znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 264/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   pod   sp. zn. 4 C 307/2005 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 13 Co 86/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 1. augusta 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavný   súd“)   3.   augusta   2006,   označeným   ako „Ústavná   sťažnosť   na   porušenie základných   práv   a slobôd   fyzickej   osoby“ P.   P.,   B.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpený advokátom JUDr. J. S., B. namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní vedenom   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 4 C 307/2005 a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 Co 86/2006.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vzhľadom   na   porušenie uvedených základných práv podľa ústavy, listiny a dohovoru určil neplatnosť okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   sťažovateľa zo strany   jeho zamestnávateľa   a   priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   žalobou   z 27.   decembra   2005   podanou okresnému   súdu   žiadal   o určenie   neplatnosti   skončenia   jeho   pracovného   pomeru.   Hoci na pojednávaní konanom 6. marca 2006 ani sťažovateľ, ani jeho právny zástupca neboli prítomní,   svoju   neprítomnosť   riadne   ospravedlnili   a požiadali   o odročenie   pojednávania. Okresný súd napriek tomu konal a rozsudkom č. k. 4 C 307/2005-45 zo 6. marca 2006 žalobu sťažovateľa zamietol. Táto situácia sa opakovala aj v odvolacom konaní. Odvolacie pojednávanie   bolo   určené   na 20.   jún 2006,   pričom   tak   sťažovateľ,   ako   aj   jeho   právny zástupca   svoju   neúčasť   riadne   a včas   ospravedlnili   a požiadali   o odročenie   odvolacieho pojednávania.   Krajský   súd   napriek   tomu   konal   a rozsudkom   č.   k.   13   Co   86/2006-75 z 20. júna 2006 rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 6. júla 2006.

Uvedeným   postupom   všeobecných   súdov   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa k porušeniu jeho označených základných práv vyplývajúcich z ústavy, listiny a dohovoru. Keďže sťažovateľ a jeho právny zástupca svoju neúčasť na pojednávaniach okresného súdu a krajského súdu riadne a včas ospravedlnili zo závažných dôvodov a požiadali o odročenie týchto pojednávaní, treba postup všeobecných súdov pokladať za porušenie označených základných práv.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 13 Co 86/2006-75 z 20. júna 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 307/2005-45 zo 6. marca 2006. Podľa názoru   krajského   súdu   dôvody   na odročenie   pojednávaní   okresným   súdom   a   krajským súdom   nemožno   považovať   za   dôležité   v zmysle   §   101   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudky všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť 11. júla 2006. Sťažovateľ podal vo veci 13. júla 2006 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods.1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   na rozhodnutie   o   podanej   sťažnosti   nie   je   daná právomoc ústavného súdu, a to z troch rôznych pohľadov.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak ochranu týmto právam a slobodám neposkytuje všeobecný súd.

Vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 4 C   307/2005-45   zo   6.   marca   2006,   treba   uviesť,   že   proti   tomuto   rozsudku   bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 13 Co 86/2006-75 z 20. júna 2006, bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,   a to   vzhľadom   na   ustanovenie   § 237   písm.   f)   OSP.   Podľa   citovaného ustanovenia je prípustné dovolanie voči každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ postupom   súdu   bola   účastníkovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Podľa   ustálenej judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní výkon jeho procesných práv vyplývajúcich zo zákona. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným   základným   právam   sťažovateľa   má   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   čím   je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odhliadnuc od uvedenej skutočnosti ústavný súd poznamenáva, že hoci je sťažovateľ v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom   ako   kvalifikovaným   právnym zástupcom, napriek tomu požaduje od ústavného súdu vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd určil neplatnosť skončenia jeho pracovného pomeru. Rozhodovanie o platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru však nie je v právomoci ústavného súdu, lebo táto právomoc prináleží všeobecným súdom. Napokon sťažovateľ práve v tomto zmysle podal   okresnému   súdu   žalobu   na   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru, no v rozpore s tým požaduje vydanie rovnakého verdiktu aj od ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2006