znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 265/06-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť A. E., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 176/1999 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/1999 p o r u š i l základné právo A. E., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   176/1999 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   E. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktorú je jej Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. E. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   Č.,   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 7. septembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   A.   E.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a porušenia   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 176/1999.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľkin právny predchodca (nebohý manžel) podal spolu s ďalšími navrhovateľmi okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci „určenia vlastníctva...“. Toto súdne konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 20 C 176/1999, nebolo   doteraz   právoplatne   skončené.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   medzitýmnym rozsudkom   v roku   2003,   ktorý   bol   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) v roku 2004 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   v sťažnosti   zdôraznila,   že „...predmetné   konanie   sa   začalo na okresnom súde 23. februára 1999 a do dnešného dňa vec nie je skončené právoplatným rozhodnutím. Okrem obdobia od 15. januára 2004 do 16. novembra 2004 (10 mesiacov), kedy   sa   spis   v dôsledku odvolania   žalovaných   nachádzal   na odvolacom   Krajskom súde v Košiciach, teda napadnuté konanie trvá, prebieha na okresnom súde do dnešného dňa cca 6 rokov a 7 mesiacov bez právoplatného skončenia veci... Obdobia od 16. 11. 2004 do 9.   8.   2005 a od   10.   8.   2005   do   4.   5.   2006,   t.   j.   18 mesiacov absolútnej   nečinnosti okresného   súdu   sú   tými   hlavnými   časovými   obdobiami,   na   ktoré   chcem   predovšetkým upriamiť   pozornosť   ústavného   súdu.   Tvrdím,   že   okresný   súd   v tomto   období   svojim postupom v konaní, teda nečinnosťou porušil moje základné právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ponechávam ďalej na zvážení a posúdení ústavného súdu, či aj v období od podania žaloby   do   vyhlásenia   medzitýmneho   rozsudku   nedošlo   zo   strany   okresného   súdu k zbytočným   prieťahom   v konaní,   pretože   k zbytočným   prieťahom   v konaní   zo   strany okresného súdu nemuselo dôjsť len jeho nekonaním, nečinnosťou, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania“.

Sťažovateľka   podala   26.   apríla   2006   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy   v konaní,   ktorá   bola   uznaná   za   dôvodnú.   Uvedený   postup   okresného   súdu považuje sťažovateľka za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.   Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 48 ods. 2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 176/1999, nariadil okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 50 000   Sk a náhradu trov konania. Svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia odôvodnila tým, že: „...Už len skutočnosť, že predmetné   konanie nie   je   doteraz právoplatne   skončené   vzhľadom na celkovú   dĺžku napádaného konania, považujem za veľkú krivdu a nespravodlivosť. (...)

Dlhoročné čakanie na právoplatné rozhodnutie okresného súdu vo veci, a dlhodobé predlžovanie súdneho konania veľmi nepriaznivo vplývajú na moje psychické rozpoloženie. Neustále   žijem   v pretrvávajúcom   pocite   a stave   nepríjemnosti,   nervozity,   faktickej bezmocnosti, krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z doteraz, po dlhých rokoch právoplatne   neskončeného   konania,   neustále   predlžovaného   (a   to   aj   potom,   ako   orgán štátnej správy okresného súdu uznal prieťahy v konaní). Od 16. 11. 2004 (vrátenia súdneho spisu   z krajského   súdu)   okrem   už   vyššie   uvedeného   trpím   aj   pocitmi   márnosti a nespravodlivosti sprevádzajúcimi porušovanie môjho základného práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   uvedomujúc   si,   že   toto   porušovanie   môjho   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   nie   je   možné   dostatočne   vykompenzovať   len konštatovaním porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne prikázaním okresnému súdu, aby v namietanej   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   preto   z vyššie   uvedených   dôvodov sa domáham aj primeraného finančného zadosťučinenia.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 13. októbra 2006 písomne vyjadril okresný súd (Spr. 2347/06) a k jeho vyjadreniu zaujal stanovisko 31. októbra 2006 právny zástupca sťažovateľky.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 176/1999 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

A

Okresnému súdu bol 23. februára 1999 doručený návrh o určenie, že kúpna cena za odpredané nehnuteľnosti patrí do dedičstva (za nehnuteľnosti z dedičstva po M. B., ktoré na základe rozhodnutia štátneho notárstva K. z 25. septembra 1969 v celosti prevzal jeden zo štyroch dedičov – súrodencov poručiteľky, M. E. s podmienkou, že v prípade vydania nehnuteľností   zo   spoločného   hospodárenia   v J.   alebo   poskytnutia   náhrady,   uspokojí spoludedičov v pomere ich zákonného podielu). Navrhovateľmi boli:

1. G. F.

2. J. F.

3. M. S.

4. M. S.

5. S. O.

6. Š. E.

7. J. E.

8. M. E.

9. M. Ž.a odporcami:

1. M. F.

2. M. N.

3. M. B.

4. M. Š.

5. M. F.

6. Ing. A. T.

Okresný súd 17. marca 1999 vyzval odporcov   na vyjadrenie k návrhu a vyžiadal na pripojenie dedičské spisy (vyjadrenia boli doručené 30. marca 1999).

Okresný súd 21. apríla 1999 nariadil pojednávanie na 6. júl 1999.Okresnému   súdu   bolo   15.   júna   1999   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľov (JUDr. K. H., K.), ktorým navrhovatelia upravili žalobný petit o vyčíslenie žalovanej sumy podľa ich zákonných dedičských podielov.

Dňa   6.   júla   1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   po   vypočutí prítomných   účastníkov   konania   odročil   za   účelom   pokusu   o mimosúdnu   dohodu   s tým, že uložil účastníkom v lehote 30 dní oznámiť výsledok ich rokovania.

Okresnému súdu bolo 21. júla 1999 predložené splnomocnenie odporcov (1 až 4) na zastupovanie dané advokátke JUDr. Ľ. V., K.

Okresný súd 6. septembra 1999 vyzval právne zástupkyne účastníkov konania, aby oznámili výsledok mimosúdnej dohody. Podaním doručeným 9. septembra 1999 oznámila právna zástupkyňa odporcov, že k dohode nedošlo.

Okresný súd 21. októbra 1999 nariadil pojednávanie na 7. december 1999.Okresnému   súdu   bolo   21.   októbra   1999   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľov, ktorým navrhli, aby okresný súd uložil odporcom povinnosť predložiť kópie kúpnych zmlúv, na základe ktorých došlo k odpredaju nehnuteľností, ktoré boli predmetom dedičského konania po M. B., rod. E.

Dňa 7. decembra 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito a právnej zástupkyni navrhovateľov bolo uložené oznámiť čísla parciel, ktorých sa týka kúpnopredajná zmluva, ktorú   uzavreli odporcovia   ako predávajúci a S., s.   r.   o.,   B. ako kupujúci u komerčnej právničky JUDr. S.

Okresný súd 12. januára 2000 písomne vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby oznámila čísla parciel, ktoré odpredali odporcovia firme S., s. r. o., B.

Okresný súd 12. januára 2000 vyzval komerčnú právničku JUDr. S., aby zaslala kópie kúpnych zmlúv o odpredaji nehnuteľností, ktoré uzavreli odporcovia a S., s. r. o., B., Kúpne zmluvy boli doručené 26. januára 2000.

Okresnému   súdu   bolo   14.   februára   2000   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľov, ktorým navrhovatelia na výzvu okresného súdu oznámili čísla parciel, ktoré boli predmetom predaja a mená kupujúcich.

Okresný súd 14. marca 2000 dožiadaním Okresného úradu K. – odbor katastrálny (ďalej aj „katastrálny úrad“) požiadal o zaslanie listu vlastníctva a kópií zmlúv, ktorými odporcovia odpredali spoluvlastníckej podiely nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č.   4923   kupujúcemu   I.,   a.   s.   Opakované   dožiadanie   v tej   istej   veci   zaslal   okresný   súd 26. apríla 2000. Požadované bolo okresnému súdu doručené 11. apríla 2000.

Okresný   súd   24.   mája   2000   vyzval   právnu   zástupkyňu   navrhovateľov,   aby špecifikovala návrh (požadované okresný súd urgoval 17. júla 2002).

Okresnému   súdu   bolo   24.   augusta   2000   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľov,   ktorým   navrhli,   aby   súd   vyžiadal   od   katastrálneho   úradu   kópie   zmlúv, ktorými odpredávali odporkyne v podaní označené nehnuteľnosti.

Okresný súd 30. augusta 2000 vyžiadal od katastrálneho úradu kópie kúpnych zmlúv uzavretých medzi odporkyňami ako predávajúcimi a I., a. s., K. ako kupujúcim.

Okresnému   súdu   bolo   19.   septembra   2000   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľov, ktorým navrhli, aby okresný súd pripustil rozšírenie návrhu voči ďalším dvom   odporcom   (5.   M.   F.   a 6.   A.   F.)   a upresnili   žalobný   návrh   (vyčíslili   sumy,   ktoré žiadajú,   aby   okresný   súd   uložil   jednotlivým   odporcom   vyplatiť   jednotlivým navrhovateľom).

Katastrálny   úrad   požiadal   22.   novembra   2000   okresný   súd   o doplnenie identifikačných údajov potrebných k vybaveniu dožiadania.

Okresný súd 7. februára 2001 nariadil pojednávanie na 2. apríl 2001.Okresnému   súdu   bolo   14.   februára   2001   doručené   podanie   právnej   zástupkyne odporcov – vyjadrenie k návrhu a následným podaniam navrhovateľov.

Dňa 2. apríla 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul prítomných navrhovateľov a odporcov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Právnej zástupkyni   navrhovateľov   okresný   súd   uložil   upresniť   žalobný   nárok   a oznámiť   všetky nehnuteľnosti, ktoré odporcovia odpredali.

Okresnému   súdu   bolo   14.   mája   2001   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľov,   ktorým   upresnila,   ktoré   kúpne   zmluvy   uzavreté   odporcami   ako predávajúcimi má okresný súd vyžiadať z katastrálnych úradov.

Okresný súd 16. mája 2001 vyžiadal kópie kúpnych zmlúv od Katastrálnych úradov K. (požadované predložil Katastrálny úrad K. dňa 24. mája 2001 a Katastrálny úrad K. dňa 30. mája 2001).

Okresný súd 26. septembra 2001 nariadil pojednávanie na 12. november 2001.Dňa 12. novembra 2001 sa uskutočnilo pojednávanie. Okresný súd vypočul odporcov v 3. a 4. rade, právna zástupkyňa odporcov vzniesla námietku premlčania nároku, okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil rozšírenie návrhu o odporcu v 5. rade a odporkyňu v 6. rade. Pojednávanie bolo odročené na 11. december 2001. Okresný súd vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby v lehote 15 dní špecifikovala žalobný návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku.

Okresnému   súdu   bolo   3.   decembra   2001   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľov, ktorým upresnila žalobný petit tak, že „žalovaní v 1.) až 6.) rade sú povinní vydať žalobcom na vyrovnanie dedičských podielov po poručiteľke M. B.... nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dedičského konania... finančnú náhradu vo výške zákonných podielov z vyplatených kúpnych cien“.

Dňa   11.   decembra   2001   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   právna   zástupkyňa navrhovateľov   oznámila   úmrtie   navrhovateľa   v 7.   rade.   Pojednávanie   bolo   odročené na neurčito s tým, že právna zástupkyňa navrhovateľov v lehote 30 dní písomne upresní dedičov po navrhovateľovi J. E.

Okresný   súd   20.   februára   2002   vyzval   právnu   zástupkyňu   navrhovateľov,   aby v lehote   15 dní   oznámila   účastníkov,   ktorí   vstupujú   do   konania   namiesto   navrhovateľa v 7. rade (mená dedičov boli oznámené okresnému súdu 1. marca 2002).

Dňa 20. marca 2002 bolo nariadené pojednávanie na 14. máj 2002.Dňa 14. mája 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. jún 2002 s   tým,   že   bude   vyžiadaná   správa   od   notára   vo   vzťahu   k dedičskému   konaniu po navrhovateľovi v 7. rade a právna zástupkyňa navrhovateľov bola vyzvaná na upresnenie žalobného petitu.

Okresný súd 15. mája 2002 písomne požiadal notára JUDr. P. S. o oznámenie, či je už predmetná dedičská vec právoplatne skončená a o oznámenie dedičov po J. E., ako aj o oznámenie či dedičia prihlásili v dedičskom konaní žalovanú pohľadávku (dňa 17. mája 2002 bolo doručené oznámenie mien dedičov).

Okresnému   súdu   bolo   13.   júna   2002   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľov, ktorým opravila adresy navrhovateľov – právnych nástupcov navrhovateľa v 7. rade a upresnila petit.

Dňa 24. júna 2002 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito a právnej zástupkyni   odporcov   bolo   uložené   predložiť   všetky   dosiaľ   uzatvorené   kúpnopredajné zmluvy vo veci odpredaja nehnuteľností z dedičstva po nebohej M. B. Okresný súd doručil návrh odporcom v 5. a 6. rade.

Okresný súd 21. augusta 2002 vyzval odporcov v 1. až 6. rade, aby predložili všetky dosiaľ uzavreté kúpnopredajné zmluvy vo veci odpredaja nehnuteľností z dedičstva po M. B., resp. M. E. (zmluvy boli doručené 16. septembra 2002, resp. 1. októbra 2002 spolu s oznámením o prevzatí zastupovania novým právnym zástupcom).

Okresný   súd   10.   októbra   2002   vyzval   právnu   zástupkyňu   navrhovateľov,   aby vyčíslila požadovanú náhradu z kúpnopredajných zmlúv, ktoré sú pripojené v spise.Okresnému   súdu   bolo   11.   decembra   2002   doručené   podanie   právnej   zástupkyne navrhovateľov, ktorým upresnila, že po zomrelom navrhovateľovi v 2. rade a na základe dohody dedičov vstupuje do konania jeho dcéra K. F. a upresnila žalobný petit.

Dňa 21. januára 2003 bolo nariadené pojednávanie na 24. marca 2003.Okresný súd 24. januára 2003 vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby vyčíslili výšku   uplatnených   nárokov   zvlášť   u každého   žalobcu   a aby   každý   navrhovateľ   zaplatil súdny poplatok z výšky uplatneného podielu.

Dňa 24. marca 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vypočutý odporca v 5. rade. Pojednávanie bolo odročené na 27. máj 2003 s tým, že okresný súd uložil právnej zástupkyni   navrhovateľov   predložiť   písomný   návrh,   či   namiesto   navrhovateľa   v 2. rade vstupujú do konania jeho dedičia a upresniť žalobný petit.

Okresnému   súdu   bolo   15.   apríla   2003   doručené   oznámenie   právnej   zástupkyne navrhovateľov o ukončení ich doterajšieho zastupovania.

Okresnému   súdu   bolo   23.   apríla   2003   doručené   oznámenie   a plné   moci navrhovateľov pre advokáta JUDr. J. Č.

Okresnému súdu bolo 26. mája 2003 doručené podanie právneho zástupcu odporcov v 1. až 4. rade (JUDr. S.) – vyjadrenie k žalobe.

Dňa   27.   mája   2003   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito a právnemu zástupcovi navrhovateľov bolo uložené podať písomné vyjadrenie k podaniu odporcov   v 1.   až   4.   rade   z 26.   mája   2003   a upresniť   návrh   na   vydanie   medzitýmneho rozsudku.

Okresnému súdu bolo 3. júla 2003 doručené vyjadrenie navrhovateľov k podaniu odporcov v 1. až 4. rade z 26. mája 2003 a návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol o opodstatnenosti právneho základu nároku.

Dňa 24. septembra 2003 bolo nariadené pojednávania na 4. november 2003.Dňa 4. novembra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vyhlásil medzitýmny   rozsudok,   ktorým   rozhodol,   že   žalobný   nárok   je   čo   do   právneho   základu opodstatnený v plnom rozsahu.

Okresnému súdu bolo 8. januára 2004 doručené odvolanie odporcov v 1. až 4. rade proti medzitýmnemu rozsudku.

Dňa 15. januára 2004 okresný súd predložil súdny spis s odvolaním krajskému súdu. Dňa   15.   októbra   2004   krajský   súd   uznesením   č.   k.   17   Co   16/04-215   zrušil medzitýmny rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (okresnému súdu bol súdny spis doručený 16. novembra 2004).

Zo dňa 26. januára 2005 je v súdnom spise potvrdenie o pridelení súdneho spisu sudcovi JUDr. Ľ. K.

Zo dňa 7. apríla 2005 je potvrdenie o pridelení veci sudcovi JUDr. M. I.Okresný   súd   9.   augusta   2005   uznesením   č.   k.   20   C   176/99-230   pripustil zmenu žaloby   z 3.   decembra   2002.   Súčasne   dal   pokyn   vyžiadať   a pripojiť   súdny   spis sp. zn. D 449/69.

Zo dňa 2. decembra 2005 je v súdnom spise potvrdenie o pridelení súdneho spisu JUDr. L. L. a zo dňa 19. decembra 2005 potvrdenie o pridelení súdneho spisu JUDr. P. V.Dňa   2.   mája   2006   bolo   nariadené   pojednávanie   na   9.   jún   2006.   Predsedníčka občianskoprávneho grémia predložila sudcovi na vyjadrenie sťažnosť na prieťahy, ktorú podal právny zástupca navrhovateľov (vyjadrenie bolo vypracované 3. mája 2006).Dňa 9. júna 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Právny zástupca navrhovateľov bol vyzvaný na upresnenie žalobného petitu z 3. decembra 2002   a špecifikáciu   listu   vlastníctva   a pozemnoknižných   vložiek,   v ktorých   sú   zapísané pozemky, ktoré boli speňažené odporcami a za ktoré žiadajú navrhovatelia náhradu.Okresnému   súdu   bolo   21.   augusta   2006   doručené   upresnenie   žalobného   návrhu podľa výzvy na poslednom pojednávaní.

Okresný súd 29. septembra 2006 nariadil pojednávanie na 10. november 2006. Toto pojednávanie bolo podľa zistenia ústavného súdu odročené na neurčito.

B

Krajský   súd   uznesenie   č.   k.   17   Co   16/04-215   z 15.   októbra   2004   ktorým   zrušil „medzitýmny rozsudok“ č.   k. 20 C 176/99-203 zo 4. novembra 2003 a vec vrátil súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   odôvodnil   tým,   že: „Prvostupňový   súd   konštatoval, že žalobný nárok žalobcov je čo do právneho základu opodstatnený v plnom rozsahu majúc preukázané,   že   dedičským   rozhodnutím   D   449/69   bývalého   Štátneho   notárstva   K.   bolo prejednané dedičstvo po neb. M. B., ktorá zomrela bez závetu a po ktorej dedičmi sa stali A. F., rod. E., Š. E., A. N., rod. E. a M. E. Tak, ako to uviedli odvolatelia, prvostupňový súd vo veci medzitýmnym rozsudkom rozhodol bez toho, aby si ujasnil, čo je predmetom konania. Pôvodne bola podaná žaloba na určenie vlastníctva do dedičstva, keď súdom malo byť žalovaným v 1. – 4. rade uložené zložiť do depozitu notára istinu v sume 457.800,- Sk. Následne došlo k prednesom zo strany žalobcov, ktoré mali za následok zmenu ich pôvodne podaného   návrhu.   Zo   spisu   nie   je   zrejmé,   že   by   o týchto   zmenách   prvostupňový   súd rozhodol...

Zo   spisu   súdu   prvého   stupňa   nie   je   zrejmá   ani   tá   skutočnosť,   na   základe   čoho žalobcovia uplatňovali svoj nárok. Títo poukazujú na dedičské rozhodnutie z roku 1969 keď poručiteľka, neb. M. B., rod. E. zomrela bez zanechania závetu a dedičmi sa stali jej štyria žijúci   vyššie   uvádzaní   súrodenci.   Z predloženého   rozhodnutia   D 449/69-19   bývalého Štátneho   notárstva   K.   zo   dňa   25.   9.   1969   je   zrejmá   skutočnosť,   že   štátne   notárstvo vypriadavalo   v zmysle   ods.   3   §   39   a   §   40   Notárskeho   poriadku   dedičstvo   tak,   že   toto nadobudol v celosti brat proučiteľky M. E. Dedičstvo po neb. M. B., rod. E. pozostávalo z poľnohospodárskej nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v kat. úz. K., a to vo vložkách č. 1687, 1110, 1254, 1255, 1256, 1433, 1269, 7919, všetko v hodnote 5.192,- Kčs a z nároku na náhradný   pozemok   voči   S.   K.   za nehnuteľnosti,   pôvodne   vedené   vo   vložke   č.   1254. Preberateľ   –   dedič   M.   E.   je povinný   v páde   vydania   nehnuteľnosti   zo   spoločného hospodárenia alebo poskytnutia náhrady uspokojiť spoludedičov v pomere ich zákonného podielu.   Prvostupňový   súd   vychádzal   iba   z tohto   rozhodnutia   a nezabezpečil   si   celý dedičský spis bývalého štátneho notárstva D 449/69, z ktorého mal zistiť skutočnosť, na základe čoho takéto odôvodnenie rozhodnutia notár uviedol (či išlo o dohodu alebo úradný postup).

Prvostupňový súd sa mal zaoberať aj otázkou, či zo strany žalobcov išlo o návrh na vyporiadanie dedičských podielov v zmysle ust. § 13 až 17 Zák. č. 293/1992 Zb., pretože v podaniach žalobcov sa uvádza i tento právny predpis. Potom by bolo povinnosťou súdu skúmať splnenie podmienok stanovených týmto právnym predpisom.

Vychádzajúc z ust. § 79 ods. 1 O. s. p. z podaného návrhu musí byť zjavné, čoho sa navrhovatelia domáhajú. (...)

Dedičské rozhodnutie z roku 1969 po neb. M. B. v zmysle ust. § 274 písm. d) O. s. p. je exekučným titulom,   v tomto prípade však neurčitým.   Aj   vzhľadom na jeho existenciu musia žalobcovia jednoznačne zaujať stanovisko na základe čoho svoje nároky uplatňujú. Táto skutočnosť je dôležitá aj vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku žalobcov zo strany žalovaných, avšak v medzitýmnom rozsudku sa touto skutočnosťou prvostupňový súd nezaoberal.

Okrem   skutočnosti,   že   prvostupňový   súd   sa   neriadil   ust.   §   95   O.   s.   p.   dopustil sa i ďalších procesných pochybení. Predovšetkým nie je zrejmé, či rozsudok bol vyhlásený v mene   Slovenskej   republiky,   pretože   v písomnom   vyhotovení   rozsudku   nedošlo   k jeho vyhotoveniu v mene Slovenskej republiky (ust. § 157 O. s. p.). Rozsudok prvostupňového súdu   doposiaľ   nebol   doručený   odporcovi   v 5.   rade   M.   F.,   bývajúcemu   v K.,   pretože prvostupňový súd aj do zápisnice protokoloval jeho zastúpenie T. F., bývajúcou v K., plná moc   sa   však   v spise   nenachádza,   nie   je   zrejmé,   že   by   došlo   k inému   povereniu   T.   F. zastupovaním M. F., plná moc je iba od Ing. A. T. (č. l. 108) Na č. l. 96 je uznesenie, ktorým súd pripúšťa rozšírený návrh na strane žalovaných o žalovaného v 5. rade M. F. a žalovanú v 6. rade A. F., pritom zrejme išlo o vstup do konania v zmysle ust. § 92 O. s. p.

Po takto zistených skutočnostiach odvolací súd v súlade s ust. § 221 ods. 1 O. s. p. medzitýmny rozsudok prvostupňového súdu zrušil a v súlade s ust. § 221 ods. 2 O. s. p. vec mu vracia na ďalšie konanie.“

C

Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   č.   l.   Spr   2347/06   zo   16.   mája   2006 na sťažovateľkinu   sťažnosť   doručenú   mu   26.   apríla   2006   uviedol: „Po   oboznámení sa s obsahom Vášho podania a súdneho spisu sp. zn. 20 C 176/99 Vám oznamujem, že Vašu sťažnosť kvalifikujem ako d ô v o d n ú.

Je pravdou, že súd od 16. 11. 2004 do 9. 8. 2005 a od 10. 8. 2005 do 2. 5. 2006 vo veci nekonal. Tieto prieťahy boli spôsobené zmenami v osobe zákonného sudcu.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 176/1999 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...“

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 2347/06 z 13. októbra 2006 uviedol: „...Predmetom konania pred Okresným súdom Košice I je žaloba o vyplatenie zákonných podielov z vyplatených kúpnych cien, ktoré boli žalovaným vyplatené potom, čo zdedili v celosti nehnuteľnosti po neb. M. E., ktorý je ich právnym predchodcom. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní na strane žalobcov i žalovaných vystupuje viac subjektov, z ktorých v priebehu konania niektorí zomreli a bolo potrebné zisťovať okruh ich dedičov a tiež z dôvodu, že pre rozhodnutie vo veci   bolo potrebné zabezpečiť množstvo listinných dokladov, považujem predmetné konanie po vecnej stránke za zložitejšie. Po   právnej   stránke   je   táto   vec   štandardnou,   o ktorej   rozhodujú   súdy v občianskoprávnom konaní.

Súd dňa 4. 11. 2003 vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom (20 C 176/99-203), tento však Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Od 24. 11. 2004 súd vo veci plynule nekonal. Vybavujúca sudkyňa, JUDr. P., od 31. 12. 2004 prerušila výkon funkcie sudcu.

Dňa   7.   4.   2005   vec   bola   pridelená   na   vybavenie   JUDr.   I.,   ktorý   vykonával na Okresnom súdu Košice I funkciu sudcu iba do 30. 11. 2005.

Dňa 26. 1. 2005 bola vec pridelená sudcovi JUDr. K., následne 2. 12. 2005 sudkyni JUDr. L. a následne 19. 12. 2005 sudcovi JUDr. V.

Toto   obdobie   možno   vo   vzťahu   k účastníkom   považovať   za   zbytočné   prieťahy v konaní.“

3. Právny zástupca sťažovateľky v reakcii (z 31. októbra 2006) na toto vyjadrenie okresného súdu o. i. uviedol: „.Okresný súd v úvode svojho vyjadrenia stručne, ale výstižne uvádza   a konštatuje,   čo   je   predmetom   napádaného   konania.   S tým   musím   len   súhlasiť. Po právnej stránke charakterizuje prejednávanú vec ako vec štandardnú, o ktorej rozhodujú súdy v občianskoprávnych konaniach. Ani ja nepovažujem túto vec za právne zložitú. Naopak   už   nesúhlasím   s tou   časťou   vyjadrenia   okresného   súdu,   kde   uvádza, že považuje predmetné konanie po vecnej, faktickej stránke za zložitejšie. Nestotožňujem sa so skutočnosťami a dôvodmi okresného súdu, ktoré uvádza a ktoré ho viedli k takémuto záveru a hodnoteniu.

...   je   nepochybne   zrejmé,   že   smrť   pôvodných   žalobcov   v 2.   a 7.   rade   v priebehu konania   a okresným   súdom   zisťovanie   okruhu   ich   dedičov   neurobila   prejednávanú   vec po vecnej, faktickej stránke zložitejšou, ani nepredĺžila v podstatnej miere celkovú dĺžku doby konania. Dedičia po zomrelých účastníkoch konania sa dostavili na najbližšie súdne pojednávania,   okruh   dedičov   bol   okresnému   súdu   ihneď   známy,   títo   sa   nezdržiavali na neznámom mieste. Preto vyjadrenie okresného súdu v tomto smere neobstojí. Dedičia po pôvodných   žalobcoch,   zomrelých   v priebehu   konania   poskytli   súdu   požadovanú   plnú súčinnosť v tomto smere.

Obdobný   priebeh   bol   so   zisťovaním   okruhu   dedičov   po   zomrelom   žalovanom v 5.) rade M. F.

... žalobcovia viackrát museli navrhnúť okresnému súdu, aby pripustil zmenu petitu žaloby. Ako som už v sťažnosti uviedol, pri získavaní týchto zmlúv, dôkazov označenými žalobcami,   okresný   súd   podľa   môjho   názoru   nedostatočne   využíval   svoje   zákonné právomoci.

Som   toho   názoru,   že   zbytočné   prieťahy   v napádanom   konaní   boli   spôsobené nečinnosťou,   resp.   nedostatočnou   činnosťou   okresného   súdu   v období   od   16.   11.   2004 do 4. 5.   2006   (nariadenia   pojednávania),   teda   nie   v období   uvedenom   vo   vyjadrení okresného   súdu   (V   sťažnosti   som   ponechal   na   zvážení   a posúdení   ústavného   súdu, či aj v období od podania žaloby do vyhlásenia medzitýmneho rozsudku nedošlo zo strany okresného súdu k zbytočných prieťahom v konaní).

Je vecou štátu a organizácie práce súdu, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná   prekážka,   nedochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní.   Od   podania   žaloby na okresný súd uplynie čoskoro 8 rokov a vec nie je doteraz právoplatne skončená. Podľa vyjadrenia okresného súdu zbytočné prieťahy v konaní boli spôsobené zmenami v osobe zákonného sudcu, ktorých aj vymenoval s vymedzením období, kedy im bola vec pridelená. Z vyjadrenia vyplýva, že vo veci sa vystriedalo 5 konajúcich sudcov. Dvaja z nich neurobili vo veci žiadny úkon, sudca JUDr. I. za dobu 9 mesiacov, kedy mu bola vec pridelená na vybavenie, vykonal 1 úkon.

Domnievam sa však, že zmena v osobe konajúceho sudcu (tak ako iné organizačné alebo technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníkom súdneho konania. Konanie,   ktoré   od   podania   žaloby   trvá   takmer   8   rokov   a v priebehu   skoro osemročného   obdobia   konania   sa   prejavujú   ničím   neodôvodnené   prieťahy   spočívajúce v nedostatočnej,   neefektívnej,   málo   plynulej   a pomalej   činnosti   okresného   súdu   v čase od podania žaloby do vyhlásenia medzitýmneho rozsudku 4. 11. 2003, ako aj nečinnosti, nedostatočnej činnosti okresného súdu v čase hlavne od 16. novembra 2004 do 9. augusta 2005,   a tiež   od   10.   augusta   2005   do   4.   mája   2006,   nemožno   ospravedlniť   iba zmenou zákonných   sudcov.   Navyše   argument   o vybavovaní   veci   viacerými   sudcami je administratívnej povahy a nemôžem ho akceptovať ako dôvod nerešpektovania kritéria „primeranej lehoty“ či zbytočných prieťahov v konaní, zapríčinených okresným súdom.“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne   konanie   (rozhodovanie   o žalobe   o vyplatenie   zákonných   podielov z vyplatených kúpnych cien), ktoré sa začalo 23. februára 1999, teda pred viac ako 7 rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka vstúpila do konania 13. júna 2002 (podanie právnej zástupkyne   navrhovateľov   okresnému   súdu)   na   základe   univerzálnej   sukcesie   (zmena účastníkov konania), ústavný súd bude pri posudzovaní činnosti okresného súdu prihliadať aj na obdobie týkajúce sa právneho predchodcu sťažovateľky.

4.2   Rozhodovanie   o predmetnej   žalobe   (vzhľadom   na   existujúcu   právnu   úpravu a skutočnosť,   že   ide   o súčasť   štandardnej   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov) nepovažuje ústavný súd za právne náročné.

Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd čiastočne akceptoval stanovisko okresného   súdu   kvalifikujúce   posudzovaný   spor   ako „konanie   po   vecnej   stránke zložitejšie“, a to   najmä   vo   vzťahu   k zabezpečovaniu   relevantných   listinných   dôkazov a určeniu   (upresneniu)   okruhu   účastníkov   konania,   zisťovanie   ktorých   ovplyvnilo   síce doterajšiu dĺžku konania, no nie je okolnosťou ospravedlňujúcou stav právnej neistoty (ako dôsledku   postupu   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní),   v ktorej   sa   sťažovateľka nachádza od svojho vstupu do konania (13. júna 2002) dosiaľ.

Procesné aktivity navrhovateľov (návrhy na rozšírenie účastníkov konania, úpravy petitu žaloby) mali tiež vplyv na dĺžku konania, avšak rozhodovanie, resp. konanie v nich nemožno   pripísať   na   vrub   postupu   okresného   súdu,   ktorého   dôsledkom   by   mali   byť zbytočné prieťahy v konaní.

4.3   V správaní   sťažovateľky   nezistil   ústavný   súd   také   skutočnosti,   ktoré   by opodstatňovali konštatovanie o ich vplyve na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

4.4   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu.   Činnosť   okresného   súdu   hodnotil   najmä od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako aj zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 16. novembra 2004 (vrátenie súdneho spisu okresnému súdu) do 9. augusta 2005 (uznesenie o pripustení zmeny žaloby), t. j. v trvaní vyše   8   mesiacov,   v období   od   9.   augusta   2005   do   2.   mája   2006   (stanovenie   termínu pojednávania), t. j. v trvaní vyše 9 mesiacov, spolu v trvaní vyše 17 mesiacov, keď bol okresný súd nečinný.

Uvedené obdobie 17 mesiacov, ktoré nebolo závislé od zložitosti veci a ani nebolo vyvolané   správaním   sťažovateľky,   bolo   potrebné   v súlade   s konštantnou   judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) považovať za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo postup okresného súdu nesmeroval k zabezpečeniu   základného   účelu   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, t. j. odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa dotknutý účastník konania   nachádzal.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   prihliadol   najmä   na   celkovú   dĺžku konania, ako aj na tú časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu č. k. 17 Co 16/04-215, ktorou   okresnému   súdu   vytýkal   nesprávny   postup   (pozri   bod   II.   B   odôvodnenia   tohto nálezu).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   faktickej   zložitosti   posudzovanej   veci a v personálnych   problémoch,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.5 Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume a z dôvodov uvedených vyššie v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti odôvodnenia) považuje za primerané v sume 40 000 Sk.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti z 2. augusta 2006 a podané stanovisko z 31. októbra 2006 k vyjadreniu okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 1/6 z výpočtového základu 16 381 Sk) je 2 730 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 164 Sk sumu 2 894   Sk.   Odmena   advokátovi   za poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom (za tri úkony právnych služieb) predstavuje celkovú sumu 8 682 Sk.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006