znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 265/08-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   29.   januára 2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana   Ľalíka   v konaní   o sťažnosti   A.   U.,   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   K.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 111/00 (v súčasnosti vedenom Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 26 Cb 6/2008) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. U. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 111/00 p o r u š e n é b o l o.

2. A. U. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 330 € (slovom tisíctristotridsať   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania A. U. v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2008 doručená sťažnosť A. U., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 17 Cb 111/00.

Sťažovateľ k priebehu súdneho konania vedeného okresným súdom uviedol:„Sťažovateľ dňa 22. 11. 1999 podal... žalobu Okresnému súdu Bratislava III proti odporcovi..., v ktorej sa domáhal zaplatenia sumy 130 168,- Sk s 18 % úrokom z omeškania od 3. 5. 1997 až do jej zaplatenia... Okresný súd Bratislava III v roku 2001 bezdôvodne prerušil   konanie...   Krajský   súd   v Bratislave   však   jeho   rozhodnutie...   zrušil   a prikázal pokračovať v konaní. Okresný súd potom rozsudkom z 30. 9. 2002 žalobu... zamietol. Tento rozsudok bol odvolacím súdom dňa 27. 11. 2003 zrušený a vec vrátená na nové konanie. Odvtedy sa konalo niekoľko pojednávaní s neodôvodnene dlhými časovými odstupmi a vec do dnešného dňa nebola ukončená. A. U. viacerými urgenciami i sťažnosťou Krajskému súdu v Bratislave (z 8. 6. 2007) žiadal urýchliť konanie, ale jeho snaha bola neúspešná a toto konanie, ktoré trvá už viac ako 8 rokov doteraz nebolo skončené.“

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie jeho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom,   priznal   mu   finančné zadosťučinenie v sume 450 000 Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   I. ÚS   265/08-21 z 18. septembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie vo veci namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 111/00.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z   29.   septembra   2008   sa   k sťažnosti   vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu svojím listom č. Spr. 3559/08 z 26. novembra 2008, ktorý bol ústavnému súdu doručený 8. decembra 2008, predložením vyjadrenia zákonného sudcu k sťažnosti. Zákonný sudca vo svojom vyjadrení uviedol:

„V konaním   som   vykonával   účastníkmi   konania   navrhované   dôkazy   v   zmysle ust. § 120   a   nasl.   O.   s.   p.   vždy   obratom.   Tak   tomu   bolo   aj   pri   nariadení   doplnenia dokazovania   o   kontrolné   znalecké   dokazovanie,   o   ktoré   požiadal   sám   navrhovateľ...“, a s poukazom   na   konkrétne   čísla   listov   spisu   okresného   súdu   uviedol: „... je   zrejmé, že nečinnosť v konaní nevykazoval súd, ale súdny znalec...“

Na   základe   odstúpenia   sťažnosti   okresným   súdom   Okresnému   súdu   Pezinok sa k sťažnosti   vyjadrila   aj   predsedníčka   Okresného   súdu   Pezinok   svojím   listom č. Spr. 3369/2008 z 10. decembra 2008 doručeným ústavnému súdu 16. decembra 2008. Vo svojom vyjadrení poukázala na to, že Okresný súd Pezinok nie je účastníkom konania vedeného ústavným súdom o sťažnosti sťažovateľa, poukázala na priebeh konania vedeného Okresným súdom Pezinok a uviedla, že konanie sa nevyznačuje prieťahmi. Zároveň, pre prípad,   že   by   Okresný   súd   Pezinok   bol   považovaný   za   účastníka   konania   o   sťažnosti sťažovateľa,   súhlasila   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   pri   prerokovaní   sťažnosti ústavným súdom.

Po   výzve   ústavného   súdu   z   11.   decembra   2008   na   vyjadrenie   sa   k   sťažnosti, predsedníčka   Okresného   súdu   Pezinok   svojím   listom   z   15.   decembra   2008   oznámila, že v celom rozsahu zotrváva na obsahu svojho vyjadrenia z 10. decembra 2008.

Právny zástupca sťažovateľa, ktorému bolo prípisom ústavného súdu z 11. decembra 2008 zaslané vyjadrenie podpredsedníčky okresného súdu z 26. novembra 2008, sa podaním doručeným   26.   januára   2009   vyjadril,   že   trvá   na   sťažnosti   v celom   rozsahu,   a   súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Predseda   okresného   súdu   listom   z 26.   januára   2009   oznámil,   že   netrvá   na   tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že konanie vedené okresným súdom sa začalo na návrh sťažovateľa podaný 22. novembra 1999. Po zaplatení súdneho poplatku   za   návrh   (v lehote   na   podanie   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku) okresný súd 24. mája 2000 vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podal odporca odpor v júli 2000.

Pojednávania   konané   19.   februára   2001   a 18.   apríla   2001   boli   odročené bez prerokovania veci z dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu sťažovateľa. Uznesením z 18. apríla 2001 okresný súd prerušil konanie a toto uznesenie bolo zrušené na základe odvolania sťažovateľa uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 13. augusta 2001. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 15. mája 2001 do 23. augusta 2001 (viac ako tri mesiace). Okresný súd 2. novembra 2001 vyzval účastníkov konania oznámiť,   či súhlasia   so   spojením   ich   veci   s iným   konaním.   Odporca   so   spojením   veci nesúhlasil a sťažovateľ žiadal pokračovať v konaní.

Vo   veci   sa   konalo   pojednávanie   13.   marca   2002.   Ďalšie   dve   pojednávania   boli odročené   bez   prerokovania   veci   (pojednávanie   24.   apríla   2002   z dôvodu   účasti   sudcu na školení   a pojednávanie   27.   mája   2002   z dôvodu   ospravedlnenia   právneho   zástupcu odporcu). K prerokovaniu veci došlo na pojednávaní 19. júna 2002 a 30. septembra 2002. Okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 17 Cb 111/00-96 z 30. septembra 2002 a návrh sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie a po úkonoch okresného súdu spočívajúcich v doručovaní výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, výzvy na vyjadrenie k odvolaniu a reklamácii doručovania na Slovenskej pošte bol spis predložený krajskému súdu 18. júna 2003 na odvolacie konanie. Spis bol 16. septembra 2003 vrátený krajským súdom z dôvodu, že nebol predložený sudcom, ale vyšším súdnym úradníkom a opätovne bol krajskému súdu predložený 22. septembra 2003. Krajský súd uznesením č. k. 18 Cob 187/03-115 z 27. novembra 2003 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spis   sa   nachádzal   na   krajskom   súde   od   18.   júna   2003 do 12. januára 2004 (takmer pol roka).

Vo   veci   sa   konalo   pojednávanie   5.   mája   2004,   ktoré   bolo   odročené   z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania. Po odpovediach účastníkov na výzvy okresného súdu (oznámenie   otázok   pre   znalca)   bolo   uznesením   okresného   súdu   z 11.   augusta   2004 nariadené znalecké dokazovanie a znalcovi bol uložený termín na vyhotovenie znaleckého posudku do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia. Spis bol znalcovi zaslaný 21. októbra 2004. Po niekoľkých urgenciách znalca (3. mája 2005, 4. júla 2005) a uložení mu poriadkovej pokuty 26. augusta 2005 bol znalecký posudok predložený okresnému súdu 2. novembra 2005.

Pojednávanie konané 30. januára 2006 bolo odročené z dôvodu nariadenia doplnenia znaleckého dokazovania na návrh sťažovateľa. Okresný súd nariadil doplnenie znaleckého dokazovania uznesením z 20. marca 2006 a znalcovi uložil termín na vyhotovenie doplnenie znaleckého posudku do 30 dní od právoplatnosti uznesenia. Doplnený znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 26. júla 2006.

Pojednávanie   konané   13. novembra 2006   bolo   odročené   z dôvodu   nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania na návrh sťažovateľa. Dňa 12. februára 2007 okresný súd vykonal ohliadku miesta, kde sa mala nachádzať nehnuteľnosť, na ktorej vykonané stavebné práce a ich hodnota mali byť predmetom kontrolného znaleckého dokazovania (a boli   predmetom   predchádzajúceho   znaleckého   dokazovania),   a bolo   zistené,   že   táto nehnuteľnosť   už   neexistuje.   Okresný   súd   preto   uznesením   z 18.   apríla   2007   rozhodol, že vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania nepripúšťa.

Posledné   pojednávanie   sa   konalo   28.   mája   2007,   ktoré   bolo   odročené   na 12. december 2007.   Uznesením   z 27.   júna   2007   okresný   súd   nariadil   vyhotovenie odborného posúdenia a odhadu ceny vykonaných stavebných prác (diela) na nehnuteľnosti. Spis bol predložený znalcovi 1. augusta 2007. Následne okresný súd niekoľkokrát urgoval znalca   na   vyhotovenie   odborného   posudku   a uložil   mu   poriadkovú   pokutu   (urgencie 10. októbra   2007,   13.   novembra   2007,   poriadková   pokuta   uložená   27.   decembra   2007, ďalšie urgencie 14. decembra 2007, 18. decembra 2007 a 11. januára 2008). Nariadenie pojednávania na 12. december 2007 bolo okresným súdom zrušené z dôvodu nevyhotovenia odborného posudku do určeného termínu pojednávania.

Sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní krajskému súdu, ktorá bola 26. júna 2007   postúpená   okresnému   súdu.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi č. Spr. 2139/2007 z 11. júla 2007 sťažnosť vyhodnotila ako nedôvodnú s poukazom na to, že „... zákonný sudca vo veci na základe žiadosti sťažovateľa nariadil kontrolné znalecké dokazovania a vo veci bol vytýčený ďalší termín pojednávania vzhľadom na vykonávanie kontrolného znaleckého dokazovania na deň 12. 12. 2007. Z uvedeného vyplýva, že uvedená lehota 6 mesiacov je potrebná na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania a nejedná sa o príliš dlhú lehotu počas ktorej sa v spise nevykonávajú žiadne úkony.“.

Počnúc 1. januárom 2008 sa miestne príslušným na konanie vo veci sťažovateľa stal novozriadený Okresný súd Pezinok. Okresný súd preto prípisom z 22. januára 2008 postúpil vec   Okresnému   súdu   Pezinok   s tým,   že   samotný   spis   mu   nemôže   predložiť,   pretože sa nachádza u znalca. Od 29. januára 2008 je konanie vo veci sťažovateľa vedené Okresným súdom   Pezinok   pod   sp.   zn.   26   Cb   6/2008,   ktorý   pokračoval   v urgenciách   znalca až do predloženia spisu ústavnému súdu.

Sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   označeného   základného práva okresným súdom z 3. apríla 2008, bola ústavnému súdu doručená 11. apríla 2008.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v označenom konaní dochádzalo k porušovaniu označených práv sťažovateľa.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o nároku sťažovateľa na zaplatenie ceny diela za   vykonané   stavebné   práce   odporcom.   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú   zložitosť   však   nemožno   dávať   do   súvislosti   s neefektívnou   činnosťou, resp. nečinnosťou   okresného   súdu   v posudzovanom   období   jeho   konania.   Po   právnej stránke je nutné konštatovať, že žiadne skutočnosti nenasvedčujú zložitosti veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd   pri   preskúmaní   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by sťažovateľ   prispel k zbytočným prieťahom v konaní okresného súdu.

3. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

V posudzovanom súdnom konaní bolo možné ustáliť opakované neprimerane dlhé obdobia   nečinnosti,   resp.   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu.   Takýmto   obdobím je nečinnosť   okresného   súdu   (v   trvaní   viac ako   päť mesiacov)   po   podaní   odporu   proti platobnému   rozkazu   v   júli   2000   a   prvým   pojednávaním   vo   veci   19.   februára   2001. V ďalšom   období   šiestich   mesiacov   okresný   súd   rozhodol   o prerušení   konania a vyzval účastníkov   na   vyjadrenie,   či   súhlasia   so   spojením   napadnutého   konania   s inou   vecou, čo ústavný súd v okolnostiach prípadu hodnotí ako neefektívnu činnosť.

Z   obsahu   spisu   okresného   súdu   je   zrejmé,   že   v   dvoch   prípadoch   nariadených znaleckých dokazovaní si ustanovení znalci nesplnili svoju povinnosť vyhotoviť znalecké posudky   v   termínoch   určených   okresným   súdom,   pričom   okresný   súd   pristúpil k opakovaným urgenciám znalcov a uloženiu poriadkových pokút. Napriek tomu nemožno akceptovať argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na to, že „nečinnosť v konaní   nevykazoval   súd,   ale   súdny   znalec“,   pretože   zodpovednosť   za   zabezpečenie plynulého vykonania znaleckého dokazovania v plnej miere znáša okresný súd, ktorý ako jediný   mal   možnosť   túto   nečinnosť   znalcov   odstrániť   efektívnym   využitím   procesných možností daných Občianskym súdnym poriadkom. V danom prípade je ústavný súd toho názoru,   že   zo   strany   okresného   súdu   neboli   efektívne   využité   procesné   možnosti na odstránenie   nečinnosti   znalcov,   keď   v   prípade   znaleckého   dokazovania   nariadeného uznesením   z   11.   augusta   2004   vyhotovenie   znaleckého   posudku   trvalo   desať   mesiacov a v prípade znaleckého dokazovania nariadeného uznesením z 27. júna 2007 nebol znalecký posudok vyhotovený ani do odstúpenia spisu novému miestne príslušnému Okresnému súdu Pezinok v januári 2008, t. j. viac ako šesť mesiacov.

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na opakované obdobia   nečinnosti,   resp.   neefektívnej činnosti okresného súdu, ako aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku posudzovaného súdneho konania (viac ako osem rokov) v čase vedenia tohto konania okresným súdom do jeho postúpenia Okresnému súdu Pezinok uzatvára, že postup okresného súdu v posudzovanom konaní sa vyznačuje nečinnosťou a zbytočnými prieťahmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 17 Cb   111/00   opakovane došlo   k zbytočným prieťahom najmenej v období presahujúcom dva roky pri celkovej dĺžke konania viac ako osem rokov, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   síce   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy, ale neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 17 Cb 111/00 konal bez zbytočných prieťahov, pretože počnúc 22. januárom 2008 je konanie vedené už novozriadeným Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 26 Cb 6/2008 ako súdom miestne príslušným, proti   ktorému   sťažnosť sťažovateľa nesmerovala a ktorý   nie   je účastníkom konania pred ústavným súdom o sťažnosti sťažovateľa.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 450 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod sp. zn. 17 Cb 111/00, nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako dva roky, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie nebolo v priebehu ôsmich rokov jeho vedenia okresným súdom právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 330 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. K.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm.   a)   a c)   v spojení   s   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   a   to   v   sume   105,42   € (3 176 Sk)   za jeden   úkon   právnej   služby   a   2 x   6,31   €   (190 Sk)   režijný   paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 223,46 € (6 732 Sk).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009