znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 263/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Stanislavom   Jakubčíkom,   Kutlíkova   17,   Bratislava,   ktorou   namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojenís čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnéhosúdu Dunajská   Streda   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   P   46/2013   a jeho   rozsudkomz 11. júna 2014, ako aj postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.24 CoP 90/2014 a jeho rozsudkom z 21. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy postupomOkresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 14 P 46/2013 a jeho rozsudkom z 11. júna 2014, ako aj postupom Krajskéhosúdu Trnava (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoP 90/2014 a jehorozsudkom z 21. januára 2015.

2. Sťažovateľ bol   účastníkom   konania vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti ⬛⬛⬛⬛ (zvýšenie výživného otca na maloleté deti), ktoré bolo vedené na okresnomsúde pod sp. zn. 14 P 46/2013. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva,že   okresný   súd   rozsudkom   z 11.   júna   2014   výživné   stanovené   rozsudkom   č.   k.12 C 148/2009-83 z 15. decembra 2010 na maloletého z doterajších 45 € zvýšilna 90 € a na maloletého z doterajších 30 € zvýšil na sumu 60 €, ktoré je povinný otec(sťažovateľ)   platiť k rukám   matky   maloletých   spolu   so   súdom   určenými   splátkamina ročnom dlhu na výživnom. V ostatnej časti okresný súd svoj rozsudok z 15. decembra2010 ponechal bez zmeny. Rozsudok okresného súdu z 11. júna 2014 napadol sťažovateľodvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Cop 90/2014 z 21. januára2015, ktorým „rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zvýšenia bežného výživného a vo výroku o trovách konania potvrdzuje“. V časti ročného výživného rozsudok zmenil.

3.   Sťažovateľ   uviedol,   že   postupom   všeobecných   súdov   a ich   namietanýmirozsudkami došlo k porušeniu ním označených základných práv zaručených ústavou, právazaručeného dohovorom, ako aj označených článkov ústavy (pozri body 1 a 5).

4.   Podľa   názoru   sťažovateľa „Okresný   ani   Krajský   súd   objektívne   neskúmali a neposúdili jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, pretože keby tak urobili, zistili by,   že   sťažovateľ   nie   je   v súčasnosti   schopný   uhrádzať   súdom   priznané   zvýšené   bežné výživné spolu s pravidelnými mesačnými splátkami zročného výživného...“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru...   a princíp predvídateľnosti rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy...,   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu...,   sp.   zn.   14   P/46/2013   zo   dňa 11.06.2014   a postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu...,   sp.   zn.   24   Cop/90/2014-138 zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.

Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na rovnosť občanov pred zákonom v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy..., v spojení so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy...,   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu...,   zo   dňa   11.06.2014   a postupom a rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.

Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na uloženie povinnosti len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy..., postupom a rozhodnutím Okresného súdu... zo dňa 11.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.

Ústavný súd... ruší rozhodnutie Krajského súdu... a rozhodnutia Okresného súdu... a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu...“ Súčasne požiadal o priznanie náhrady trov   právneho   zastúpenia   „vo   výške   355,73   €“.   Navrhol   tiež,   aby   ústavný   súd   odložil „vykonateľnosť   rozsudku   Krajského   súdu...   zo   dňa   21.01.2015   v spojení   s rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 11.06.2014“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   sťažovateľovu   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkýmvtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   napadnutým   postupom tohto orgánu   a základným právom, porušenie ktorého   sanamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situáciaalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jejodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdu

11.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovaťo sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojichzákladných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarityprávomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ sa mohol domôcť   ochrany   svojho základného   práva aleboslobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánomverejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomocina prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoczaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, žeprávna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravnýprostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahuk základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňujeodstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody(I. ÚS 36/96).

12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupuokresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacomkonaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomociústavného   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.14 P 46/2013 a jeho rozsudok z 11. júna 2014.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv   postupom   okresného   súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľ ďalej namietal najmä porušenie svojho „základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru“ postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

15.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivýproces,   ktorý   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranuzaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konanípred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavysa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi(napr. III.   ÚS   124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnycha trestnoprávnych veciach. Súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnejsprávy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak takustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)súdom,   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvov občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie jeústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecnéhosúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajskéhosúdu,   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   vo   veci   nebola   vylúčená   právomocvšeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinkyvýkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľarozsudkom sp. zn. 24 CoP 90/2014 z 21. januára 2015 sú zlučiteľné s označeným článkomústavy, resp. dohovoru.

19.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospelk záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jehoargumentácia   vychádzajúca   z   výsledkov   v   konaní   vykonaného   dokazovania   a   z nehovychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd podrobneoboznámil   podstatu   skutkových   a   právnych   záverov   okresného   súdu   a   odvolacejargumentácie   sťažovateľa,   vyjadrenia   matky   detí   a tiež   kolízneho   opatrovníka.   Svojerozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:

„Krajský   súd   v Trnave   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O.   s.   p.),   po   zistení,   že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou – účastníkom konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§212 ods. 1 písm. A) v spojení s § 81 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu otca maloletých detí nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je ho potrebné zmeniť len v časti zročného výživného.

Odvolací   súd   preberá   súdom   prvého   stupňa   zistený   skutkový   stav   pokiaľ   ide o skutočnosti   právne   rozhodné   pre   posúdenie   podmienok   na   určenie   výživného,   keď prvostupňový   súd   vykonal   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu   a na   jeho   základe   dospel k správnym skutkovým zisteniam, nesprávne iba určil výšku výživného.

Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju   vyživovaciu   povinnosť   v minimálnom   rozsahu   vo   výške   30   %   zo   sumy   životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.   Pri   určení   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   pritom   súd   prihliada   na   to,   ktorý z rodičov   a v akej   miere   sa   o dieťa   osobne   stará.   Výživné   má   prednosť   pred   inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti,   možnosti   a majetkové   pomery   povinného.   Na   schopnosti,   možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu rovnako prihliadne ; aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).

V zmysle   ust.   §   76   ods.   1   Zákona   o rodine   výživné   sa   platí   v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.

V zmysle ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Odvolací súd sa pridržiava odôvodnenia svojho uznesenia, ktorým už v danej veci rozhodoval, keď skorší rozsudok súdu prvého stupňa uznesením č. k. 24 CoP 18/2014-54 z 25. marca 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa viazaný názorom   odvolacieho   súdu   rozhodol   novým   rozsudkom,   ktorý   odvolací   súd   považuje za vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti   právne   rozhodné   pre   posúdenie   navrhovateľom   tvrdeného   nároku,   ktorý vo vyčerpávajúcom   rozsahu   vykonal   dokazovanie   potrebné   na   posúdenie   uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil,   pričom   i podľa   odvolacieho   súdu   dospel   k správnym   skutkovým   zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., odvolací súd odkazuje na správne, podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Odvolacie argumenty otca sú tie isté, ktorými sa bránil pred súdom prvého stupňa a ktoré súd prvého stupňa pri svojom novom rozhodnutí zohľadnil, čiastočne akceptoval a svoje rozhodnutie i v tomto smere riadne odôvodnil Napadnutým rozsudkom stanovené výživné je primerané s prihliadnutím i na to, že v zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred všetkými inými výdavkami rodičov.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom rozsudkom súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou došlo k zvýšeniu výživného, a výroku o náhrade trov konania, s použitím § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vo výroku vecne správne potvrdil. K zmene napadnutého rozsudku muselo dôjsť len v časti zročného výživného, keď súd prvého stupňa pochybil, keď zročne výživné pre obe maloleté deti vyčíslil súhrnnou sumou predstavujúcou súčet zročného výživného pre mal. ⬛⬛⬛⬛.

Tak   ako   sa   výživné   určuje   a   následne   upravuje   samostatne   pre   každú   výživou oprávnenú osobu - (tu, maloletých), tak aj zročné výživné musí byť samostatne vyčísleného pre každého z nich. Z tohto dôvodu vychádzajúc z obsahu spisu a zistenie v akom rozsahu si otec doteraz plní vyživovaciu povinnosť súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 220 O.s.p. tak, že zročné výživné za dobu 01.10.2013 do 11.06.2014 pre mal. v sume 376,50 Eur súd otcovi povoľuje splácať v mesačných splátkach po 10,- Eur, ktoré   splátky   je   povinný   poukazovať   spolu   s   bežným   výživným   k   rukám   matky   vždy do 15. dňa   v   mesiaci   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   rozsudku,   s   tým,   že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Zročné výživné za dobu 01.10.2013 do 11.06.2014 pre mal. v sume 251,- Eur súd otcovi povoľuje splácať   v   mesačných   splátkach   po   10,-Eur,   ktoré   splátky   je   povinný   poukazovať   spolu s bežným   výživným   k   rukám   matky   vždy   do   15.   dňa   v   mesiaci   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť   celého   plnenia.   Takouto   zmenou   petitu   odvolací   súd   nezmenil   ani   výšku vyčísleného   dlhu,   ani   výšku   súdom   prvého   stupňa   povolených   splátok,   ktoré   výslovne odvolacími dôvodmi napadnuté neboli.“

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziachsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, nie sú celkom zjavne nelogické,a preto ich ani nemožno bez ďalšieho považovať za nelegitímne a právne neakceptovateľné.Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších predpisov, zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmenea doplnení   niektorých   zákonov),   ako   aj   obsahu   relevantných   dôkazov   je   napadnutérozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postupkrajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne –v nevyhnutnom   rozsahu   –   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec   použitýchzákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutýrozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právona súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojichzáveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavnéhosúdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavneneopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s postupom krajského súduústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu budespĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súladeso   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základnýchpráv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdua sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3ústavy: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“ (podľa odseku 2 citovanejprávnej normy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi... za podmienok stanovených zákonom“.).

25.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05,I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   369/2011)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byťsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patríaj základné právo vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho,že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inak   povedané,   o prípadnom   porušení   týchto(uvedených)   práv   by   bolo   možné   v   danej   veci   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   stranyvšeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných   práv,   resp.ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru),resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu neboloporušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani právo zaručené čl. 6 ods. 1dohovoru (bod 17), nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 47ods. 3 ústavy.

26.   Ustanovenie   čl.   1   ods.   1   ústavy   patrí   medzi základné   interpretačné   pravidlátvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právnehoštátu a princíp právnej istoty.

Ustanovenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy sú všeobecnými ustanoveniamik základným právam upravenými ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou) adresovanýmipredovšetkým   orgánom   štátu   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   a významnýmaplikačným   pravidlom   ochrany   základných   práv   a slobôd.   Uvedené   základné,   resp.všeobecné pravidlá nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možnonamietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou(resp.   medzinárodnou   zmluvou).   Keďže   v posudzovanej   veci   nebolo   zistené   porušeniezákladného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutímkrajského súdu (bod 23), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných,resp. aplikačných pravidiel.

27. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, odmietol sťažnosťsťažovateľa aj v tejto časti (body 25 a 26) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde).

28. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavnýsúd sa už jeho ďalšími návrhmi (uvedenými v bode 5) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015