znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 264/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., CSc., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   práva a spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   II   č. k. 13   C   20/1999-376   z 10.   decembra   2009, rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č. k. 2 Co   77/2010-415   z 1.   februára   2012,   ako   aj   jeho uznesením č. k. 2 Co 77/2010-418 z 15. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   I.   R.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. P. M., CSc., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   13   C   20/1999-376 z 10. decembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 77/2010-415 z 1. februára 2012, ako aj jeho uznesením č. k. 2 Co 77/2010-418 z 15. februára 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   napadnutým   rozsudkom č. k. 13 C 20/1999-376 z 10. decembra 2012 uložil povinnosť spoločnosti V., a. s., Ž. (ďalej len   „odporkyňa“),   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   19 916,35   €   s príslušenstvom   z titulu autorskej odmeny za používanie diela, ako aj náhradu trov konania. Vo zvyšku okresný súd návrh   sťažovateľa   zamietol.   V treťom   výroku   rozsudku   okresný   súd   uložil   odporkyni zaplatiť náhradu trov konania štátu.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ 5. februára 2010 odvolanie, o ktorom   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   Co   77/2010-415   z 1.   februára   2012,   ktorý nadobudol   právoplatnosť 22.   februára   2012,   rozhodol   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu potvrdil.

Ďalším rozhodnutím (uznesením) č. k. 2 Co 77/2010-418 z 15. februára 2012 krajský súd sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia oboch všeobecných súdov sú „protizákonné“, pretože „nepriznali mu úroky z omeškania na čas od 30. apríla 1994 do 25. januára 2009“ a rozhodli len „čiastočne nahradiť trovy súdneho konania sťažovateľovi - navrhovateľovi súdneho   konania.   Súdy   nepriznali   trovy   zastupovania   advokátom“,   čo   považuje za protiprávne. Tvrdenie   o protizákonnosti   napádaných   rozhodnutí   odôvodnil   poukazom na ustanovenie § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov   a na   ustanovenie   §   3   ods.   1   nariadenia   vlády   č.   87/1995   Z.   z.,   ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol,   že „Týmto   protizákonným   rozhodnutím   tak prvostupňového   súdu   ako   aj   druhostupňového   súdu   tieto   neposkytli   právnu   ochranu vlastníckemu právu sťažovateľa - navrhovateľa súdneho konania a rozhodli proti všeobecne záväzným právnym predpisom Slovenskej republiky.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd„a)   rozhodol,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   z 10.   decembra   2010 [správne   má   byť   z 10   decembra   2009,   pozn.]   sp.   zn.   13   C   20/1999-376   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 1. februára 2012 sp. zn. 2 Co 77/2010-415 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa, a to právo vlastniť majetok a užívať majetok a právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne rozhodnutie veci,

b)   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   z 1.   februára   2012   sp.   zn. 2 Co 77/2010-415   a uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   z 15.   februára   2012   sp.   zn. 2 Co 77/2010-418 vo výroku o úrokoch z meškania a o náhradách trov súdneho konania a v rozsahu   zrušenia   rozsudku   a uznesenia   vracia   vec   Krajskému   súdu   v Bratislave na ďalšie konanie,

c)   priznal   sťažovateľovi...   úplnú   náhradu   trov   konania   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky.“.

Napriek   chýbajúcemu   presnému   neoznačeniu   konkrétnych   článkov   ústavy,   listiny a dohovoru v petite sťažnosti [pozri bod a)] ústavný súd z textu sťažnosti bez akýchkoľvek pochybností vyvodil, že sťažovateľ sa sťažnosťou domáha ochrany práv tak, ako sú uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

Z obsahu sťažnosti vyplynula aj skutočnosť, že proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 21. marca 2012 dovolanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva...

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny), základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6   ods.   1   dohovoru)   a práva   na   ochranu   majetku   (čl.   1   dodatkového   protokolu) rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   13   C   20/1999-376   z 10.   decembra   2009   a rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   2   Co   77/2010-415   z 1.   februára   2012,   ako   aj   jeho   uznesením č. k. 2 Co 77/2010-418 z 15. februára 2012.

1.   Pokiaľ   ide   o namietané porušenie   sťažovateľom   označených   práv   napadnutým rozhodnutím   okresného   súdu,   ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   právomoc ústavného   súdu   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity   (čl.   127   ods.   1   ústavy   in   fine: „...ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd“). Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   pred   iným   orgánom   verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie   (mutatis   mutandis   napr.   I.   ÚS   103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Zásada   subsidiarity   je   okrem   iného   aj   odrazom   princípu   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh,   sťažovateľ   rozsudok   okresného   súdu č. k. 13 C 20/1999-376 z 10. decembra 2009 napadol odvolaním, ktoré podal 5. februára 2010. Vecne a miestne príslušným súdom na rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu bol krajský súd a bolo plne v jeho právomoci poskytnúť ochranu právam sťažovateľa v rámci rozhodovania o jeho odvolaní, a to   v prípade   zistenia   akéhokoľvek   zásahu   do   nich.   Sťažovateľ   sa   totiž   má   domáhať ochrany svojich práv podaním opravného prostriedku. Ústavný súd uplatňujúc už uvedený princíp   subsidiarity   dospel   k   záveru,   že   nemá   dostatok   právomoci   na   rozhodovanie o namietanom porušení práv sťažovateľa rozhodnutím okresného súdu. Táto skutočnosť je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.1   Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 77/2010-415 z 1. februára 2012   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pre   konanie   o tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   je rozhodujúcou   skutočnosť,   že   zo   strany   sťažovateľa   bolo   21.   marca   2012   podané   proti právoplatnému   druhostupňovému   rozhodnutiu   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný prostriedok, t. j. predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (24. apríl 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy vytvoril   stav,   keď   by o jeho veci   mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd], čo v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k   vydaniu   dvoch   rozhodnutí   v   tej   istej   veci,   ktorých   závery   by   navzájom   nemuseli korešpondovať.   Vzhľadom   na   to,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (obdobne I. ÚS 192/2012).

Ústavný   súd sa   v   ostatnom   období   aj pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo   by   to   viesť   k   predĺženiu   konania   o   sťažnosti   a   navádzalo   by   to   potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v danom prípade sťažovateľ, t. j. na paralelné podávanie sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd sťažnosťou v tejto časti meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2.2   Sťažovateľ v bode b) petitu sťažnosti požadoval zrušiť aj uznesenie krajského súdu   z 15.   februára   2012,   ktorým   mu   krajský   súd   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho konania.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ,   súc   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom, síce v petite sťažnosti žiadal zrušiť okrem rozsudku krajského súdu z 1. februára 2012 aj jeho uznesenie z 15. februára 2012, avšak nenavrhol vo vzťahu k tomuto uzneseniu vysloviť   porušenie   jeho   základných   práv   alebo   slobôd,   čo   je   elementárnou   ústavnou podmienkou pre rozhodnutie ústavného súdu o zrušení uznesenia krajského súdu (čl. 127 ods. 2 ústavy).

Avšak ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu zaoberal sa z hľadiska možného poskytnutia ochrany sťažovateľovým právam aj touto časťou jeho sťažnosti tak, akoby   namietal   (požadoval   vysloviť)   porušenie   jeho   základných   práv   aj   uznesením č. k. 2 Co   77/2010-418   z 15.   februára   2012.   Ústavný   súd   tak   urobil   aj   s prihliadnutím na nemožnosť napadnutia tohto rozhodnutia všeobecného súdu samostatným mimoriadnym opravným   prostriedkom,   aj   keď   nemožno   absolútne   vylúčiť,   že   označené   rozhodnutie krajského súdu bude v konečnom dôsledku dotknuté konaním a rozhodnutím o podanom dovolaní proti rozsudku z 1. februára 2012.

V prvom rade je potrebné konštatovať, že sťažovateľ sťažnosť vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu žiadnym   osobitným   spôsobom   neodôvodnil.   Ústavný   súd   preto   pristúpil k preskúmaniu   tohto   uznesenia   v zmysle   svojej   doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorej   jeho úlohou   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako   ústavné   zákony,   a   preto   musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia   alebo omyly   v   posudzovaní   obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský   súd   v napadnutom   uznesením   stručne   avšak jasne a presvedčivo   uviedol, prečo trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi v druhostupňovom konaní nepriznal. Bolo to z dôvodu,   že „v   odvolacom   konaní   úspešný   navrhovateľ,   zastúpený   advokátom   trovy konania v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil“.

Tento záver odvolací súd oprel o konkrétne zákonné ustanovenie, ktoré v odôvodnení uznesenia   citoval   (§   151   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Postup   a rozhodnutie krajského súdu nemožno hodnotiť inak, ako ústavne súladné, pretože výklad a aplikácia ustanovení procesno-právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo, nebolo v rozpore s jeho znením. Z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho záverov a rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označeného ustanovenia.

V   každom   prípade   rozhodnutie   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   v   danom   prípade   druhostupňový   súd   neporušil základné práva sťažovateľa nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich   účel   a význam. Podľa   názoru   ústavného súdu   právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 77/2010-418 z 15. februára 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1   ústavy   a čl.   11   ods.   1   listiny   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu z 15. februára 2012 je potrebné uviesť, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a   práva zaručeného   v   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Preto   je   sťažnosť   aj   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o jeho ďalších   návrhoch   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012