znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 263/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   23   To   111/2010 z 8. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 To 111/2010 z 8. decembra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 T/3/2009 sťažovateľ vystupoval ako   svedok   a jeho výpoveď   bola/mala byť jedným   z   dôkazov potvrdzujúcich   páchanie trestnej činnosti obžalovaného J. D. Okresný súd svojím rozsudkom č. k. 1 T/3/2009-768 z 23. júna 2010 uznal obžalovaného J. D. vinným z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy   v   štádiu   prípravy   formou   návodu   podľa   §   13   ods.   1   k § 144   ods.   1   zákona   č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov. Krajský súd na odvolanie J. D.   zrušil prvostupňový   rozsudok   a vec vrátil tomuto súdu   na ďalšie konanie (na dopyt ústavného   súdu   okresný   súd   doručil   uznesenie   č.   k.   1 T 3/2009-805   z 21.   marca   2011, ktorým   bol   obžalovaný   J.   D.   oslobodený   spod   obžaloby;   toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť toho istého dňa, pozn.).

3.   Sťažovateľ   v   podanej   sťažnosti   konfrontoval   právne   závery   krajského   súdu vyslovené v jeho napadnutom rozhodnutí s ústavou a dohovorom garantovaným základným právom na prezumpciu neviny, keď dôvodil „... ma súd považuje za vinného z vydierania D., hoci moja vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Úvahou o mojej vine tak súd spochybňuje   moje   svedectvo   proti   D.,   pričom   tohto   štylizoval   do   úlohy   obete   môjho vydierania, čo pochopiteľne nemožno urobiť bez záveru o mojej vine.... spôsob, akým súd vydieranie D. opisuje a z tejto skutočnosti vyvodzuje, že D. ako vydieraný človek by si u mňa vraždu neobjednával, nepripúšťa možnosť iného záveru ako je konštatovanie mojej viny z vydierania D., hoci o tejto nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 23 To 111/2010 zo dňa 08. 12. 2010 porušil čl. 50 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 2 Dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa byť považovaný za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 111/2010 zo dňa 08. 12. 2010 sa zrušuje a Krajskému súdu... sa prikazuje obnoviť stav pred porušením označených práv sťažovateľa.

3.   Ústavný   súd...   priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie peňažnú sumu 10.000,- Eur...

4. Krajský súd... je povinný uhradiť trovy konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Jedným z dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti je situácia, keď ide o návrh podaný   niekým   zjavne neoprávneným (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Ústavnú sťažnosť môže totiž podať len ten, kto bol účastníkom namietaného konania a koho sa teda príslušný   návrh   orgánu   verejnej   moci   (súdu)   priamo   dotýka.   Medzi   napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   a tvrdeným   porušením   základných   práv   musí   existovať jasný príčinný vzťah, kauzalita. Nie je totiž úlohou ústavného súdu preskúmavať správnosť rozhodnutia (postupu) orgánu verejnej moci (súdu), ale len to, či sa napadnuté rozhodnutie alebo postup tohto orgánu skutočne zakladá na porušení ústavne zaručených práv a slobôd.

8. Sťažovateľ v trestnej veci obžalovaného J. D. vystupoval ako svedok, ktorý bol podľa § 127 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) povinný poskytnúť svoje svedectvo „... o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné   konanie.“.   Podaním   svedeckej   výpovede   si   sťažovateľ   splnil   svoju   povinnosť vypovedať ako svedok prameniacej mu priamo zo zákona. Vyhodnotenie tejto jeho podanej výpovede a skutočností z nej vyplývajúcich je v plnej kompetencii súdu pri rozhodovaní o vine/nevine obžalovaného z trestného činu, teda obžalovaného J. D., ktorého trestná vec sa sťažovateľa netýka, keďže z rozhodnutia súdu v tejto trestnej veci nevzniknú sťažovateľovi žiadne práva ani povinnosti.

9.   Účastníkom   v označenej   trestnej   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 1 T/3/2009   nebol   sťažovateľ,   ale   obžalovaný   J.   D.,   preto   musela   byť   jeho   sťažnosť odmietnutá ako podaná zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10.   Aj   keby   ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   podala   oprávnená   osoba,   musel   by sťažnosť odmietnuť, rešpektujúc tak ústavný princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného princípu inter alia vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde. (III. ÚS 149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. V okolnostiach danej veci sťažovateľ namieta, že krajský súd ako súd odvolací mal porušiť jeho základné právo na prezumpciu neviny zaručené v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6   ods.   2   dohovoru,   pretože   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   hodnotil   skutkové okolnosti trestnej veci obžalovaného J. D. spôsobom a právnym výkladom, ktorý mal byť popretím   jednej   zo   základných   zásad   trestného   konania   a   ústavou   a   dohovorom garantovaného označeného základného práva.

13. Zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, ale rozhodnutím súdu vydaným v odvolacom konaní, ktorým   krajský   súd   vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   nové   posúdenie. Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   bude   musieť   v   trestnej   veci   obžalovaného   J.   D. opätovne konať a rozhodnúť a sťažovateľ (pokiaľ by postupom súdov v tejto trestnej veci boli porušené jeho práva, pozn.) mal/bude mať možnosť v tomto ďalšom štádiu vedeného trestného konania uplatniť aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky konania kladeného za vinu obžalovanému J. D. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru   nie   je   daná   ani   jeho   právomoc   na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Ústavný súd v závere poznamenáva, že právne závery, z ktorých krajský súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal, sú dostatočne zrozumiteľné a logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   procesných   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy, ale len tie, ktoré boli v konaní pred okresným súdom vykonané, a k deklarovaným právnym záverom krajský súd dospel na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je uvedená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku („Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo   i   v   ich   súhrne...“). Z predmetného   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýval   podľa názoru ústavného súdu logický úsudok tohto súdu k skutkovým okolnostiam trestnej veci obžalovaného J. D., ktorý bol výsledkom rozumovo primeraného uváženia súdu všetkých vo veci vykonaných dôkazov a z nich vyplývajúcich záverov, ktoré súd v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov zhodnotil samostatne a aj v ich súhrne.

15. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažovateľom podanej sťažnosti.

16. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011