znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 264/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   C   14/01   a jeho rozsudkom zo 6. júna 2006, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 44/06 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 46/2011 a jeho uznesením zo 14. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných a ľudských práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 46/2011 a jeho uznesením zo 14. apríla 2011 (pozri petit sťažnosti v bode 6).

2.   Z obsahu   sťažnosti   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   neústavnosť   postupu a konečných rozhodnutí v zásade všetkých v jeho občianskoprávnej veci konajúcich súdov, t. j. Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 14/01 a jeho rozsudkom zo 6. júna 2006, Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 44/06 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2007 a najvyššieho súdu rozhodujúceho o jeho dovolaní doručenom okresnému súdu 4. júna 2007 („Najvyšší súd..., ktorý v tejto kauze pod č. k. 1 C 14/01 v záverečnej fáze v konaní...; konečné uznesenie najvyššieho súdu... ako svedectvo hlavne o tom, že systém opravných prostriedkov proti ničotným a totálne nezákonným a neústavným rozsudkom u nás je úplne neefektívny a celkom nanič!... a krajského súdu..., ako aj nimi vedno s najvyšším súdom... absolútne nezvládnuté dokazovanie!“, pozri tiež bod 4).

3.   Podľa   aktuálnej   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   podlieha   ústavnému prieskumu   v prípade   namietania   neústavnosti   rozhodovania   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho   súdu   aj   rozhodovanie   všeobecných   súdov   predchádzajúce   dovolaciemu konaniu, pokiaľ sťažovateľ namieta tiež postup a rozhodnutia týchto súdov.

4. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Ešte svojou pôvodnou žalobou u bardejovského súdu, zo dňa 6. 1. 2001 som sa domáhal svojho zákonného a ústavného práva na ochranu osobnosti na tom základe, že ma neskorší odporca v spore O. v B. neprávom verejne očierňovalo z toho, že som neplatičom nájomného. Darmo som sa na súde bránil tým, že ním vykazovaná pohľadávka voči mne je fiktívna   a   teda   nepravdivá,   všeobecné   súdy   to   ľahkomyseľne   prehliadali   a   moje   pádne argumenty bagatelizovali až natoľko, že tento súdny spor som pred nimi suverénne prehral! Stalo sa to vyššie uvedeným rozsudkom prvostupňového súdu, zo dňa 6. VI. 2006, ktorý bol právoplatne potvrdený odvolacím prešovským sudom dňa 19. IV. 07, bez následnej možnosti tieto napadnúť riadnym a plnohodnotným dovolaním priamo na Najvyššom súde SR. Takto mi nezostalo nič iné, len teoretická možnosť vsadením na dovolanie pre vady konania podľa §-u 237 OSP a s hlavným dôrazom na to, že nebolo tu súdmi nižších stupňov zvládnuté dokazovanie v zmysle jeho ustálenej judikatúry.“

5. Sťažovateľ tvrdí („dovolím si tvrdiť“), „že pokiaľ moje základné a ľudské právo nebolo   porušené   v   ničom,   tak   podľa   mňa   určite   v   Dohovore   v   tom,   že   pokiaľ   ja argumentujem na súde dôkazom, ktorý je pre rozhodnutie vo veci samej tak dôležitý že nie ho možné spochybniť, je súd povinný mi na neho dať špecifickú odpoveď, ale to sa nestalo lebo ho súdy bagatelizovali. Preto ja sa pýtam aj nášho ústavného súdu, že ako môže súd uznať odporcovú pohľadávku voči mne zo zmluvy, o ktorej som ja nemal vedomie, na súde som sa od nej dištancoval, lebo som ju ani nepodpísal, ale podľa súdov je platná.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR v kontexte s jej čl. 1 a 12, ako aj ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13, nezákonným a neústavným postupom a záverom Najvyššieho súdu SR v konaní o sťažovateľovom dovolaní, zo dňa 4. VI. 2007, u kauzy vedenej na Okresnom sude v Bardejove pod č. k. 1 C 14/01, porušené boli

2./   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   33   tis.   EUR /slovom tridsaťtritisíceur/...

3./ Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania...“

7. Sťažovateľ k sťažnosti ako dôkazný materiál predložil:

- rozhodnutia S. z 9. decembra 2010 o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľa (č. 4309047330) a jeho manželky (č. 4751027300),

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 46/2011 zo 14. apríla 2011.

II.

8. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 C 14/2001, z ktorého zistil, že sťažovateľ žalobou „Na   ochranu   osobnosti   s návrhom   na   predbežné   opatrenie“ podanou   okresnému   súdu 9. januára   2001   požadoval   na   žalovanom   O.   B.   (ďalej   len   „žalovaný“) „zdržať   sa akéhokoľvek zverejňovania údajov o platení nájomného žalobcom“, ako aj „svoje tvrdenia o nedoplatkoch   na   nájomnom   vo   vzťahu   k žalobcovi   odvolať,   a pritom   sa   mu   aj ospravedlniť“. Žiadal tiež „náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“ v sume 200 000 Sk. Okresný súd uznesením zo 7. marca 2001 potvrdeným uznesením krajského súdu z 31. mája 2001   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal.   O totožnom   návrhu sťažovateľa   okresný   súd   rozhodol   uznesením   z 25. apríla   2002,   potvrdeným   uznesením krajského súdu z 28. júna 2002, ktorým sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov   opätovne   nepriznal.   Okresný   súd   uznesením   z 13.   septembra   2002   konanie týkajúce   sa   časti   žaloby   o nariadenie   predbežného   opatrenia   zastavil.   Toto   rozhodnutie potvrdil krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 581/02 z 31. decembra 2002. Najvyšší súd konanie   o dovolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 31. decembra   2002 uznesením sp. zn. 5 Cdo 125/03 z 30. októbra 2003 zastavil. Na pojednávaní konanom 30. marca 2004 za neospravedlnenej neúčasti sťažovateľa (predvolanie prevzal 10. februára 2004)   okresný   súd   rozsudkom   sťažovateľovu   žalobu   zamietol.   Listom   doručeným okresnému súdu 29. marca 2004 (teda jeden deň pred rozhodnutím rozsudkom) sťažovateľ „bezpodmienečne žiadal súd, aby dal do súdneho spisu založiť všetky rozhodnutia, resp. vzájomné   dohody,   ktorými   bol   určovaný   predpis   na   nájomnom   a za   služby   spojené s užívaním bytu odo dňa 1. XI. 1991 až do dňa vykázania tzv. nedoplatku na nájomnom“. Proti rozsudku podal 10. mája 2004 sťažovateľ odvolanie, o ktorom (po predchádzajúcom vrátení veci okresnému súdu na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov) rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 41/05 z 10. novembra 2005 tak, že zrušil   napadnutý rozsudok   a vec vrátil okresnému súdu   na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že „v preskúmavanej veci je konanie pred súdom prvého stupňa   postihnuté   vadou   uvedenou   v ust.   §   212   ods.   3   O. s.   p.   spočívajúcou   v odňatí možnosti odvolateľa konať pred súdom. Odňatím možnosti pred súdom sa rozumie postup súdu,   ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu   tých procesných práv,   ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom... Z obsahu spisu totiž odvolací súd zistil, že žalobca v písomnom podaní, ktoré doručil súdu 29. 3. 2004 navrhol vykonanie dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Z úradného záznamu na tom istom podaní vyplýva, že písomnosť žalobcu bola do spisu predložená až po skončení pojednávania dňa 30. 3. 2004, na ktorom súd rozhodol vo veci samej.

Tým, že súd prvého stupňa neumožnil žalobcovi navrhovať dôkazy, odňal mu svojím postupom možnosť konať pred súdom. Zároveň nerešpektoval ani jeho základné právo na spravodlivý súdny proces chránené v čl. 46 až 50 Ústavy SR.“.

9. Po doplnenom dokazovaní (žalovaný predložil listinné dôkazy: fotokópie výkazu platieb za obdobie 1. január 1997 – 31. december 2004 a fotokópie platných výmerov od 1. októbra 1997 do 1. októbra 2001) okresný súd na pojednávaní konanom 6. júna 2006 za ospravedlnenej   neúčasti   sťažovateľa   (zdravotné   dôvody),   ktorý   súčasne   predložil   listom z 5. júna   2006 „stručné   a predbežné   vyjadrenie   sa   k veci   samej“,   sťažovateľov   návrh zamietol. V odvolaní zo 14. júna 2006 proti prvostupňovému rozsudku (zo 6. júna 2006) sťažovateľ v podstatnom (nosné body argumentácie) uviedol: „1./ Opakovane tvrdím a zdôrazňujem, že žiadny dlh voči 0. B. v inkriminovanom období som nemal   a   ani   ho ako   fiktívny tak,   ako   ho   vykázala   žalovaná   strana,   som ho nikdy neuznávali. 2./ Dodnes neviem, že ako som bol povinný podľa súdu pred ním preukázať skutočnosť, že moja manželka túto situáciu psychicky nezvládla a podľahla nátlaku a vyhrážkam družstva z deložácie. Čím sa to dá naozaj preukázať, keď súd mojím slovám neverí?! Mám to ísť odprisahať priamo na Kríž?! 3./ Znovu opakujem, ako už x-krát, že výkazy platieb a platobné výmery bytového družstva samotné osebe nie sú žiadnymi dôkazmi, pokiaľ nevychádzajú z reality a nie sú právne podložené ! Veď ako môže pre mňa platiť platobný výmer, ktorý je vystavený výlučne na moje meno a ja o ňom nič neviem lebo mi nebol ani doručený alebo ma právne k niečomu zaväzovať nájomná zmluva, ktorá je síce vystavená len na moje meno, ale nikdy som k nej osobne   nepristúpil   a   na   znak   súhlasu   s   jej   obsahom   som   ju   nikdy   vlastnoručne nepodpísal?!...   nalieham   na   súd,   aby   dôsledne   vychádzal   z mojej   hĺbkovej   analýzy vyúčtovania nájomného od 1. IX. 1991 a ktorú som dal založiť do súdneho spisu k č. k. 7 C 240/00?!... 4./ Je naprosto mylný názor bardejovského súdu, že na takúto vec nie je potrebná zhoda obidvoch nás manželov a že tu stačil iba prejav osobnej vôle mojej manželky, ktorá nikdy nebola ani členkou O., keď navyše platobné výmery, ako právne akty jednostranné, ktoré nemajú žiadnu oporu v žiadnom zákone, ale aj nájomné zmluvy, boli vystavené výlučne na moje   meno!   Tvrdím,   že   v žiadnom   prípade   tu   neide   o celkom   obvyklú   a bežnú   vec,   ale o mimoriadnu   záležitosť   s osobitnou   dôležitosťou   so   závažným   negatívnym   dosahom, z ktorej nemôžem byť ako legitímny účastník nikým a teda ani súdom legálne vylúčený!!! Veď moja manželka nemôže za mňa napr. ani z pošty vybrať môj dôchodok, pokiaľ nedám jej na to písomný súhlas, napriek tomu, že tento finančný príjem je spoločným príjmom do našej rodiny! Tak že tu je rozhodujúce, či moja manželka zaplatila fiktívny dlh, o ktorom navyše ani nevedela, a to aj za mňa, s ktorým som ja od úplného začiatku vôbec a nikdy nesúhlasil!!!

Vzhľadom k tomu... rozsudok... navrhujem... zrušiť alebo odvolacím súdom môjmu návrhu v celom rozsahu vyhovieť a v krajnom prípade pripustiť dovolanie.“

10.   Krajský   súd   na   pojednávaní   konanom   19.   apríla   2007   za   neprítomnosti sťažovateľa   (ktorý   listom   z 15.   apríla   2007   oznámil   svoju „neúčasť   na   pojednávaní“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 44/06 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. júna 2006. Proti rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   4.   júna   2007   dovolanie,   ktoré   podaním   zo 7. februára   2011   doplnila   ustanovená   mu   právna   zástupkyňa   a tiež   sťažovateľ   listom z 21. februára   2011.   Dôvodom   dovolania   malo   byť   sťažovateľovo   (resp.   jeho   právnej zástupkyne) tvrdenie, že „rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“, ktoré sťažovateľ „vidí... v tom, že súd nevykonal hodnotenie dôkazov... sa vôbec nezaoberal vypracovanou hĺbkovou analýzou navrhovateľa, podľa ktorej odporcovi nevznikol   žiadny   nedoplatok   na   nájom   a na   službách   spojených   s užívaním   bytu...   išlo o umele   vykonštruovanú   pohľadávku...“. Sťažovateľ   ďalej   argumentoval,   že „Ak... v základom   alebo   odvolacom   konaní   navrhol   vykonanie   ďalších   významných   dôkazov, rozhodných pre správne posúdenie veci, avšak súd podľa svojej voľnej úvahy pre vopred zaujatý   nesprávny   právny   názor   nevykonal   /§-120,   ods.   1/   OSP   a   tak   z hľadiska objektívneho   práva   následne   rozhodol   na   neúplnom   skutkovom   základe   a   ešte   aj s konštatovaním,   že   účastník   neuniesol   vecné   bremeno   a   teda   dôkazné   /§-120,   ods.   1/; § 153,   ods.   1/;   §-212   OSP/,   taký   nesprávny myšlienkový postup   sudu zakladá   dovolací dôvod   podľa   §-u   237,   písm.   f/   OSP,   ktorý   je   prípustný   voči   každému   rozhodnutiu odvolacieho sudu - teda v danom prípade som presvedčený, že aj proti prešovskému sp. zn. 8   Co   44/06   z 19  .   IV.   07   v spojení   s prvostupňovým   zo   dňa   6.   VI.   06.“. Najvyšší   súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 46/2011 zo 14. apríla 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie do dovolanie prípustné“.

III.

11. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 12 ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   v spojení   s čl.   13   dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 C 14/01 zo 6. júna 2006, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 44/06 z 19. apríla 2007 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 46/2011 zo 14. apríla 2011.

13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14.   Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

15.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

III.A

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom okresného súdu

16. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti a súdneho spisu sp. zn. 1 C 14/2001 vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 C 14/2001 zo 6. júna 2006 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu.

III.B K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu

17. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha tiež vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 12 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 46/2011 zo 14. apríla 2011, ktorým dovolanie   sťažovateľa   zo   7.   februára   2011   odmietol   podľa   §   243b   ods.   5   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 8 Co 44/96 z 19. apríla 2007.

III.B.1

K namietanému porušeniu čl. 46 ústavy a čl. 1 dohovoru

18. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

19.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   práva   na   spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania zásadne   nemôže   bez ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu,   prípadne   štádia   civilného   procesu   (IV.   ÚS   252/04,   IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

20.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

21. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli naplnené.

22. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj v   podanom   dovolaní   a   ktorými   sa   dovolací   súd   zaoberal   pri   jeho   prerokúvaní   [napr. nedostatočne   zistený   skutkový   stav;   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   tiež   nesprávna interpretácia a aplikácia ustanovení § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 a § 212 OSP ústiaca do dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP]. Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je prípustný, a preto ho odmietol.

23. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie   dovolacieho   konania, patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

24.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú   ustanovenia § 236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 46/2011 zo 14. apríla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení výsledkov   konania   prvostupňového   súdu,   odvolacieho   súdu,   ako   aj   sťažovateľovej dovolacej argumentácie v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.)   zastúpený advokátkou (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého stupňa vo   výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý napadol žalobca dovolaním, nevykazuje- znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., preto prípustnosť jeho dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O. s. p... Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených vád ako dôvodu, ktorý zakladá   prípustnosť   dovolania,   nie   je   významný   subjektívny   názor   účastníka,   ale   len zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobca namieta, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.   Dôvodom,   ktorý   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia,   je procesne   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi odníme   možnosť   realizovať   procesné   oprávnenia   priznané   mu   v   konaní   za   účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

V   sporovom   konaní   platí   dispozičná   a   prejednacia   zásada.   Účastníci   sú   v   ňom povinní   opísať   všetky   rozhodujúce   skutočnosti   a   na   ich   preukázanie   označiť   dôkazné prostriedky. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania (viď R 37/1993 a R 125/1999). Súd nevykoná dôkazy, ktoré   nie   sú   pre   posúdenie   veci   relevantné   a   nemôžu   smerovať   k   zisteniu   skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Žalobca pri   tvrdení odňatia možnosti   konať pred   súdom poukázal   (bez bližšieho odôvodnenia) na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1997. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky po zohľadnení individuálnych okolností predmetnej veci dospel k záveru, že došlo k odňatiu možnosti pred súdom konať, pokiaľ bol účastník konania pre nesprávny právny názor   súdu   ohľadne   podstatnej   skutočnosti,   dôležitej   pre   posúdenie   veci,   vylúčený z realizácie svojich procesných práv. Dovolací súd upozorňuje, že vo veci, ktorej sa týkalo rozhodnutie uvedené žalobcom, išlo o odlišnú skutkovú a právnu stránku veci - závery, ku ktorým tu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky, nemožno aplikovať na prejednávanú vec už len z toho dôvodu, že v preskúmavanej veci nič nenasvedčuje tomu, že by sa súdy riadili nesprávnymi právnym názormi a v dôsledku toho nevykonali dôkaz spôsobilý zvrátiť výsledok   sporu.   Pre   účely   daného   dovolacieho   konania   treba   preto   zopakovať,   že povinnosťou súdov v tomto prípade nebolo vykonať všetky dôkazy navrhnuté žalobcom. Pokiaľ teda súdy nevyhoveli jeho návrhu na vykonanie dokazovania, neodňali mu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Ak   súdy   prípadne   rozhodli   bez   úplných   skutkových   zistení   alebo   tieto   zistenia nesprávne   posúdili   (dovolací   súd   vec   z   týchto   hľadísk   neposudzoval),   neodňali   tým žalobcovi možnosť pred súdom konať. Na tvrdené nesprávnosti by dovolací súd mohol vziať zreteľ, len ak by dovolanie bolo prípustné (o tento prípad ale v danej veci nešlo). Pokiaľ dovolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že judikatúrou (viď R 111/1998) je nepreskúmateľnosť považovaná za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolateľ   napokon   namieta,   že   napadnuté   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom právnom posúdení veci.   Nesprávne právne posúdenie veci je vo všeobecnosti prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), ktorý však možno úspešne uplatniť iba v procesne   prípustnom   dovolaní.   Samo   nesprávne   právne   posúdenie   veci   nezakladá   ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Keďže   prípustnosť   dovolania   žalobcu   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku,   dovolací   súd   odmietol   tento   jeho   mimoriadny   opravný prostriedok podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So   zreteľom   na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

26.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 46/2011   zo   14.   apríla   2011   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových   a   právnych   záverov   a   nejde   o   arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

27. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní sp. zn. 8 Co 44/06 a jeho rozsudkom z 19. apríla 2007, ktorým o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 C 14/2001 zo 6. júna 2006 rozhodol tak, že „potvrdzuje rozsudok“.

29. Krajský súd v úvode namietaného rozsudku najskôr podrobne opísal skutkový a právny   stav,   z   ktorého   vychádzal   okresný   súd,   oboznámil   odvolaciu   argumentáciu sťažovateľa   a   stanovisko   žalovaného   k   nej.   Svoje   faktické   (skutkové)   a   právne   závery formuloval takto:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov   konania   nepriznal.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   po   vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého v občasníku O. bol odporcom zverejnený zoznam neplatičov nájomného ku dňu 31.   10.   2000,   v ktorom zozname bol uvedený aj navrhovateľ s dlhom vo výške 40.549,43 Sk. Podľa tvrdenia navrhovateľa dlh na nájomnom je   iba fiktívny,   pričom v skutočnosti   k uvedenému   obdobiu mal   na nájomnom   dokonca preplatok. Na preukázanie svojich tvrdení však dôkazy nepredložil.

Ďalej,   tvrdil,   že   odporca   opakovane   a   vlastne   sústavne   pred   širšou   verejnosťou vyhlasuje o jeho osobe nepravdivé a degradujúce údaje; ktorými znevažuje jeho osobu, česť,   povesť,   meno   a   dôstojnosť v spoločnosti.   Z   predložených   listinných dôkazov   a   to príjmových pokladničných dokladov č. 1011 zo dňa 6. 4. 2001 o úhrade sumy vo výške 2.800,- Sk, č. 1049 zo dňa 11. 4. 2001 o úhrade sumy vo výške 30.000,- Sk a č. 1124 zo dňa 23.   4.   2001   o   úhrade   sumy   v   sume   10.000,-   Sk   zo   strany   navrhovateľa   mal   súd   za preukázané, že k uvedenému dňu dlh skutočne existoval a po jeho zverejnení zo strany navrhovateľa aj došlo k úhrade. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej konštatoval, že ak navrhovateľ v návrhu tvrdí, že výška nedoplatku voči nemu nezodpovedá realite, tak na preukázanie svojho tvrdenia dôkaz nepredložil, ani sa nevyjadril k reálnej výške nedoplatku na nájomnom. Ďalej súd prvého stupňa konštatoval,   že za bežnú vec týkajúcu sa spoločných vecí manželov považuje aj vyberanie a platenie nájomného a teda nie je rozhodujúce, či dlžné nájomné uhradil samotný navrhovateľ alebo jeho manželka. Súd prvého stupňa uzavrel, že zverejnený údaj bol pravdivý, odporca tým, že tento údaj zverejnil   sa   nedopustil   neoprávnených   zásahov   do   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľa, a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol...

Navrhovateľ proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie (pozri tiež bod 8, pozn.), v ktorom opakovane tvrdil a zdôraznil, že žiaden dlh voči O. v B. v rozhodnom období nemal, a ani ho ako fiktívny tak, ako ho vykonala žalovaná strana nikdy ho neuznával. Tvrdil, že je naprosto mylný názor súdu prvého stupňa, že na takúto vec nie je potrebná zhoda obidvoch manželov a že tu stačil iba prejav osobnej vôle manželky, ktorá nikdy nebola ani členkou O., keď navyše platobné výmery ako právne akty jednostranné, ktoré nemajú žiadnu oporu v žiadnom zákone ale aj nájomné zmluvy, boli vystavené výlučne na jeho meno. Mal za to, že v žiadnom prípade nejde o celkom obvyklú a bežnú vec ale o mimoriadnu záležitosť s osobitnou dôležitosťou so závažným negatívnym dosahom, z ktorej nemôže byť ako legitímnym účastník nikým ä teda ani súdom legálne vylúčený. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie alebo žiadal, aby odvolací súd jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Odporca   vo   vyjadrení   žiadal   odvolací   súd,   aby   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého stupňa.

Odvolací   súd   v   zmysle   zásad   uvedených   v   §   212   O.   s.   p.   preskúmal   napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Správne sú dôvody, ktoré v predmetnom napadnutom rozsudku uviedol súd prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré poukazuje. Ani v odvolaní navrhovateľ neuviedol, žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.

Navyše   odvolací   súd   poznamenáva,   že   ak   niektorý   z   manželov   počas   trvania bezpodielového spoluvlastníctva z prostriedkov, ktoré tvoria bezpodielové spoluvlastníctvo platí   celú   úhradu   za   užívanie   spoločného   bytu,   teda   nájomné,   obstaráva   tým   bežné záležitosti týkajúce sa spoločných vecí. Navrhovateľ ani v odvolaní nepoprel existenciu úhrady   nájomného   za   rozhodné   obdobie   jeho   manželkou   z   prostriedkov   patriacich   do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Základným predpokladom úspešnosti žalôb o ochranu osobnosti je skutočnosť, že ide o taký neoprávnený zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby.

Správne   súd   prvého   stupňa   rozhodol,   ak   po   zistení,   že   odporca   uviedol o navrhovateľovi pravdivý údaj, návrh na ochranu osobnosti v celom rozsahu zamietol. Odvolací   súd   preto   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.“

30.   Z   obsahu   sťažnosti   (k   nej   pripojených   písomností   a zistení   ústavného   súdu) vzťahujúceho   sa   na   túto   jej   časť   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s nedostatočne vykonaným dokazovaním a právnym názorom krajského (okresného súdu), teda   s   jeho   (ich)   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   v   jeho právnej   veci.   Sťažovateľ   predovšetkým   nesúhlasil   so   záverom   všeobecných   súdov   pri interpretácii a aplikácii § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 a § 212 OSP.

31.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nezistil,   že   by   napadnutý   postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 8 Co 44/06 z 19. apríla 2007 boli svojvoľné a že by zasahovali do práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

32. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (Občianskeho súdneho poriadku) je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.B.2

K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru

33. Sťažovateľ namietal aj porušenie práva na účinné právne prostriedky nápravy podľa čl. 13 dohovoru („Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností...“), ktoré malo byť spôsobené „v spojení s porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

34.   Vychádzajúc   z   posúdenia   obsahu   sťažnosti,   k   nej   pripojených   písomných dokumentov   a zistení   ústavného   súdu   (časť   II   odôvodnenia   rozhodnutia)   ústavný   súd konštatuje   zjavnú   neopodstatnenosť   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta porušenie čl. 13 dohovoru postupom v jeho právnej veci konajúcich všeobecných súdov, t. j. krajského súdu a najvyššieho súdu.

35.   Keďže   argumentácia   sťažovateľa   produkovaná   v   ním   podanom   dovolaní   je v zásade   totožná   s   argumentáciou   uvedenou   v   ústavnej   sťažnosti,   ústavný   súd   pri odôvodňovaní odmietnutia tejto časti sťažnosti poukazuje na svoje právne názory a závery, ktorými odmietol sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dovolacom konaní poukazujúc, že nezistil prípadný dôvod oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu, prípadne   ich   revidovať.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   najvyššieho   súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia   (a   aj   interpretácia)   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzného   predpisu (Občianskeho súdneho poriadku), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z obsahu súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 C 14/01 taktiež jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ v predmetnej právnej veci využil právnym poriadkom Slovenskej republiky umožnené mu riadne a mimoriadne opravné prostriedky (pozri bod 8), o ktorých všeobecné súdy riadne konali a tiež rozhodli. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru taktiež odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neopodstatnenosti.

III.B.3

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ústavy

36. Sťažovateľ namietal tiež porušenie čl. 1 a čl. 12 („v kontexte“ s čl. 46 ods. 1) ústavy   postupom   a rozhodnutiami   menovaných   všeobecných   súdov.   K namietanému porušeniu čl. 12 ústavy ústavný súd poznamenáva, že predmetné ustanovenia predstavujú všeobecné zásady uplatňovania základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy a nemožno ich posudzovať samostatne, bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla)   s konkrétnym   základným   právom   alebo   slobodou.   Keďže   ústavný   súd v posudzovanej   veci   nezistil   také   porušenie   označených   základných   práv,   ktoré   by odôvodňovalo   následné   uplatnenie   ústavnoprávnej   ochrany,   je   potrebné   konštatovať,   že postupom   najvyššieho   súdu   (a   ani   pred   ním   vo   veci   konajúcich   všeobecných   súdov) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 46/2011 a jeho uznesením zo 14. apríla 2011 nedošlo k porušeniu   uvedenej   právnej   normy.   Ustanovenia   čl.   1   ústavy   sú   zásadné   významové pravidlá pre výklad ústavy, resp. aj celého právneho poriadku Slovenskej republiky (ods. 1) a určujú základné zásady vzťahu Slovenskej republiky k medzinárodnému právu (ods. 2). V konkrétnom   posudzovanom   prípade   neexistuje   vzájomná   príčinná   súvislosť   medzi namietaným   postupom   menovaných   súdov   a porušením   ustanovení   označeného   článku ústavy.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

37.   K sťažovateľovmu   dovolávaniu   sa   aplikácie   názoru   ústavného   súdu vyplývajúceho z jeho rozhodnutia vo veci sp. zn. I. ÚS 26/94 ústavný súd poznamenáva, že predmetná vec sa týkala namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom (nekonaním o podnete sťažovateľa v lehote 8 mesiacov) Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, teda inej skutkovej a právnej veci, ako je predmet sťažovateľovej sťažnosti.

IV.

38. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011