znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 265/05-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť A., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. M., B., vo veci porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndob 86/2004 z 28. septembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A., a. s., na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Ndob 86/2004 z 28. septembra 2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. Návrhu A., a. s., na zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndob 86/2004 z 28. septembra 2004 n e v y h o v u j e.

3.   A.,   a.   s., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   14   558   Sk (slovom   štrnásťtisícpäťstopäťdesiatosem   slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokáta   JUDr. A.   M.,   B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 265/05-19 zo 14. decembra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť A.,   a. s.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na konanie pred nestranným súdom zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Ndob   86/2004 z 28. septembra 2004.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   napadnutým   uznesením sp. zn. 5 Ndob 86/2004 z 28. septembra 2004 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. októbra 2004) najvyšší   súd   rozhodol   o námietke   zaujatosti,   ktorú   16.   augusta   2004   uplatnila sťažovateľka na pojednávaní Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej   pod sp.   zn. 6 Cb   13/03 proti   zákonnej sudkyni krajského   súdu   (JUDr.   E.   H.) konajúcej   v predmetnej   veci.   Predmetom   konania   vedeného   krajským   súdom   pod sp. zn. 6 Cb 13/03 bola žaloba proti sťažovateľke o zaplatenie 1 800 000 Sk.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej sudkyni   krajského   súdu   uplatnila   z dôvodu,   že: „Na   pojednávaní   dňa   09. 08. 2004 konajúca   sudkyňa   neumožnila   právnemu   zástupcovi   vyhotoviť   pre   sťažovateľa   zvukový záznam   z priebehu   verejného   pojednávania   pred   súdom...“ a «Na   pojednávaní   dňa 16. 09. 2004 (správne má byť „16. 08. 2004“) konajúca sudkyňa neumožnila právnemu zástupcovi   sťažovateľa   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom   v   rozsahu,   ktorý   považoval za nevyhnutný, a navrhnúť ďalšie dôkazy... Ústny prednes právneho zástupcu, v ktorom hodnotil výpovede svedkov, a v ktorom chcel ďalej uviesť relevantné skutočnosti a navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov, konajúca sudkyňa prerušila (bez toho, aby počkala kým právny zástupca dohovorí) tak, že vydala uznesenie o odročení pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku   s   odôvodnením,   že právny   zástupca   sťažovateľa   vyhodnocuje   dokazovanie v priebehu pojednávania.

Sťažovateľ ako účastník konania tak nemal šancu predložiť súdu svoje hodnotenie vykonaných dôkazov z hľadísk závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti a prípadne doplniť návrhy na dokazovanie. Pochopiteľne, sťažovateľ si je vedomý, že je právom a povinnosťou súdu vyhodnotiť dôkazy samostatne a podľa svojho uváženia rozhodnúť aj o nevykonaní navrhnutých dôkazov. Sťažovateľ ako každý účastník občianskeho súdneho konania však musí mať šancu svoje vyjadrenie k vykonaným dôkazom a návrh na vykonanie ďalších dôkazov   súdu   prezentovať   bez   ohľadu   na   to,   ako   súd   s   takýmto   hodnotením   alebo dôkaznými návrhmi mieni procesne naložiť.»

O sťažovateľkinej   námietke   zaujatosti   proti   zákonnej   sudkyni   krajského   súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Ndob 86/2004 z 28. septembra 2004 tak,   že   zákonnú   sudkyňu   krajského   súdu   nevylúčil   z prerokúvania   a rozhodovania   veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 6 Cb 13/03.

Sťažovateľka   nestotožňujúc   sa   s   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   v súvislosti s konaním zákonnej sudkyne krajského súdu, v sťažnosti ďalej uviedla: „(...) opakovaný nesprávny   postup   sudkyne,   ktorým   bránila   výkonu   procesných   práv   sťažovateľa   ako účastníka konania a to jednostranne v jeho neprospech, zakladala a zakladá dôvodnosť tvrdenia o jej zaujatosti voči právnemu zástupcovi sťažovateľa alebo sťažovateľovi ako takému. Postup sudkyne, ktorá v konaní porušovala zásady súdneho konania jednoznačne a jednostranne   v   neprospech   sťažovateľa,   t. j.   postupovala   nie   nezaujato   a   neutrálne, pričom   vytvárala   predpoklady   pre   úspech   druhej   sporovej   strany,   zakladal   a   zakladá legitímnu pochybnosť o nestrannosti súdu. Súčasne však implikoval aj existenciu určitého vzťahu k sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi. Možno totiž usudzovať, že sudkyňa mala voči žalobkyni a sťažovateľovi (žalovanému), resp. právnemu zástupcovi sťažovateľa iný   vzťah,   ako   vzťah   založený   na   zásadách   nezaujatosti,   neutrálnosti   a   neprípustnosti nadŕžania ktorémukoľvek z nich.

Krajský súd v Bratislave takýmto postupom porušil právo na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ   sa   nápravy   porušenia   práva   na   nestrannosť   súdu   domáhal   podaním námietok zaujatosti voči sudkyni JUDr. E. H. odporcovi.

Odporca nápravu porušeného práva nevykonal, pretože, podľa jeho názoru, nezistil dôvody pre vylúčenie sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. E H.

Odporca   tým,   že   Uznesením   NS   SR   rozhodol,   že   sudkyňa   Krajského   súdu v Bratislave JUDr.   E.   H.   nie   je   vylúčená   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci sp. zn. 6 Cb 13/03 vedenej na Krajskom súde v Bratislave, neposkytol ochranu porušenému právu na nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, čím porušil toto právo.“

Napokon sťažovateľka namietala, že najvyšší súd porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie sp. zn. 5 Ndob 86/2004 z 28. septembra 2004, pričom v sťažnosti okrem iného uviedla: „Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (...).

Sťažovateľ dôvodnosť pochybností o zaujatosti JUDr. E. H. odôvodnil tým, že táto sudkyňa procesným postupom v rozpore so zákonom a Ústavou bránila výkonu procesných práv   sťažovateľa   (neumožnila   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom,   neumožnila   navrhnúť dôkaz)   a   to   jednostranne   a   v   neprospech   sťažovateľa.   K   tomuto   argumentu,   ktorý   bol relevantný,   sa   odporca   v   odôvodnení   vôbec   nevyjadril,   hoci   práve   na   tento   argument uvedený   v   námietke   zaujatosti   mal   v   odôvodnení   Uznesenia   NS   SR   dostať   špecifickú odpoveď.

Rovnako   sa   odporca   v   odôvodnení   Uznesenia   NS   SR   vôbec   nevysporiadal so skutočnosťou,   že   konajúca   sudkyňa   neumožnila   na   pojednávaní   dňa   09.   08.   2004 vyhotoviť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   zvukový   záznam   z pojednávania.   Táto skutočnosť   však   bola   v   argumentácii   sťažovateľa   v   námietkach   zaujatosti   relevantná a to z nasledovných dôvodov:

a)   Neumožnenie   vyhotoviť   zvukový   záznam   sťažovateľovi   už   samo   osebe   celkom legitímne vzbudzovalo pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne, nakoľko obmedzením tohto práva sa zabránilo tomu, aby sa ostatné osoby (napr. štatutárny orgán účastníka) mali možnosť oboznámiť s priebehom pojednávania a vykonávať tak kontrolu súdnej moci v danom prípade.

b) Porušenie práva vyhotoviť si zvukový záznam garantovaného podľa čl. 26 Ústavy bolo   jedným   z   viacerých   porušení   procesných   práv   sťažovateľa   zo   strany   konajúcej sudkyne.

Pochybnosti   o   nezaujatosti   konajúcej   sudkyne   založil   sťažovateľ   práve   na   tom, že postupom   sudkyne   na   pojednávaní   dňa   16.   08.   2004   došlo   k   porušeniu   procesných predpisov   na   ujmu sťažovateľa   opätovne;   bolo   teda   zrejmé,   že   sa   nejedná   o   ojedinelé (náhodné) porušenie procesných predpisov zo strany konajúcej sudkyne, ale o v poradí ďalšie   pochybenia,   čo   naznačovalo   určitý   prístup   k   sťažovateľovi,   resp.   právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndob 86/2004 zo dňa 28. 09. 2004   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   nestranný   súd   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndob 86/2004 zo dňa 28. 09. 2004 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. A. M., B. vo výške 14. 558,50 Sk do 15 dní od právoplatností tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za najvyšší súd jeho predseda JUDr. M. K. listami č. KP 8/05-11 z 2. marca 2005 a z 20. júna 2006 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedeným vyjadreniam najvyššieho súdu listom z 13. júla 2006.

2.1 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 2. marca 2005 k prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie uviedol: „O námietke zaujatosti a návrhu na vylúčenie sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. H. rozhodol senát Najvyššieho súdu. Dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre to, aby bola sudkyňa z prejednania veci vylúčená. Nie som povolaný   hodnotiť   vecnú   správnosť   rozhodnutia   príslušného   senátu.   Som   toho   názoru, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pri rozhodovaní o námietke zaujatosti, právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nestrannom súde nemohlo byť porušené. Navrhujem preto sťažnosť odmietnuť.“

Vo   vyjadrení   z 20.   júna   2006   k prijatej   sťažnosti   predseda   najvyššieho   súdu   iba konštatoval, že vyjadrenie k predmetnej veci podal už listom z 2. marca 2005, na vyjadrení zotrváva   a nebude   ho   dopĺňať.   Zároveň   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania v predmetnej veci.

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniam najvyššieho súdu uviedol:

„Odporca   vo   svojom   vyjadrení   zo   dňa   20.   6.   2006,   ktorým   len   odkazuje   na vyjadrenie zo dňa 2. 3. 2005, neponúka žiadne argumenty, ktorými by vyvracal tvrdenia sťažovateľa a jeho právne argumenty.

Navrhovateľ   zotrváva   na   svojej   sťažnosti   a   opakuje,   že   podľa   jeho   názoru, Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Ndob   86/2004   zo   dňa 28. 09. 2004   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   nestranný   súd   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky. (...) sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľky na konanie pred   nestranným   súdom   zaručených   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Ndob 86/2004   z 28. septembra   2004,   ktorým   najvyšší   súd   nevyhovel   námietke zaujatosti   a   návrhu   sťažovateľky   na   vylúčenie   zákonnej   sudkyne   konajúcej   v jej   veci na krajskom súde pod sp. zn. 6 Cb 13/03.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces chránených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, súčasťou ktorého je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého nedostatočnosť v danom prípade sťažovateľka namietala.

V konaní pred najvyšším súdom sťažovateľka namietala zaujatosť zákonnej sudkyne krajského   súdu   z dôvodu,   že   zákonná   sudkyňa   neumožnila   právnemu   zástupcovi sťažovateľky vyhotoviť si z pojednávania zvukový záznam, aj napriek tomu, že „žiadny zákon neumožňuje súdu dávať nejaký súhlas a rozhodovať o tom, či si účastník konania môže   takýto   záznam   vyhotoviť“ a jednak   preto,   že   zákonná   sudkyňa   krajského   súdu prerušila na pojednávaní ústny prejav právneho zástupcu sťažovateľky, ktorým „hodnotil výpovede   svedkov,   a v ktorom   chcel   ďalej   uviesť   relevantné   skutočnosti   a navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov (...)“.

Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 5 Ndob 86/2004 z 28. septembra 2004 rozhodol,   že zákonná   sudkyňa   krajského   súdu   nie   je   vylúčená   z prerokovania a rozhodovania   veci   vedenej   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   Cb   13/03,   avšak   podľa sťažovateľky   tieto   svoje   závery   najvyšší   súd   patrične   nezdôvodnil,   pretože   nezaujal stanovisko k ňou namietaným skutočnostiam, čím podľa sťažovateľky najvyšší súd porušil právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý proces.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   to,   že: „Sťažovateľ   dôvodnosť pochybností o zaujatosti JUDr. E. H. odôvodnil tým, že táto sudkyňa procesným postupom v rozpore so zákonom a Ústavou bránila výkonu procesných práv sťažovateľa (neumožnila vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom,   neumožnila   navrhnúť   dôkaz)   a to jednostranne a v neprospech   sťažovateľa.   K   tomuto   argumentu,   ktorý   bol   relevantný,   sa odporca v odôvodnení vôbec nevyjadril, hoci práve na tento argument uvedený v námietke zaujatosti mal v odôvodnení Uznesenia NS SR dostať špecifickú odpoveď.

Rovnako   sa   odporca   v   odôvodnení   Uznesenia   NS   SR   vôbec   nevysporiadal so skutočnosťou,   že   konajúca   sudkyňa   neumožnila   na   pojednávaní   dňa   09.   08.   2004 vyhotoviť právnemu zástupcovi sťažovateľa zvukový záznam z pojednávania.“

Podľa § 167 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej aj „OSP“) ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd svoje uznesenie sp. zn. 5 Ndob 86/2004 z 28. septembra 2004 odôvodnil tým, že ustanovenie § 14 ods. 1 OSP „(...) predpokladá u sudcov, ktorí majú vec prejednávať a o nej rozhodnúť taký vzťah osobného záujmu, ktorý by napriek snahe o objektívnosť rozhodovania mohol ovplyvniť ich objektivitu. Pochybnosti o   nezaujatosti   sudcu   musia   vyplývať   z   objektívne   existujúcich   skutočností,   svedčiacich o takom vzťahu sudcu k veci, účastníkom alebo ich zástupcom, aký predpokladá cit. ust. § 14   O.   s.   p.   Procesné   podmienky   v   súvislosti   s dokazovaním,   posúdenie   dostatočnosti, vhodnosti a potrebnosti návrhov a všetkých procesných úkonov je vo výlučnej pôsobnosti súdu. Sudca je v konaní a rozhodovaní viazaný len zákonom a jeho prípadné rozdielne hodnotenie alebo právny názor nenapĺňa skutkovú podstatu jeho zaujatosti vo veci v zmysle ust. § 14 O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že nezistil dôvody pre vylúčenie sudkyne Krajského súdu v Bratislave JUDr. E. H. z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 6 Cb 13/03 v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p. a preto návrhu na vylúčenie nevyhovel“.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohoto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   preskúmavať môže   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

V súvislosti   s   otázkou   nestrannosti   a   nezaujatosti   súdu   a   sudcu,   ústavný   súd konštatuje,   že právo   na   prerokovanie   a rozhodovanie   veci   nestranným   súdom je garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu   z ďalšieho   prejednávania a rozhodovania veci pre jeho zaujatosť. Avšak ústavný súd súčasne upozorňuje, že obsahom tohto   práva   nie   je   aj   povinnosť   súdu   zakaždým   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb a vylúčiť   nimi   označeného   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania   a rozhodovania   veci   pre zaujatosť.   Inými   slovami,   oprávnená   osoba   namietajúca   zaujatosť   sudcu,   nemá   právny nárok   na   jeho   vylúčenie   a povinnosťou   súdu   rozhodujúceho   o námietke   zaujatosti je iba každý takýto návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť   prejednať   a rozhodnúť   o ňom   (I.   ÚS   73/97, III. ÚS 47/05).

Nestrannosť   sudcu   je   potrebné   skúmať   z dvoch   hľadísk,   a to   z hľadiska subjektívneho a objektívneho. V rámci subjektívneho hľadiska, sa skúma stav mysle sudcu, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad o jeho pomere k prejednávanej veci, účastníkom konania a ich právnym zástupcom. V rámci objektívneho hľadiska sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, ktoré by objektívne vylučovali pochybnosť o jeho nestrannosti.

Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Piersach v. Belgicko z 1. októbra 1982; rozsudok ESĽP Pullar v. Spojené kráľovstvo z 10. júna 1996]. Nie je však možné uspokojiť sa iba so subjektívnym hodnotením sudcu o jeho nestrannosti, teda nezáleží iba na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť   zaujatý.   Rozhodujúce   je   aj   objektívne   hľadisko,   t. j.   existencia   objektívnych skutočností, ktoré spochybňujú nestrannosť sudcu v očiach strán a verejnosti.

Z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   z hľadiska   skúmania subjektívneho aspektu zaujatosti zákonnej sudkyne krajského súdu, vychádzal najvyšší súd z vyjadrenia tejto zákonnej sudkyne, ktorá sa necítila byť zaujatá vo veci   sťažovateľky vedenej krajským súdom pod sp. zn. 6 Cb 13/03. Podľa názoru ústavného súdu, pri skúmaní objektívneho   hľadiska   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   krajského   súdu   bolo   rozhodujúcim predpokladom na rozhodnutie o jej nevylúčení z prerokovania a rozhodovania veci vedenej krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   Cb   13/03,   aby   sa   najvyšší   súd   zaoberal   námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala zaujatosť zákonnej sudkyne krajského súdu a posúdil ich ako neopodstatnené.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by   sa   bol   zaoberal   vecou   z vyššie uvedených hľadísk, hoci pri právnom názore, ktorý zaujal, bol takýto postup nevyhnutný. Ústavný   súd   zistil   nedostatočnosť   odôvodnenia   tohto   uznesenia   spočívajúcu   v tom, že najvyšší súd sa iba všeobecne vysporiadal s dôvodmi svojho rozhodnutia, pričom nedal odpovede na základné skutkové otázky namietané sťažovateľkou, ktoré podľa jej názoru objektívne   spochybňovali   nezaujatosť   zákonnej   sudkyne   v očiach   verejnosti.   Tento nedostatok považuje ústavný súd   za prejav arbitrárnosti   a nepreskúmateľnosti   uznesenia najvyššieho   súdu,   čo   znamená   zároveň   porušenie   čl.   46   ods. 1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal   so   všetkými   rozhodujúcimi   skutočnosťami   tvoriacimi   základ   pre   toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K naplneniu   práva   sťažovateľky   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   je   súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by preto v tomto   v prípade   došlo,   ak   by   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   (reagujúc na argumentáciu   sťažovateľky   v námietke   zaujatosti)   zodpovedalo   náležitostiam   §   157 ods. 2   OSP   v spojení   s   §   167   ods.   2   OSP,   t. j. obsahovalo   by   dostatočné   a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vynesené.

Odôvodnenie rozhodnutia o nevylúčení zákonnej sudkyne krajského súdu (JUDr. H.) v   uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Ndob   86/2004   z 28.   septembra   2004   je   však z hľadiska týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepreskúmateľné. Je to tak najmä   preto,   lebo   neobsahuje podrobnejšie   úvahy,   ktoré   by   odôvodňovali   akceptovanie alebo   vyvrátenie   verzie   sťažovateľky   spochybňujúcej   nezaujatosť   zákonnej   sudkyne krajského súdu.

Keďže najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 5 Ndob 86/2004 z 28. septembra 2004   prakticky   neodpovedal   na   námietky   sťažovateľky   spochybňujúce   nezaujatosť zákonnej sudkyne krajského súdu, ústavný súd považuje absenciu argumentácie v tomto smere   za   prejav   arbitrárnosti   a v konečnom   dôsledku   za   porušenie   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto nálezu.

III.

Ústavný súd z prílohy č. 11 k Rozvrhu práce krajského súdu na rok 2005 zistil, že všetky spisy JUDr. H. (sťažovateľka namietala jej zaujatosť) nevybavené k 31. decembru 2004   boli   pridelené   od   25.   januára   2005   na   ďalšie   konanie   a rozhodovanie   sudkyni krajského súdu JUDr. G., ktorá sa tak stala zákonnou sudkyňou aj vo veci sťažovateľky vedenej krajským súdom pod sp. zn. 6 Cb 13/03.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti, ústavný   súd   nepovažoval   za   účelné,   aby vyhovel návrhu   sťažovateľky   na zrušenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Ndob   86/2004   z 28.   septembra   2004,   preto   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 2 tohto nálezu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila trovy   konania z dôvodu právneho zastúpenia v celkovej výške 14 558,50 Sk vrátane 19 % DPH.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2004 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti ústavnému súdu) vo výške 9 340 Sk vrátane dvojnásobku režijného paušálu a náhradu za úkon právnej služby vykonaný v roku 2006 (vyjadrenie z 13. júla 2006) vo výške 2 894 Sk vrátane režijného paušálu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.   a vyhlášky   č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov vo výške 14 558 Sk (vrátane 19 % DPH, pretože advokát predložil osvedčenie platiteľa DPH), tak ako to je uvedené v bode 3 tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006