znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 264/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť S. H., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 50 ods. 3, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 40/2009 zo 4. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Tov 1/2009 zo 6. mája 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 1. februára 2010 doručená sťažnosť S. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 40/2009 zo 4. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tov 1/2009 zo 6. mája 2009 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ku   skutkovému   stavu   v predmetnom   konaní v podstatnom uviedol: „Vojenský obvodový súd Prešov rozsudkom zo dňa 03. 12. 2008, sp. zn. 3 T 20/2007 uznal sťažovateľa za vinného zo zločinu prevádzačstva   podľa § 355 ods. 2   písm.   a)   Tr.   zákona,   tiež   zo   zločinu   marenia   spravodlivosti   podľa   § 344 ods. 1 písm. d)   Tr.   zákona   a uložil   mu   úhrnný   trest   odňatia   slobody   na   6   rokov   a 10 mesiacov, tiež peňažný trest vo výmere 10.000,- Sk.

Sťažovateľ mal skutok prevádzačstva spáchať tak, že dňa 10. 09. 2006 mal pomáhať pri nelegálnom prechode najmenej 5 nelegálnych migrantov moldavskej národnosti cez územie SR, pričom na základe jeho pokynu za odmenu 3.000,- Sk M. Ch. toho istého dňa v čase   okolo   21.00   hod   v blízkosti   obce   B.   naložil   do   osobného   motorového   vozidla  ... piatich   nelegálnych   migrantov   a za   doprovodu   sťažovateľa   vo   vozidle  ...   boli   migranti prevezení do M. na autobusovú zastávku, kde ich M. Ch. z vozidla vysadil a následne na pokyn sťažovateľa a nestotožnenej osoby sa v sprievode vozidiel sťažovateľa a V. P. vrátil do obce B. po ďalších migrantov, kde bol M. Ch. zadržaný hliadkou polície.

Druhého skutku marenia spravodlivosti sa mal sťažovateľ dopustiť tak, že v čase od 11.09.2006 do 09.10.2006 opakovane telefonoval a posielal SMS správy M. Ch. na dva mobilné   telefóny   evidované   na   jeho   manželku   M.   Ch.,   pričom   menovaného   viackrát navštívil v mieste trvalého bydliska v T., kde ho nabádal, aby v trestnej veci M. Ch. ako obvinený   vo   výpovediach   neuvádzal   jeho   meno   a osobu   menom   V.,   za   čo   mu   sľuboval zabezpečenie   úhrady   obhajcovi   a vrátenie   osobného   motorového   vozidla,   ktoré   vydal v uvedenej trestnej veci, tiež pri konfrontácii s M. Ch. dňa 16. 01. 2007 na OO PZ M. ho neverbálnym posunkom rukou nabádal, aby nevypovedal, na čo M. Ch. výpoveď odmietol a následne na parkovisku pred OO PZ M. znovu M. Ch. žiadal, aby vo svojich výpovediach jeho meno neuvádzal.“

3.   Proti   už   uvedenému   odsudzujúcemu   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podal sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   poukázal   na   údajný   rozpor   medzi   vykonanými   dôkazmi, žiadal vykonať nové dôkazy a po ich vykonaní oslobodiť ho spod obžaloby. Krajský súd rozsudkom nezmenil výrok o vine, zrušil však výrok o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho   výkonu   a odsúdil   sťažovateľa   na úhrnný   trest   odňatia   slobody   na 5 rokov.   Výrok o peňažnom treste zostal nezmenený.

4.   Sťažovateľ   25.   augusta   2009   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie. Podané dovolanie sťažovateľ opieral o ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku a dôvodil ho ďalej najmä tým, že „Odvolací súd tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy,   ktoré   obhajoba   riadne   zdôvodnila,   tak   porušil   právo   na   obhajobu   zásadným spôsobom, tiež bolo porušené právo na spravodlivý proces.“.

5. Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí dovolanie sťažovateľa uznesením odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že „Nie je možné sa stotožniť s názorom obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu zásadným spôsobom. Počas celého súdneho konania sa obvinený mohol vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré mu kládli za vinu a plne užívať procesných práv zaručených mu Trestným poriadkom. Nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným S. H. a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá jeho predstavám, nie je možné podriadiť pod uplatnený dôvod dovolania (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom).

  Dovolací súd taktiež zistil, že v predmetnom konaní boli vykonané všetky dôkazy zákonným spôsobom podľa § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. por. Skutočnosť, že odvolací súd nezistil, že by tvrdenia obhajoby vyplynuli z ňou predložených dokladov odôvodňujúcich doplnenie   dokazovania   a považoval   vykonanie   obhajobou   navrhovaných   dôkazov za nadbytočné, nemožno považovať za dovolací dôvod v znení ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.“.

6.   Sťažovateľ sa s rozhodnutím dovolacieho súdu nestotožňuje, podľa jeho názoru „... zdôvodnenie odmietnutia dovolania Najvyššieho súdu je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ale aj Dohovorom. Právo na obhajobu a právo na spravodlivý proces garantuje nielen ústava, ale aj Dohovor.“.

7.   Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   argumentuje: „Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery (ako v našom prípade) boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ústavný   súd   je   v súlade   so   všeobecnou   právomocou,   vyjadrenou   čl.   124   ústavy, súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc, spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie všeobecných súdov, avšak iba   z hľadiska,   či   je   alebo   nie   je   v súlade   s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými v ústave.

Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   v tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Napadnuté   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   a Krajského   súdu   v Trenčíne   nie   sú dostatočne   odôvodnené,   sú   arbitrárne,   s priamym   dopadom   na   porušenie   základných ľudských   práv   a slobôd.   Obidva   súdy   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nedali   náležitú odôvodnenú odpoveď na námietku sťažovateľa, že prečo nevykonali navrhované dôkazy.“

8. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   s tým,   aby   boli   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu a rozsudok   krajského   súdu   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   nové   konanie   a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň žiada priznanie náhrady trov konania.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

10.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.   Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

13. Podstatu   predloženej   sťažnosti   tvorí   tvrdenie   sťažovateľa,   že   k porušeniu označených   článkov   ústavy   a dohovoru   došlo   tým,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd v predmetnom   konaní   nedostatočne   odôvodnili   svoje   rozhodnutia   nevykonať   ním navrhované   dôkazy.   Sťažovateľ   zároveň   namieta   skutočnosť,   že   konajúce   súdy sa nevysporiadali   s jeho   argumentáciou   a vydali   rozhodnutia,   ktoré   podľa   jeho   názoru v samotnom výroku vykazujú vysoký stupeň arbitrárnosti.  

14. Ústavný súd sa prvotne zaoberal otázkou či odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   a   čiastočne   vrátane   tej,   ktorú   označil   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti, právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Všeobecný   súd   sa   musí   vysporiadať   s tými námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (na všetkých stupňoch vrátane dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (II. ÚS 44/03, II. ÚS 78/05).

15.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   v spojitosti   s odôvodnením   uznesenia najvyššieho súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval, z akého   dôvodu   a na   základe   akých   právnych   predpisov   bolo   vo   veci   rozhodnuté. Vychádzajúc z   uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu či najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

16. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj námietkou arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. K tomu   ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že   mu   neprislúcha   hodnotiť správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

17.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   a najvyšší   súd   pri   vyhodnotení námietok sťažovateľa týkajúcich sa nedostatkov dokazovania na prvostupňovom súde, ako aj   vlastným   postupom   dospeli   k   svojim   záverom   logickým   a   ústavne   konformným výkladom relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu.

18. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že skutočnosť, že konajúce súdy neakceptovali argumentáciu   sťažovateľa,   nemá   za   následok   porušenie   jeho   základných   práv. Právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

19.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   k namietanému   neúplnému   vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov dodáva, že z práva na obhajobu nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť   tieto   návrhy   predniesť.   Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy,   ktoré   strana   navrhne.   Prípustnosť   dôkazov   nie   je dohovorom   regulovaná   a   ide o otázku,   ktorú   upravuje   predovšetkým   vnútroštátne   právo.   Takisto   význam   dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38-39, § 91, podobne II. ÚS 25/07).

20.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05).   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokúvanej   veci,   preto   ústavný   súd   považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

21.   Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 50 ods. 3,   čl.   1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a čl.   144   ods.   1   ústavy len   z   dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami ústavy, ktoré mali byť porušené. Sťažovateľom označené právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv (mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na zrušenie uznesenia najvyššieho   súdu   a   rozsudku   krajského   súdu   a vrátení   veci   na   nové   konanie,   ako aj o náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010