znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 265/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. D., G., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., S., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   20   a   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Skalica sp. zn. 1 C 119/2008 z 3. apríla 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 159/2008 z 10. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2009 doručená sťažnosť Ľ. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) z 3. apríla 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 10. novembra 2008.

Z   obsahu sťažnosti   vyplynulo,   že sťažovateľ   bol   odporcom   v   občianskoprávnom súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 C 119/2008. Predmetom sporu bolo to,   či   odporca   uzatvoril   platnú   zmluvu   o   pôžičke   s   navrhovateľom   (ďalej   len   „zmluva o pôžičke“), a uznanie nároku na zaplatenie dlžnej sumy. V tomto konaní bol navrhovateľ (žalobca) úspešný a okresný súd rozhodol v jeho prospech rozsudkom z 3. apríla 2008. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie a domáhal sa, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie zrušil. Krajský súd rozsudkom z 10. novembra 2008 napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a   následného rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd ani krajský súd pri svojom rozhodovaní nezistili úplne skutočný stav veci, pretože nevykonali sťažovateľom navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Sťažovateľ pritom poukázal na skutočnosť, že na základe nedostatočne vykonaného dokazovania dospeli súdy k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Sťažovateľ   sa   na   základe   uvedeného   domáhal,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti v náleze vyslovil porušenie označeného základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy označeným rozsudkom okresného súdu a označeným rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy rozsudkom okresného súdu z 3. apríla 2008 sp. zn. 1 C 119/2008

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy rozsudkom okresného súdu z 3. apríla 2008, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorý limituje výkon tejto jeho   právomoci.   Z   princípu   subsidiarity   totiž   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy,   t.   j.   právomoc   ústavného   súdu   nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať (a aj podal)   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu z 10. novembra 2008 sp. zn. 23 Co 159/2008

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08, III. ÚS 133/09).

Vzhľadom   na uvedené   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní posúdiť,   či   sťažnosť   sťažovateľa   nie   je   v   časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv namietaným rozsudkom krajského súdu, zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu z 10. novembra 2008, ako aj relevantnú časť rozsudku okresného súdu z 3. apríla 2008, na ktorého správnosť odôvodnenia krajský súd v namietanom rozsudku poukázal.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a ani základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   povinnosťou   súdu vykonať   všetky   dôkazy   označené   účastníkom   konania   (I.   ÚS   75/96,   II.   ÚS   153/03). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje   súdu   vykonať   len   tie   relevantné   dôkazy,   ktoré   majú   súvislosť   s   predmetom konania   a   vedú   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (napr.   II.   ÚS   218/00,   IV.   ÚS   182/04). Ak navrhnutý   dôkaz   nedisponuje   vypovedacou   potenciou,   alebo   je   nadbytočný,   súd ho neakceptuje.

Ústavný   súd   po   ústavnej   konfrontácii,   ktorej   podrobil   rozsudok   krajského   súdu s námietkami sťažovateľa, nezistil zo strany krajského súdu taký výklad a aplikáciu zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ktoré by mohli vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s   právom   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. To, že odvolací   súd   nerozhodol   v   súlade   s   očakávaním   sťažovateľa,   ešte   neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu, a tým aj k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Podľa názoru ústavného súdu niet pochybností o tom, že krajský súd vyhodnotil   všetky   podstatné   dôkazy   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   vo   väzbe na zásadu voľného hodnotenia dôkazov a vo veci meritórne rozhodol, čím neporušil normy jednoduchého práva.

Ústavný súd považoval za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže preberať na   seba   ústavnú   zodpovednosť   všeobecných   súdov   za   ochranu   zákonnosti   podľa   §   1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia ústavnoprocesných   princípov   ustanovených   v   čl.   46   ústavy,   ktorých   ustálený   výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 251/03).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) pripomenul   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj označené právo vlastniť majetok, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 a nasl. ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   ústavy,   resp.   v   spojení s ich porušením.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ústavy patrí do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd preto konštatoval, že túto časť sťažnosti by mohol odmietnuť podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj   z   iného   dôvodu,   a   to   pre   nedostatok   svojej právomoci.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009