znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 264/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politickýchvězňů   1272/21,   Praha-Nové   Město,   Česká   republika,   zastúpenej   advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, vo veci   namietaného porušenia jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenompod sp. zn. 1 Co 39/2015 a jeho uznesením z 24. februára 2015 (Rvp 5508/2015), Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 41 Cob 569/2014 a jeho uznesenímz 11. februára 2015 (Rvp 5509/2015), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenompod   sp.   zn.   43   Cob   43/2015   a jeho   uznesením   z 26.   februára   2015   (Rvp 5510/2015),Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 266/2014 a jeho uznesenímz 10. marca 2015 (Rvp 5511/2015), Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenompod   sp. zn. 41 Cob   506/2015   a jeho   uznesením   z 11.   februára   2015   (Rvp 5513/2015),Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 18/2015 a jeho uznesenímz 29.   januára   2015   (Rvp 5514/2015)   a Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenompod sp. zn. 8 Cob 598/2014 a jeho uznesením zo 4. februára 2015 (Rvp 5515/2015) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., vedené na Ústavnom súdeSlovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   Rvp   5508/2015,   sp.   zn.   Rvp   5509/2015,sp. zn. Rvp 5510/2015,   sp.   zn.   Rvp   5511/2015,   sp.   zn.   Rvp   5513/2015,   sp.   zn.Rvp 5514/2015 a sp. zn. Rvp 5515/2015 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 5508/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. apríla2015   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   CD   Consulting,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 39/2015 a jehouznesením   z 24.   februára   2015   (Rvp   5508/2015),   Krajského   súdu   v Banskej   Bystriciv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   41 Cob   569/2014   a jeho   uznesením   z 11. februára   2015(Rvp 5509/2015),   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.43 Cob 43/2015 a jeho uznesením z 26. februára 2015 (Rvp 5510/2015), Krajského súduv Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 266/2014 a jeho uznesením z 10. marca 2015(Rvp 5511/2015),   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   podsp. zn. 41 Cob 506/2015 a jeho uznesením z 11. februára 2015 (Rvp 5513/2015), Krajskéhosúdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 18/2015 a jeho uznesením z 29. januára2015   (Rvp 5514/2015)   a Krajského   súdu   v Trenčíne   (splu   ďalej   len   „krajské   súdy“)v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Cob 598/2014   a jeho   uznesením   zo 4. februára   2015(Rvp 5515/2015).

2.   Spoločným   predmetom   sťažností   (s   identickým   odôvodnením)   sú   námietkysťažovateľky na postup vo veciach konajúcich všeobecných súdov, ktorými jej bola uloženápovinnosť   zaplatiť „súdny   poplatok   za   hromadné   podanie“.   Postupom   uvedenýchvšeobecných súdov a ich rozhodnutiami mali byť porušené ňou označené práva (body 1 a 5).

3. Vzhľadom na spoločný/podobný predmet sťažností (bod 2) ústavný súd vo svojomodôvodnení   uvedie   argumentáciu   sťažovateľky   zo   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.Rvp 5508/2015.

4. Sťažovateľka svoje tvrdenia o porušení jej práv odôvodnila v podstatnom takto: «1) Povinnosť   úhrady   poplatku   za   úkony   súdu,   tak   ako   bola   stanovená   súdom v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.

2) Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také,   ktoré   tvoria   spoločne   hromadné   podanie.   Bez   existencie   akejkoľvek   špecifikácie v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku za úkony   súdu.   Podľa   ust.   §1   ods.   1   zákona   č.   71/1992   Zb.   súdne   poplatky   sa   vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť úhrady len ku konkrétnemu (jednotlivému) úkonu a preto v uznesení musí špecifikovať akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.

3)   Akokoľvek,   sťažovateľ   nenavrhol   súdu   vykonať   úkony.   Podľa   ust.   §1   zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ale len ak je to v sadzobníku výslovne uvedené. V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné vyberať bez návrhu poplatníka na vykonanie úkonu súdu. Poznamenávame, že poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu.

4)   Z   napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   prečo   boli   podania   súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. §42a OSP známa a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným podaním.

5) Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. §42a OSP nemôže byť podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.

6)   Vyššie   uvedené   právne   závery   sú   v   súlade   s   publikovaným   rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007 cit.: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade   poplatková   povinnosť   nevzniká   a   analogické   určenie   výšky   súdneho   poplatku neprichádza do úvahy“

Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: I. ÚS 344/2010).

7. Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým   je   odôvodnenie.   V   zmysle   ust.   §   169   ods.   1   OSP cit.: „v   písomnom   vyhotovení uznesenia   sa   uvedie,   ktorý   súd   ho   vydal,   ďalej   označenie   účastníkov   a   veci,   výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3, pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli. Z uvedeného dôvodu   je   napadnuté   uznesenie   nepreskúmateľné,   pre   úplnú   absenciu   dôvodov   jeho vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré   viedli   súd   k   jeho   vydaniu   sťažovateľ   nepozná   a   rozhodnutie   je   bez   odôvodnenia nepreskúmateľné.»

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdnyproces   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v bode   1   označenými   rozhodnutiami   tamuvedenými   všeobecnými   súdmi.   Súčasne   žiadala   o priznanie   finančného   zadosťučinenia„v sume 100,- EUR“ a náhrady trov konania.

II.

6.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konaniamôže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisiaalebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenieo spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konanío sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1OSP.

7. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v bode 1 a z ich obsahu vyplývajúcuprávnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode lvýroku tohto uznesenia.

III.

8.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrhpredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

13. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajskýchsúdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňao povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ichvydaniu. Krajské súdy podľa sťažovateľky nešpecifikovali, ktoré podania vyhodnotili akohromadné, a ďalej namietala, že na úkon súdu, ktorým je spracovanie hromadného podania,nedala krajským súdom návrh, preto nebolo možné poplatok za spracovanie hromadnéhopodania   podľa   položky   20b)   sadzobníka   súdnych   poplatkov   uložiť.   Sťažovateľka   tiežnamietala nedostatok odôvodnenia namietaných uznesení a postup súdov, ktoré „konanie neprerušili podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP“ a nepodali návrh ústavnému súdu na zaujatiestanoviska.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

14.   Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   v   ktorej   opakovaneuvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií nauplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osobya právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobodypotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečeníprávnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému znositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálnyvýkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou súprocesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   všaknevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takétokonania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučujesvojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postuporgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi (IV. ÚS 719/2013, I. ÚS 9/2014).

15. Účelom citovaného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú siosvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo naprístup   k   súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenieobmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takejmiere,   že   by   uvedené   právo   bolo   dotknuté   v   samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tietoobmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivésúdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzipoužitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

17.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02,IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať   základ   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiusúdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladneinterpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

18. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

19. Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

20. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

21.   Uvedené   východiská   boli   povinné   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovanío namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základeformulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

22. Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy nesprávneaplikovali § 42a OSP o hromadnom podaní a ustanovenie prílohy [sadzobník súdnychpoplatkov   položka   20b)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnychpoplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdnych poplatkoch“)] a napadnuté uznesenia náležite neodôvodnili, čím malodôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

23. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajské súdy poukázalina obsah príslušných spisov okresných súdov, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka podalaproti uzneseniam okresných súdov o prerušení konania odvolania v nich uvedenom počtev jeden   deň.   Krajské   súdy   posúdili   tieto   podania   sťažovateľky   ako   hromadné   podaniav zmysle   §   42a   OSP,   ktoré   boli   okresné   súdy   povinné   spracovať   a   uložiť   sťažovateľkepovinnosť zaplatiť súdny poplatok v zmysle položky 20b) sadzobníka súdnych poplatkov.V zmysle § 42a OSP hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istémusúdu, tým istým účastníkom v jeden deň. Argument sťažovateľky spochybňujúci charakterjej   podaní   ako   hromadného   podania   bol   preto   krajskými   súdmi   posúdený   akoneopodstatnený,   keďže   tieto   podania   presvedčivo   naplnili   zákonnú   definíciu   pojmuhromadné   podanie.   Ani   sťažovateľkou   namietané   nedostatočné   odôvodnenie   uzneseníokresných   súdov   nebolo   krajskými   súdmi   posúdené   ako   relevantný   odvolací   dôvodvzhľadom na jednoznačnosť a určitosť ich obsahu, z ktorého vyplýva, komu bola poplatkovápovinnosť   uložená, v   akej   veci,   že sa týka   hromadného podania,   podľa ktorej položkysadzobníka súdnych poplatkov bol súdny poplatok vyrubený, aká je jeho výška, lehotasplatnosti, spôsob platenia, a obsahovali aj poučenie o následkoch jeho nezaplatenia.

24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutýchuzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom v podstatnom aj vysporiadaliso   všetkými   odvolacími   námietkami   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnili,   a   pretopredmetné uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté uzneseniakrajských súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnenéa ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajúoporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovanýchustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (upravujúcich   hromadné   podanie)   a   zákonao súdnych poplatkoch [položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov].

25.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   konštatáciu   uvedenú   v bodoch   2   a 3   považujeza postačujúce (v predmetných veciach) uviesť (citovať) len argumentáciu krajského súdu voveci vedenej pod sp. zn. Rvp 5508/2015 (t. j. uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Co 39/2015z 24. februára 2015):

„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie odosielateľa nie je dôvodné. V intenciách rozhodnutia o súdnom poplatku vo vzťahu k hromadnému podaniu, súd prvého   stupňa   správne   zistil   skutkový   stav   a   vo   veci   aj   správne   rozhodol.   Na   týchto správnych   skutkových   zisteniach   súdu   prvého   stupňa   nič   sa   nezmenilo   ani   v   štádiu odvolacieho konania.

Súdne poplatky (ďalej len poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len poplatkový úkon) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len sadzobník), ktorý tvorí prílohu tohto zákona (§ 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.).

Poplatníkom je: a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,

b/ účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní, d obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu,

d/   dlžník   v   konkurznom   konaní   alebo   vyrovnacom   konaní,   e/   dedič   v   konaní o dedičstve (§ 2 ods. 1 citovaného zákona).

Podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov - Prílohy zákona č. 71/1992 Zb., za spracovanie hromadného podania, za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, sa platí poplatok 1 Euro.

Z obsahu spisu vyplýva (potvrdenie o prijatí hromadného podania na Okresný súd Svidník z 03.12.2014, ako aj z úradného záznamu z 03,12.2014), že dňa 03.12.2014 o 12.00 hodine bolo doručené hromadné podanie právneho zástupcu odosielateľa v celkovom počte 18 podaní, pričom išlo o odvolania proti uzneseniam o prerušení konania v 18-tich veciach, ktoré sú špecifikované v úradnom zázname sp. zn. 1SprO 552/2014 z 03.12.2014.

Z uvedeného vyplýva, že nepochybne ide o hromadné podanie v zmysle § 42a O.s.p., ktoré   bolo   súdom   prvého   stupňa   správne   spoplatnené   podľa   položky   20b   Sadzobníka súdnych poplatkov - Prílohy zákona č. 71/1992 Zb. sadzbou 1 Euro za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie.

Súd   prvého   stupňa   svoje   rozhodnutie   aj   náležité   odôvodnil   a   poukázal   na rozhodujúce   skutočnosti,   najmä   na   prijatie   hromadného   podania,   ako   aj   na   príslušné právne predpisy, podľa ktorých vo veci rozhodol.

Položka   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   -   Prílohy   zákona   č.   71/1992   Zb. nepochybne ustanovuje za spracovanie hromadného podania, a to za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, sadzbu poplatku vo výške 1 Euro, pričom je možné konštatovať, že ide o poplatok za úkon súdu v súvislosti so spracovaním hromadného podania.

Okolnosť, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako   také,   ktoré   tvoria   spoločné   hromadné   podanie,   nie   je   právne   významná,   nakoľko okolnosti týkajúce sa hromadného podania a špecifikácia vecí, ktorých sa toto hromadné podanie týka, je súčasťou spisového materiálu.

Potvrdenie o prijatí hromadného podania a úradný záznam nachádzajúce sa v spise jednoznačne potvrdzujú, že predmetné podania právneho zástupcu odosielateľa je potrebné hodnotiť ako hromadné podanie v zmysle § 42a O.s.p.

Naviac,   z   ustanovenia   §   42a   ods.   1   O.s.p.   vyplýva,   že   hromadné   podanie   tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu, tým istým účastníkom v jeden deň. Toto sa udialo aj v predmetnej veci a súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že ide o hromadné podanie, pričom za hromadné podanie v zmysle § 42a ods. 1 O.s.p. sa nepovažuje podanie obsahujúce viac než 10 podaní, ale najmenej 10 podaní.

Správne   preto   postupoval   súd   prvého   stupňa,   pokiaľ   predmetný   súdny   poplatok vyrubil, a preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd uznesenie ako vecne správne potvrdil.“

26. Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutomuznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   odvolacíminámietkami   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   preto   predmetné   uznesenieprvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdunemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   aniza arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporuv zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovanýchustanovení zákona o súdnych poplatkoch [položka 20b) sadzobníka súdnych poplatkov].

27. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia krajského súdu, ústavný súd konštatuje, žemedzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základnýmprávom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

28. Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za dôvodné ešte uviesť:Námietku sťažovateľky, že krajské súdy mali prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospejek záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajskésúdy v napadnutých uzneseniach podávali výklad príslušných ustanovení, pričom je zrejmé,že nedospeli k záveru o rozpore týchto ustanovení s ústavou, preto neboli povinné prerušiťkonanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje tiež na svojustabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1   ústavy   viazaný   prezumpciou   ústavnosti   právnej   normy,   ktorá   sa   má   (mala)na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04,IV. ÚS   2/08,   IV.   ÚS   50/2010).   Z   uvedeného   tiež   vyplýva,   že   ústavný   súd   v   konanío sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   to,   že   nemá   právomoc   z   vlastného   podnetu(ex offo) začať konanie o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Totokonanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákonao ústavnom súde].

29.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petitoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015