znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 266/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   spol.   s r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   S.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. 1 Obdo V 93/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   spol.   s r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2006   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   spol.   s   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. M., B., vo veci namietaného porušenia základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a základného   práva   na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) pod sp. zn. 1 Obdo V 93/2004.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   vyplývajúcich   z   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu č. k. 1 Obdo   V 93/2004-211   z 24.   marca   2006   s tým,   aby   bol   rozsudok   zrušený   a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 69 628 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka požadovala od žalovanej zaplatenie čiastky 16 129   568   Sk   z   dôvodu   zmluvnej   pokuty   dohodnutej   v zmluve   o dielo   za   omeškanie s platením finančných prostriedkov. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   24   Cb   231/03-145   z 10.   marca   2003   bola   žalovaná   zaviazaná   zaplatiť sťažovateľke zmluvnú pokutu vo výške 10 467 069 Sk, pričom vo zvyšnej časti bola žaloba sťažovateľky   zamietnutá.   Na   základe   odvolania   žalovanej   rozsudkom   najvyššieho   súdu (ako súdu odvolacieho) č. k. 7 Obo 216/03-182 z 29. apríla 2004 bol vyhovujúci výrok rozsudku   krajského   súdu   zmenený   tak,   že   žalovaná   bola   zaviazaná   zaplatiť sťažovateľke zmluvnú   pokutu   vo   výške   581   369   Sk,   pričom   vo   zvyšku   bola žaloba sťažovateľky   zamietnutá.   Napokon   rozsudkom   najvyššieho   súdu   (ako   súdu dovolacieho) č. k. 1 Obdo V 93/2004-211 z 24. marca 2006 bolo dovolanie sťažovateľky zamietnuté.   Dovolací   senát   sa   v podstate   stotožnil   s názorom   odvolacieho   senátu najvyššieho   súdu,   keď   došiel   k záveru,   že   dohodnutá   zmluvná   pokuta   bola   výrazne neprimeraná. Priznanie zmluvnej pokuty vo výške požadovanej sťažovateľkou by podľa názoru   dovolacieho   senátu   viedlo   k celkom   neodôvodnenému   majetkovému   prospechu a bolo by neúmerne prísnou a bezdôvodnou sankciou, ktorá nie je nevyhnutná na naplnenie zabezpečovacej   funkcie   zmluvnej   pokuty.   Dospel   tiež   k záveru,   že   zmluvná   pokuta v priznanej výške dostatočne zohľadňuje hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti.

Podľa názoru sťažovateľky nie sú závery všeobecných súdov akceptovateľné. I keď ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka dáva súdu možnosť znížiť zmluvnú pokutu, ktorá je   neprimerane   vysoká,   mal   by   všeobecný   súd   pri   takomto   rozhodovaní   prihliadať na hodnotu   a význam   zabezpečovanej   povinnosti.   Podľa   názoru   sťažovateľky   v danom prípade   neprichádzala   do   úvahy   aplikácia   citovaného   zákonného   ustanovenia, a to vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k vzniku zmluvného vzťahu a k dojednaniu zmluvnej pokuty. Text zmluvy o dielo vrátane ustanovení o zmluvnej pokute a jej výške navrhla   sama   žalovaná.   Zmluvná   pokuta   mala   postihnúť   pre   neplnenie   povinností   obe zmluvné   strany.   Nikto   nespochybnil,   že   zmluva   o dielo   bola   uzavretá   platne.   Zmluvná pokuta   má   plniť   tak   účel   výchovný,   ako   aj   represívny.   Samotný   štatutárny   zástupca žalovanej   v konaní uviedol,   že   zmyslom   dojednanej   zmluvnej pokuty   bolo   vyvíjať tlak na obe   zmluvné   strany   za   účelom   riadneho   a včasného   plnenia   zmluvných   povinností. Je preto neprirodzené, že ten, kto zmluvnú pokutu navrhol a kto zároveň svoju zmluvnú povinnosť   porušil,   domáha   sa   následne   neprimeranosti   zmluvnej   pokuty.   Súdy   sa   pri hodnotení primeranosti zmluvnej pokuty obmedzili iba na samotnú hodnotu vytvoreného diela a na prípadnú škodu, ktorá by mala vzniknúť z nedodržania zmluvy. Opomenuli teda výchovný   účel   zmluvnej   pokuty.   Postup   všeobecného   súdu   nemotivuje   účastníka zmluvného   vzťahu   ctiť   zmluvu   a zákon.   Dovolací   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol sťažovateľke doručený 20. júna 2006.

Z dovolacieho rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V 93/2004-211 z 24. marca 2006 vyplýva, že ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti odvolaciemu rozsudku najvyššieho   súdu   č.   k.   7 Obo 216/03-182 z 29.   apríla   2004.   Podľa   názoru   dovolacieho senátu najvyššieho súdu ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka dáva súdu oprávnenie neprimerane vysokú   zmluvnú pokutu   znížiť.   Treba   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   použitie moderačného práva je zásahom do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodného záväzkového vzťahu.   Zmluvná   voľnosť   je   jedným   zo   základných   princípov,   ktorým   je   ovládané obchodné   právo   a je   pre   toto   právne   odvetvie   typické.   Zákonná   úprava   však   možnosť takéhoto zásahu predpokladá a upravuje. Treba tiež prisvedčiť sťažovateľke, že zásah súdu do zmluvných vzťahov aplikáciou § 301 Obchodného zákonníka by mal byť výnimočným postupom   len   v skutočne   odôvodnených   prípadoch,   ak   sa   pokuta   (jej   výška)   javí   ako neprimerane   vysoká.   Použitie   tohto   oprávnenia   má   byť   výnimočné   už   aj   preto,   že v obchodných záväzkových vzťahoch sa predpokladá určitá miera profesionálnej zdatnosti podnikateľa, ktorá by sa mala prejaviť už pri vstupe do záväzkového vzťahu a pri uzatváraní zmlúv.   Nemožno   súhlasiť   s názorom   sťažovateľky,   že   použitie   moderačného   práva   je namieste, len ak bola dohoda o zmluvnej pokute dosiahnutá pod nátlakom, nebola urobená vážne   a v iných   obdobných   prípadoch.   Moderácia   podľa   §   301   Obchodného   zákonníka prichádza do úvahy, len ak dohoda o nej je platná. Pri posúdení primeranosti zmluvnej pokuty musí súd vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, pričom § 301 stanovuje dve základné kritériá – hodnotu zabezpečenej povinnosti a význam zabezpečenej povinnosti. Dielo bolo zhotovené a odovzdané žalovanej v pomerne krátkej lehote, avšak žalovaná za dielo v stanovenej lehote nezaplatila. Žalovaná nepopiera, že dohodu o zmluvnej pokute sama   navrhla.   Podľa   zmluvy   o dielo   bola   zmluvná   pokuta   75   000   Sk   za   každý   deň omeškania   a bola   dojednaná   pre   obe   zmluvné   strany,   čo   znamená,   že   stíhala   tak sťažovateľku ako zhotoviteľku diela pre prípad omeškania so zhotovením a odovzdaním diela, ako aj žalovanú pre prípad omeškania so zaplatením ceny. Z tohto pohľadu je dohoda vyvážená a nemožno ju považovať za jednostranne zvýhodňujúcu jednu zmluvnú stranu. Napriek uvedeným skutočnostiam, ktoré v zásade svedčia v prospech sťažovateľky, dospel aj dovolací senát k záveru, že sťažovateľkou uplatňovaná zmluvná pokuta je neprimerane vysoká. Pokuta 75 000 Sk za každý deň omeškania, vychádzajúc z ceny diela, zodpovedá takmer 13%. Po prevedení na ročnú úrokovú sadzbu by to predstavovalo približne 47%, teda   štyridsaťsedemnásobok   ceny   diela.   Krajským   súdom   priznaná   zmluvná   pokuta predstavuje   takmer   osemnásťnásobok   ceny   diela.   Zmluvná   pokuta   tak   vo   výške požadovanej   sťažovateľkou,   ako   aj   vo   výške   priznanej   krajským   súdom   je   výrazne neprimeraná. Zmluvná pokuta v určitom zmysle, okrem zabezpečovacej funkcie,   plní aj funkciu   paušalizovanej   náhrady   škody.   Veriteľovi   uľahčuje   pozíciu   v prípadnom   spore, pretože nemusí preukazovať výšku škody a právo na zmluvnú pokutu má, aj keď mu žiadna škoda nevznikla. I keď právo na zmluvnú pokutu vzniká bez ohľadu na to, či porušením zmluvnej   povinnosti   vznikla   oprávnenému   škoda,   predsa   je   medzi   zmluvnou   pokutou a škodou   vzniklou   porušením   zabezpečenej   zmluvnej   povinnosti,   resp.   povinnosťou   ju nahradiť, súvislosť. Priznanie zmluvnej pokuty mnohonásobne prevyšujúcej právo, ktoré zabezpečuje, by viedlo k celkom neodôvodnenému majetkovému prospechu a vo vzťahu k povinnému by bola neúmerne prísnou a bezdôvodnou sankciou, ktorá nie je nevyhnutná pre   naplnenie   zabezpečovacej   funkcie   zmluvnej   pokuty.   Odvolacím   senátom   priznaná zmluvná pokuta dostatočne zohľadňuje hodnotu i význam zabezpečenej povinnosti. Preto treba súhlasiť aj s jeho názorom, podľa ktorého krajským súdom priznaná zmluvná pokuta je neprimerane vysoká.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

S odvolaním   sa   na   vyššie   uvedenú   judikatúru   ústavného   súdu   sťažnosť   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu sú dostatočne   zdôvodnené   a   nevybočujú   z rámca   uváženia   vyplývajúceho   z   §   301 Obchodného   zákonníka.   Preto   nemožno   rozsudok   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu považovať ani za arbitrárny, ani za svojvoľný a zjavne neodôvodnený. Práve naopak úvahy a závery dovolacieho senátu považuje ústavný súd za legitímne a presvedčivé. Nebol preto žiaden   dôvod   do   týchto   záverov   zasahovať   z hľadiska   sťažovateľkou   označených základných ústavných práv.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2006