znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 264/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť L. G., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Advokátska   kancelária,   Mlynská   26,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 So/1/2013 z 29. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014 doručená sťažnosť L. G. (ďalej len „sťažovateľ) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7   So/1/2013   z   29.   januára   2014   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru č. KRP-168-1/DI-1-2003   z   5.   januára   2004   v   spojitosti   s   rozhodnutím   Okresného   dopravného inšpektorátu Košice-okolie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice-okolie (ďalej len   „správne   orgány“)   č.   ORP-P-106/DI-SK-2003   z   24.   októbra   2003   (ďalej   len „rozhodnutia   správnych   orgánov“)   uznaný vinným zo   spáchania priestupku   podľa   §   22 ods. 1   písm.   j)   zákona   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov so sankciou peňažnej pokuty vo výške 4 000 Sk a zákazu činnosti viesť motorové vozidlo po   dobu   4 mesiacov.   Okresný   súd   Košice   I   svojím   rozsudkom   č.   k.   20   S   1/2014-311 z 8. februára   2013   zamietol   sťažovateľom   podanú   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   v   rámci správneho súdnictva preskúmania uvedených rozhodnutí správnych orgánov. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. 7 So/1/2013 z 29. januára 2014 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.   Sťažovateľ v podanej   sťažnosti   koncentruje   svoju   argumentáciu   predovšetkým do sféry   skutkových   zistení   a   hodnotí   právne   závery   všeobecných   súdov,   s   ktorými nesúhlasí   a domáha   sa   iného,   preň   priaznivejšieho   posúdenia   jeho   právnej   veci. Východiskom jeho úvah, ako sám uvádza, je „Základná skutočnosť, ktorú som v konaní namietal,   no   súdy   sa   s touto   mojou   námietkou   nezaoberali   bolo,   že   znalecké   posudky, o ktoré   súdy   opreli   svoje   rozhodnutie   vychádzajú   z   nesprávne   spracovaného   protokolu o dopravnej nehode, od ktorého sa následne odvíja nesprávne vyhodnotenie nehodového deja. Z protokolu o dopravnej nehode je zrejmé, že tento neobsahuje základné informácie a údaje,   na   základe   ktorých   je   možné   vierohodne   posúdiť   priebeh   nehodového   deja a následne vyvodiť správny právny záver a rozhodnúť v rámci priestupkového konania. Na základe... zle označeného miesta zrážky, boli nepresne a nesprávne vyhotovené znalecké posudky.“.   Sťažovateľ   teda   zastáva   názor,   z   ktorého   vyplýva,   že „...   správny   orgán nepostupoval v súlade s... ustanoveniami zákona o správnom konaní, keďže nezistil presne a úplne skutočný stav veci, jeho rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a   preto   je   nezákonné.   Správny   orgán   vôbec   neakceptoval   moje   návrhy   na   vykonanie dokazovania a riadne a zákonné dôkazy - čestné prehlásenia svedkov považoval bezdôvodne za   účelové.   Mám   za to,   že   súdy   oboch   stupňov   porušili   moje   ústavné   právo   na   súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie tým, že tento postup správnych orgánov považovali za súladný so zákonom bez toho, aby sa riadne vysporiadali so vznesenými námietkami.“. V závere   sťažovateľ   uzatvára,   že „Nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom vidím v tom, že súd vyhodnotil napadnuté rozhodnutie ako zákonné a to napriek viacerým závažným   pochybeniam   v správnom   konaní,   ktoré   boli   nezlučiteľné   so   spravodlivým prejednaním   veci   a spravodlivým   procesom,   nakoľko   dôkazy   boli   preukázateľne zmanipulované,   dodatočne   upravené   a   doplnené   odôvodnenie   rozhodnutia nepreskúmateľné.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7 So/1/2013-338 zo dňa 29. januára 2014 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7 So/1/2013-338 zo dňa 29. januára 2014 zrušuje a vec sa vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur... “

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8. Sťažovateľ v podanej sťažnosti v súhrne dôvodí, že „Rozhodnutie odvolacieho súdu   považujeme   za   neobjektívne   a   neodôvodnené,   ktoré   nemá   oporu   vo   vykonanom dokazovaní a nepredstavuje logické vyvrcholenie činnosti súdu pri vydaní rozsudku. Pri určení základu súdneho rozhodnutia sa vychádza z principiálnych zásad ovládajúcich celé konanie. Jednou zo základných zásad je zásada materiálnej pravdy, podľa ktorej základom rozhodnutia sa môže stať len skutočný stav veci. Súd tieto základné zásady nerešpektoval, nerozhodol na základe materiálnej pravdy, ani na základe skutočného stavu veci. Ak tak súd nekonal, konal v rozpore zo základnými princípmi Občianskeho súdneho poriadku.“.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 7 So/1/2013 z 29. januára 2014 uviedol:„Odvolací súd preskúmal odvolanie žalobcu zo dňa 8. 2. 2013 podľa ust. § 214 ods. 1 O.   s.   p.,   a   zistil,   že odvolanie   žalobcu   nebolo   dôvodné.   Preto rozhodnutie súdu potvrdil podľa ust. § 219 O. s. p.

Žalobca rozsudok tohto súdu nepovažoval za zákonný z nasledovných dôvodov:

- nebol náležité zistený skutkový stav, z dôvodov námietky proti znaleckému posudku Ing. B.,

- prvostupňový súd nevysvetlil, prečo vychádzal iba z ďalšieho kontrolného posudku

- Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, s poukazom na výpočet rýchlosti jazdy motorového vozidla Honda Civic,

- neakceptácia videonahrávky TV Moldava, s poukazom na zmanipulovanie výpovede svedkov V. a H.,

- kópia spisu nie je totožná so spisom, ktorý mal súd k dispozícii,

- bola zvýšená pokuta pre žalobcu, bez náležitého odôvodnenia. Súd vo veci rozhodol podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p., v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O. s. p..

Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   a   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Žalobca sa súdi vyše 10 rokov pre jednoduchú dopravnú nehodu, pri ktorej správny orgán zistil zavinenie aj zo strany žalobcu, čo bolo jednoznačne a nepochybne potvrdené všetkými tromi znaleckými posudkami, teda nielen tým posudkom, ktorý si dal vypracovať sám žalobca /posudok Ing. M. V., č. 036/2004, str. 13/; v ktorom aj tento znalec potvrdzuje, že aj žalobca by bol nehode zabránil, ak by dal prednosť vozidlu pohybujúcemu sa po hlavnej ceste, teda, ak by s vozidlom nevykonával otáčací manéver v čase, keď po hlavnej ceste sa pohybovalo vozidlo Honda Civic, ktoré mohol vidieť. Aj ďalší znalecký posudok č. 69/2003 zo dňa 19. 5. 2003, Ing. Z. B., str. 13/ potvrdzuje, že ak by sa žalobca dostatočne presvedčil, či pri otáčaní neohrozí iného účastníka premávky, mohol zabrániť nehode. Žalobca   však   nebol   spokojný   ani   s   týmto   posudkom,   preto   súd   pre   objektivitu konania, aj s ohľadom na zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ustanovil znalca – Ústav súdneho inžinierstva v Žiline, ktorý vypracoval posudok č. 85/2010 zo dňa 7. 4. 2010, ktorý na str. 38 tiež potvrdzuje, že žalobca z technického hľadiska ohrozil vodiča vozidla Honda Civic, preto jeho techniku jazdy možno považovať za nesprávnu.

V danom prípade pravdepodobne žalobca nepochopil, že v tomto konaní sa neriešili súvislosti   s   vyhodnocovaním   dôkazov   v   prospech   či   neprospech   účastníkov   dopravnej nehody, napr. pre účely náhrady škody, ale v tomto konaní bolo predmetom prieskumu iba to, či správny orgán pri ukladaní pokuty vo výške vtedajších 4.000,- Sk a uložení sankcie zákazu   viesť   motorové   vozidlo   na   dobu   4   mesiacov,   či   tento   výrok   prvostupňového rozhodnutia   Okresného   riaditeľstva,   Policajného   zboru,   okresného   dopravného inšpektorátu Košice – okolie bol alebo nebol v súlade s platnou právnou úpravou. Druhostupňový správny orgán zmenil tento výrok tak, že výšku pokuty ponechal, ako aj zákaz viesť motorové vozidlo po dobu 4 mesiacov, iba zmenil v jednom odseku právnu kvalifikáciu tak, že z ust. § 21 ods. 1 až 3 vtedy platného zákona č. 315/1996 Z. z. vynechal odsek 2 a rozšíril o ďalšiu právnu kvalifikáciu: o ust. § 3 ods. 2 písm. a/ cit. zákona. Zo žalobných dôvodov žalobcu teda vyplýva, že nebol zistený skutkový stav správne, súd sa s týmto nemôže stotožniť, lebo už na tejto dopravnej nehode, pokiaľ ide o ohrozujúci priestupok   žalobcu   nič   nie   je   možné   zmeniť   ani   doplniť,   vzhľadom   na   to,   že   znalecké posudky   potvrdili   spoluúčasť   na   dopravnej   nehode   a   preto   právna   kvalifikácia,   ako   aj sankcia za porušenie cestnej premávky bola žalobcovi uložená v súlade s platnou právnou úpravou,   špecifikovanou   v   napadnutom   rozhodnutí,   ako   aj   v   rozhodnutiach   správneho orgánu druhého stupňa.

Žalobca neupresnil, aká dokumentácia chýba v administratívnom spise, oproti jeho kópiám a aký vplyv by to malo na hodnotenie priestupku žalobcu, túto námietku nie je možné vyhodnotiť.

Riešenie priestupku druhého vodiča, na techniku jazdy ktorého žalobca poukazuje v odvolaní ako aj v žalobe, súd v tomto konaní nie je oprávnený riešiť, pretože uvedené nie je   predmetom   tohto   konania.   Obdobne,   tvrdenia   o   manipulácii   s   výpoveďami   svedkov a listín, patrí do kompetencie PZ SR (inšpekčná služba), § 4 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Neobstoja ani tvrdenia žalobcu o manipulácií výpovedí svedkov, keďže sám svedok V. vo svojej výpovedi v posudku Ing. V. potvrdil, že pri otáčaní motorového vozidla žalobcu musel vodič idúci na hlavnej ceste brzdiť, čím je potvrdená aj podľa tohto svedka, že došlo k vytvoreniu náhlej prekážky. Naviac potvrdil, že videl prichádzať vozidlo od B. a zároveň aj videl otáčanie sa do protismeru žalobcu, čo vyhodnotil, že to nemohlo dopadnúť dobre. Vzhľadom na túto hlavnú cestu, ktorá bola v tom čase bez ďalších prekážok na ceste, mohol aj   žalobca   vidieť   prichádzajúce   auto   /Honda   Civic/   na   hlavnej   ceste,   nemohol   však odhadnúť jeho rýchlosť, preto nemal ísť do otáčacieho manévru.

Ďalšie žalobné námietky, prečo súd vychádzal len z jedného posudku /ŽU v Žiline, ďalej výška pokuty, ako aj videonahrávka TV Moldava/, k uvedenému súd poznamenáva, že všetky znalecké posudky súd považuje za kvalifikované, takmer rovnocenné závery v otázke viny žalobcu na dopravnej nehode, pričom videonahrávka TV Moldava nemá žiadny vplyv na prednehodový dej, pretože tento dôkaz je v plnej fotodokumentácii správneho orgánu a vznik dopravnej situácie by nevyriešil, preto správny orgán na túto námietku nemohol vziať zreteľ.

Výška pokuty bola správnym orgánom riadne odôvodnená, za uvedený priestupok sa podľa ust. § 22 ods. 2, v nadväznosti na ust. § 22 ods. 1 písm. j/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov sa ukladá pokuta do výšky 7.000,- Sk a zákaz činnosti   viesť   motorové   vozidlo   do   jedného   roka.   Vzhľadom   na   okolnosti   spáchaného priestupku správny orgán použil správnu úvahu, ktorá nevybočila z platnej právnej úpravy a dôvody boli špecifikované tak v prvostupňovom, ako aj v druhostupňovom rozhodnutí, pričom výška pokuty nebola v druhostupňovom správnom konaní zmenená, s prihliadnutím na závažnosť, spôsob a okolnosti spáchania priestupku.“

14. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku sp. zn. 7 So/1/2013   z   29.   januára   2014   právne   vyčerpávajúcim   a   ústavne   súladným spôsobom   zdôvodnil,   prečo   a   na   základe   akých   právnych   úvah   posúdil   a   zhodnotil sťažovateľovu   právnu   vec,   a v konečnom   dôsledku   tak   právoplatne   podporil   záver správnych orgánov, ktoré uznali sťažovateľa spoluzodpovedným za spôsobenie dopravnej nehody. Inými slovami, podľa názoru ústavného súdu krajský súd podrobne a jasne objasnil skutkový   a právny   základ   svojho   napadnutého   rozhodnutia   (aj   v   spojitosti   s   právnymi závermi vyslovenými okresným súdom v rozsudku sp. zn. 20 S 1/2004 z 8. februára 2013, pozn.). Z tohto pohľadu boli v plnej miere realizované v konaní pred všeobecnými súdmi sťažovateľom označené práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta.

15.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami účastníka konania.

16. Na podporu svojich záverov ústavný súd v závere dodáva, že súčasťou práva na spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces   zahŕňa aj právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   konania   považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

17.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný, vrátane konania o odvolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať   povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

18. Ústavný súd teda uzatvára, že nie je možné považovať právne závery krajského súdu vyslovené v jeho rozsudku sp. zn. 7 So/1/2013 z 29. januára 2014 za arbitrárne alebo zjavne   neopodstatnené,   v   dôsledku   čoho   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   označeného   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o   ďalších procesných   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014