znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 264/07-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 107/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. augusta 2007 doručená sťažnosť I.   B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 107/2007 z 25. apríla 2007.

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)   v súdnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   1240/2000   rozhodol   rozsudkom č. k. 18 C   1240/2000-80   z 13.   januára   2006   o neúčinnosti   darovacej   zmluvy na nehnuteľnosť   voči   žalobcovi   O.   P.   uzavretej   medzi   sťažovateľom   ako   obdarovaným a jeho matkou A. B. z titulu jej odporovania právnemu úkonu. Odporovateľnosť právnemu úkonu   darovacej   zmluvy   okresný   súd   v rozsudku   odôvodnil   nasledovnými   skutkovými a právnymi závermi:

1.   Považoval   za   preukázané,   že   žalobca   požičal   matke   sťažovateľa   v súvislosti s jej podnikaním 1. marca 2000 sumu 550 000 Sk, pričom matka sťažovateľa uzavretím darovacej   zmluvy   13.   apríla   1999   mala   úmysel   ukrátiť   uspokojenie   svojho   veriteľa, t. j. žalobcu, čo je splnením jednej podmienky na úspešné odporovanie právnemu úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka.

2. Považoval za preukázané, že sťažovateľ pri náležitej starostlivosti mohol poznať úmysel svojej matky darovacou zmluvou ukrátiť svojho veriteľa (žalobcu).

Okresný súd v odôvodnení rozsudku vzhľadom na to, že sťažovateľ býval v jednej domácnosti s matkou, neuveril jeho tvrdeniu, že nevedel nič o podnikateľských aktivitách svojej   matky.   Navyše,   tvrdenie   sťažovateľa   o tom,   že   nič   nevedel   o podnikateľských aktivitách svojej matky podľa názoru okresného súdu nezahŕňa to, že by nič nevedel o jej dlhoch.   Ďalej okresný súd poukázal na to,   že sťažovateľ ako blízka osoba proti svojej matke, neuniesol dôkazné bremeno pri vyvrátení predpokladu jeho vedomosti o   úmysle matky ukrátiť darovacou zmluvou svojho veriteľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že matka sťažovateľa bola v súvislosti so svojím dlhom žalobcovi vyšetrovaná orgánmi činnými v trestnom konaní, a tým sťažovateľ mohol nadobudnúť vedomosť o jej dlhoch.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu rozhodol krajský súd ako druhostupňový súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 107/2007 z 25. apríla 2007 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v odvolaní namietal, že nebola splnená prvá podmienka na vyslovenie neúčinnosti darovacej zmluvy, a to úmysel jeho matky ukrátiť žalobcu, keďže žalobca jej poskytol pôžičku až potom, ako došlo k uzavretiu darovacej zmluvy. Na uvedené tvrdenie sťažovateľa   reagoval   krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   tak,   že „bol   preto   urobený jednoznačný záver, že žalobca poskytol matke žalovaného pôžičku ešte v roku 1998, t. zn., že jej dlh v čase uzavretia darovacej zmluvy už existoval“.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   videl   sťažovateľ   v tom,   že   krajský   súd „vážne   pochybil,   keď   sa   žiadnym spôsobom nevysporiadal s okruhom námietok sťažovateľa voči rozsudku okresného súdu“.Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach, č. k. 5 Co 107/2007-127 z 25. apríla 2007 porušené bolo.

2. Zrušuje   sa   Rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach, č.   k.   5   Co   107/2007-127 z 25. apríla   2007   a Rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I, č.   k.   18   C   1240/2000-80 z 13. januára 2006 a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právnej zástupkyne trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 6.296,- Sk za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie zastúpenia, sťažnosť, dvakrát režijný paušál) do troch dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl.127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   konaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   („ďalej   len   zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným  ,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť   vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00). Inými slovami, ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako zjavne neopodstatnenú   (primerane II. ÚS 70/99).

Podstata   námietok   sťažovateľa   smeruje   do   sféry   prehodnocovania   dokazovania a jeho   námietok   pred   všeobecnými   súdmi   s cieľom   obnoviť   možnosť   preskúmania rozhodovania na okresnom alebo krajskom súde. Postup a následné rozhodnutie krajského súdu,   ktoré   sťažovateľ   označil   ako   zásah   do   jeho   uvedeného   ústavného   práva,   ktorého porušenie   namieta,   má   svoj   základ v skutkovom   zistení   a následne   v právnom   posúdení otázky,   či   boli   splnené   podmienky   na   vyslovenie   neúčinnosti   darovacej   zmluvy, t. j. či sťažovateľ   pri   náležitej   starostlivosti   mohol   poznať   úmysel   svojej   matky   ukrátiť darovacou zmluvou žalobcu ako svojho veriteľa. Sťažovateľ v obsahu sťažnosti poukazoval na údajnú logickú rozporuplnosť dôvodov rozsudku okresného súdu v tejto časti, ako aj na viaceré fakty (tvrdená nevedomosť sťažovateľa o dlhoch jeho matky proti veriteľovi, resp.   o jej   úmysle   darovaním   ukrátiť   veriteľa   v   čase   uzatvárania   darovacej   zmluvy; existencia vekovej hranice maloletého u sťažovateľa v čase podnikania jeho matky, pričom darovaciu zmluvu uzatváral vo veku osemnásť a pol roka, čo podľa tvrdenia sťažovateľa vylučuje automatický predpoklad jeho vedomosti o úmysle matky sťažovateľa ukracovať svojich veriteľov len na základe faktu, že žil s matkou v spoločnej domácnosti). Vzhľadom na   sťažovateľovu   argumentáciu   o údajných   dôvodoch   porušenia   práva   na   spravodlivý a zákonný proces treba potrebné poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu, ktorá ustanovuje, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti,   keď to vyžadujú   záujmy   maloletých   alebo   ochrana   súkromného   života   účastníkov   alebo, v rozsahu   považovanom súdom   za   úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom   na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Ústavný   súd   v   závere   konštatuje,   že   postupom   štátneho   orgánu   nedošlo k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na uvedené bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007