znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 266/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   G.,   a.   s.,   Česká   republika,   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 U 15/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2009 doručená sťažnosť spoločnosti G., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 U 15/2004.

Sťažovateľka   uviedla,   že   namietanou   nečinnosťou   okresného   súdu   vo   veci sp. zn. 1 U 15/2004, v ktorej sa v postavení navrhovateľa domáhala v konaní o úschovách vydania   veci,   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a príloh vyplýva, že sťažovateľka okresný súd svojou sťažnosťou na   prieťahy   v   konaní   z   10.   septembra   2008   urgovala,   aby   odstránil   prieťahy,   ktorých sa v uvedenom konaní dopustil, a aby vo veci meritórne rozhodol. V odpovedi zo 7. októbra 2008 vyhodnotil predseda okresného súdu túto sťažnosť na prieťahy v konaní ako dôvodnú s tým, že sa sťažovateľke ospravedlnil.

Podstata   námietok   sťažovateľky   spočívala   v   jej   názore,   že nekonaním okresného súdu vo veci v napadnutom konaní došlo k prieťahom takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako zbytočné prieťahy, v dôsledku čoho došlo postupom zo strany okresného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sa domnieva, že konanie vedené pod sp. zn. 1 U 15/2004 na okresnom súde prebiehalo neprimerane dlho, t. j. už 4 roky, a vec dosiaľ nie je právoplatne skončená.

Sťažovateľka sa na základe uvedeného domáhala, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal nález, v ktorom vysloví, že jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 U 15/2004 porušené bolo, okresnému súdu prikáže konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľke prizná primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1 300 €   a okresnému   súdu   prikáže   uhradiť   trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa vo výške 292,38 €.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa ustálenej praxe odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom   na   skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom,   ako   aj   postup zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a   tým ani porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti   sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu   porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Podstatou   sťažnosti   a   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu,   ktorým boli podľa   jej názoru spôsobené   zbytočné   prieťahy   a   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   a   jej   prílohami   dospel   k   záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré síce začalo 14. februára 2005, ale bolo do 3. decembra 2007 závislé na inom konaní (o určenie vlastníckeho práva), aj keď toto   nebolo   prerušené   formálnym   uznesením,   a   bolo   skončené   2. februára 2009, keď okresný súd vo veci rozhodol (toto rozhodnutie zatiaľ nie je právoplatné, lebo bolo podané odvolanie zo strany sťažovateľky, čiže trvalo len približne dva roky, čo je celkom primeraná doba konania pred súdom jednej inštancie).

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o   zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd v súvislosti s hodnotením efektívnosti postupu okresného súdu, najmä po podanej sťažnosti sťažovateľky a v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   teda   konštatovať,   že   ústavný   súd   nepovažoval ani doterajší postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 U 15/2004 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to a na skutočnosť, že okresný súd vo veci už rozhodol, ústavný súd odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009