znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 266/07-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti R. V., P., a maloletej O. V., P., zastúpených advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/93 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/06 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo R.   V.   a maloletej O. V. na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/93 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/06 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 19/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún) a maloletej   O.   V. p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   40 000   Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún), ktoré   sú Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove   p o v i n n é vyplatiť im spoločne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. R. V. a maloletej O. V.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10   216   Sk (slovom   desaťtisícdvestošestnásť   slovenských   korún),   ktoré   sú   Okresný   súd Prešov a Krajský súd v Prešove p o v i n n é vyplatiť im spoločne na účet advokáta JUDr. P. H., K., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 266/07-13 z 13. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť R.   V.   a maloletej   O.   V. (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/93 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/06.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v postavení žalobcov v spore „už vyše 14   rokov   (od   r.   1992)   sa   domáhajú   ochrany   svojich   zákonných   a ústavou   zaručených vlastníckych   práv,“ pričom „hodnota   nehnuteľnosti   v ich   vlastníctve,   ktorá   súvisí so spomínanými   súdnymi   spormi,   je   niekoľko   desiatok   miliónov   korún.“ Súčasne sťažovatelia   poukazujú   na   fakt,   že: „Konanie   12   C   19/93   sa   začalo   už   v roku   1992 a Okresnému súdu v Prešove trvalo 10 rokov, kým vyniesol rozsudok vo veci v 1. stupni. Následným podaním odvolania žalovaným v 1. rade bola vec postúpená Krajskému súdu Prešov, ktorý rozhodol tak, že rozsudkom vrátil vec v časti na prejednanie späť na Okresný súd Prešov (2 Co 25/03-296.)“ Sťažovatelia podali viacero sťažnosti na prieťahy v konaní (naposledy 26. mája 2003 ), ako aj žiadosti adresované krajskému súdu (posledná z 19. júla 2007), aby vo veci konal a rozhodol. Z obsahu sťažnosti vyplývala aj obava sťažovateľov, podľa ktorej: „V prípade, že súd bude pokračovať v rozhodovaní tak, ako doteraz je otázne, či by sa žalovaní dožili výsledku uplatnenia si svojich práv. Žalobcovia však aj naďalej veria   v jeho   rýchle   ukončenie,   deklarujú   vôľu   riešiť   danú   situáciu   a poskytujú   svoju súčinnosť, to všetko v čo najkratšom čase.“

Podstata   námietok   sťažovateľov   smerovala   do   sféry   prehodnocovania   existencie prieťahov v konaní spôsobených tak okresným súdom, ako aj krajským súdom. Sťažovatelia podali   prostredníctvom   právneho   zástupcu   okresnému   súdu   a   krajskému   súdu   viacero sťažnosti na prieťahy (28. októbra 1998, 28. januára 2002 a 26. mája 2003) a krajskému súdu   taktiež   dve   žiadosti   z   27.   decembra   2006   a z 19.   júla   2007,   aby   vo   veci   konal a rozhodol čo najskôr.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: „Podanie na súde prvého stupňa v tejto veci bolo   urobené   žalobou   o zaplatenie   nájomného   dňa   30.   11.   1992.   Voči   rozsudku   súdu 1. stupňa 12 C 19/93-266 zo dňa 13. 9. 2002 bolo zo strany žalovaného v 1. rade podané odvolanie, o ktorom Krajský súd Prešov rozhodol rozsudkom č. k. 2 Co 25/03-296 zo dňa 15. 10. 2003 tak, že rozsudok Okresného súdu potvrdil v napadnutej časti a v prevyšujúcej časti   vrátil   na   konanie   Okresnému   súdu   Prešov.   Ten   o veci   rozhodol   rozsudkom   12   C 19/1993 zo dňa 30. 08. 2005. Proti tomuto rozhodnutiu bolo v zákonom stanovenej lehote podané odvolanie viacerými žalovanými. Odvolania boli podávané od 3. 11. 2005. Krajský súd rozhoduje o odvolaniach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/06. Do podania tejto sťažnosti   nebolo   vytýčené   pojednávanie   ani   určený   termín   rozhodnutia   o podanom odvolaní.“

Z obsahu sťažnosti je taktiež zrejmé, že „ Sťažovateľ vyčerpal všetky iné opravné prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje, a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej uviedli: „V prípade, že súd bude pokračovať v rozhodovaní tak, ako doteraz je otázne, či by sa žalovaní (správne má byť žalobcovia – pozn.) dožili výsledku uplatnenia si svojich práv. Žalobcovia však aj naďalej veria v jeho rýchle ukončenie, deklarujú vôľu riešiť danú situáciu a poskytujú svoju súčinnosť, to všetko v čo najkratšom čase.“

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„Okresný súd Prešov v konaní sp. zn. 12 C 19/93 a Krajský súd Prešov v konaní sp. zn. 2 Co 132/06 porušili základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane základných práv a slobôd. Ústavný súd konštatuje, že k prieťahom v konaní došlo. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu Prešov, aby vo veci sp. zn. 2 Co 132/06 konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zároveň   sťažovateľovi   v 1.   a 2.   rade   spoločne priznáva 400.000,- Sk ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré sú Okresný a Krajský súd   Prešov   spoločne   povinní   zaplatiť   v lehote   do   dvoch   mesiacov   a   trovy   právneho zastúpenia vo výške 17.300 – Sk, spočívajúce v zmysle ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. v dvoch úkonoch právnej služby po 8.650,- Sk a dvoch režijných paušáloch po 178,- Sk, ktoré sú Okresný a Krajský súd povinní zaplatiť v rovnakej lehote k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd požiadal okresný súd a krajský súd o vyjadrenie k sťažnosti, ako aj k otázke vhodnosti ústneho pojednávania vo veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa predseda okresného súdu vyjadril k sťažnosti a ku konaniu sp. zn. 12 C 19/93 podaním sp. zn. 1 SprO 489/07 doručeným ústavnému súdu 3. apríla 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

«v konaní 12 C 19/93 bolo v registri „C“ začaté dňa 9. 2. 1993 po odstránení vád žaloby   konanie.   Zákonná   sudkyňa   pred   nariadením   pojednávania   oboznamovala   sa s obsahom spisu 8 C 210/01 a so súvisiacim sporom 16 C 304/97. V priebehu konania konajúca sudkyňa sa zúčastnila odbornej stáže na Krajskom súde v Prešove v rokoch 2000- 2001. Po tomto období boli vytýčené pojednávania, na ktorých bolo vypočutých spolu 80 účastníkov konania a v rámci tohto konania vykonávalo sa aj znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti súd považuje za časovo náročné procesné postupy súdu v tomto konaní. Po vykonanom dokazovaní Okresný súd v Prešove rozhodol rozsudkom 12 C 19/93-592 dňa 30. 8.   2005.   Vec   v dôsledku   odvolania   žalovaných   aj   žalobcov,   bol   postúpený   spis   na Krajský súd v Prešove, ktorý rozhodol rozsudkom 3 Co 88/07-1114 z 28. 9. 2007 s tým, že zrušil   rozsudok   vo   vzťahu   k žalovanému   v 4.   a 22.   rade   vo   výroku   o trovách   konania, o splatnosti   pohľadávky   a vo   vzťahu   k ďalším   žalovaným   vo   vzťahu   k trovám   konania. Ostatné výroky boli potvrdené, resp. odvolanie žalovaných v 1., 3., 36., 47. a 57. rade bolo odmietnuté. Následne Krajský súd v Prešove rozhodol ešte dopĺňacím rozsudkom zo dňa 19. 10. 2007, ktorým rozhodoval o trovách konania medzi žalobcami a žalovanými v 2., 5., 6., 8., 9., 10., 11., 14., 24., 33., 39., 41., 46., 48., 50. až 53., 56., 58., 61. až 65. a 67. rade. Potom bola vyznačená právoplatnosť vo veci.

Poukazujeme v celom rozsahu na náročnosť tohto sporu po procesnej stránke, keďže v priebehu konania bol jednak opakovane upravovaný okruh účastníkov konania, vo vzťahu k žalovaným bola robená identifikácia sporných nehnuteľností, znaleckým posudkom časovo náročným a jednak s poukazom na to, že išlo o jednotlivé nároky žalobcov v 1. až 5. rade voči žalovaným v 1. až 78. rade. Náročnosť tejto veci spočívala aj v matematickom prepočte týchto nárokov.

Z týchto dôvodov žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlásil, že nedošlo k zbytočným prieťahom   pri   prejednávaní vecí 12 C 19/1993 a že nedošlo k k porušeniu ústavného práva sťažovateľov (...) zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR.»

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľov   podaním   sp.   zn. Spr. 10043/08 z 11. marca 2008 vyjadril predseda kolégia krajského súdu, ktorý súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania v tejto veci a okrem iného uviedol: „Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 18. 4. 2006 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 2 Co 132/06.

Po   naštudovaní   veci   a zvládnutí   jej   skutkovej   a právnej   náročnosti   bolo   vo   veci rozhodnuté dňa 7. 2. 2007 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola vec zaslaná Okresnému súdu Prešov.

Z uvedeného vyplýva, že k prieťahom v konaní nedošlo v predmetnej veci. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalobu voči žalovanému v 1.   rade   zamietol,   žalovaným   uložil   povinnosti,   tak   ako   je   v ňom   uvedené.   Zároveň v prevyšujúcej časti konanie zastavil a žalobný nárok voči žalovaným v 15., 16., 20., 25., 28., 38., a 40. rade vylúčil na samostatné konanie.

V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku odvolania niektorí žalovaní, ktorí požiadali na základe podaní z 13. 11. 2006 (čl. 997) žalovaná v 43. rade Anna Tkáčiková, z 16. 11. 2006 (čl. 1002) žalovaná v 45. rade Veronika Janigová a žalovaný v 54. rade Ing. Juraj Leco (čl. 1004), z 14. 11. 2006 (čl. 1020) žalovaná v 59. rade Anna Olejárová, o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov....

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o žiadosti žalobcu podľa § 138 O. s. p.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Ústavný súd po oboznámení sa so spisovým materiálom v chronologickom prehľade súdneho sporu sp. zn. 12 C 19/93 a naňho nadväzujúceho súdneho sporu sp. zn. 12 C 19/93 zistil tieto právne relevantné skutočnosti v priebehu konania:

„Od   podania žaloby prebehlo na   okresnom súde 14 pojednávaní.   Z toho bolo 5 pojednávaní odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu (14. 9. 1993, 19. 4. 1994, 29. 10. 1997,   15.   12.   1999   a 4.   4.   2000)   a na   3   pojednávania   sa   žalovaný   nedostavil   bez akéhokoľvek   ospravedlnenia.   Následne   boli   dve   pojednávania   v odvolacom   konaní   na krajskom súde.

Zomrel jeden žalobca (I. M.) a nastúpili dedičia A. M. a S. M. Dvakrát došlo k zmene podielového vlastníka a následne na zmenu žalobcu, a to: z M. V. rod. Z. na vnuka Ing. R. V. ml. a vnučku A. V., rod. V. a následne z A. V. na maloletú O. V. V priamej   nadväznosti   vznikli   dva   nové   súdne   spory,   spis.   zn.   16   C   304/97 o neplatnosť   výpovede   nájomného   vzťahu   a spor   sp.   zn.   9   C   121/01   o vypratanie nehnuteľnosti a o vydanie bezdôvodného obohatenia. V spore 16 C 304/97U sa uskutočnili 3   pojednávania   bez   účasti   žalobcu,   právoplatnosť   vydaného   rozsudku   bola   nesprávne označená a následne po odvolacom konaní vydal krajský súd rozsudok č. k. 2 Co 109/02- 182 zo 14. februára 2003, ktorý sa stal právoplatný 9. júna 2003. V spore 9 C 121/01 o vypratanie nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia podanej 2. apríla 2001 sa uskutočnili štyri pojednávania na okresnom súde a jedno odvolacie konanie na krajskom súde. Doteraz bolo v predmetnej veci alebo s ňou priamo súvisiacej vydaných 9 rozsudkov. Vo veci prieťahov v súdnom konaní bolo doteraz účastníkmi podaných 6 sťažností, a to   dňa   20.   marca   2000,   7.   februára   2001,   3.   septembra   2001,   7.   februára   2002, 7. novembra 2002 a 22. apríla 2004.

Prehľad   úkonov   vykonaných   okresným   súdom   a krajským   súdom   uvedený v písomnom   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   a predsedu   krajského   súdu   sa   zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania však   ústavný   súd   bral   do   úvahy   kompletnú   dokumentáciu   obsiahnutú   v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov“,   a   práva   podľa čl.   6   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II.   ÚS   157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie,   ktoré   sa   začalo   na   okresnom   súde   podaním   žaloby   o zaplatenie   nájomného 30. novembra 1992 (resp. 9. februára 1993 po odstránení nedostatkov žaloby), teda pred viac ako 15 rokmi, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februára 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 3/97).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo teda 15 rokov a 7 mesiacov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv podľa ústavy pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára   1993   uplynulo,   došlo,   alebo   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu.

Ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 19/93 a na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 132/06:

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie oprávnených (sťažovateľov) proti žalovaným, o zaplatenie   nájomného vedené   pod   sp.   zn.   12   C   19/93   možno   čiastočne   hodnotiť   ako právne zložité.

Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod uvedenou spisovou značkou je žaloba o plnenie v zmysle ustanovenia   § 80   písm.   b) OSP. Právnym   dôvodom   podanej žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanými v tomto konaní.

Predmet konania má základnú právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), ako aj v   ďalších   občianskoprávnych   predpisoch   regulujúcich   tzv.   pozemkové   právo.   Aplikácia príslušných   ustanovení   uvedených   právnych   predpisov   upravujúcich   sťažovateľmi uplatňované nároky je ustálená aj v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov.

Ústavný súd pri posudzovaní prvého kritéria pripúšťa, že vzhľadom na protichodné stanoviská   účastníkov,   početnosť   uplatnených   nárokov,   pluralitu   subjektov   na   strane žalovaných   a   nutnosť   posúdenia   skutočností,   na   ktoré   treba   odborné   znalosti,   konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia vykazuje určitú zložitosť. Ani v tom prípade, že sporné nároky   vyžadovali   samostatné   odborné   posúdenie   vrátane   prípadného   znaleckého dokazovania, nemôže táto skutočnosť sama osebe odôvodniť trvanie konania v celkovej dĺžke presahujúcej pätnásť rokov. Ústavný súd pripúšťa, že ide o konanie, ktoré je svojou povahou   náročné   na dokazovanie - zistenie   skutkového   stavu   (určenie   výšky   nájomného znalcom) potrebného na rozhodnutie o merite veci, avšak vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali   viac ako pätnásťročné   trvanie   konania faktickou zložitosťou   prerokovávanej veci.   Takáto dĺžka   konania je aj za predpokladu   akceptácie skutkovej náročnosti veci celkom zrejme neprimeraná.

Navyše, ako vyplýva z obsahu spisu, konanie pod sp. zn. 12 C 19/93 sa začalo v roku 1992 a k rozšíreniu okruhu účastníkov konania na strane žalovaných došlo až v roku 2005, takže ak sa okresný súd odvoláva na náročnosť sporu s ohľadom na počet žalovaných, treba dôrazne upozorniť na to, že žalovaný bol počas prvých dvanástich rokov len jeden subjekt, a preto je takáto argumentácia okresného súdu neprípustná.

Na   základe   uvedeného   zložitosťou   veci   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu ospravedlniť doterajšie trvanie konania.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľov ako v zásade aktívne a súčinnostné, keďže v preskúmavanej veci nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľov.

Čo sa týka správania sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia nemajú podiel na vzniku zbytočných prieťahov v konaní. Toto správanie sťažovateľov bral ústavný súd do úvahy pri ustálení celkovej doby zbytočných prieťahov v konaní.

Sťažovatelia   spolu   v procesnom   spoločenstve   počas   celého   sporu   poskytovali konajúcim súdom súčinnosť pre dosiahnutie rýchleho vyriešenia sporu. Sťažovateľ v 1. rade podal   pre   nečinnosť   krajského   súdu   prostredníctvom   právneho   zástupcu   dve   žiadosti o urýchlenie konania (27. decembra 2006 a 19. júla 2007). Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil   v prospech   sťažovateľov,   ktorí   sa   svojím   konaním   nepodieľali   na vzniku zbytočných prieťahov v konaní, čo ústavný súd zohľadnil pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   a postup   krajského   súdu   v posudzovanom konaní, vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní došlo. Vec pôvodne napadla na okresný súd, po podaní odvolania prešla na krajský súd a po vrátení veci na opätovné prerokovanie prešla opäť na okresný súd. Okresný súd nariadil vo veci do podania sťažnosti ústavnému súdu celkovo 14 pojednávaní, z ktorých bolo päť pojednávaní odročených na neurčito bez uvedenia dôvodu (14. septembra 1993, 19. apríla 1994, 29. októbra 1997, 15. decembra 1999 a 4. apríla 2000) a na tri pojednávania sa žalovaný nedostavil bez ospravedlnenia. Následne boli dve pojednávania v odvolacom konaní na krajskom súde.

Na   základe   argumentácie   predsedu   okresného   súdu   v jeho   vyjadrení   sp.   zn. 1 SprO 489/07   z   27.   marca   2008   existencia   zbytočných   prieťahov   v konaní   vyplýva   aj zo skutočnosti,   že   „zákonná   sudkyňa   pred   nariadením   pojednávania oboznamovala   sa s obsahom spisu 8 C 210/01 a so súvisiacim sporom 16 C 304/97. V priebehu konania konajúca sudkyňa sa zúčastnila odbornej stáže na Krajskom súde v Prešove v rokoch 2000- 2001.“.

Takto formulovanú obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch a v pracovnom zaťažení sudcov, ktoré mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval. Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaná   zložitosť procesných úkonov vo veci (oboznamovanie sa zákonnej sudkyne s obsahom spisu sp. zn. 8 C 210/01 a so súvisiacim sporom sp. zn. 16 C 304/97, vykonávanie časovo náročného znaleckého   dokazovania),   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohla   len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS   52/99,   III.   ÚS   17/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmetné konanie trvalo do meritórneho rozhodnutia vo veci samej vyše 15 rokov a je stále neukončené. Je síce   pravda,   že   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno   presne   časovo   ohraničiť (II. ÚS 26/95),   avšak   treba   upresniť,   že   konanie,   ktoré   trvá   od podania   žaloby na súde prvého stupňa viac ako pätnásť rokov bez rozhodnutia vo veci samej, možno spravidla už len   na   základe   jeho   posúdenia   v   globále   považovať   za   nezlučiteľné   s   imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

Ústavný súd uzavrel, že od samotného podania návrhu na začatie konania v roku 1992 okresný súd a ani krajský súd ako súd odvolací v konaní nesmerovali k sústredenému vyhodnoteniu dôkaznej situácie a k prijatiu rozhodnutia vo veci samej a zbytočné prieťahy v konaní vznikli spôsobom,   ktorým túto vec prerokovával (II. ÚS 61/98). Celková   doba zbytočných prieťahov, ktorú možno pripísať na ťarchu okresného súdu v tomto konaní, predstavuje viac ako 10 rokov.

Z uvedených skutočností ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky označeného konania pred   okresným   súdom   a pred   krajským   súdom,   ktorá   už v čase   konania pred   ústavným súdom dosahovala celkovo viac ako 15 rokov, vyplýva, že okresný súd a krajský súd konali so   zbytočnými   prieťahmi   v období   od   začatia   konania   podaním   žaloby   o zaplatenie nájomného 30. novembra 1992 dosiaľ, t. j. priebežne počas celého obdobia trvania sporu. Nečinnosť   konajúcich   súdov   charakterizuje   konanie   vedené   pod   sp. zn.   12 C 19/93 a konanie vedené pod sp. zn. 2 Co 132/06 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony súdu.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   19/93   a postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/06 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   dohovoru   okresným   súdom   a krajským   súdom, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti a v jej doplnení z 18. decembra 2007 doručenom ústavnému   súdu   21.   decembra   2007   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 400 000 Sk pre sťažovateľa v 1. rade a v sume 200 000 Sk pre sťažovateľku v 2. rade z dôvodov uvedených v ich sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so zreteľom na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 19/93, berúc do úvahy i dĺžku konania krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12   C   19/93, konkrétne   okolnosti   prípadu,   absenciu   podielu   sťažovateľov   na vzniku zbytočných prieťahov v konaní, predovšetkým to, o čo sťažovateľom v tomto konaní ide,   a   v neposlednom   rade   aj   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že konanie   v predmetnej právnej   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   v úplnom   rozsahu   právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk sťažovateľovi v 1. rade a sumy 40 000 Sk sťažovateľke v 2. rade za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. H., uplatnených v podaní doručenom ústavnému súdu 25. septembra 2007. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 patrí   odmena   po   2   970   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa predstavujú sumu 5 940 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 % na sumu 4 752 Sk, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb. Spolu s režijným paušálom   ku   každému   úkonu   (2   x   178   Sk)   v prípade   dvoch   sťažovateľov   predstavuje náhrada trov konania za dva úkony vykonané v roku 2007 sumu 10 216 Sk.

Ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu a krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľom spoločne trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu (§ 149 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou   nálezu“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008