znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 265/07-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   C.   L.,   K.,   zastúpeného   JUDr.   O.   Š.,   H.,   ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 10 C 188/2005-132 z 15. novembra 2006 v spojení s uznesením z 12. decembra 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 6/2007 zo 14. júna 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2007 doručená sťažnosť C. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 188/2005-132 z 15. novembra 2006 v spojení s uznesením z 12. decembra 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 6/2007 zo 14. júna 2007 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že k namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť   v napadnutom   konaní   (najprv   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   188/2005,   potom   pod sp. zn. 7 Co 6/2007 ), ktoré sa začalo na základe návrhu manželky sťažovateľa na začatie konania   o určenie   manželského   výživného   zo   7.   septembra   2005,   v rámci   ktorého   sa navrhovateľka domáhala, aby okresný súd uložil sťažovateľovi povinnosť prispievať na výživu manželky sumou 3 000 Sk mesačne od podania návrhu, t. j. od 7. septembra 2005. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 10 C 188/2005 v prospech navrhovateľky, pričom pri určovaní výšky výživného pre manželku sťažovateľa zobral do príjmu odporcu aj diéty. Prihliadol pritom aj na tú skutočnosť, že „mesačné výdavky presahujú čistý príjem odporcu (príjem bez diét), a je teda nepochybné, že na úhradu týchto poplatkov využíva aj nespotrebované diéty“.  

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených práv žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu „aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 188/2005 konal v súlade s Ústavou SR, Listinou základných práv a   slobôd, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   O.   s. p.,   zákonom o dani z príjmu,   zákonníkom práce aj zákonom o rodine“   a   aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy „v sume 300 000 Sk“ a trovy konania.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu rozhodol krajský súd ako druhostupňový súd rozsudkom sp. zn. 7 Co/6/2007 zo 14. júna 2007 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 1, čl. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že „ právny názor konajúcich súdov o tom, že súčasťou príjmu sťažovateľa sú aj diéty - stravné je irelevantné a v rozpore aj s ust. § 277 ods. 2 O. s. p.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol a vydal tento nález:„Okresný   súd   v Humennom   svojím   postupom   v   konaní   sp.   zn.   10   C   188/2005 a rozsudkom   č.   k.   10C   188/2005-132,   8305209431   zo   dňa   15.   11.   2006   v spojení s Uznesením   č.   k.   10C   188/2005-132,   8305209431   zo   dňa   12.   12.   2006   a Krajský   súd v Prešove svojím postupom v konaní sp. zn. 7Co 6/2007 a rozsudkom č. k. 7Co 6/2007 zo dňa 14. 6.2007 porušili základné právo sťažovateľa C. L. na súdnu ochranu a právo na spravodlivé   prejednanie   jeho   záležitosti   na   základe   zákona   a v jeho   medziach,   ktoré sú zaručené v čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 1, 4, 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu v Humennom, č. k. 10 C 188/2005- 132,   8305209431   zo   dňa   15.   11.   2006   v spojení   s Uznesením   č.   k.   10C   188/2005-132, 8305209431 zo dňa 12. 12. 2006 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Co 6/2007 zo dňa   14.   6.2007. Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   v Humennom,   aby   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 188/2005 konal v súlade s Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd,   Dohovorom o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd,   O.   s.   p.,   zákonom o dani z príjmu, zákonníkom práce aj zákonom o rodine.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v súlade   s čl.   127 ods. 3 Ústavy v sume 300 000,- Sk a trovy konania Sk 12 456,-, ktoré pozostávajú z dvoch úkonov   právnej   pomoci   podľa   §   10   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   vo   výške   Sk   6050,-   za   jeden   úkon   a 2x paušálnej náhrady vo výške Sk 178,-.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   veci   okresným   súdom a následne   krajským   súdom   oproti   právnemu   názoru,   ktorý   zastáva   sťažovateľ.   Túto skutočnosť vníma sťažovateľ ako porušenie označených práv vyplývajúcich z ústavy (čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3) listiny (čl. 1, čl. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3) dohovoru (čl. 6 ods. 1), ako aj vnútroštátnej legislatívy (§ 277 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa domáha, aby všeobecné súdy posúdili nárok manželky sťažovateľa na manželské výživné tak, aby sa pri určení výšky tohto výživného vychádzalo zo mzdy sťažovateľa, do ktorej nie sú zahrnuté aj diéty, pretože tieto „nie sú príjmom, resp. mzdovou zložkou sťažovateľa, z ktorej by bolo možné vyvodiť čistý príjem sťažovateľa tak, ako to konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach   odôvodnili“,   ale   v zmysle   príslušných   právnych   predpisov   (zákon o cestovných   náhradách,   zákon   o daniach   z príjmov,   Zákonník   práce)   sú,   tak ako na to sťažovateľ   poukazuje,   „stravným,   ako   náhrada   pri   pracovnej   ceste“,   a   „sumou spotrebovanou a slúžiacou na to, aby sťažovateľ mohol svoju prácu vykonávať, t. j., aby sa za tieto diéty na svojej pracovnej ceste stravoval“.

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   manželia   majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká.   Pri   rozhodovaní   o určení   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   súd   prihliadne   na starostlivosť o domácnosť.

Ústavný   súd   konštatuje, že predmetné súdne konanie bolo právoplatne skončené 19. júla 2007. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu pritom vyplýva, že už „súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom správne zistil skutkový stav veci,   vec   správne   právne   posúdil   a následne   aj   správne   rozhodol“. Ďalej   krajský   súd poukazuje na výstižnosť dôvodov, ktoré vo svojom rozhodnutí uvádza už okresný súd ako prvostupňový   súd   a   s   ktorými   sa   krajský   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje.   Navyše poznamenáva, že „zásada rovnakej životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú iba z ich zárobkov. Totiž aj v tomto prípade platí ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby   oprávneného,   ako   aj   na   schopnosti  ,   možnosti   a majetkové   pomery   povinného. Preto nestačí len zistiť osobné, rodinné a majetkové pomery manželov, vrátane ich príjmu, ale   treba   zistiť   aj   konkrétnu   mieru   potrieb,   danú   povahou   práce,   spôsobom   života, zdravotným   stavom   každého   z manželov,   prípadne   inými   závažnými   okolnosťami“. Na základe uvedeného dospel krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k záveru, ktorým označil   postup prvostupňového súdu   za správny,   „ak posúdil,   že možnosti a schopnosti odporcu dovoľujú, aby prispieval na výživu manželky takto určenou sumou bez ohľadu na posúdenie,   že   časť   jeho   príjmu   tvoria   diéty“.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   ad   hoc poukazuje   na   to,   že   kritériom   zásadného   významu,   ktoré   krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní zohľadnil a ktoré v záujme zachovania ústavne konformného prístupu nesmie byť pri posudzovaní spornej otázky opomenuté, je skutočnosť, že v konaní pred konajúcimi súdmi odporca, t. j. sťažovateľ priznával výdavky vo vyššej miere ako je jeho mzda bez pripočítania diét. Táto skutočnosť ipso facto sama osebe zakladá logickú domnienku, že príjmové možnosti sťažovateľa musia byť také, aby dokázal tieto výdavky uhrádzať.  

Pretože   v zmysle   platnej   legislatívy   má   vyživovacia   povinnosť   medzi   manželmi prednosť   pred plnením akýchkoľvek prípadných   iných   peňažných záväzkov voči   tretím osobám (napr. splácanie úverov, pôžičiek sťažovateľom), prezumoval krajský súd v záujme rešpektovania   výkladu   textu   zákona,   ktorý   však   nesmie   byť   contra   bonos   mores,   ideu meritórneho   stanoviska,   že   aj   keď   by   sťažovateľovi   neboli   pravidelne   každý   mesiac vyplácané   diéty   (napr.   z dôvodu   práceneschopnosti),   t.   j.   neboli   by   zahrnuté   do   jeho priemerného   zárobku,   aj   tak   existuje   dôvod   na   postup,   na   základe   ktorého   v záujme zachovania zásady rovnakej životnej úrovne manželov konajúci všeobecný súd pri určení výživného bude postupovať správne ak prihliadne na   schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, t. j. sťažovateľa v širšom kontexte, nielen cez prizmu jeho zárobku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že kritériom sui generis, ktoré má pre správne stanovenie   vyživovacej   povinnosti   medzi   manželmi   zásadný   právny   význam,   je   aj starostlivosť o domácnosť, keďže ako konštatoval už krajský súd „nie je bezvýznamné, ak manželia   nevedú   spoločnú   domácnosť   a neusilujú   sa   spoločne   o zabezpečenie   potrieb rodiny a takisto súd prihliadne na starostlivosť o maloleté deti“.

Aplikujúc   východiská   zachovávania   legality   na   napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti,   a napriek   tomu,   že   nezotrváva   na platforme   reštriktívneho   textuálneho výkladu platných právnych predpisov, je s odvolaním sa na už uvedené dôvody ústavne akceptovateľné. Odôvodnenie obsahuje aj zhodnotenie kardinálnej právnej otázky, ktorá podľa názoru ústavného súdu bola dostatočne posúdená, keďže krajský súd významovo správne   posúdil   dikciu   slovného   spojenia   „súd   prihliadne   na   odôvodnené   potreby oprávneného,   ako   aj   na   schopnosti,   možnosti   a majetkové   pomery   povinného“, obsiahnutého   v ustanovení   §   75   ods.   1   zákona   o rodine   tým,   že   správne   judikoval,   že možnosti a schopnosti sťažovateľa dovoľujú, aby prispieval na výživu manželky určenou sumou bez ohľadu na posúdenie, či časť jeho príjmu tvoria diéty, alebo nie.

Vo väzbe na sťažovateľovu argumentáciu o údajných dôvodoch porušenia práva na spravodlivý   a zákonný   proces   je   na   tomto   mieste   potrebné   poukázať   na   konštantnú judikatúru   ústavného   súdu,   ktorá   ustanovuje,   že   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), sťažnosť   odmieta   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   v   závere   konštatuje,   že   postupom   štátneho   orgánu   nedošlo k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa. Vzhľadom na to sa ústavný súd jeho ďalšími požiadavkami už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007