, že v petite sťažnosti sa sťažovateľka domáha náhrady trov konania, ktoré je jej povinný uhradiť Najvyšší súd Slovenskej   republiky,   a   to   napriek   tomu,   že   sťažnosť   smeruje   proti   okresnému   súdu. Takémuto návrhu by tak ústavný súd tiež nemohol vyhovieť.

Toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   rozhodnutej   veci,   a preto   v   prípade,   ak sťažovateľka   odstráni   nedostatky   podania   a okresný   súd   posudzujúci   danú   vec   sa   bude naďalej dopúšťať prieťahov v konaní (bude nečinný alebo jeho konanie bude neefektívne), nič   sťažovateľke   nebráni,   aby   opakovane   podala   sťažnosť,   v   rámci   ktorej   ústavný   súd zohľadní celý doterajší priebeh konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013