znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 265/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., V. K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Ústavu na   výkon   trestu   odňatia   slobody   a Ústavu   na   výkon   väzby   Ilava   č.   869046/1-2012 z 21. februára   2012   o uložení   disciplinárneho   trestu   a z 29.   februára   2012   o zamietnutí sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o uložení   disciplinárneho   trestu,   ako   aj postupmi,   ktoré predchádzali ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012 doručená sťažnosť B. A., V. K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) a čl. 8 ods. 1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozhodnutiami Ústavu   na výkon   trestu   odňatia   slobody   a Ústavu   na výkon   väzby Ilava (ďalej   len   „ústav   na   výkon   trestu“)   č.   869046/1-2012   z 21.   februára   o uložení disciplinárneho   trestu   a z 29.   februára   2012   o zamietnutí   sťažnosti   proti   rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu, ako aj postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   ako   odsúdenému,   ktorý vykonáva   trest   odňatia   slobody,   bol   napadnutým   rozhodnutím   ústavu   na   výkon   trestu č. 869046/1-2012 z 21. februára 2012 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. februára 2012) podľa   § 52 ods. 3 písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“) uložený disciplinárny trest - pokarhanie, pre porušenie ustanovení § 39 písm. b) a h) zákona o výkone trestu. Rozhodnutie vydal pedagóg oddelenia výkonu trestu (ďalej len „pedagóg“).

Proti   rozhodnutiu   pedagóga   o   uložení disciplinárneho   trestu   podal   sťažovateľ sťažnosť, o ktorej vedúci oddelenia výkonu trestu 29. februára 2012 rozhodol tak, že ju podľa   §   59e   ods.   2   písm.   b)   zákona   o výkone   trestu   zamietol   a rozhodnutie   pedagóga potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa týmito rozhodnutiami, ako aj postupmi, ktoré ich vydaniu predchádzali bol porušený čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva zaručené v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

Svoje presvedčenie sťažovateľ odôvodnil takto:«Osobitnou žiadosťou zo dňa 11. 02. 2012 som požiadal riaditeľa ústavy o povolenie zvoliť si advokáta v disciplinárnom konaní...

Až dňa 22. 02. 2012 mi pedagóg... oznámil, že riaditeľ ústavu moju žiadosť zo dňa 11. 02. 2012   zamietol,   mne   však   nebolo   poskytnuté   žiadne   vysvetlenie   a ani   písomné rozhodnutie mi nebolo predložené.

V mnou   písomnej   sťažnosti   proti   uloženému   disciplinárnemu   trestu   zo   dňa 24. 02. 2012 som opätovne žiadal o povolenie zvoliť si advokáta...

V zázname   o disciplinárnom   previnení   resp.   v odôvodnení   o zamietnutí   mnou podanej sťažnosti sa mjr. Mgr. A... B... nijakým spôsobom nevysporiadal s mojou žiadosťou o právnu   pomoc,   teda   o žiadosti   zvoliť   si   advokáta,   nevyhovel   jej,   nekonštatoval   jej irelevantnosť,   neodstúpil   ju   riaditeľovi   ústavu   ako   opakovanú   žiadosť,   jednoducho   ju ignoroval...

Keďže   v disciplinárnom   konaní   vedenom   proti   mne   mi   nebolo   umožnené   zvoliť si právneho zástupcu, došlo k porušeniu mojich práv na poskytnutie právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru...

Právo komunikovať s obhajcom dôverným spôsobom sa týka nielen osobného, ale aj písomného styku.

Dôvernosť   písomného   styku   obvineného   s obhajcom   nie   je   zachované,   ak   mi príslušníci zboru odstrihnú zámok na skrini a prezerajú si moje spisy, ktorých súčasťou je aj korešpondencia medzi mnou a obhajcami. Okrem veci sp. zn. 4 T 88/08 na OS BA I sa vedú proti   mne   štyri   trestné   konania   na   PPZ   ÚBOK   -   Odbor   Východ,   Košice   a mám   troch zvolených obhajcov... a troch obhajcov ex offo..., s ktorými si vymieňam listy. V osobnom spise je evidovaná úradná korešpondencia...

...služobný   orgán   nemá   oprávnenie   nazerať   do   trestného   spisu,   pretože   nemá na to osobitné   zákonné   zmocnenie   v konaní   vo   veciach   služobného   pomeru   príslušníkov Policajného zboru.

Príslušníci ZVJS preto nemajú právo nazerať do spisov. Prehliadkou mojich trestných spisov a krádežou elaborátov v spojení s porušením dôvernosti   písomnej   korešpondencie   medzi   mnou   a obhajcami   došlo   k porušeniu   práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru...

Keďže príslušné zákony neumožňujú nahliadať do spisov v trestných veciach, došlo k porušeniu ústavného príkazu konať iba na základe ústavy a zákona podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Súčasťou mojich spisov uzamknutých v skrini boli aj utajované skutočnosti...... Príslušníci ZVJS nemali právo oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou. Obsahom práva na prípravu obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a práva, resp. požiadavky na dokazovanie podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, ktoré sú obsiahnuté i v čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, je aj právo požadovať vykonanie dôkazu, ak má význam pre rozhodnutie.

V sťažnosti zo dňa 24. 02. 2012 som v podstate navrhol vykonať tri dôkazy: 1, vypočuť por. P... K... 2, navrhoval som zabezpečiť kamerový záznam z kritického času... 3, navrhol som vylúčiť Mgr. B... z disciplinárneho konania, lebo som ho zároveň navrhol vypočuť ako svedka...

Vedúci   OVT   mjr.   Mgr.   B...   moje   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   ignoroval, nevyhovel   im   ani   nekonštatoval   ich   irelevantnosť,   no   zároveň   ako   priamy   nadriadený por. K... a npor. Mgr. B... mohol s nimi vec kedykoľvek konzultovať a taktiež oboznámiť sa s kamerovým záznamom z kritického času.

Uvedeným   postupom   mi   nebolo   umožnené   aktívne   ovplyvňovať   procedúru disciplinárneho konania, pretože nezisťovaním podstatných skutočností resp. ich zatajením predo mnou mi bolo zabránené relevantným spôsobom uplatňovať právo na obhajobu ako aj právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom.

Tvrdím, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. b, písm. d, Dohovoru, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR...

Zákon   č.   475/2005   Z.   z.   o výkone   trestu   odňatia   slobody   vôbec   nerieši   osobnú prítomnosť odsúdeného počas prehliadky jeho osobných vecí, vrátane cenností, trestných spisov, korešpondencie s obhajcami atď...

Podľa čl. 54 ods. 8 Odporúčania Rec (2006)2 o Európskych väzenských pravidlách: „Väzni majú byť prítomní pri prehliadke ich majetku, neprítomní môžu byť iba vtedy, keby to vyšetrovacie techniky neumožňovali, alebo by to predstavovalo potencionálne ohrozenie personálu.“

Počas incidentu dňa 24. 01.   2012 som sa výslovne domáhal osobnej prítomnosti počas   prehliadky   mojich   osobných   vecí   a to   práve   na   základe   znenia   čl.   54   ods.   8 Odporúčania...

Pedagóg...   v odôvodnení   z 20. 02. 2012...   uviedol,   že   platné   právne   predpisy upravujúce výkon trestu odňatia slobody odsúdenému nepriznávajú právo byť prítomný pri kontrole osobných vecí.

Na druhej strane platné právne predpisy nepriznávajú príslušníkom zboru vykonať kontrolu osobných vecí bez prítomnosti odsúdeného.

Zákon č. 475/2005 Z. z. v znení zákona č. 93/2008 Z.   z., teda osobnú prítomnosť odsúdeného pri prehliadke osobných vecí nerieši nijako na rozdiel od Odporúčania, ktoré takéto právo odsúdenému priznáva...

Tvrdím, že neumožnením byť osobne prítomný pri prehliadke mojich osobných vecí, cenností, trestných spisov, korešpondencie vrátane právnej... interpretáciou, ktorá nemá oporu v zákona č. 475/2005 Z. z. a v rozpore so znením čl. 54 ods. 8 Odporúčania Výboru ministrov bolo porušené moje právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozhodnutie o zamietnutí mnou podanej sťažnosti z 24. 02. 2012 mjr. Mgr. B... je arbitrárne, lebo neodpovedal na ťažiskové sťažnostné argumenty...

Keďže   je   rozhodnutie   o zamietnutí   mnou   podanej   sťažnosti   arbitrárne,   došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

V mnou   podanej   sťažnosti   zo   dňa   24. 02. 2012   som   vzniesol   námietku   z dôvodu nedostatku objektívnej stránky nezaujatosti proti pedagógovi... lebo bol očitým svedkom incidentu a zároveň rozhodol   o uložení   disciplinárneho   trestu...   teda   posudzoval   skutok, ktorého bol aktívnym účastníkom, preto došlo k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Právo   na   súkromie   podľa   čl.   8   ods.   1,   ods.   2   Dohovoru   porušené   bolo,   lebo príslušníci   zboru   vykonali   prehliadku   mojich   osobných   vecí   vrátane   trestných   spisov, v ktorých   mám   pozapisované   rôzne   návrhy,   poznámky,   inštrukcie   od   obhajcov,   boli   mi odcudzené elaboráty týkajúce sa trestnej veci vedenej na OS BA I pod sp. zn. 4 T 88/08, korešpondenciu od OČTK, súdov, ombudsmana a tiež utajované skutočnosti...

Príslušníci   zboru...   nemajú   oprávnenie   oboznamovať   sa   s korešpondenciou podobného druhu, preto bolo porušené moje právo na súkromie podľa čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru...

Porušenie svojho práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR vidím v tom, že v materiálnom právnom štáte každý orgán verejnej moci má len také práva, aké mu zákon prizná, nemôže svoje práva vymýšľať pomocou úvahy...

Keďže   neprítomnosť   odsúdeného   počas   prehliadky   jeho   osobných   vecí   nie   je v zákone výslovne určená a navyše, Odporúčanie Rady Európy o európskych väzenských pravidlách také práva odsúdenému priznáva, bolo porušené moje právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1, Základné právo sťažovateľa B. A. podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 3, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.   b,   písm.   c,   písm.   d,   a čl.   8   ods.   1,   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   o disciplinárnom   previnení   zo   dňa   21. 02. 2012, resp. 29. 02. 2012   pod   č.   869046/1-2012   a v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v Ilave porušené bolo.

2, Rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu zo dňa 29. 02. 2012 pod č. 869046/1- 2012 Ústavom na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby v Ilave sa zrušuje.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Vychádzajúc   z petitu   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   jej   predmetom   je namietané   porušenie   základných   práv   na   inú   právnu   ochranu,   na   vykonanie   dôkazu, na právnu pomoc, na obhajobu, na rovnosť účastníkov v konaní, ďalej práv na spravodlivé súdne konanie a na rešpektovanie súkromného života, ku ktorému malo dôjsť postupom orgánov   ústavu   na   výkon   trestu   v konaní   o jeho   disciplinárnom   previnení   vedenom pod č. 869046/1-2012 a jeho rozhodnutiami z 21. a 29. februára 2012.

Ústavný   súd   v prvom   rade   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti namieta   porušenie   svojich   práv   (okrem   postupu   a rozhodnutí   o disciplinárnom   treste) aj v súvislosti s postupom orgánov ústavu na výkon trestu pri vykonaní prehliadky jeho osobných vecí. Vo vzťahu k týmto porušeniam práv sa však domáhal ich nápravy viacerými podaniami (aj trestnými) adresovanými iným orgánom verejnej moci, ktorých rozhodnutia a postupy touto sťažnosťou podanou ústavnému súdu, nenapáda, preto sa nimi ústavný súd nezaoberal.

Pokiaľ   ide   o sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutia   ústavu   na   výkon   trestu z 21. a 29. februára 2012, ústavný súd považuje za potrebné zvýrazniť, že sú to rozhodnutia o disciplinárnom   previnení,   ktorými   bol   sťažovateľovi   vykonávajúcemu   trest   odňatia slobody v ústave na výkon trestu uložený disciplinárny trest.

Podľa § 18 ods. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   dozerá   na   to,   aby   v   miestach,   kde sa vykonáva... trest odňatia slobody..., boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný

a)   vykonávať   previerky   zachovávania   zákonnosti   v   miestach   uvedených v odseku 1...,

c) písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia   orgánov vykonávajúcich   správu miest   uvedených   v odseku   1 alebo ich nadriadeného   orgánu,   ak   sú   v   rozpore   so   zákonom   alebo   s   iným   všeobecne   záväzným právnym predpisom....

Podľa § 97 zákona o výkone trestu dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva   prokurátor   podľa   osobitného   predpisu.   Týmto   predpisom   je   práve   zákon o prokuratúre.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona o výkone trestu a zákona o prokuratúre, sťažovateľ mal a má možnosť domáhať sa ochrany všetkých ním označených práv tak, ako to   namietal   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   práve   prostredníctvom   príslušnej prokuratúry   ako   orgánu   vykonávajúceho   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v ústave na výkon   trestu,   ktorá   je   oprávnená   a zároveň   povinná   v prípade   zistenia   porušenia právnych predpisov ústavom na výkon trestu vo vzťahu k osobe sťažovateľa zabezpečiť nápravu nezákonného stavu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyužitie   prostriedku   nápravy   prostredníctvom orgánov   prokuratúry   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   síce   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   viacerými   podaniami domáhal preskúmania postupu ústavu na výkon trestu v súvislosti s incidentom z 24. januára 2012 (prestrihnutie visiaceho zámku a vykonanie prehliadky osobných vecí sťažovateľa), avšak proti samotnému rozhodovaniu a rozhodnutiu o disciplinárnom previnení tak neurobil (aspoň   táto   skutočnosť   nevyplýva   priamo   zo   sťažnosti).   Teda   neobrátil   sa   na   príslušnú prokuratúru s požiadavkou o preskúmanie zákonnosti postupu orgánov ústavu na výkon trestu   v konaní   vedenom   pod   č.   869046/1-2012   a   ich rozhodnutí   z 21.   februára   2012 o uložení disciplinárneho trestu a z 29. februára 2012 o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu z 21. februára 2012.

Skutočnosť,   že   preskúmanie   rozhodnutí   o disciplinárnom   previnení   vydaných orgánmi ústavu na výkon trestu spadá do právomoci príslušnej prokuratúry, potvrdzuje aj judikatúra   všeobecných   súdov   [pozri   napr.   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 53/2011 z 20. marca 2012].

Ústavný súd preto konštatuje, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ nevyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupného   a   účinného   právneho   prostriedku   ochrany základných práv a slobôd, a preto ju odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že všeobecné súdy rozhodnutia funkcionárov ústavov na výkon trestu odňatia o uložení disciplinárneho trestu odsúdenému vo výkone trestu preskúmavali taktiež aj v rámci správneho súdnictva na základe podanej správnej žaloby podľa relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (pozri napr. rozsudok najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžo   226/2010   z 28.   septembra   2011).   V takom   prípade   by ochranu   sťažovateľovým   základným   právam   bol   oprávnený   a povinný   poskytnúť   práve všeobecný súd. Za týchto podmienok by ústavný súd musel sťažnosť sťažovateľa vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 in fine („... ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   odmietnuť podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde pre nedostatok svojej právomoci na prerokovanie veci.

Pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   a to   vzhľadom   na   nejednotnosť   názorov   v tomto odôvodnení uvádzaných rozhodnutí najvyššieho súdu (z 28. septembra 2011 a 20. marca 2012),   že   ústavný   súd   nie   je   orgánom   oprávneným   zjednocovať   právne   názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09); v konkrétnych prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010). V tejto veci však o takýto prípad nejde.

Tieto   okolnosti   ale   nič   nemenia   na   závere   o potrebe   odmietnutia   sťažnosti sťažovateľa   podanej   ústavnému   súdu,   a to   z dôvodu   existencie   orgánu   verejnej   moci, do kompetencie ktorého spadá ochrana sťažovateľom namietaného porušenia všetkých ním označených (základných) práv.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012