znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 263/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami   Okresného   súdu   Kežmarok   sp.   zn. 2 Er 847/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2   Er   974/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 118/2007   zo   16.   marca   2012,   sp. zn.   2   Er   844/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 66/2011   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2 Er   62/2011   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 845/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 711/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 923/2007   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 873/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 874/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 799/2007   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 801/2007   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 16/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 14/2008   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 11/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 125/2009   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn.   2 Er 136/2011   zo   16.   marca   2012,   sp.   zn. 2 Er 925/2011 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1320/2010 zo 16. marca 2012 a sp. zn. 2 Er 611/2007 zo 16. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3534/2012 až sp. zn. Rvp 3554/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3534/2012.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. apríla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a v záhlaví vymenovanými uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Okresný súd svojimi napadnutými rozhodnutiami vylúčil v záhlaví označených veciach   konajúceho   súdneho   exekútora   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len  ,,súdny   exekútor“) z vykonávania exekúcií,   a to z   dôvodu,   že   bol pred   vymenovaním do   funkcie   súdneho exekútora   zamestnancom   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného   konania   (v danom prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

3. V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv označených v úvodnej časti tohto uznesenia.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

8. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu.

9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

10.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3534/2012 až sp. zn. Rvp 3554/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

12.   Podľa   §   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej   zárobkovej   činnosti   s   výnimkou   vedeckej,   pedagogickej,   literárnej,   umeleckej a publicistickej   činnosti. Podľa   § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania   exekúcie,   ak   so   zreteľom   na   jeho   pomer   k   veci,   ktorá   je   predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Podľa § 30 ods. 4 Exekučného   poriadku   účastníci   exekučného   konania   majú   právo   vyjadriť   sa   o   osobe exekútora.   Podľa   §   30   ods.   5   Exekučného   poriadku   účastník   môže   uplatniť   námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený. Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,   proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (obdobne   napr.   I.   ÚS   220/2012, I. ÚS 238/2012). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

14.   Pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I.   ÚS   13/00, I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS 180/02,   II.   ÚS   545/2010, II.   ÚS   165/2011). O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu   všeobecným súdom   by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, II. ÚS 179/2011).

15.   Ústavný   súd   v   danom   prípade   považoval   za   potrebné   zaujať   stanovisko k zásadnému   právnemu   problému   predostretému   v   podaných   sťažnostiach   sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), ktorá vzbudzovala   dôvodnú   pochybnosť   o   jeho   nezaujatosti,   považoval   za   dôvod   na   jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie (pozri tiež IV. ÚS 157/2012).

16.   Okresný   súd   v   odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí   (ktoré   boli   priložené k veciam   už   posudzovaným   ústavným   súdom   o   sťažnostiach   JUDr.   Krutého,   pozn.) v podstatnom uviedol:

„Podľa   §   4   EP   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná   s   pracovným   pomerom   alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti   alebo   družstva,   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne   obchodnej   spoločnosti alebo   družstva,   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti   s   výnimkou   vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4 Exekučného   poriadku   predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu v nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí,   bude   vykonávať   nezávisle   a   nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania (v prejednávanej veci oprávneného) je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (II. časť odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. k. III ÚS 322/2010).

Podľa § 57 ods. 4 EP exekútor je povinný predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako   nadobudne   pochybnosti   alebo   zistí,   že   sú   dôvody   na   zastavenie   exekúcie,   alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

V   zmysle   posledne   citovaného   zákonného   ustanovenia,   rešpektujúc   právny   názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, dospel súd k záveru, že v prejednávanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky pre vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania tejto exekúcie.“

17. Ústavný súd v zhode s už uvedeným vo veci napr. IV. ÚS 157/2012 konštatuje, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z   §   4   Exekučného   poriadku   predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť spočívajúcu   v   nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   bude   vykonávať nezávisle a nestranne   v   zmysle   §   3   Exekučného   poriadku.   Inými   slovami,   súdny   exekútor vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná   s   pracovným   pomerom,   môže   oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani   disciplinárnu,   resp.   trestnú   zodpovednosť súdneho   exekútora   ako   verejného   činiteľa.   Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade   oprávneného),   je okolnosťou   vylučujúcou   ho   z   vykonávania   exekúcie   podľa   §   30   ods.   1   Exekučného poriadku,   ktorú   je   v   zmysle   §   30   ods.   3   Exekučného   poriadku   povinný   bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

18. S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nebolo potrebné preukázať zaujatosť súdneho exekútora, ale postačilo už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené konštatovanie je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel   v   rámci   svojej   rozhodovacej   praxe   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“), a to že,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie   Delcourt v.   Belgicko,   Publication   of   the European Court   of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

19. Ústavný súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu a jeho napadnutými rozhodnutiami konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne   konformným   spôsobom,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov, sú logické,   a   preto   aj   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné.   Podľa   názoru ústavného   súdu   postupoval   okresný   súd   ústavne   súladným   spôsobom,   keď   rozhodol o vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania   exekúcie   podľa   §   30   ods.   1   Exekučného poriadku z dôvodu, že považoval za preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti (podobne III. ÚS 322/2010, IV. ÚS 157/2012).

20.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietaný   postup a rozhodnutia   okresného   súdu   v   označených   exekučných   konaniach   nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Označené práva nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

21. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným postupom okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, II. ÚS 545/2010). Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

23. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný   súd   v   posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a aplikoval príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

24. Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že vylúčením súdneho exekútora z vykonávania exekúcie došlo k reálnemu ohrozeniu jej majetku existujúceho v podobe pohľadávky,   resp.   že   ním   bola   zmarená   finalizácia   exekučnej   činnosti   vymožením   jej pohľadávky, pretože v zmysle ustanovení Exekučného poriadku v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého súd poverí vykonaním exekúcie. Vykonanie exekúcie,   resp.   vymožiteľnosť   pohľadávky   oprávneného   v   konečnom   dôsledku   nie   sú limitované osobou konkrétneho exekútora.

25. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

26.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

27.   Ustanovenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   má charakter   ústavného princípu,   ktorý   sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

28. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné   hmotnoprávne   ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

29.   Porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   porušenie   zákazu   diskriminácie   zaručeného v čl. 14   dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala v konaní pred   všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Z uvedeného vyplýva,   že   porušenie   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   sťažovateľka   spája s porušením svojho základného práva na súdnu   ochranu (čl.   46   ods.   1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe   a   rozhodnutiach   okresného   súdu   nezistil,   a   preto   nemohol   konštatovať   ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu.

30. Zo všetkých uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

31. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012