SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 264/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politickýchvězňů 1272/21, Praha-Nové Město, Česká republika, zastúpenej advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenompod sp. zn. 1 Co 39/2015 a jeho uznesením z 24. februára 2015 (Rvp 5508/2015), Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 Cob 569/2014 a jeho uznesenímz 11. februára 2015 (Rvp 5509/2015), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenompod sp. zn. 43 Cob 43/2015 a jeho uznesením z 26. februára 2015 (Rvp 5510/2015),Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 266/2014 a jeho uznesenímz 10. marca 2015 (Rvp 5511/2015), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenompod sp. zn. 41 Cob 506/2015 a jeho uznesením z 11. februára 2015 (Rvp 5513/2015),Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 18/2015 a jeho uznesenímz 29. januára 2015 (Rvp 5514/2015) a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenompod sp. zn. 8 Cob 598/2014 a jeho uznesením zo 4. februára 2015 (Rvp 5515/2015) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., vedené na Ústavnom súdeSlovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 5508/2015, sp. zn. Rvp 5509/2015,sp. zn. Rvp 5510/2015, sp. zn. Rvp 5511/2015, sp. zn. Rvp 5513/2015, sp. zn.Rvp 5514/2015 a sp. zn. Rvp 5515/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 5508/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. apríla2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 39/2015 a jehouznesením z 24. februára 2015 (Rvp 5508/2015), Krajského súdu v Banskej Bystriciv konaní vedenom pod sp. zn. 41 Cob 569/2014 a jeho uznesením z 11. februára 2015(Rvp 5509/2015), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.43 Cob 43/2015 a jeho uznesením z 26. februára 2015 (Rvp 5510/2015), Krajského súduv Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 266/2014 a jeho uznesením z 10. marca 2015(Rvp 5511/2015), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom podsp. zn. 41 Cob 506/2015 a jeho uznesením z 11. februára 2015 (Rvp 5513/2015), Krajskéhosúdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 18/2015 a jeho uznesením z 29. januára2015 (Rvp 5514/2015) a Krajského súdu v Trenčíne (splu ďalej len „krajské súdy“)v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 598/2014 a jeho uznesením zo 4. februára 2015(Rvp 5515/2015).
2. Spoločným predmetom sťažností (s identickým odôvodnením) sú námietkysťažovateľky na postup vo veciach konajúcich všeobecných súdov, ktorými jej bola uloženápovinnosť zaplatiť „súdny poplatok za hromadné podanie“. Postupom uvedenýchvšeobecných súdov a ich rozhodnutiami mali byť porušené ňou označené práva (body 1 a 5).
3. Vzhľadom na spoločný/podobný predmet sťažností (bod 2) ústavný súd vo svojomodôvodnení uvedie argumentáciu sťažovateľky zo sťažnosti vedenej pod sp. zn.Rvp 5508/2015.
4. Sťažovateľka svoje tvrdenia o porušení jej práv odôvodnila v podstatnom takto: «1) Povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu, tak ako bola stanovená súdom v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.
2) Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu. Podľa ust. §1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť úhrady len ku konkrétnemu (jednotlivému) úkonu a preto v uznesení musí špecifikovať akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.
3) Akokoľvek, sťažovateľ nenavrhol súdu vykonať úkony. Podľa ust. §1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu. Poznamenávame, že poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu.
4) Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, prečo boli podania súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. §42a OSP známa a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným podaním.
5) Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. §42a OSP nemôže byť podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.
6) Vyššie uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007 cit.: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“
Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: I. ÚS 344/2010).
7. Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. V zmysle ust. § 169 ods. 1 OSP cit.: „v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3, pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli. Z uvedeného dôvodu je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, pre úplnú absenciu dôvodov jeho vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu sťažovateľ nepozná a rozhodnutie je bez odôvodnenia nepreskúmateľné.»
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdnyproces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v bode 1 označenými rozhodnutiami tamuvedenými všeobecnými súdmi. Súčasne žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia„v sume 100,- EUR“ a náhrady trov konania.
II.
6. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konaniamôže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisiaalebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenieo spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v bode 1 a z ich obsahu vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.
III.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrhpredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
13. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajskýchsúdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňao povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu. Krajské súdy podľa sťažovateľky nešpecifikovali, ktoré podania vyhodnotili akohromadné, a ďalej namietala, že na úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného podania,nedala krajským súdom návrh, preto nebolo možné poplatok za spracovanie hromadnéhopodania podľa položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov uložiť. Sťažovateľka tiežnamietala nedostatok odôvodnenia namietaných uznesení a postup súdov, ktoré „konanie neprerušili podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP“ a nepodali návrh ústavnému súdu na zaujatiestanoviska.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
14. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovaneuvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií nauplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osobya právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobodypotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečeníprávnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému znositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálnyvýkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou súprocesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa všaknevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takétokonania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučujesvojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postuporgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi (IV. ÚS 719/2013, I. ÚS 9/2014).
15. Účelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú siosvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo naprístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenieobmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takejmiere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tietoobmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivésúdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzipoužitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiusúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladneinterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
18. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
19. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
20. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
21. Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základeformulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.
22. Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy nesprávneaplikovali § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnychpoplatkov položka 20b) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdnych poplatkoch“)] a napadnuté uznesenia náležite neodôvodnili, čím malodôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
23. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajské súdy poukázalina obsah príslušných spisov okresných súdov, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka podalaproti uzneseniam okresných súdov o prerušení konania odvolania v nich uvedenom počtev jeden deň. Krajské súdy posúdili tieto podania sťažovateľky ako hromadné podaniav zmysle § 42a OSP, ktoré boli okresné súdy povinné spracovať a uložiť sťažovateľkepovinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov.V zmysle § 42a OSP hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istémusúdu, tým istým účastníkom v jeden deň. Argument sťažovateľky spochybňujúci charakterjej podaní ako hromadného podania bol preto krajskými súdmi posúdený akoneopodstatnený, keďže tieto podania presvedčivo naplnili zákonnú definíciu pojmuhromadné podanie. Ani sťažovateľkou namietané nedostatočné odôvodnenie uzneseníokresných súdov nebolo krajskými súdmi posúdené ako relevantný odvolací dôvodvzhľadom na jednoznačnosť a určitosť ich obsahu, z ktorého vyplýva, komu bola poplatkovápovinnosť uložená, v akej veci, že sa týka hromadného podania, podľa ktorej položkysadzobníka súdnych poplatkov bol súdny poplatok vyrubený, aká je jeho výška, lehotasplatnosti, spôsob platenia, a obsahovali aj poučenie o následkoch jeho nezaplatenia.
24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutýchuzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom v podstatnom aj vysporiadaliso všetkými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili, a pretopredmetné uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté uzneseniakrajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnenéa ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajúoporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovanýchustanovení Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcich hromadné podanie) a zákonao súdnych poplatkoch [položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov].
25. Ústavný súd vzhľadom na konštatáciu uvedenú v bodoch 2 a 3 považujeza postačujúce (v predmetných veciach) uviesť (citovať) len argumentáciu krajského súdu voveci vedenej pod sp. zn. Rvp 5508/2015 (t. j. uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Co 39/2015z 24. februára 2015):
„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie odosielateľa nie je dôvodné. V intenciách rozhodnutia o súdnom poplatku vo vzťahu k hromadnému podaniu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Súdne poplatky (ďalej len poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len poplatkový úkon) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len sadzobník), ktorý tvorí prílohu tohto zákona (§ 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.).
Poplatníkom je: a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
b/ účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní, d obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu,
d/ dlžník v konkurznom konaní alebo vyrovnacom konaní, e/ dedič v konaní o dedičstve (§ 2 ods. 1 citovaného zákona).
Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov - Prílohy zákona č. 71/1992 Zb., za spracovanie hromadného podania, za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, sa platí poplatok 1 Euro.
Z obsahu spisu vyplýva (potvrdenie o prijatí hromadného podania na Okresný súd Svidník z 03.12.2014, ako aj z úradného záznamu z 03,12.2014), že dňa 03.12.2014 o 12.00 hodine bolo doručené hromadné podanie právneho zástupcu odosielateľa v celkovom počte 18 podaní, pričom išlo o odvolania proti uzneseniam o prerušení konania v 18-tich veciach, ktoré sú špecifikované v úradnom zázname sp. zn. 1SprO 552/2014 z 03.12.2014.
Z uvedeného vyplýva, že nepochybne ide o hromadné podanie v zmysle § 42a O.s.p., ktoré bolo súdom prvého stupňa správne spoplatnené podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov - Prílohy zákona č. 71/1992 Zb. sadzbou 1 Euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil a poukázal na rozhodujúce skutočnosti, najmä na prijatie hromadného podania, ako aj na príslušné právne predpisy, podľa ktorých vo veci rozhodol.
Položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov - Prílohy zákona č. 71/1992 Zb. nepochybne ustanovuje za spracovanie hromadného podania, a to za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, sadzbu poplatku vo výške 1 Euro, pričom je možné konštatovať, že ide o poplatok za úkon súdu v súvislosti so spracovaním hromadného podania.
Okolnosť, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločné hromadné podanie, nie je právne významná, nakoľko okolnosti týkajúce sa hromadného podania a špecifikácia vecí, ktorých sa toto hromadné podanie týka, je súčasťou spisového materiálu.
Potvrdenie o prijatí hromadného podania a úradný záznam nachádzajúce sa v spise jednoznačne potvrdzujú, že predmetné podania právneho zástupcu odosielateľa je potrebné hodnotiť ako hromadné podanie v zmysle § 42a O.s.p.
Naviac, z ustanovenia § 42a ods. 1 O.s.p. vyplýva, že hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu, tým istým účastníkom v jeden deň. Toto sa udialo aj v predmetnej veci a súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že ide o hromadné podanie, pričom za hromadné podanie v zmysle § 42a ods. 1 O.s.p. sa nepovažuje podanie obsahujúce viac než 10 podaní, ale najmenej 10 podaní.
Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ predmetný súdny poplatok vyrubil, a preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd uznesenie ako vecne správne potvrdil.“
26. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomuznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacíminámietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenieprvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdunemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a aniza arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporuv zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovanýchustanovení zákona o súdnych poplatkoch [položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov].
27. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia krajského súdu, ústavný súd konštatuje, žemedzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
28. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné ešte uviesť:Námietku sťažovateľky, že krajské súdy mali prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospejek záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajskésúdy v napadnutých uzneseniach podávali výklad príslušných ustanovení, pričom je zrejmé,že nedospeli k záveru o rozpore týchto ustanovení s ústavou, preto neboli povinné prerušiťkonanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje tiež na svojustabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou ústavnosti právnej normy, ktorá sa má (mala)na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04,IV. ÚS 2/08, IV. ÚS 50/2010). Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.
Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že nemá právomoc z vlastného podnetu(ex offo) začať konanie o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Totokonanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákonao ústavnom súde].
29. Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015