znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 266/2012-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N. s. r. o., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 14, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 27 Cb 99/2006-1966 z 28. apríla 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 199/2011-2048 z 8. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.   s.   r.   o.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 Cb 99/2006-1966 z 28. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 15 Cob 199/2011-2048   z   8.   februára   2012   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“   alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva: «Sťažovateľ podal dňa 17. 5. 2006 na Okresnom súde Nitra žalobu v právnej veci sp. zn.   27Cd/99/2006   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   vo   výške   7.243.063.90   SKK (240.425.68 €) z titulu vzniku bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka… Bezdôvodné obohatenie vzniklo vykonaním súvisiacich prác, dodávok a služieb na stavbe „Výrobný areál G., N.“ v rozsahu objektov „SO 13 Príprava územia“ a „SO – 01 Zakladanie“ bez existencie platného právneho titulu medzi sťažovateľom a žalovanými. Žalovaná suma vychádzala so súčtu nákladov, ktoré sťažovateľ zaplatil svojim dodávateľom v súvislosti s výkonom vyššie uvedených činností…

Prvostupňový rozsudok bol sťažovateľovi doručený dňa 25. 7. 2011, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie dňa 9. 8. 2011…

Odvolací súd… potvrdil rozsudok prvostupňového súdu o zamietnutí žaloby... Sťažovateľ…   sa   domáhal   vydania   bezdôvodného   obohatenia…   ktoré   vzniklo   na strane… žalovaného v 3/ rade, vykonaním prác bez právneho titulu, ktorými sa zhodnotil pozemok vo výlučnom vlastníctve žalovaného…

Sťažovateľ vykonal práce bez existencie platného právneho titulu, keďže žalovaným 2/ v rade vystavená objednávka č. 09/05/13/Rh zo dňa 28. 11. 2005 na N. nemala žiadne právne   účinky   (ďalej   len   „Objednávka“).   Objednávka   bola   neplatná   jednak   z titulu neexistencie   spôsobilého   subjektu   (N.),   na   ktorý   bola   vystavená   a súčasne   z   titulu nedodržania vyžiadanej formy (písomne uzatvorenej zmluvy o dielo)…

V konaní bolo preukázané, že objednané práce mali byť prerozdelené medzi dve právnické osoby (N., spol. s r. o. a sťažovateľa), spoločne vystupujúce pod neformálnou obchodnou značkou N. Rovnako v konaní bola preukázaná vedomosť žalovaného v 2/ rade o tom,   že   Objednávka   bola   vystavená   len   na   obchodnú   značku   bez   právnej   subjektivity (výpoveď   svedka   Ing.   R.   H.   z   30.   06.   2010).   V konečnom   dôsledku,   napriek   neplatnej Objednávke,   a   teda   bez   právneho   titulu   došlo   k vykonaniu   prác,   jednak   zo   strany sťažovateľa, ale aj zo strany spoločnosti N., spol. s r. o. a to s utvrdením žalovaného v 2/ rade, že sa práce dodatočne vyúčtujú a sformalizujú a najmä zaplatia…

Na to, aby si žalovaný v 2/ rade vysporiadal vzťahy s N., spol. s r. o. uzatvoril s ním Dohodu o urovnaní… Dohodu o urovnaní uzatvárala spoločnosť N., spol. s r. o. výlučne vo vlastnom   mene   a   na   vlastný   účet,   nikoho   nezastupovala,   ani   nikomu   žiadne   plnenie nesprostredkúvala, a preto predmetom vysporiadania mohli byť logicky len práce vykonané touto spoločnosťou...

V   konaní   bola   preukázaná   nejednoznačnosť   a   neurčitosť   predmetnej   Dohody o urovnaní aj z dôvodu neuvedenia presnej špecifikácie prác, za ktoré sa na jej poklade platilo.   Všetky   výkladové   nejasnosti   Dohody   o   urovnaní   mali   byť   vykladané   na   ťarchu strany, ktorá ju pripravila, teda žalovaného v 2/ rade, a to v súlade s § 266 ods. 4 ObchZ. Spoločnosť   N.,   spol.   s   r.   o.   na   doručenom   návrhu   Dohody   o   urovnaní   nič   nezmenila a podpísala ho presne tak, ako to navrhol žalovaný v 2/ rade. Napriek existencii výkladov nejasností,   čo bolo vlastne predmetom urovnania,   konajúce   súdy prihliadli   výlučne   len na nepreukázané   tvrdenie   žalovaných,   že   predmetom   Dohody   o   urovnaní   boli   aj   práce vykonané sťažovateľom, hoci vôbec nebol účastníkom tohto právneho úkonu.

K uvedenému právnemu záveru dospeli súdy bez jediného dôkazu, len na základe svojich subjektívnych pocitov a bez náležitého zohľadnenia všetkých dôkazov vykonaných v prospech sťažovateľa.»

Zo   sťažnosti   vyplývajú   tieto   dôvody   porušenia   základných   a   iných   práv sťažovateľky:

«(a) nezákonné odôvodnenie rozhodnutia: Odôvodnenie   Napadnutého   rozsudku   a   rovnako   aj   Prvostupňového   rozsudku   je nepresvedčivé a nepreskúmateľné...

v   Napadnutom   rozsudku   a   ani   v   rozhodnutí,   ktoré   mu   predchádzalo   – v Prvostupňovom rozsudku z dôvodu:

- v Prvostupňovom rozsudku sa na žiadnom mieste nenachádza zdôvodnenie, prečo neprihliadol   súd   na   dôkazy   vykonané   v   prospech   sťažovateľa   týkajúce   sa   vzniku bezdôvodného obohatenia;

- všeobecné súdy postupovali pri vyhodnocovaní dôkazov výlučne jednostranne, čoho následkom bolo, že súdy dospeli k záverom, ktoré nemajú žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní;

- všeobecné súdy dospeli k záveru, že sťažovateľ nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia a to napriek vykonaniu dôkazov, z ktorých vyplývali opačné závery (bod 2.1 tejto sťažnosti);

- všeobecné súdy sa vo svojich odôvodneniach na jednej strane vôbec nevyjadrili a nevysporiadali s dôkazmi, z ktorých vyplývali pozitívne závery v prospech sťažovateľa, na strane druhej skutkové okolnosti, ktoré žalovaní len tvrdili, ale nijako ich nepreukázali, súdy prevzali do svojich rozsudkov a odôvodnili nimi svoj nesprávne formulovaný právny názor;

- všeobecné   súdy   nedostatočne   a   bez   existencie   akéhokoľvek   zákonného   dôkazu zdôvodnili   rozšírenie   účinkov   Dohody   o   urovnaní   na   sťažovateľa,   hoci   je   subjektom s právnou subjektivitou odlišnou od spoločnosti N., spol. s. r. o.;

- odvolací súd sa v Napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal s rozsiahlou právnou argumentáciou sťažovateľa v podanom odvolaní zo dňa 8. 8. 2011 a vo vyjadrení zo dňa 1. 12. 2011, čím postihol Napadnuté rozhodnutie zjavnej svojvôli.

(b) porušenie zásady rovnosti účastníkov... Zásada rovnosti bola v tejto právnej veci porušená:

- postupom   prvostupňového   súdu,   ktorý   vyžadoval   od   sťažovateľa   dokázanie negatívneho tvrdenia, čim ho zaťažil dôkazným bremenom, ktoré nebol povinný znášať. Naopak bolo povinnosťou žalovaných uniesť dôkazné bremeno ohľadom tvrdení, z ktorých vyvodzovali pre seba pozitívne závery (bod 2.2 písm. C tejto sťažnosti);

- prvostupňový   súd   bez   akejkoľvek   vecnej   súvislosti   vyhodnocoval   v   neprospech sťažovateľa jeho personálne prepojenie so spoločnosťou N., spol. s r. o., no na rovnakú skutkovú   okolnosť   –   personálne   prepojenie   medzi   žalovaným   v 1/   a   2/   rade,   vôbec neprihliadal (viď. str. 12 odvolania voči Prvostupňovému rozsudku);

- všeobecné   súdy   postupovali   jednostranne   pri   vyhodnocovaní   dôkazov   výlučne v prospech   žalovaných,   a   to   tak,   že   buď   vôbec   neprihliada   na   dôkazy   predložené sťažovateľom, alebo ich vyložili v jeho neprospech (bod 2.1 tejto sťažnosti).

Sťažovateľ   si   na   tomto   mieste   dovolí   poukázať   na   permanentné   zvýhodňovanie žalovaných,   ktoré   sa   prejavilo   aj   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   v   súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby dňa 20. 2. 2009…

(c) nesprávne právne posúdenie... Všeobecné   súdy   v   tomto   konaní   boli   teda   povinné   pri   posudzovaní   nároku sťažovateľa   a   pri   aplikácii   jednotlivých   zákonných   ustanovení   postupovať   v   súlade so zásadou ústavne konformného výkladu.

Sťažovateľ   vykonal   na   Dotknutom   pozemku   práce   a   služby,   ktorými   na   vlastné náklady zhodnotil vec patriacu tretej osobe – žalovanému v 3/ rade. Vynaložením týchto nákladov došlo v právnom slova zmysle k disponovaniu s predmetom vlastníckeho práva sťažovateľa (finančnými prostriedkami), z ktorého mal úžitok žalovaný v 3/ rade v podobe zhodnoteného Dotknutého pozemku a žalovaný v 1/ a 2/ rade v podobe získania odplaty za niečo, čo reálne nikdy nevykonali.

Sťažovateľ   doteraz   neobdržal   žiadne   protiplnenie   za   uvedené   disponovanie s predmetom svojho vlastníctva, a to napriek tomu, že neporušil žiadne ustanovenie zákona, ale dobromyseľne vykonal práce s prísľubom ich dodatočného zaplatenia.

Z celého konania vyplynulo, že to boli práve žalovaní, ktorí vylákali od sťažovateľa plnenie,   ešte   predtým   ako   mali   sformalizovaný   právny   vzťah   primárne   medzí   sebou a následne so sťažovateľom a spoločnosťou N., spol. s r. o. Až do vykonaní prác zo strany spoločností tvoriacich skupinu „N.“ pouzatvárali žalovaní medzi sebou písomné zmluvy, ktorými v konaní legitimizovali svoju procesnú obranu.

Všeobecné   súdy   v   konečnom   dôsledku   pri   svojom   rozhodovaní   v   tejto   veci pomerovali   ochranu   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   (právo   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia)   s ochranou   vlastníckeho   práva   žalovaných   (neexistenciou   bezdôvodného obohatenia).

S prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti a najmä na fakt, že nejasnosti a spory vzniknuté   v   tejto   veci   jednoznačne   zapríčinili   žalovaní,   ktorí   svojím   nepoctivým a špekulantským   správaním   sa   vyhli   štandardnému   postupu   –   predchádzajúcemu písomnému   uzatvoreniu   zmluvy   a   až následnému začatiu vykonávania stavebných   prác, s výhľadom získania výhodnej rokovacej pozície pre dohadovanie si konečnej výšky odplaty, všeobecné   súdy mali   uprednostniť   ochranu   vlastníckeho   práva sťažovateľa,   ktorý   konal čestne a zodpovedne, neporušujúc žiadne ustanovenie zákona.

Všeobecné súdy však práve naopak, v konaní nezohľadnili v prospech sťažovateľa ani jednu skutkovú okolnosť podloženú dôkazom (otázka vzniku bezdôvodného obohatenia), výkladové   nejasnosti   dotknutých   zákonných   ustanovení   (bod   2.2   písm.   B.)   a Dohody o urovnaní (bod 2.2 písm. A.) vykladali svojvoľne v neprospech sťažovateľa a celý svoj nezákonný   postup   zavŕšili   neprípustným   rozširovaním   dôkazného   bremena   (bod   2.2 písm. C.) a nepreskúmateľnými odôvodneniami svojich rozsudkov (bod 3.1 písm. B., ad (a)). Všeobecné   súdy   takýmto   svojim   postupom   sťažovateľovi   nedôvodné   neposkytli ochranu   jeho   majetkových   práv   garantovaných   Ústavou   a   všetky   dotknuté   zákonné ustanovenia vykladali v neprospech jeho ústavného práva na pokojné užívanie predmetu svojho vlastníctva – vydanie bezdôvodného obohatenia...

Právo byť účastníkom právnych vzťahov... Všeobecné súdy v tejto právnej veci úplne odignorovali, že sťažovateľ a spoločnosť N., spol. s r. o. sú odlišnými právnymi subjektmi, s odlišnou právnou subjektivitou. Sťažovateľ ako spôsobilý subjekt práva vstúpil do mimozmluvného právneho vzťahu (bezdôvodné obohatenia) so žalovaným v 3/ rade, a to tým, že žalovaný v 1/ a 2/ rade úmyselne   vylákali   od   sťažovateľa   plnenie   bez   existencie   platného   právneho   titulu, následkom   čoho   došlo   k   zhodnoteniu   Dotknutého   pozemku   vo   výlučnom   vlastníctve žalovaného v 3/ rade.

Všeobecné súdy na jednej strane vôbec neprihliadli na predložené dôkazy, ktorými sťažovateľ preukázal vznik bezdôvodného obohatenia – právneho vzťahu,   z ktorého mu vzniklo   právo   na   vrátenie   vzniknutého   obohatenia   od   subjektu,   ktorý   sa   bezdôvodne obohatil, ale na strane druhej svojvoľne prihliadli výlučne len na nepreukázané tvrdenia žalovaných,   že   práce   vykonané   sťažovateľom   boli   už   uhradené   na   podklade   Dohody o urovnaní.

Dohoda o urovnaní je však právnym úkonom uzatvoreným len medzí spoločnosťou N., spol. s r. o. a žalovanými v 1/ a 2/ rade, teda nie so sťažovateľom. Sťažovateľ nie je vôbec účastníkom predmetnej Dohody o urovnaní, na žiadnom jej mieste sa nespomína a rovnako na žiadnom mieste nie je uvedené, že sa na podklade tohto právneho úkonu má urovnať aj mimozmluvný vzťah vzniknutý medzi sťažovateľom a žalovaným v 3/ rade. Všeobecné   súdy   napriek   všetkým   vyššie   uvedeným   skutočnostiam,   tieto   vôbec nezohľadnili   a   dospeli   k   opačnému   právnemu   záveru,   čím   odňali   sťažovateľovi,   ako právnemu   subjektu   s   vlastnou   právnou   subjektivitou,   poskytnutie   súdnej   ochrany   jeho majetkovým právam.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„a/ Krajský súd Nitra svojím rozsudkom zo dňa 8. 2. 2012, č. k. 15Cob/199/2011- 2048 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 28. 4. 2011, č. k. 27Cb/99/2006- 1966 porušil:

- základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd;

- základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

- základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd;

- základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

- základné právo sťažovateľa byť účastníkom právnych vzťahov podľa čl. 14 Ústavy. b/ rozsudok Krajského súdu Nitra č. k. 15Cob/199/2011-2048 a rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 27Cb/99/2006-1966 sa zrušujú v celom rozsahu a vec sa vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení a jednak na základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   v   spojení s rozsudkom   okresného   súdu   o   zamietnutí   jej   návrhu   na zaplatenie sumy   240 425,68   € s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Z rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že ním bola zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľka domáhala zaplatenia sumy 240 425,68 € s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia. V relevantnej časti odôvodnenia okresný súd uviedol: «Na základe Zmluvu o dielo s generálnym dodávateľom, v nemeckom jazyku: G., uzavretej dňa 21. 4. 2006, sa odporca   v   rade   2,   ako   dodávateľ,   zaviazal   vykonať   pre   odporcu   v   rade   3.,   ako objednávateľom,   dielo   bližšie   špecifikované   v   čl.   II   tejto   zmluvy.   Týmto   dielom   bol „Výrobný areál G.“ v katastrálnom území D., okres N. Cena diela bola dohodnutá fixne, t. j. ako pevná cena, ktorá nepresiahne 653.465.000,- Sk. Podľa zmluvy bol odporca v rade 2. ako   zhotoviteľ,   oprávnený   práce   na diele   vykonať   sám,   alebo   ich   realizáciu   zabezpečiť subdodávateľsky. Je teda zrejmé, že odporca v rade 3. bol len objednávateľom diela, pre ktorého povinnosť dielo vykonať prevzal na seba odporca v rade 2., ako zhotoviteľ diela. Povinnosťou odporcu v rade 3. bolo po riadnom vykonaní diela a jeho prevzatí, dohodnutú – pevnú cenu diela odporcovi v rade 2. zaplatiť. Samotná realizácia diela spočívala na odporcovi v rade 2., ktorý, ako bolo uvedené, bol oprávnený jednotlivé práce zrealizovať aj subdodávateľsky.

Súd z listinného dôkazu a to objednávky č. 09/05/13/Rh zo dňa 285. 11. 2008 zistil, že odporca v rade 2. mienil objednať určitý objem z prác na vyššie uvedenom diele od „N.“, avšak táto objednávka sa mala stať záväznou až po podpise zmluvy o dielo a výlučne so zmluvou   o   dielo.   Keďže   zmluva   mal   byť   uzavretá   v   písomnej   forme   a pre   platnosť takéhoto   právneho   úkonu   sa   vyžaduje,   aby   bola   uzavretá   subjektom,   ktorý   má   právu subjektivitu, takúto zmluvu mohol uzavrieť len jednej zo subjektov patriacich do skupiny tzv. „N.“.   Súd   totiž   nemal   preukázané,   že   by   uvádzaná   skupina   „N.“,   sama   mala   právnu subjektivitu. To, že k uzavretiu v objednávke požadovanej písomnej zmluvy o dielo malo dôjsť len jednou zo spoločností „N.“ preukazuje aj návrh písomnej zmluvy o dielo /č. l. 202- 215 v spise/ a k nemu pripojená mailová korešpondencia /č. l. 201 v spise/. Podľa tohto návrhu zmluvy, o ktorom zmluvné strany minimálne rokovali, mala byť dodávateľom prác spoločnosť N., spol. s r. o, t. j. nie navrhovateľ, ani „N.“. K uzavretiu tejto písomnej zmluvy ani žiadnej inej v písomnej forme však nedošlo. Napriek uvedenému, keď si museli byť spoločnosti z tzv. „N.“ vedomé toho, že platnosť objednávky z 28. 11. 2005 sa viaže na uzavretie písomnej zmluvy o dielo, v objednávke uvedené práce vykonávať začali a to bez akéhokoľvek zmluvného vzťahu, t. j. bez akéhokoľvek riadneho si upravenia vzájomných právnych vzťahov medzi sebou a tiež voči objednávateľovi diela. Navrhovateľ síce tvrdí, že dielo   bez   uzavretia   zmluvy,   t.   j.   bez   existujúceho   právneho   dôvodu   vykonávali   obe spoločnosti patriace do uvedenej skupiny, t. j. aj navrhovateľ aj spoločnosť N., spol. s r. o, uvedené však z konania navrhovateľa nijako nevyplýva. Súd z listinného dôkazu: zápis o odovzdaní   a prevzatí staveniska (č.   l.   115   v spise)   mal preukázané,   že po   vzájomnej dohode objednávateľa diela, t. j. odporcu v rade 2. a zhotoviteľa N. spol. s. r. o. N. zo dňa 3. 2. 2006 zhotoviteľ N. spol. s. r. o. nepokračuje dňom 7. 2. 2006 v realizácií prác na objekte SO-01 zakladanie a bude realizovať iba objekt SO-13 príprava územia. Z tohto zápisu je zrejmé, že odporca v rade 2. a N. spol. s. r. o. zrejme posudzovali svoj vzájomný vzťah, ako vzťah založený na nejakej dohode, hoci v tomto konaní nebolo preukázané akú dohodu   a   s   akým   konkrétnym   obsahom   uzavreli.   Keďže   súd   nemal   preukázané,   že   k platnému uzavretiu zmluvy z jasne definovaným obsahom medzi odporcom v rade 2.   a spoločnosti N.   spol.   s.   r.   o.   došlo,   mal súd za to,   že títo si vzájomne plnili   avšak bez právneho dôvodu. Súd nevylučuje, že existovala aj nejaká dohoda s konkrétnym obsahom, ale táto v konaní preukázaná nebola. Preto mu nezostáva nič iné, len vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania skonštatovať, že uzavretie riadnej zmluvy v konaní preukázané nebolo. Súd však nemal pochybnosti o tom, že osobou, ktorá plnila pre odporcu v rade 2, bola spoločnosť N. spol. s. r. o.. Tomu, že zhotoviteľom diela v prípade riadne uzavretej zmluvy o dielo mala byť spoločnosť N. spol. s. r. o, nasvedčuje totiž ak krycí list rozpočtu (č. l. 218-219 v spise) a k tomu pripojená mailová korešpondencia (č. l. 217 v spise). Ako však bolo uvedené, keďže nebolo preukázané, že medzi odporcom v rade 2. a N. spol. s. r. o. bola riadne zavretá zmluva o dielo, t. j. nebolo preukázané, že došlo k uzavretiu zmluvného vzťahu medzi týmito subjektami, prípadná pohľadávka niektorého z týchto subjektov mohla vzniknúť   z   mimozmluvného   vzťahu   a   to   aj   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia.   Súd   mal preukázané,   že   títo   partneri   mali   záujem   svoje   vzájomné   práva   a   povinnosti   z   vyššie uvedeného mimozmluvného vzťahu aj následne doriešiť a doriešili ich v rámci dohody o urovnaní (č. l. 117-118 v spise). Z tejto dohody o urovnaní, ktorú uzatvorila spoločnosť N. spol. s. r. o. a odporcovia v rade 1. a. 2. vyplýva, že túto dohodu uzatvárala spoločnosť N. spol. s. r. o. ako zhotoviteľ, odporca v rade 3. ako objednávateľ a odporca v rade 1. ako „I. s.   r.   o.“.   V   článku   1,   bod   1.1.   tejto   dohody   o   urovnaní   sa   uvádza,   že   objednávateľ objednávkou č. 09/05/13Rh zo dňa 28. 11. 2005 objednal u zhotoviteľa uskutočnenie prác na vyššie uvedenej stavbe, pričom rozsah a podmienky objednaných prác boli dodatočne ústne,   písomne   a   elektronicky   upravené   a   doplnené.   Z   celej   tejto   dohody   o   urovnaní jednoznačne vyplýva,   že zhotoviteľom diela bola spoločnosť N.,   spol.   s.   r.   o..   Nikde,   v žiadnom ustanovení tejto dohody sa neuvádza, že by sa táto dohoda o urovnaní týkala len niektorých prác, uvedených vo vyššie uvedenej objednávky z 28. 11. 2005, ktoré mali byť predmetom písomnej zmluvy, k uzavretiu ktorej však nedošlo.

V zmysle § 585 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva   medzi   nimi   sporné   alebo   pochybné.   Dohoda   ktorou   majú   byť   medzi   účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať. Podľa § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.

V zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona vyplýva, že dohoda o urovnaní slúži na to, aby sa doterajšie sporné práva a sporné povinnosti, ktoré týmto právam zodpovedajú, určili medzi účastníkmi konania nanovo a pevne, v zmysle príslušnej dohody o urovnaní. Jedná   sa   o   inštitút,   ktorý   sa   bežne   nazýva   pokonávka   a   z   povahy   ktorého   vyplýva,   že k pokonávke môže dôjsť len vtedy, ak sa ňou majú urovnať také práva a povinnosti, ktoré sú medzi   účastníkmi pokonávky   sporné.   Účelom pokonávky a jej   podstatou   je odstránenie doterajšej právnej neistoty. Môže ísť o akékoľvek sporné práva a povinnosti, pričom tieto nemusia   vyplývať   zo   zmluvného   vzťahu.   Spornosť   –   pochybnosť   pritom   môže   vzniknúť u obidvoch účastníkov pokonávky alebo len u jedného.

Z   vykonaného   dokazovania   mal   teda   súd   preukázané,   že   hoci   odporca   v   rade 2. a spoločnosť   N.,   spol.   s.   r.   o.   viacerými   k   tomu   nasvedčujúcimi   krokmi   (popísanými vyššie)   smerovali   k   uzavretiu   riadnej   písomnej   zmluvy   o   dielo   /požadovanej   v zmysle objednávky z 28. 11. 2005/, k jej platnému uzavretiu nedospeli. Súd síce nemal preukázané, že by uzavreli následne nejakú inú zmluvu, napríklad aj v písomnej forme, z vykonaného dokazovania však zistil, že dielo zo strany N. spol. s. r. o. pre odporcu v rade 2. vykonané bolo. Z dôvodu spornosti, resp. pochybností ohľadne ich vzájomných práv a povinností z takéhoto plnenia, títo následne uzavreli dohodu o urovnaní. Ako už bolo uvedené, v dohode o urovnaní je ako zhotoviteľ uvádzaná spoločnosť N. spol. s. r. o.. Navrhovateľ síce v konaní   tvrdil,   že   spoločnosť   N.   spol.   s. r.   o.   bola   len   jednou   zo   skupiny   spoločností patriacich do tzv. „N.“ a že okrem spoločnosti N. spol. s. r. o. vykonal na diele práce aj on, tiež bez akéhokoľvek právneho dôvodu, uvedené však navrhovateľ nepreukázal. Tu treba uviesť, že v spoločnosti N. spol. s. r. o. a aj v spoločnosti navrhovateľa, bol v tom čase konateľom   a spoločníkom   Ing.   M.   N.   T.   j.   navrhovateľ   sa   nemôže   tváriť,   že   o dohode o urovnaní, ktorú uzavrela druhá spoločnosť t. j. N. spol. s. r. o. nevie, resp. že nepozná jej obsah. Odporcovia, ktorí dohodu o urovnaní uzatvárali tvrdili, že predmetom urovnania mali byť všetky sporné práva a povinnosti vyplývajúce z plnenia poskytnutého spoločnosťou N. spol. s. r. o. pre odporcu v rade 2. Všetci zhode tvrdili, že nikdy neboli upozornení na to, že táto dohoda o urovnaní sa bude týkať len niektorých prác, príp. len niektorej spoločnosti zo skupiny „N.“. Je to síce, len ich tvrdenie, ale vychádzajúc z vyššie uvedeného, dospel aj súd k záveru, že dohodou o urovnaní boli vysporiadané všetky právne vzťahy týkajúce sa plnenia zhotoviteľa, t. j. spoločnosti N. spol. s. r. o. vo vzťahu k objednávateľovi, t. j. k odporcovi v rade 2.. Preto pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že aj on niečo na stavbe zrealizoval, má   súd za   to,   že   sa tu jedná o vzťah medzi   navrhovateľom a druhou   spoločnosťou   zo skupiny „N.“, t. j. spoločnosťou N. s. r. o., ktorá spoločnosť mala od osôb, ktorým plnila zaplatené podľa dohody o urovnaní. Súdu sa zdá nepresvedčivé tvrdenie navrhovateľa, že on tiež plnil bez právneho dôvodu. Súd má v tomto prípade za to, že navrhovateľ plnil na základe dohody so spoločnosťou N. spol. s. r. o.. Preto ak mu vykonaním prác na stavbe na základe tejto dohody vznikla nejaká pohľadávka, môže sa je zaplatenia domáhať len od svojho zmluvného partnera, t. j. od spoločnosti N., spol. s r. o.. Samotný navrhovateľ sa totiž vyjadril, že spoločnosť N., spol. s. r. o. vykonáva na stavebných akciách hlavné práce a navrhovateľ k nim podporné a že tak to aj v tomto prípade. Navrhovateľ však nepreukázal, že by si tie podporné práce u neho objednal niekto z odporcov. Je teda zrejmé, že pokyny /objednávku/ na ich vykonanie mohol dostať navrhovateľ len od dodávateľa tých hlavných prác, t. j. od spoločnosti N., spol. s r. o.. Inak si súd nevie vysvetliť, na základe akých pokynov by tie práce vykonávané boli. To, že by nebola uzavretá nejaká konkrétna dohoda medzi spoločnosťami, ktoré sú personálne prepojené sa súdu zdá nepresvedčivé. V danom prípade   dôkazné   bremeno   spočívalo   na   navrhovateľovi.   Bolo   teda   povinnosťou navrhovateľa   jednoznačne   a   nad   všetku   pochybnosť   preukázať,   že   skutočne   plnil   bez právneho   titulu   a   že   tak   plnil   v   prospech   niektorého   z   odporcov,   že   sa   na   jeho   úkor odporcovia, či už všetci, alebo len niektorí z nich, obohatili. Okrem toho bolo nevyhnutné preukázať aj to, že cena prác, ktoré údajne zabezpečoval navrhovateľ, nebola obsiahnutá už vo   vyššie   uvedenej   dohode   o   urovnaní.   Navrhovateľ   podľa   súdu   v   tomto   konaní   svoje dôkazné bremeno neuniesol a jednoznačne nad všetku pochybnosť nepreukázal, že jeho nárok   na   zaplatenie   žalovanej   sumy   titulom   vydania   bezdôvodného   obohatenia   je oprávnený.

Bezdôvodné   obohatenie   je   ako   samostatný   inštitút   upravený   v   Občianskom zákonníku.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor bezdôvodne obohatí, musí obohatenie   vydať.   Podľa   ods.   2   citovaného   §   je   bezdôvodným   obohatením   majetkový prospech získaný plnení bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho úkonu ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.   Podľa   §   454   Občianskeho   zákonníku   bezdôvodne   sa   obohatil   aj   ten   za   koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Ak teda navrhovateľ tvrdil, že sa na úrok neho niektorí z odporcov obohatil, bolo povinnosťou toto preukázať.

Navrhovateľ však vôbec nepreukázal, ani to, či vôbec nejaké bezdôvodné obohatenie vzniklo.   Súdu   síce   predložil   množstvo   faktúr,   ktoré   on   uhradil   svojim   subdodávateľom. Odporcovia však tieto faktúry spochybnili, mali za to, že z nich nevyplýva, že v nich uvedené plnenie bolo poskytnuté na predmetnej stavbe. Okrem toho nemožno opomenúť, že bola uzatvorená dohoda o urovnaní, ktorej účastníkom síce navrhovateľ nebol, ale bola ňou spoločnosť N. spol. s. r. o.. Obe tieto spoločnosti boli v čase uzavretia dohody o urovnaní personálne prepojené. Vzhľadom na už uvádzané pochybnosti, či predmetom tejto dohody neboli aj práce a výkony, ktoré boli údajne zabezpečené navrhovateľom, bolo podľa súdu povinnosťou tieto pochybnosti odstrániť.

Podľa   súdu   bolo   teda   povinnosťou   navrhovateľa   v   tomto   konaní   jednoznačne preukázať,   že   práce   ktorých   zaplatenia   sa   domáha,   neboli   predmetom   už   spomínanej dohody o urovnaní. Navrhovateľ však uvedené nepreukázal.

Navrhovateľ teda nepreukázal, že sa na jeho úkor niektorý z odporcov obohatil, resp. že by vôbec nejaké bezdôvodné obohatenie na jeho úkor vzniklo.

Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Na   záver   ešte   súd   dodáva,   že   navrhovateľ,   cestou   právneho   zástupcu,   v   konaní uviedol niekoľko tvrdení, týkajúcich sa viacerých údajných spoločných postupov, dohôd, medzi odporcami, ktorých účelom malo byť úmyselné ukrátenie navrhovateľa, tieto tvrdenia však nijakým spôsobom nepreukázal. Existencia takýchto dohôd z vykonaného dokazovania nevyplynula. Uvedené nepotvrdil ani jeden z v konaní svedkov. Navrhovateľ tiež tvrdil, že dohodu   o urovnaní pripravoval právny   zástupca odporcu   v rade   1.,   JUDr.   D.   a   preto prípadné výkladové nezrovnalosti je potrebné podľa § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka vykladať na ťarchu jeho klienta. S týmto sa súd nestotožnil. V zmysle tohto ustanovenia prejav   vôle,   ktorý   obsahuje   výraz   pripúšťajúci   rôzny   výklad,   treba   pri   pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. Podľa súdu, však uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať na dohodu o urovnaní. Uvedené by prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by niektorá zo strán, ktoré uzavreli dohodu o urovnaní, mala pochybnosti o obsahu tejto dohody. Ani jedna zo strán dohodu o urovnaní nespochybnila, jej obsah a výklad nenamietala. Dohoda sa riadne plnila. Okrem toho navrhovateľ vôbec nebol účastníkom tejto dohody.»

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 OSP).

Odvolací súd teda s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie vychádzajúc z obsahu spisu, zisteného skutkového stavu ako aj vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vychádza, z dostatočne zisteného   skutkového   stavu,   čomu   zodpovedá   vecne   správna   právna   argumentácia. Vychádzajúc   z   čl.   I   bod   1.1   Dohody   o   urovnaní   si   objednávateľ   (žalovaný   v   2.   rade) objednávkou č. 09/05/13/Rh zo dňa 28. 11. 2005 objednal u zhotoviteľa uskutočnenie prác na stavbe, pričom rozsah a podmienky objednaných prác boli dodatočne ústne, písomne a elektronicky upravené a doplnené. Podľa predmetnej objednávky č. 09/05/13/Rh bola táto adresovaná   zhotoviteľovi   N.,   Ing.   M.   N.,   N.   Vychádzajúc   z   údajov   evidovaných   v obchodnom registri v čase vystavenia tejto objednávky boli v obchodnom registri zapísané obchodné spoločnosti N. s. r. o. a N. spol. s r. o. Právna subjektivita N. teda v konaní nebola   preukázaná.   Pokiaľ   teda   Ing.   M.   N.   uzavrel   s objednávateľom   prác   a   výkonov dohodu o urovnaní, pričom z čl. II bod II.4 potvrdil, že ku dňu podpisu tejto dohody boli plne   uspokojené   všetky   jeho   nároky   vyplývajúce   zo všetkých   právnych   vzťahov   so spoločnosťou   I.   s.   r.   o.   ako   aj   nároky   zo všetkých   ostatných   právnych   vzťahov   s objednávateľom existujúcich popri právnom vzťahu definovanom v bode 1.1 tejto dohody. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   touto   dohodou   boli   uspokojené   aj   prípadné,   avšak   zatiaľ nepreukázané nároky žalobcu N. s. r. o. V tejto časti sa teda odvolací súd s poukazom na vyššie   uvedené   stotožnil   s obranou   žalovaných   a   teda   zhodne   ako   súd   prvého   stupňa považoval žalobcom uplatnený nárok za nedôvodný.“

Po posúdení všetkých skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   ňou   označené základné   a   iné   práva   nezákonným   odôvodnením   rozsudku,   porušením   zásady   rovnosti účastníkov,   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   a   nedostatočne   zisteným   skutkovým stavom.

V sťažnosti v podstate sťažovateľka opakuje a rozvádza námietky, ktoré uplatnila už v odvolaní, resp. v konaní pred okresným súdom. Takto poňatá sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym   orgánom   ústavnosti.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   a   krajský   súd   vo   svojich rozsudkoch   vyslovili   právne   závery,   s   ktorými   sťažovateľka   nesúhlasí,   nezakladá   bez ďalšieho   oprávnenosť   sťažnosti   a   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sa   nezaoberá   prehodnocovaním   dokazovania vykonávaného   všeobecnými   súdmi   ani   nepreskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov z hľadiska správnosti ich právnych názorov, pokiaľ ich postupom v súdnom konaní neboli porušené ústavou zaručené základné práva a slobody. K tomu môže dôjsť iba vtedy, ak sú právne závery všeobecného súdu v extrémnom nesúlade so zisteným skutkovým stavom, poprípade skutkový stav je v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi. Ústavný súd po preskúmaní spisu okresného súdu sp. zn. 27 Cb 99/2006 dospel k záveru, že takáto situácia v preskúmavanej veci nenastala.

Vzhľadom na už uvedené závery sa napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom   okresného   súdu   vecne   nejaví   ako zjavne neopodstatnený,   svojvoľný   alebo ústavne   neudržateľný,   resp.   spôsobilý   vyvolať   porušenie   sťažovateľkou   označených základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore.

Podľa sťažovateľky k porušeniu už uvedených základných a iných práv malo dôjsť tým,   že   krajský   súd   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   keďže   nevykonal „dodatočné dokazovanie“ v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V sporovom   konaní   platí   prejednacia   zásada.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   citované ustanovenie § 120 ods. 1 OSP tretej vety je potrebné v sporovom konaní, ktoré je ovládané prejednacou zásadou, vykladať reštriktívne.

Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu uvedených základných a iných práv tým, že odôvodnenie rozsudkov krajského súdu a okresného súdu je nezákonné a nepresvedčivé.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje   skutkové   zistenia   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Ústavný súd sa zaoberal ústavnosťou konania pred súdmi oboch stupňov a nezistil žiadne   porušenie   sťažovateľkiných   základných   a   iných   práv.   Súdy   obidvoch   stupňov postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľka   tiež   namieta, že rozsudkom   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom okresného súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   2   listiny   zákon   ustanoví,   ktorý   majetok   nevyhnutný na zabezpečenie   potrieb   celej   spoločnosti,   rozvoja   národného   hospodárstva   a   verejného záujmu smie byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb; zákon môže   ďalej   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť   len   vo   vlastníctve   občanov   alebo právnických osôb so sídlom v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike.

Podľa čl. 11 ods. 3 listiny vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Jeho výkon nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa čl. 11 ods. 5 listiny dane a poplatky možno ukladať len na základe zákona.Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny resp. právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 listiny a práva čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 14 ústavy rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

Podľa čl. 14 ústavy každý má spôsobilosť na práva.

Porušenie základného práva zaručeného v čl. 14 ústavy odôvodňuje sťažovateľka v podstate tým, že okresný súd a krajský súd neprihliadnutím na predložené dôkazy dospeli k opačnému právnemu záveru ako uvádzala sťažovateľka, a tým sťažovateľke ako osobe s vlastnou právnou subjektivitou odňali možnosť súdnej ochrany jej majetkových práv. Ústavný súd konštatuje, že už zo samotného odôvodnenia sťažnosti v tejto časti je zrejmé, že rozsudkom okresného súdu a krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 14 ústavy. Spôsobilosť na práva právnickej osoby, ktorá sa zapisuje do obchodného registra, vzniká v zmysle § 19a Občianskeho zákonníka odo   dňa   účinnosti   zápisu   do   tohto   registra   a   zaniká   dňom   výmazu   z   tohto   registra. Rozsudkom všeobecného súdu, ktorým sa nevyhovie žalobe právnickej osoby, nemožno do spôsobilosti na práva právnickej osoby zasiahnuť.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012