znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 264/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009   predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jej   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II z 12. januára 2007 sp. zn. 7 C 54/03 v spojení s konaním   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   7.   augusta   2007 č. k. 6 Co 301/07-272 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a svojho práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) z 12. januára 2007 sp. zn. 7 C 54/03 v spojení s konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo7. augusta 2007 sp. zn. 6 Co 301/07.

Sťažovateľka   uviedla,   že   namietanou   nečinnosťou   a   uznesením   okresného   súdu z 12. januára 2007, v ktorom je v postavení žalovaného v 5. rade vo veci určenia vlastníctva a určenia neplatnosti právnych úkonov proti žalobcovi H... B., boli porušené jej označené základné a iné práva podľa ústavy a uvedených medzinárodných dohovorov.

Sťažovateľka poukázala na prieťahy v konaní svojou sťažnosťou zo 14. júla 2008 podanou predsedníčke okresného súdu. Okresný súd vybavil túto sťažnosť 24. júla 2008 odpoveďou   tak,   že   sťažnosť   pokladá   za   nedôvodnú.   Následne   sťažovateľka   podala na krajskom súde žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy podpredsedníčkou okresného súdu z 1. augusta 2008, ktorá bola odpoveďou krajského súdu z 28. augusta 2008 odmietnutá   ako   neopodstatnená.   Oba konajúce   súdy   nezistili   prieťahy   v   konaní sp.   zn. 7 C 54/03 a konštatovali neopodstatnenosť jej sťažnosti.

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal   nález, ktorým   vysloví,   že   označenými konaniami a rozhodnutiami bolo porušené jej základné právo garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   napadnuté   rozhodnutia   zruší,   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 478 000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a zaviaže okresný súd zaplatiť jej trovy konania v sume 200 Sk a trovy právneho zastúpenia jej advokátovi v sume 31 285,90 Sk na účet č... vedený v T., a. s., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.Právny zástupca sťažovateľky podaním z 22. mája 2009 oznámil ústavnému súdu, že sťažovateľka rozhodla o svojom zrušení bez likvidácie a o splynutí so spoločnosťou A., s. r. o., v dôsledku čoho sa jej právnym nástupcom stala spoločnosť R., s. r. o., B., IČO:..., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu B., Oddiel: Sro, Vložka č...

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 48 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľky,   ktorá   je   v   tomto   konaní   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, u ktorého   sa   predpokladá   znalosť   judikatúry   ústavného   súdu.   Preto   v   danom   prípade ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľky v rozsahu uvádzanom v petite tejto sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods.   2 ústavy   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   ustálenej   praxe   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú,   ak   „vzhľadom   na   skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom, ako aj postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov, a tým   ani   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“   (II.   ÚS   109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti   sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu   porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená.

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 54/03, ktorého celková dĺžka vo vzťahu k nej ako k odporkyni v 5. rade, ktorá pristúpila do konania 12. januára 2007, do podania sťažnosti doručenej ústavnému súdu 29. októbra 2008 nepresiahla 2 roky.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   hodnotením   efektívnosti   postupu   okresného   súdu a v súlade   so   svojou   predchádzajúcou   judikatúrou,   podľa   ktorej   „...   nie   každý   zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad.

Podľa   ústavného   súdu   nemožno   postup   okresného   súdu   bez   ďalšieho   považovať za také porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré   by   dosiahlo   ústavnoprávny   rozmer,   predovšetkým s prihliadnutím na ďalšie okolnosti tejto veci, keď okresný súd nebol vo veci absolútne nečinný,   ale v   rámci   urýchleného   vybavenia   veci   realizoval   procesné   úkony   a   plynulo pokračoval v konaní.

Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu je potrebné poukázať na   to,   že   v   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva   zaručeného   týmto   článkom   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01),   prípadne   návrhu   buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   upraveného v čl. 20   ods.   1   a   4   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   v   súlade   so   svojom   ustálenou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   označené   práva,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. V opačnom prípade by ústavný súd bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   toho, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné právne normy. Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj práve podľa čl. 1 dodatkového protokolu patrí do právomoci všeobecných súdov.

Preto   aj   túto   časť   sťažnosti   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, a to pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby   ústavný   súd   rozhodoval   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľky   (napr.   priznanie finančného   zadosťučinenia,   úhrada   trov   konania   alebo   zrušenie   napadnutého   uznesenia okresného súdu a krajského súdu).

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   nebráni   tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci v prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v   nej   dochádza k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009