SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 265/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátskakancelária, Trnava, Teodora Tekela 23, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľačl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Trnave sp. zn. 3 To/84/2015 z 27. októbra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola21. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súduv Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To/84/2015 z 27. októbra 2015.
2. Z podanej sťažnosti a predovšetkým jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ bolrozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 23/2014z 26. februára 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojitostis uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 84/2015z 27. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) odsúdenýpre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedovalebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a c) aods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu podľa § 172 ods. 3 Trestného zákona v spojení s § 39ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona uložený trest odsúdený na trest odňatia slobodyv trvaní ôsmich rokov a šiestich mesiacov a podľa § 58 ods. 2 Trestného zákona mu boluložený aj trest prepadnutia majetku. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súdesťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti vychádzajúc z okolností jeho trestnej vecia osobných pomerov koncentruje svoju argumentáciu len na uložený trest prepadnutiamajetku, ktorý mu bol uložený, k čomu v súhrne dôvodí, že„Sťažovateľovi bol uložený trest prepadnutia majetku, ktorý je vzhľadom k okolnostiam tohto prípadu zjavne neprimeraný. Jednorazové spáchanie trestného činu, ktorým sťažovateľ mohol získať majetkový prospech vo výške 29 899, 34 Eura, nie je dostatočne primeraným dôvodom na uloženie trestu prepadnutia celého doteraz nadobudnutého majetku sťažovateľa, čo postihuje nielen jeho, ale aj jeho rodinu. Sťažovateľ poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zák., podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Sťažovateľ prišiel o všetko, čo doteraz nadobudol, pričom doterajší majetok nenadobudol trestným činom, nič také vykonaným dokazovaním preukázané nebolo. V prípade zjavného a extrémneho excesu z požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu, môže uloženie a výkon trestu nadobudnúť charakter krutého či neľudského trestu. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Sťažovateľ prišiel o všetko, čo doteraz nadobudol, pričom doterajší majetok nenadobudol trestným činom, nič také vykonaným dokazovaním preukázané nebolo.“.Vychádzajúc z trestnoprávnych východískpenológie v širšom poukazuje aj na to, že«V prípade zjavného a extrémneho excesu z požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu, môže uloženie a výkon trestu nadobudnúť charakter krutého či neľudského trestu. Trest nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Sťažovateľ poukazuje na právne východiská a závery rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. US 6/2009 z 2.11.2011.Ustanovenie § 58 ods. 3 Tr. zák. ukladá súdu povinnosť uložiť trest prepadnutia majetku vždy pri právnej kvalifikácii skutku podľa § 172 ods. 3 Tr. zák. Takáto právna úprava svojimi dôsledkami vybočuje z medzí ňou sledovaného účelu, keďže dopadá aj na prípady, v ktorých racionálna väzba medzi cieľom a zvoleným normatívnym prostriedkom zjavne absentuje. Potrebu primeranosti trestu pritom vo svojej judikatúre uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý opakovane vyslovil, že hoci rozhodovanie o vine a vhodnom treste prislúcha výlučne národným súdom, cíti sa byť povinný zasiahnuť tam, kde existuje zjavný nepomer medzi závažnosťou činu a uloženým trestom (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Nikolova a Velichkova proti Bulharsku z 20. decembra 2007 a vo veci Ali and Ayse Duran proti Turecku z 8. apríla 2008). Zmienené rozhodnutia ESĽP sa síce týkajú prípadov porušenia čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“), avšak podľa názoru obhajoby je nutné ESĽP formulovanú požiadavku, aby trest zodpovedal závažnosti konania, za ktoré je ukladaný, vztiahnuť aj na neprimerane prísne tresty. Vychádzajúc z uvedeného, princípu proporcionality bude zodpovedať len taká právna úprava, ktorá umožní súdu, úloha ktorého je pri rozhodovaní o treste nezastupiteľná (čl. 50 ods. 1 ústavy), aby so zreteľom na individuálne zvláštnosti konkrétneho trestného činu, osobné vlastnosti a pomery páchateľa, mu uložil len taký trest (pokiaľ ide o jeho druh a výmeru), ktorý bude na dosiahnutie jeho účelu nevyhnutný. Podľa názoru sťažovateľa ustanovenie § 58 ods. 3 Tr. zák. princípu proporcionality nezodpovedá, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.».
4. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„Konaním Krajského súdu v Trnave v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 3To/84/2015, v súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3To/84/2015 zo dňa 27.10.2015, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa podľa článku 1 ods. 1, článku 13 ods. 4 a článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu článku 3 a článku 6 ods. 1 Dohovoru...
Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3To/84/2015 zo dňa 27.10.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postaveniaústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, akv konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému aleboponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia protinemu. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbaťna ich podstatu a zmysel.
9. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomocsúdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Taktointerpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciua zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivéprerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A,č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnostizbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právona odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu(III. ÚS 199/08).
10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
11. Krajský súd v uznesení č. k. 3 To/84/2015-1366 z 27. októbra 2015 v podstatnomuviedol:
«Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo, prihliadal pritom i na chyby, ktoré odvolaním vytýkané neboli a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania v zmysle § 371 odsek 1 Trestného poriadku atak zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Vzhľadom na dôvody odvolania obžalovaného, ktorý napáda rozsudok okresného súdu len vo výroku o treste prepadnutia majetku obmedzil odvolací súd svoju preskúmávaciu povinnosť len na výrokovú časť napadnutého rozsudku zaoberajúce sa týmto trestom. Podľa § 58 odsek 1 Trestného zákona trest prepadnutia majetku, môže súd uložiť vzhľadom na okolnosti spáchaného trestného činu a pomery páchateľa, ak páchateľa odsudzuje na trest odňatia slobody na doživotie alebo ak odsudzuje na nepodmienečný trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin, ktorým páchateľ získal alebo sa snažil získať majetkový prospech veľkého rozsahu, alebo ktorým spôsobom škodu veľkého rozsahu. Podľa § 58 odsek 3 Trestného zákona trest prepadnutia majetku súd uloží bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1/ aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za spáchanie trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 3, alebo odsek 4 alebo § 173 odsek 4 Trestného zákona.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného ustanovenia Trestného zákona je potrebné skonštatovať, že postup okresného súdu v danom prípade bol plne súladný s vyššie uvedeným ustanovením. Je potrebné povedať, že ustanovenie § 58 odsek 3 Trestného zákona je obligatórnym ustanovením v zmysle ktorého sú súdy povinné pri uznaní viny z vyššie uvedených trestných činov, kde v danom prípade trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 odsek 3, alebo odsek 4 Trestného zákona do tejto kategórie jednoznačne patrí ukladať i trest prepadnutia majetku. Predmetné ustanovenie nemá žiadnu výnimku a preto v tomto smere nebolo možné vyššie uvedené ustanovenie neakceptovať a okresný súd preto v danom prípade nepochybil, keď obžalovanému v súlade týmto ustanovením uložil i trest prepadnutia majetku.
Nemožno akceptovať námietky obžalovaného v tom smere, že uloženie tohto trestu je zjavne neprimerane vzhľadom na okolnosti tohto prípadu pričom i napriek snahe obžalovaného poukazovať jednak na ustanovenia Trestného zákona týkajúceho sa ukladania trestov ale i rozhodnutia ústavného súdu ako i na samotnú Ústavu sú v súvislosti s touto argumentáciou neprijateľné, nakoľko krajský súd nemá vedomosť o tom, že v danom prípade by boli zaujaté stanoviská, ktoré by vyššie uvedené ustanovenie Trestného zákona akýmkoľvek spôsobom spochybňovali resp. rozhodnutia ktoré by mali za následok neakceptovanie vyššie uvedeného ustanovenia práve z dôvodov na ktoré obžalovaný poukazuje.
Krajský súd rešpektujúc obligatórnosť predmetného ustanovenia dospel k záveru, že okresný súd v danom prípade postupoval správne a v súlade so zákonom a keďže nezistil žiaden dôvod pre zmenu I. stupňového rozsudku ani v tomto výroku, odvolanie obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.»
12. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu č. k. 3 To/84/2015-1366 z 27. októbra 2015 s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 T 23/2014z 26. februára 2015 považoval za potrebné odcitovať aj relevantnú časť odôvodnenia tohtorozhodnutia, z ktorého vyplýva:
,,Pri úvahách aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaných, ich zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti ich nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).
Obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ sa k trestnému činu priznali a tento pred súdom aj oľutovali. Ich priznanie i ľútosť považoval súd za úprimné a kompletné.
Súd obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ mimoriadne znížil trest odňatia slobody na 8 /osem/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona a to vzhľadom na nižšie uvedené, z dôvodu, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom (15 až 20 rokov) by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania a uložil mu trest pod dolnou hranicou trestu ustanoveného týmto zákonom. Pri hodnotení osoby obžalovaného súd vychádzal z pripojených listinných dôkazov, z ktorých zistil, že podľa odpisu registra trestov obžalovaný nemá žiadny záznam. Z odpovede od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny súd zistil, že obžalovaný nie je a ani nikdy nebol poberateľom pomoci v hmotnej núdzi. Zo správ o povesti od Mesta súd zistil, že obžalovaný nemá zaznamenané na Mestskej polícií žiadne priestupky. Z výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky má obžalovaný zaznamenaný jeden priestupok zo dňa ⬛⬛⬛⬛ podľa § 16 od. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. - rýchlosť jazdy, pokuta vo výške 100,- Eur. Z hodnotenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby ⬛⬛⬛⬛ mal súd preukázané, že správanie a vystupovanie obžalovaného je na požadovanej úrovni, príkazy a pokyny príslušníkov ZVJS plní a rešpektuje. Konfliktné situácie medzi obvinenými nevyvoláva. Vo svojich osobných veciach si udržiava poriadok na požadovanej úrovni. Nebol disciplinárne potrestaný. Za týchto okolností sa preto súdu javila trestná sadzba 15-20 rokov, ktorú ustanovuje Trestný zákon, pre obžalovaného ako neprimerane prísna aj s prihliadnutím na to, že ide o prvotrestaného obžalovaného, ktorý nikdy predtým nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Súd pri ukladaní trestu taktiež zobral do úvahy poľahčujúce okolnosti v ust. § 36 písm. j), písm. 1) Trestného zákona. Preto postupom podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložil obžalovanému trest pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu a to na 8 /osem/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov.
Na výkon trestu bol obžalovaný zaradený podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, pretože iné rozhodnutie zákon nepripúšťa.
V zmysle § 58 ods. 3 Trestného zákona bol súd povinný obligatórne obžalovanému uložiť trest prepadnutia majetku, pretože obžalovaného odsúdil za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody aj bez splnenia podmienok uvedených v § 58 ods. 1 Trestného zákona.“
13. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutejkonštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavyje nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecnéhosúdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutýobmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnéhosúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákonnevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jehoprávomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnejkvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnouplatnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohousúdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana predskutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, žeústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov (I. ÚS 19/02).
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu (v spojení s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, pozn.)konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, keďpríslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahyvychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právneakceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec savzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutérozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd primerane rozumnýma v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom zohľadnil všetky relevantné okolnostipotrebné k dôslednému zhodnoteniu podmienok pre potrestanie páchateľa, kde právevedený snahou o čo najväčšiu možnú individualizáciu trestu zohľadnil precízne osobnépomery sťažovateľa, ako aj okolnosti trestnej činnosti kladenej mu za vinu, výsledkomktorých týchto úvah bol záver súdu o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľapodmienok § 39 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona. Vnímajúc sťažnostné námietkysťažovateľa predostreté v jeho ústavnej sťažnosti aj ústavný súd musí konštatovaťobligatórnosť § 58 ods. 3 Trestného zákona, ktorý všeobecným súdom nedáva inú možnosť,len takýto druh trestu uložiť, nech by námietky sťažovateľa boli akokoľvek podnetnéa prípadne aj s ohľadom na jeho osobné pomery aj opodstatnené. Napokon, konanieústavného súdu podľa čl. 127 ústavy neposkytuje ani ústavnému súdu možnosť akokoľvekzasiahnuť do legislatívneho textu zákona (o to viac pri stanovení obligatórneho postupusúdu v konaní, pozn.), tak ako by tomu mohlo byť v konaní podľa čl. 125 ústavy, na ktorétoto konanie sťažovateľ nie je aktívne legitimovaným subjektom. V tomto kontexte vnímaaj ústavný súd trest prepadnutia majetku, ktorý bol sťažovateľovi uložený za trest zákonný,kde práve jeho neuložením by všeobecné súdy porušili zákon. Ústavný súd teda uzatvára, žeprávne závery krajského súdu predostreté v jeho napadnutom rozhodnutí nie je možnépovažovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnúsúvislosť medzi týmto napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľomnamietaným porušením označených práv podľa čl. 13 ods. 4 ústavy a podľa čl. 3 a čl. 6ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vyslovenie porušeniačl. 1 ods. 1 ústavy je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobodypodľa ústavy.
15. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva vlastniťmajetok v kontexte zákazu vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 4 ústavy napadnutýmrozhodnutím krajského súdu, a to v rovnakej argumentačnej línii ako pri namietaní užspomenutých práv. K uvedenému ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom namietanéporušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy nemá materiálne opodstatneniev okolnostiach jeho trestnej veci, a z tohto dôvodu odmieta ním podanú sťažnosť taktiežz dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalšíchprocesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavnýsúd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016