znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 266/05-28

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namietala porušenie čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Nitre   pod sp. zn. 9 Co 200/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2005   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namietala porušenie čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 200/2004.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených základných práv vyplývajúcich z ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 200/2004-431 z 10. marca 2005 s tým, aby bol tento rozsudok   zrušený   a vec   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Napokon   požaduje náhradu trov právneho zastúpenia.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“)   č.   k.   10   C   199/00-400   z 12.   mája   2004   v spojení   s potvrdzujúcim   rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   9   Co   200/2004-431   z 10.   marca   2005   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľky ako žalobkyne voči J. divadlu v K. ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) o náhradu   škody   v sume   643   760,20   Sk.   Žaloba   bola   založená   na   skutočnosti,   že sťažovateľka   ešte   6.   apríla   1999   uzavrela   so   žalovaným   dohodu   o budúcej   zámennej zmluve, podľa ktorej najneskôr do 30. júna 1999 mala byť uzavretá zámenná zmluva, ktorej predmetom mala byť zámena nehnuteľností. Zároveň sa dohodlo (čl. IV dohody o budúcej zámennej   zmluve),   že   sťažovateľka   uskutoční   na   ňou   prevádzaných   nehnuteľnostiach rekonštrukčné práce podľa požiadaviek žalovaného a v prospech žalovaného. Náklady na tieto   rekonštrukčné   práce   mala   znášať   sťažovateľka   s tým,   že   budú   zohľadnené v podmienkach neskoršej zámennej zmluvy. Dňa 16. júna 1999 došlo k uzavretiu zámennej zmluvy   v zmysle   §   611   Občianskeho   zákonníka.   Obsahom   tejto   zmluvy   bola   zámena nehnuteľnosti patriacej štátu, ktorá bola v správe žalovaného s nehnuteľnosťou patriacou sťažovateľke.   Žalovaný   mal   v zmysle   zmluvy   nadobudnúť   nehnuteľnosť   v hodnote 3 734 810   Sk   a sťažovateľka   mala   nadobudnúť   nehnuteľnosť   v hodnote   1   801   330   Sk. Sťažovateľka   splnila   svoj   záväzok   finančne   zabezpečiť   rekonštrukčné   práce   na   ňou prevádzanej   nehnuteľnosti,   a to   na   základe   zmluvy   o dielo   zo   14.   júla   1999.   Išlo o rekonštrukčné práce v hodnote 2 110 000 Sk bez dane z pridanej hodnoty. Pre platnosť zámennej zmluvy bol potrebný súhlas Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný v deň uzavretia zámennej zmluvy vypracoval aj podanie označené ako „Vyžiadanie súhlasu k zámennej zmluve“, v ktorom požadoval   potrebný   súhlas   ministerstva.   V rozpore   s existujúcimi „dojednaniami“ však žalovaný   29.   júna   1999   požiadal   ministerstvo   o zastavenie   schvaľovacieho   procesu uzavretej zámennej zmluvy. Neskôr dňa 2. novembra 1999 žalovaný v rozpore so svojimi zmluvnými povinnosťami uzavrel nájomnú zmluvu týkajúcu sa nehnuteľnosti, ktorú mala zámenou   získať   sťažovateľka,   s iným   nájomcom.   Sťažovateľka   taktiež   zistila,   že   táto nehnuteľnosť medzičasom prestala byť majetkom štátu v dôsledku inej zámennej zmluvy. Po   zistení   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vyzvala   žalovaného   19.   júna   2000   na náhradu škody vo výške 643 760,20 Sk, ktorá jej postupom žalovaného vznikla, a to jednak ako skutočná škoda a jednak ako ušlý zisk. Okresný súd zamietol žalobu s poukazom na to, že na platnosť zámennej zmluvy bol potrebný súhlas ministerstva, ktorý však daný nebol, a preto   treba   zámennú   zmluvu   považovať   za   neplatnú.   Podľa   názoru   krajského   súdu žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť. Uvedené závery všeobecných súdov považuje sťažovateľka za neprijateľné a predstavujú porušenie označených základných práv. Namieta aj nekvalitnosť odôvodnenia rozsudkov. Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 4. októbra 2005.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 200/2004-431 z 10. marca 2005 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 199/00-400 z 12. mája 2004. Podľa názoru   krajského   súdu   je   nesporné,   že   medzi   účastníkmi   konania   došlo   v roku   1998 k rokovaniam, ktorých výsledkom bola dohoda o budúcej zmluve, podľa ktorej najneskôr do   30.   júna   1999   sa   mala   uzavrieť   zámenná   zmluva   na   vzájomnú   zámenu   vlastníctva nehnuteľností.   Pre platnosť   dohody   o budúcej   zmluve   sa   vyžadovalo   udelenie   súhlasu Krajského   úradu   v N.   ako   zriaďovateľa.   Bola   dohodnutá   aj   nutnosť   vykonania rekonštrukčných   prác   na   základe   požiadaviek   žalovaného   a vypracovania   stavebnej dokumentácie, pričom túto mali vrátane rozpočtu odsúhlasiť a potvrdiť zmluvné strany. Na vykonanie prác mal žalovaný požiadať zriaďovateľa o poskytnutie finančných prostriedkov. Súhlas na uzatvorenie dohody o budúcej zmluve zo strany Krajského úradu v N. udelený nebol. Podmienkou platnosti zmluvy o zámene nehnuteľností zo 16. júna 1999 bol súhlas ministerstva. Je nesporné, že žalovaný od vyžiadania tohto súhlasu upustil, a hoci neskôr požiadala o súhlas sama sťažovateľka, ministerstvo takýto súhlas nedalo, o čom svedčí jeho list   z 5.   apríla   2000.   To   znamená,   že   zmluva   platne   uzavretá   nebola.   Nesporne   boli vynaložené   isté   finančné   prostriedky   na   projektovú   dokumentáciu   a iné   náklady,   ktoré sťažovateľka   žiadala   preplatiť   vrátane   ušlého   zisku.   Dôležité   bolo   preto   posúdiť,   či k takýmto   nákladom   došlo   len   na   základe   súhlasu   oboch   účastníkov   zmluvy   alebo jednostranne   z vôle   sťažovateľky.   Z výsledkov   vykonaného   dokazovania   vyplynulo,   že výdavky sťažovateľky boli vecou dohody účastníkov zmluvy. Sťažovateľka si mala byť vedomá toho, že ak nepočká na súhlas a napriek tomu vynaloží finančné prostriedky, ide pre ňu   o riziko,   ktoré   musí   sama   znášať.   Zmluva   zo   16.   júna   1999   pre   absenciu   súhlasu ministerstva platnosť nenadobudla. Dôsledky neplatnosti právnych úkonov spočívajú najmä v povinnosti   vydať   bezdôvodné   obohatenie.   Odvolací   súd   nezistil   žiadnu   zodpovednosť žalovaného za požadovanú škodu, lebo žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

S odvolaním   sa   na   vyššie   uvedenú   judikatúru   ústavného   súdu   sťažnosť   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z vyššie citovaného rozhodnutia krajského súdu z 10. marca 2005 (pozri posledný odsek   I.   časti   tohto   rozhodnutia)   vyplýva,   že   závery   krajského   súdu,   podľa   ktorých žalovanému   nemožno   vytknúť   porušenie   právnej   povinnosti,   nemožno   považovať   za arbitrárne či za zjavne neodôvodnené. Krajský súd sa pritom opiera o výsledky vykonaného dokazovania, ktoré konkrétne uvádza. Pritom porušenie právnej povinnosti treba považovať za   jednu   zo   základných   zložiek   zodpovednosti   za   škodu,   pri   absencii   ktorej   táto zodpovednosť do úvahy vôbec neprichádza.

Nad   rámec   uvedeného   poukazuje   ústavný   súd   aj   na   to,   že   pokiaľ   sťažovateľka požaduje okrem iného aj náhradu skutočnej škody, teda sumy ňou investovanej do vlastnej nehnuteľnosti,   podľa   ustálenej   praxe   všeobecných   súdov   nemožno   takto   vynaložené investície   považovať   za   skutočnú   škodu,   teda   za   zmenšenie   majetku   sťažovateľky. Uvedenými   investíciami   totiž   nedošlo   ku   zmenšeniu   majetku   sťažovateľky,   ale   iba k transformácii časti jej majetku z podoby finančnej hotovosti do vecnej podoby (zvýšenia hodnoty nehnuteľnosti).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2005