znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 265/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   M. K.,   zastúpenej advokátkou   JUDr.   Vierou   Strakovou, Advokátska   kancelária,   Kpt.   Nálepku   5,   Prešov,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   5 Co/66/2013 z 21. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/66/2013 z 21. januára 2014.

2.   Z   podanej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   darovacou   zmluvou z 23. septembra 2002 previedla vlastnícke právo k „... nehnuteľnosti zapísanej na LV... vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku na parcele...“ na svoju vnučku K. G. K. V konaní pred Okresným súdom Prešov vedenom pod sp. zn. 11 C/279/2011 sa domáhala vrátenia predmetného   daru   z dôvodu   § 630   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení neskorších predpisov. Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 5 Co/66/2013 z 21. januára 2014 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý zamietol sťažovateľkin žalobný návrh na vrátenie daru. V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/66/2013 zo dňa 21. 01. 2014 došlo   k porušeniu   ústavného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   SR a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/66/2013 zo dňa 21. 01. 2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie,

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania... spolu 275,94,- EUR.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie... (b) právoplatného rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   alebo slobody...   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   k sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

7.   Ustanovenie   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   sa   v   celom   rozsahu   vzťahuje aj na sťažnosť   podľa   § 49   a   nasl.   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   výslovne zdôrazňuje,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   osobitne   platí v prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých   formálnych   aj vecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   (čl.   127   ods.   1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

8.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom   kvalifikovanej zástupkyne (advokátky), ktorá koncipovala aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, nepostupovala v súlade s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce predložila ústavnému súdu splnomocnenie, ktoré má však všeobecnú povahu, pričom z neho výslovne nevyplýva, že je udelené len na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a taktiež v ňom absentuje údaj identifikujúci konanie pred všeobecným súdom, v súvislosti s ktorým bolo vystavené. Najzávažnejším   nedostatkom   sťažovateľkinho   podania   je   však   nedoloženie   rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/66/2013 z 21. januára 2014 k podanej sťažnosti, tak ako to ukladá § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. V súvislosti s uvedenými nedostatkami (bod 8) ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS   134/2010).   Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014