znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 263/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o., S., spoločnosti S., s. r. o., P., a Ing. J. H., K., zastúpených advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach   č.   k.   1/1   KPt   832/07-20   z   9.   júla   2008   a opatrením Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k.   XV/2 Pz 97/08-6   z 20. augusta   2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o., S., s. r. o., a Ing. J. H., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. októbra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o., spoločnosti S., s. r. o., a Ing. J. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k.   1/1   KPt   832/07-20 z 9.   júla 2008 a opatrením   Generálnej prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV/2 Pz 97/08-6 z 20. augusta 2008.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovatelia   sú   v   trestnej   veci   vedenej Okresným riaditeľstvom   Policajného   zboru,   Úradom   justičnej   a   kriminálnej   polície   K. (ďalej len „OR PZ“) pod sp. zn. ORP-465/OEK-K2-2006 proti obvinenému Ing.   T. N. v postavení poškodených. Uznesením OR PZ sp. zn. ORP-465/OEK-K2-2006 z 25. mája 2006 bolo podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   proti   Ing.   N.   začaté   trestné   stíhanie   vo   veci trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1 a 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a 23. novembra 2006 mu bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie. V súčasnosti je vec vedená pod sp. zn. ČVS: ORP-764/4-OJP-KE-2007.

Okresná   prokuratúra   K.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   uznesením č. k. 1 Pv 763/06-87   z   12. mája 2008   trestné   stíhanie   proti   obvinenému   zastavila. Sťažovatelia podali proti predmetnému uzneseniu 19. mája 2008 sťažnosť, o ktorej rozhodla krajská prokuratúra uznesením č. k. 1/1 KPt 832/07-20 z 9. júla 2008 tak, že sťažnosť sťažovateľov zamietla.

Ďalšie   opakované   podnety   sťažovateľov   s   návrhmi   na   zrušenie   právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní z 15. júla 2008, 16. júla 2008 a 17. júla 2008 adresované generálnej   prokuratúre   boli   opatrením   generálnej   prokuratúry   č.   k.   XV/2   Pz   97/08-6 z 20. augusta 2008 odložené ako nedôvodné.

Z   obsahu   podanej   sťažnosti   vyplýva   nesúhlasné   stanovisko   sťažovateľov   s   tým, ako krajská prokuratúra a následne generálna prokuratúra v posudzovanej veci postupovali a rozhodli.   Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   orgány   prokuratúry   pochybili,   keď   svojím konaním,   resp.   nedostatočným   zistením   skutkového   stavu   v   dôsledku   nevykonania navrhnutých dôkazov porušili právo rovnosti strán a rovnosti zbraní tým, že im odopreli právo   na   osobnú   účasť   pri   vyšetrovacích   úkonoch,   v   čom   videli   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia sa na základe uvedeného domáhali, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v náleze vyslovil porušenie označených základných práv a priznal im náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré inak bližšie neodôvodnili, uznesením krajskej prokuratúry a opatrením generálnej prokuratúry ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem   iného   rozhoduje   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základných   práv   alebo slobôd   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch   nápravy   a   ochrany   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Skutkové   a   právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis napr. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že súčasťou práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (oznámenia, podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu či vydať záväzný pokyn   na   začatie   trestného   stíhania,   alebo   zabezpečiť   mu   osobnú   účasť   na   úkonoch trestného   konania.   Takéto   základné   právo   „každého“   nie   je   upravené   ani   v   ústave, ani v Trestnom   poriadku,   prípadne   v   zákone   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) (mutatis mutandis I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok a ani ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľov trestnému oznámeniu, podnetu adresovanému krajskej   prokuratúre   a   následne   opakovanému   podnetu   adresovanému   generálnej prokuratúre) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom konaní, nedávajú dostatočný podklad na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nie je ani krajská prokuratúra, ani generálna prokuratúra povinná využiť „existujúce a efektívne prostriedky“, ktoré majú podľa zákona o prokuratúre k dispozícii (v danom prípade   záväzný   pokyn   adresovaný   nižším   zložkám   prokuratúry   či   vlastné   uznesenie o opätovnom začatí trestného stíhania) na to, aby rozhodli o (opätovnom) začatí trestného stíhania v predmetnej veci. Sťažovatelia ako oznamovatelia trestného činu a v nadväznosti na to ako osoby, ktoré podali podnet krajskej prokuratúre a opakovaný podnet generálnej prokuratúre, majú zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s ich podaniami krajská prokuratúra riadne zaoberala. Nemajú však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal ich predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   naša   ústava   negarantuje nikomu „právo na trestné stíhanie iného“. V rámci nášho právneho poriadku trestné oznámenie nemá charakter nástroja na ochranu subjektívneho práva fyzickej osoby či právnickej osoby. Z uvedeného vyplýva, že postupom orgánov činných v trestnom konaní pri vyhodnocovaní trestných   oznámení   ani   nadväzujúcimi   rozhodnutiami   nemožno   zasiahnuť   do   ústavným poriadkom chránených základných práv oznamovateľov. V zásade ide iba o formu účasti občanov pri presadzovaní verejného záujmu na potlačovaní kriminality. Z tejto pomoci fyzických   osôb   a   právnických   osôb   orgánom   verejnej   moci   k   náležitému   zisťovaniu trestných   činov   a   ku   spravodlivému   potrestaniu   ich   páchateľov   nemožno   žiadnym spôsobom   odvodzovať   aktívnu   legitimáciu   fyzických   a   právnických   osôb   na   začínanie trestného stíhania proti inému.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru, že vybavením   sťažnosti   sťažovateľov   z   19.   mája   2008   uznesením   krajskej prokuratúry   č. k. 1/1   KPt   832/07-20   z   9.   júla   2008   a   opatrením   generálnej   prokuratúry č. k. XV/2 Pz 97/08-6 z 20. augusta 2008, v ktorom uvedené zložky prokuratúry vyjadrili svoje závery k prešetreniu podnetu sťažovateľov jeho odložením a riadnym odôvodnením, nemohlo dôjsť k porušeniu ich označených základných práv podľa ústavy, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalšej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojho   práva na spravodlivé súdne konanie napadnutými rozhodnutiami prokuratúry, ústavný súd tiež nevyhovel z dôvodu, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach   občianskej   povahy   alebo   o   opodstatnenosti   trestného   obvinenia   osoby,   ktorá je účastníkom konania pred súdom (m. m. III. ÚS 206/06, III. ÚS 2/09 atď.).

Ktorákoľvek zložka prokuratúry v trestnom konaní nemá postavenie súdneho orgánu a jej akékoľvek rozhodnutie nie je súdnym rozhodnutím v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nevzťahujú sa   naň preto ani požiadavky vyplývajúce z práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyvodila judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2009