znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 264/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K.,   spol. s r.   o., so sídlom   P., právne zastúpenej advokátkou JUDr. L. F., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž 29/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2005 doručená sťažnosť spoločnosti K., spol. s r. o., so sídlom P. (ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   L.   F.,   P.,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž 29/05.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že:

«Dňa   17.   11.   2003   podal   podnecovateľ   na   Úrad   pre   verejné   obstarávanie v zákonom stanovenej lehote podľa § 86 ods. 1 písm. d) a ods. 4 písm. d) zákona o verejnom obstarávaní   písomné   námietky   proti   podmienkam   uvedeným   v oznámení   o vyhlásení verejnej súťaže na predmet obstarávania „Čistenie mesta, zimná údržba“ a z dôvodu, že obstarávateľ (Mesto P.) sa postupu, keď rozdelil predmet obstarávania resp. zmluvy, vyhol aplikácii zákona tak, ako je to stanovené v ust. § 14 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní. Úrad   pre   verejné   obstarávanie   rozhodnutím   č.   4145-1517-4100/2003   zo   dňa 03. 12. 2003 námietky podnecovateľa zamietol. (...)

Dňa 22. 12. 2003 podal podnecovateľ žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu č. 4145-1517-4100/2003 zo dňa 03. 12. 2003 na Okresný súd Bratislava II. Vzhľadom   k tomu,   že   nedopatrením   došlo   k podaniu   žaloby   na   nepríslušný   súd, požiadal podnecovateľ písomným podaním zo dňa 02. 02. 2004 o postúpenie veci na ďalšie konanie na príslušný Najvyšší súd SR. (...)

Následne podnecovateľ písomnými podaniami zo dňa 11. 08. 2004, 29. 09. 2004 a 31. 01. 2005 opätovne žiadal Okresný súd Bratislava II o postúpenie veci príslušnému súdu, aby sa vo veci mohlo ďalej konať.

Dňa 02. 02. 2005 bolo podnecovateľovi doručené Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. S 1/2004-10 uznesenie zo dňa 19. 1. 2005 o postúpení vecí na príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky. Je potrebné uviesť, že od doručenia žaloby na síce nepríslušný súd (január 2004) až do 19. 1. 2005 (vydanie uznesenia o postúpení veci na iný súd) Okresný súd Bratislava II neurobil žiaden úkon a vo veci nekonal. (...)

Dňa 29. 03. 2005 Najvyšší súd SR vyzval podnecovateľa na úhradu súdneho poplatku vo výške 2.000,- Sk, ktorý podnecovateľ uhradil v kolkových známkach dňa 05. 04. 2005. (...). Písomným podaním zo dňa 10. 08. 2005 vyzval podnecovateľ Najvyšší súd SR na konanie vo veci s uvedením, že súdny poplatok uhradil vo výške 2.000,- Sk na výzve zo dňa 29. 03. 2005.

Je potrebné uviesť, že Najvyšší súd za celé obdobie od kedy mu vec bola postúpená z Okresného súdu Bratislava II taktiež vo veci nekonal a jediným jeho úkonom bola výzva na zaplatenie súdneho poplatku. (...)

Od tohto posledného úkonu podnecovateľa doposiaľ a v podstate okrem postúpenia veci odo dňa podania žaloby 22. 12. 2003 ani jeden zo súdov vo veci samej nekonal. (...) Návrh na začatie konania podal podnecovateľ 22. 12. 2003, pričom ani po viac ako 2 rokoch nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Z uvedenej doby podstatnú časť predstavuje doba,   keď   bol   Okresný   súd   Bratislava   II   vo   veci   nečinný.   Nečinnosť   Okresného   súdu Bratislava II a následne aj Najvyššieho súdu SR v označenom období bez toho, aby ich postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   preto   potrebné   považovať   za   zbytočné   prieťahy v konaní,   v dôsledku   ktorých   došlo   k porušeniu   základného   práva   podnecovateľa   na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Doposiaľ už skoro   dva   roky   trvá   stav   právnej   neistoty   a tento   je   možno   povedať   bude   trvať   ešte podstatne dlhšie obdobie, pretože vo veci sa ešte vôbec konať nezačalo. (...)

Po začatí konania navrhuje podnecovateľ, aby senát ústavného súdu vyniesol toto uznesenie

1. Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Najvyššieho súdu SR v právnej veci vedenej pod sp. zn. 1 Sž 29/05 žalobcu K., spol. s r. o. došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   SR   priznáva   podnecovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100.000,-   Sk,   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva právnemu zástupcovi   podnecovateľa   trovy   právneho zastúpenia   za   2   úkony   právnej   pomoci   (príprava   a prevzatie   veci,   spísanie   a podanie podnetu na začatie konania pred ústavným súdom) á 2.501,- Sk, 19 % DPH + 150,- Sk režijný paušál, v celkovej výške 6.252, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž 29/05 dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z prehľadu procesných úkonov uvedených v sťažnosti vyplýva, že konanie o návrhu sťažovateľky na najvyššom súde sa začalo po vydaní uznesenia o postúpení veci tomuto súdu 19. januára 2005, pričom najvyšší súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu 29. marca 2005. Sťažovateľka súdny poplatok uhradila 5. apríla 2005. Vychádzajúc teda iba zo sťažnosti sťažovateľky prípadná nečinnosť najvyššieho súdu k dnešnému dňu trvá asi osem mesiacov.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky posúdil ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že namietaný postup najvyššieho súdu nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v citovanom   článku   ústavy.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   otázka,   či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti   každého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup najvyššieho súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   cit.   článku   ústavy,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   vo vzťahu k najvyššiemu súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Je nesporné, že k predĺženiu konania prispela aj samotná sťažovateľka predovšetkým tým, že   návrh   podala   na nepríslušný   súd   a okrem   toho nezaplatila riadne a včas súdny poplatok, ktorý je splatný už podaním návrhu. Postup najvyššieho súdu, aj keď nebol bez prieťahov, sa   zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva   sťažovateľky   na prerokovanie   jej veci   bez zbytočných   prieťahov v zmysle čl.   48 ods. 2 ústavy, ústavný súd jej návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že jeho predmetné rozhodnutie neznamená prekážku rozhodnutej veci v zmysle § 24 písm. a) v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, takže v prípade, že by vyšlo najavo, že prípadné prieťahy v napadnutom konaní   pretrvávajú   významnejšie   obdobie,   sťažovateľke   zostáva   zachovaná   možnosť domáhať sa   ochrany   svojich   označených   základných   práv   a slobôd   novým   návrhom   na začatie konania pred ústavným súdom.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2005