SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 263/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojenís čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnéhosúdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 14 P 46/2013 a jeho rozsudkomz 11. júna 2014, ako aj postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.24 CoP 90/2014 a jeho rozsudkom z 21. januára 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy postupomOkresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 14 P 46/2013 a jeho rozsudkom z 11. júna 2014, ako aj postupom Krajskéhosúdu Trnava (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoP 90/2014 a jehorozsudkom z 21. januára 2015.
2. Sťažovateľ bol účastníkom konania vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti ⬛⬛⬛⬛ (zvýšenie výživného otca na maloleté deti), ktoré bolo vedené na okresnomsúde pod sp. zn. 14 P 46/2013. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva,že okresný súd rozsudkom z 11. júna 2014 výživné stanovené rozsudkom č. k.12 C 148/2009-83 z 15. decembra 2010 na maloletého z doterajších 45 € zvýšilna 90 € a na maloletého z doterajších 30 € zvýšil na sumu 60 €, ktoré je povinný otec(sťažovateľ) platiť k rukám matky maloletých spolu so súdom určenými splátkamina ročnom dlhu na výživnom. V ostatnej časti okresný súd svoj rozsudok z 15. decembra2010 ponechal bez zmeny. Rozsudok okresného súdu z 11. júna 2014 napadol sťažovateľodvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Cop 90/2014 z 21. januára2015, ktorým „rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zvýšenia bežného výživného a vo výroku o trovách konania potvrdzuje“. V časti ročného výživného rozsudok zmenil.
3. Sťažovateľ uviedol, že postupom všeobecných súdov a ich namietanýmirozsudkami došlo k porušeniu ním označených základných práv zaručených ústavou, právazaručeného dohovorom, ako aj označených článkov ústavy (pozri body 1 a 5).
4. Podľa názoru sťažovateľa „Okresný ani Krajský súd objektívne neskúmali a neposúdili jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, pretože keby tak urobili, zistili by, že sťažovateľ nie je v súčasnosti schopný uhrádzať súdom priznané zvýšené bežné výživné spolu s pravidelnými mesačnými splátkami zročného výživného...“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a princíp predvídateľnosti rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy..., postupom a rozhodnutím Okresného súdu..., sp. zn. 14 P/46/2013 zo dňa 11.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu..., sp. zn. 24 Cop/90/2014-138 zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.
Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na rovnosť občanov pred zákonom v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy..., v spojení so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy..., postupom a rozhodnutím Okresného súdu..., zo dňa 11.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.
Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na uloženie povinnosti len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy..., postupom a rozhodnutím Okresného súdu... zo dňa 11.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.
Ústavný súd... ruší rozhodnutie Krajského súdu... a rozhodnutia Okresného súdu... a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu...“ Súčasne požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia „vo výške 355,73 €“. Navrhol tiež, aby ústavný súd odložil „vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu... zo dňa 21.01.2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 11.06.2014“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažovateľovu sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkýmvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sanamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situáciaalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jejodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovaťo sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojichzákladných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarityprávomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojho základného práva aleboslobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánomverejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomocina prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoczaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, žeprávna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravnýprostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahuk základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňujeodstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody(I. ÚS 36/96).
12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupuokresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacomkonaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomociústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.14 P 46/2013 a jeho rozsudok z 11. júna 2014.
13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
14. Sťažovateľ ďalej namietal najmä porušenie svojho „základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru“ postupom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivýproces, ktorý sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranuzaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konanípred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavysa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi(napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnycha trestnoprávnych veciach. Súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnejsprávy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak takustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)súdom, a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvov občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie jeústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnéhosúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).
18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajskéhosúdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vo veci nebola vylúčená právomocvšeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľarozsudkom sp. zn. 24 CoP 90/2014 z 21. januára 2015 sú zlučiteľné s označeným článkomústavy, resp. dohovoru.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospelk záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jehoargumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z nehovychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd podrobneoboznámil podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacejargumentácie sťažovateľa, vyjadrenia matky detí a tiež kolízneho opatrovníka. Svojerozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou – účastníkom konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§212 ods. 1 písm. A) v spojení s § 81 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu otca maloletých detí nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je ho potrebné zmeniť len v časti zročného výživného.
Odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie podmienok na určenie výživného, keď prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a na jeho základe dospel k správnym skutkovým zisteniam, nesprávne iba určil výšku výživného.
Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu rovnako prihliadne ; aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).
V zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
V zmysle ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
Odvolací súd sa pridržiava odôvodnenia svojho uznesenia, ktorým už v danej veci rozhodoval, keď skorší rozsudok súdu prvého stupňa uznesením č. k. 24 CoP 18/2014-54 z 25. marca 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa viazaný názorom odvolacieho súdu rozhodol novým rozsudkom, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., odvolací súd odkazuje na správne, podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
Odvolacie argumenty otca sú tie isté, ktorými sa bránil pred súdom prvého stupňa a ktoré súd prvého stupňa pri svojom novom rozhodnutí zohľadnil, čiastočne akceptoval a svoje rozhodnutie i v tomto smere riadne odôvodnil Napadnutým rozsudkom stanovené výživné je primerané s prihliadnutím i na to, že v zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred všetkými inými výdavkami rodičov.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom rozsudkom súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou došlo k zvýšeniu výživného, a výroku o náhrade trov konania, s použitím § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vo výroku vecne správne potvrdil. K zmene napadnutého rozsudku muselo dôjsť len v časti zročného výživného, keď súd prvého stupňa pochybil, keď zročne výživné pre obe maloleté deti vyčíslil súhrnnou sumou predstavujúcou súčet zročného výživného pre mal. ⬛⬛⬛⬛.
Tak ako sa výživné určuje a následne upravuje samostatne pre každú výživou oprávnenú osobu - (tu, maloletých), tak aj zročné výživné musí byť samostatne vyčísleného pre každého z nich. Z tohto dôvodu vychádzajúc z obsahu spisu a zistenie v akom rozsahu si otec doteraz plní vyživovaciu povinnosť súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 220 O.s.p. tak, že zročné výživné za dobu 01.10.2013 do 11.06.2014 pre mal. v sume 376,50 Eur súd otcovi povoľuje splácať v mesačných splátkach po 10,- Eur, ktoré splátky je povinný poukazovať spolu s bežným výživným k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Zročné výživné za dobu 01.10.2013 do 11.06.2014 pre mal. v sume 251,- Eur súd otcovi povoľuje splácať v mesačných splátkach po 10,-Eur, ktoré splátky je povinný poukazovať spolu s bežným výživným k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Takouto zmenou petitu odvolací súd nezmenil ani výšku vyčísleného dlhu, ani výšku súdom prvého stupňa povolených splátok, ktoré výslovne odvolacími dôvodmi napadnuté neboli.“
20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziachsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, nie sú celkom zjavne nelogické,a preto ich ani nemožno bez ďalšieho považovať za nelegitímne a právne neakceptovateľné.Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších predpisov, zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmenea doplnení niektorých zákonov), ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnutérozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postupkrajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne –v nevyhnutnom rozsahu – korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitýchzákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutýrozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právona súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojichzáveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavnéhosúdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavneneopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
22. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s postupom krajského súduústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu budespĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súladeso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základnýchpráv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdua sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3ústavy: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“ (podľa odseku 2 citovanejprávnej normy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi... za podmienok stanovených zákonom“.).
25. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,I. ÚS 310/08, I. ÚS 369/2011) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patríaj základné právo vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho,že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto(uvedených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo stranyvšeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru),resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu neboloporušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani právo zaručené čl. 6 ods. 1dohovoru (bod 17), nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 47ods. 3 ústavy.
26. Ustanovenie čl. 1 ods. 1 ústavy patrí medzi základné interpretačné pravidlátvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právnehoštátu a princíp právnej istoty.
Ustanovenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy sú všeobecnými ustanoveniamik základným právam upravenými ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou) adresovanýmipredovšetkým orgánom štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významnýmaplikačným pravidlom ochrany základných práv a slobôd. Uvedené základné, resp.všeobecné pravidlá nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možnonamietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou(resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušeniezákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutímkrajského súdu (bod 23), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných,resp. aplikačných pravidiel.
27. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, odmietol sťažnosťsťažovateľa aj v tejto časti (body 25 a 26) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).
28. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavnýsúd sa už jeho ďalšími návrhmi (uvedenými v bode 5) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015