znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 263/05-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   februára   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. R. V., M., zastúpenej advokátom JUDr. P. R., Ž., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 71/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 71/93 p o r u š i l   základné právo Ing. R. V., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. R. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Martin p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Ing.   R.   V. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   5 302   Sk (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný   súd   Martin p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej právneho   zástupcu   advokáta JUDr.   P.   R.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. decembra 2005 č. k. I. ÚS 263/05-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. R. V., M. (ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 71/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1.   Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Žalobným   návrhom   zo   dňa   29.   04.   1993   sa navrhovatelia   domáhali   na   vecne   a miestne   príslušnom   súde   vyrovnania   dedičských podielov.

Odporca   svojím   rozhodnutím,   sp.   zn.:   9   C   71/93   zo   dňa   26.   04.   2002   vo   veci rozhodol   tak,   že   potvrdil   vlastnícke   právo   k označeným   nehnuteľnostiam   každému z navrhovateľov v ideálnej 1/15-ine.

Na podklade podaného odvolania účastníkov konania Krajský súd v Žiline ako súd odvolací   svojím   rozhodnutím,   sp.   zn.   9   Co   1414/02   zo   dňa   06.   08.   2002   napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   do   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   nebolo v predmetnej veci ani po 12 rokoch právoplatne rozhodnuté, teda nebola odstránená jej právna neistota v napadnutom konaní, i keď „postup sťažovateľa v procesnom postavení navrhovateľa v rade 3) možno hodnotiť ako aktívny. (...) Sťažnosťou zo dňa 07. 11. 2005 adresovanou   predsedovi   konajúceho   súdu   namietal   nečinnosť   prvostupňového   súdu. Sťažovateľ teda svojím postupom nezaložil príčinu spomaleného postupu súdu. (...) Predmetom   konania   je   nárok   sťažovateľa   na   vyrovnanie   dedičských   podielov. Vzhľadom na existenciu právnej úpravy na dané právne vzťahy nemožno vec hodnotiť ako právne zložitú. Rovnako v posudzovanom prípade sa nejedná ani o faktickú zložitosť veci. (...)“ Podľa názoru sťažovateľky okresný súd bol v danej veci nečinný najmä v období od októbra 1993 do februára 1994, od júna 1994 do apríla 1995, od januára 1996 do decembra 1997 a v roku 1998.

Sťažovateľka   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   jej   označených   základných   práv a priznania   aj   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   čo   zdôvodnila   tým,   že   absencia právnej istoty znamená pre ňu citeľné následky, ktoré sú zvýraznené nemalými výdajmi v súvislosti s uplatnením práva, povahou predmetu konania a pretrvávajúcimi prieťahmi.

1. 2.   Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd rozhodol vo veci týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa – Ing. R. V., M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom v Martine, č. k.: 9 C 71/93 vo veci žalobného návrhu o vyrovnanie dedičských podielov porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v súlade   s čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Martine, č. k.: 9 C 71/93 vo veci žalobného návrhu o vyrovnanie dedičských podielov konať.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v súlade   s čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v celkovej   výške 150.000,- Sk.

Odporca je ďalej povinný uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. P. R. (...) titulom trov právneho zastúpenia čiastku 5.302,- Sk za 2 úkony právnej pomoci (...)“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jej podpredsedníčkou JUDr. A. K., listom zo 16. januára 2006   sp.   zn.   Spr.   9/06   a právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 24. januára 2006.

2.   1.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   uviedla   chronológiu   vykonaných   úkonov v napadnutom konaní, ako aj nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Na základe (...) chronológie úkonov vo veci je možné konštatovať, že ústavná sťažnosť je čiastočne opodstatnená a to pokiaľ ide o celkovú dĺžku konania, ktoré je čo do charakteru   veci   –   vyrovnanie   dedičských   podielov   –   neprimeraná.   Nie   je   možné   vec považovať za právne zložitú.   Po skutkovej stránke je však zložitejšou a to vo väzbe na problémy so zaobstarávaním dôkazov, najmä identifikácie parciel či listov vlastníctva. Na   celkovej   dĺžke   konania   však   mali   vplyv   i nedostatok   súčinnosti   a postup sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu v tom, že:

-viackrát   podali   návrh   na   zmenu   žaloby   (úkony   zo   dňa   2.   7.   1993,   9.   3.   1994,

8. 11. 1994, 29. 1. 2002, 21. 2. 2002, 9. 4. 2002, 3. 7. 2003)

-nesplnenie   lehoty   stanovú   súdom   (úkony   zo   dňa   14.   10.   1993,   12.   2.   1994,

11. 5. 1994, 20. 10. 1994, 2. 1. 1995, 4. 12. 1997, 4. 5. 2004, 29. 6. 2004)

-až v priebehu konania postupne oznamovali súdu návrhy na doplnenie dokazovania listinnými dôkazmi

Po   vyhodnotení   uvedených   skutočností,   zvážení   charakteru   veci   a skutočnosti,   že konanie   bolo   právoplatne   skončené   schválením   zmieru,   neberúc   do   úvahy   objektívnu okolnosť   nadmerného   pracovného   zaťaženia   súdu   v rozhodnom   období,   vzhľadom   na ustálenú   judikatúru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sťažovateľkou   požadované finančné zadosťučinenie považujeme za primerané vo výške nepresahujúcej 30.000,- Sk. Výslovne   súhlasíme   s upustením   pojednávania   vo   veci,   nakoľko   od   ústneho pojednávania neočakávame ďalšie objasnenie veci.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„(...) S poukazom na ust. § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde týmto ako účastník konania vyhlasujeme, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

K vyjadreniam Okresného súdu v Martine (...) uvádzame nasledovné:

Okresný súd vo svojich vyjadreniach v podstate považuje našu sťažnosť za čiastočne opodstatnenú.

V tejto súvislosti o. i. uviedol, že celková dĺžka konania je neprimerane dlhá, vec nie je právne zložitá. Nestotožňujeme sa však s názorom súdu, že predmetná vec je po skutkovej stránke   zložitejšia.   Nepochybne   v prejednávanej   veci   je   daná   zákonná   úprava,   ktorá   je určitá a na daný prípad plne použiteľná. Samotné komplikácie so zaobstarávaním listinných dôkazov prostredníctvom súdu nemôžu odôvodňovať skutkovú zložitosť veci a už vôbec nie dĺžku súdneho konania.

Pokiaľ   sa   týka   namietaného   nedostatku   súčinnosti   účastníkov   konania   a postupu sťažovateľky,   resp.   jej   právneho   zástupcu   tak   v tomto   smere   poukazujeme   na   ust.   §   6 O. s. p., § 100 O. s. p. a v ust. § 114 ods. 1 O. s. p., 117 ods. 1 O. s. p. a 119 ods. 1 O. s. p. Účelom týchto procesných ustanovení zákona je zabezpečiť nielen účinnú, ale aj rýchlu ochranu   práv   účastníkov   súdneho   konania.   Ich   neuplatnením   dochádza   k zbytočným prieťahom v konaní.

Sme   toho   názoru,   že   súdom   namietané   skutočnosti   bez   ďalšieho   nemohli   brániť konajúcemu   súdu   v tom,   aby   poskytol   účastníkom   konania   nielen   účinnú   ale   aj   rýchlu ochranu ich práv. (...).

Pokiaľ   sa   týka   ukončenia   súdneho   sporu   schválením   zmieru   medzi   účastníkmi konania je potrebné uviesť, že uvedené bolo vyvolané práve dĺžkou súdneho konania, teda trvajúcim stavom právnej neistoty v právnych vzťahoch, ktorých ochrany sa účastníci na súde domáhali. Práve potreba odstránenia takéhoto stavu právnej neistoty v označených právnych   vzťahoch   (vlastnícke   právo)   nepochybne   viedla   účastníkov   konania s prihliadnutím   na   samotnú   dĺžku   súdneho   konania   a absenciu   súdneho   rozhodnutia k ukončeniu tohto stavu formou súdneho zmieru.

Ohľadne   výšky   finančného   zadosťučinenia   poukazujeme   na   naše   odôvodnenie uvedené   v podanej   ústavnej   sťažnosti.   Takto   stanovú   výšku   považujeme   za   primeranú a v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tomto smere naviac poukazujeme na dĺžku súdneho konania – dobu právnej neistoty a samotnú povahu práva, ktorého ochrany sa účastníci prostredníctvom súdu domáhali.

S poukazom   na   uvedené   považujeme   našu   ústavnú   sťažnosť   za   dôvodnú a navrhujeme, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel v celom rozsahu v zmysle navrhovaného znenia nálezu.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať   ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 71/93:

Dňa 29. apríla 1993 podali navrhovatelia F. H., M. (ďalej aj „navrhovateľ“) a O. H., M. (ďalej aj „navrhovateľka“) na okresnom súde   proti odporcovi   V. H.,   M. (ďalej len „odporca“), žalobný návrh na vyrovnanie dedičských podielov.

Dňa   18.   mája   1993   okresný   súd   vyzval   navrhovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh.

Dňa   2.   júla   1993   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito   s tým,   že   navrhovatelia   boli   zaviazaní   predložiť   súdu   identifikáciu   sporných nehnuteľností a odporca bol zaviazaný zaslať súdu svoje vyjadrenie k návrhu.

Dňa 6. júla 1993 odporca doručil súdu fotokópiu svojho vyjadrenia k návrhu. Dňa 14. októbra 1993 súd zaslal vyjadrenie odporcu navrhovateľom a urgoval ich, aby predložili predmetnú identifikáciu.

Dňa 21. februára 1993 súd opakovane vyzval navrhovateľov, aby oznámili, kedy budú môcť predložiť identifikáciu parciel.

Dňa   9.   marca   1994   navrhovatelia   oznámili   súdu,   že   identifikácia   parciel   bude vystavená do konca marca 1994.

Dňa 11. mája 1994 súd vyzval navrhovateľov, aby oznámili, či bola vyhotovená identifikácia parciel.

Dňa 9. júna 1994 navrhovatelia doručili súdu identifikáciu predmetných parciel. Dňa 16. júna 1994 súd vyzval navrhovateľov na úpravu petitu návrhu a vyčíslenie finančnej náhrady v lehote do 25. júla 1994.

Dňa 21.   júla 1994 právny   zástupca   navrhovateľov oznámil   súdu,   že navrhovateľ zomrel, preto nemohol splniť výzvu súdu zo 16. júna 1994. Požiadal súd o 30-dňovú lehotu, v ktorej by mal s dedičmi navrhovateľa a s navrhovateľkou záležitosť prejednať.

Dňa 20. októbra 1994 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil, či došlo k dohode s dedičmi navrhovateľa.

Dňa 8. novembra 1994 právny zástupca navrhovateľov oznámil súdu, že po nebohom F. H. sa na okresnom súde vedie dedičské konanie pod sp. zn. D 207/94, ktoré nie je ešte skončené. Požiadal o 20-dňovú lehotu na úpravu návrhu.

Dňa   2.   januára 1995   súd   vyzval   právneho zástupcu   navrhovateľov,   aby   obratom oznámil „stav vo vybavovaní veci“.

Dňa   17.   januára   1995   právny   zástupca   navrhovateľov   oznámil   súdu,   že   úpravu návrhu urobí po predložení rozhodnutia v dedičskej veci.

Dňa 9. marca 1995 právny zástupca navrhovateľov doručil súdu upravený návrh na začatie konania s tým, že ďalej na strane navrhovateľov budú vystupovať: 1. N. H., 2. F. H., 3. Ing. R. V., 4. J. H., 5. A. H., 6. O. H. Súčasne doložil plné moci na zastupovanie všetkých navrhovateľov.

Dňa 21. apríla 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené s tým, že súd účastníkom poskytol lehotu do 20. mája 1995 na uzavretie mimosúdnej dohody.

Dňa 5. mája 1995 právny zástupca navrhovateľov oznámil súdu, že k mimosúdnej dohode nedošlo.

Dňa   20.   júna   1995   súd   vyzval   navrhovateľov,   aby   v lehote   5   dní   špecifikovali finančnú náhradu za nehnuteľnosti, ktoré boli odpredané.

Dňa 23 augusta 1995 právny zástupca navrhovateľov doručil súdu kúpnopredajné zmluvy, ktorými odporca previedol určité nehnuteľnosti na mesto M. a ZŤS M.

Dňa   4.   decembra   1995   právny   zástupca   navrhovateľov   doručil   súdu   špecifikáciu finančných náhrad za odpredané nehnuteľnosti.

Dňa 31. januára 1996 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby v lehote 14 dní upravili a spresnili petit návrhu (právny zástupca navrhovateľov túto výzvu prevzal 6. februára 1996).

Dňa   17.   februára   1997   právny   zástupca   navrhovateľov   doručil   súdu „spresnenie návrhu na vyrovnanie dedičských podielov“.

Dňa   17.   septembra   1997   právny   zástupca   navrhovateľov   oznámil súdu,   že   jeden z účastníkov konania zomrel, a požiadal, aby súd 20 dní nekonal.

Dňa 4. decembra 1997 súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby v lehote 15 dní upresnil petit návrhu.

Dňa 8. februára 1999 právny zástupca navrhovateľov oznámil súdu, že navrhovatelia trvajú na návrhu, ktorý v priebehu konania upravili.

Dňa   25.   februára   1999   súd   požiadal   navrhovateľov,   aby   obratom   predložili identifikáciu parciel, ktoré majú byť predmetom vyrovnania dedičských podielov.

Dňa 21. septembra 1999 právny zástupca navrhovateľov doručil súdu doklady za účelom identifikácie nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu.

Dňa 7. mája 2001 sťažovateľka požiadala súd o informáciu, čo bráni v plynulejšom pokračovaní v konaní.

Dňa 12. novembra 2001 bolo nariadené pojednávanie na 29. január 2002.Dňa 29. januára 2002 sa uskutočnilo pojednávanie. Účastníci, okrem navrhovateľky O. H., ktorá zomrela, boli prítomní. Súd uznesením pojednávanie odročil na 21. február 2002 s tým, že bude pripojený dedičský spis po nebohej O. H.

Dňa 19. februára 2002 advokát JUDr. O. predložil súdu plnú moc na zastupovanie právnych nástupcov po nebohej O. H. s tým, že títo nemajú záujem vstúpiť do konania.Dňa 21. februára 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9. apríl 2002 s tým, že mal byť pripojený spis sp. zn. D 293/80 po nebohej M. H.

Dňa 9. apríla 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. apríl 2002 s tým, že právny zástupca navrhovateľov do tohto termínu upresní petit návrhu, ktorý doručí aj právnemu zástupcovi odporcu.

Dňa 24. apríla 2002 právny zástupca navrhovateľov doručil súdu upravený návrh.Dňa 25. apríla 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. apríl 2002 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 26. apríla 2002 bol vo veci vyhlásený rozsudok.Dňa 14. mája 2002 navrhovatelia podali odvolanie proti rozsudku.Dňa 17. mája 2002 aj odporca podal odvolanie proti rozsudku.Dňa 24. júna 2002 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o uvedených opravných prostriedkoch.

Dňa 6. augusta 2002 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 14. augusta 2002 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 17. septembra 2002 okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby v zmysle záverov krajského súdu v lehote 15 dní doručil súdu upresnenie návrhu.

Dňa   3.   februára   2003   súd   urgoval   právneho   zástupcu   navrhovateľov,   aby   splnil výzvu zo 17. septembra 2002.

Dňa 3. júla 2003 právny zástupca navrhovateľov doručil súdu úpravu návrhu a sčasti spaťvzatie návrhu na vyrovnanie dedičských podielov z 29. apríla 1993.

Dňa 7. októbra 2003 súd zaslal upravený návrh právnemu zástupcovi odporcu s tým, aby k nemu zaujal stanovisko v lehote 15 dní.

Dňa   29.   októbra   2003   právny   zástupca   odporcu   doručil   súdu   stanovisko k upravenému návrhu.

Dňa 4. mája 2004 súd vyzval právneho zástupcu odporcu, aby sa v lehote 10 dní vyjadril, či súhlasí so späťvzatím návrhu v časti, ktorá sa týka pôvodnej navrhovateľky O. H., podaným jej právnymi nástupcami.

Dňa   2.   júna   2004   právny   zástupca   navrhovateľov   oznámil   súdu,   že   právnych nástupcov navrhovateľky O. H., Ing. V. H. a B. K. nezastupuje, preto sa nemôže vyjadriť k ich späťvzatiu návrhu.

Dňa 28. júna 2004 vyššia súdna úradníčka konštatovala, že prípis (výzva zo 4. mája 2004)   nebol   zaslaný   právnemu   zástupcovi   odporcu,   ale   právnemu   zástupcovi navrhovateľov.   Úpravou   dala   kancelárii   pokyn   na   jeho   zaslanie   právnemu   zástupcovi odporcu.

Dňa 3. augusta 2004 právny zástupca odporcu omámil, že súhlasí so späťvzatím návrhu v časti týkajúcej sa O. H.

Dňa 29. augusta 2004 súd vyzval právneho zástupcu odporcu, aby oznámil, či súhlasí so späťvzatím návrhu.

Dňa   8.   februára   2005   okresný   súd   uznesením   sčasti   zastavil   konanie.   Súčasne pripustil zmenu petitu návrhu (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 22. marca 2005).Dňa   5.   októbra   2005   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie.   Účastníci,   okrem navrhovateľov v 2. a 5. rade, boli prítomní. Pojednávanie bolo odročené na 10. november 2005 s tým, že do tej doby navrhovatelia zaujmú stanovisko k riešeniu sporu mimosúdnou cestou. V prípade, že k uzavretiu dohody nedôjde, zúčastnia sa pojednávania.

Dňa   10.   novembra   2005   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie.   Okresný   súd uznesením schválil zmier z 9. novembra 2005, tak ako bol súdu predložený. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21. novembra 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 71/93 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   zo   skutočností   uvádzaných okresným súdom a ani z obsahu spisu nezistil takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti posudzovanej veci (právnej, resp. faktickej), ktorá by mohla negatívne ovplyvniť   jej   doterajší   priebeh,   no   najmä   viac   ako   dvanásťročnú   dĺžku   napadnutého konania.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľky v napadnutej veci ústavný súd konštatuje, že na jej ťarchu treba pripísať skutočnosť, že jej právny zástupca na výzvy súdu takmer nikdy neodpovedal v súdom stanovenej lehote (pozri II. časť tohto nálezu), a tak aj ona prispela   k predĺženiu   konania.   Vzhľadom   na   opakovanú   dlhodobú   pasivitu   právneho zástupcu sťažovateľky najmä v období od 31. januára 1996 do 17. februára 1997 (viac ako dvanásť   mesiacov),   od   4.   decembra   1997   do   8.   februára   1999   (štrnásť   mesiacov)   a od 17. septembra 2002 do 3. júla 2003 (osem mesiacov) - túto neospravedlnenú nečinnosť treba pripísať na vrub sťažovateľke - i keď na túto pasivitu účastníka konania aj okresný súd reagoval   zrejme   oneskorene   (napr.   po   šiestich   mesiacoch   od   uplynutia   lehoty   uloženej právnemu zástupcovi sťažovateľky vo výzve zo 17. septembra 2002), nemožno celkové správanie sťažovateľky kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú výlučne zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Na druhej strane však na uvedené pravidelne sa opakujúce a dlhodobé nesúčinnostné správanie právneho zástupcu sťažovateľky nemohol ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   opakovane   nečinný,   a   to   konkrétne od 21. septembra 1999 do 12. novembra 2001 (dvadsaťpäť mesiacov) a od 3. augusta 2004 do   8.   februára   2005   (šesť   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná,   pretože   počas   tridsaťjeden   mesiacov   súd   nevykonával   vo   veci   úkony, ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako navrhovateľka   v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné, pretože k uvedeným zbytočným prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci a iba sčasti k nim došlo v dôsledku správania sťažovateľky (jej právneho zástupcu), ale predovšetkým v dôsledku postupu   súdu.   Ústava   v čl.   48   ods. 2   však   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote   (pozri   napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   uznesením,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   21.   novembra 2005,   bol   v napadnutom   konaní   schválený   súdny   zmier,   neprichádzalo   do   úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 150 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, ako aj na jej podiel, resp. jej právneho zástupcu na zbytočných prieťahoch v napadnutom konaní považuje ústavný súd za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti z 9. novembra 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 24. januára 2006). Za dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena dvakrát 2 501 Sk a režijný paušál dvakrát 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena v sume 2 730 Sk a režijný paušál k   tomuto   úkonu   v sume   164   Sk.   Celkové   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky predstavujú v danom prípade sumu 8 196 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   a tieto   trovy vyčíslila v sume 5 302 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v navrhovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e   :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006