SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 262/2016-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ing. Martin Chlapík s. r. o.,Sládkovičova 13, Žilina, konajúcou advokátom JUDr. Ing. Martinom Chlapíkom, ktorounamieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniamiKrajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 17/2015 z 24. júna 2015, sp. zn. 21 S 42/2015z 15. júla 2015, sp. zn. 21 S 43/2015 z 24. júna 2015, sp. zn. 21 S 44/2015 z 24. júna 2015a sp. zn. 21 S 45/2015 z 24. júna 2015, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola28. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen,,dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 17/2015 z 24.júna 2015, sp. zn. 21 S 42/2015 z 15. júla 2015, sp. zn. 21 S 43/2015 z 24. júna 2015,sp. zn. 21 S 44/2015 z 24. júna 2015 a sp. zn. 21 S 45/2015 z 24. júna 2015 (ďalej len,,krajský súd“ a,,uznesenia krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol ako navrhovateľúčastníkom konania o ochrane proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250tObčianskeho súdneho poriadku. Návrhom zo 17. februára 2015 sa sťažovateľ domáhal, abykrajský súd uložil Daňovému úradu(ďalej len,,odporca“) povinnosť rozhodnúťo jeho odvolaniach proti rozhodnutiam odporcu alebo predložiť tieto odvolania spoluso spisovým materiálom na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. Podaniu návrhu na krajskomsúde predchádzalo vydanie piatich rozhodnutí odporcu 22. apríla 2014, ktorými odporcavo vyrubovacom daňovom konaní vyrubil sťažovateľovi rozdiel na dani z pridanej hodnotyza zdaňovacie obdobia III. štvrťrok 2010 až III. štvrťrok 2011. Proti všetkým piatimrozhodnutiam odporcu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolania. Odporca všaksťažovateľovi piatimi oznámeniami z 22. mája 2014 vo všetkých veciach oznámil, že jehoodvolania nezakladajú právne účinky, lebo neboli podané zákonom predpísaným spôsobomteda elektronickými prostriedkami v̶ ⬛⬛⬛⬛ súlade s § 13 ods. 5 a § 14 zákona č. 563/2009 Z. z.o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). Zároveň odporca sťažovateľovioznámil, že všetky rozhodnutia nadobudli právoplatnosť márnym uplynutím lehoty napodania odvolania, teda 13. mája 2014.
3. Sťažovateľ následne vo všetkých piatich veciach zaslal odporcovi 4. júna 2014elektronickými prostriedkami podanie nazvané,,Vyjadrenie daňového subjektu k oznámeniu z 22. mája 2014, Odvolanie z 12. mája 2014 – doplnenie odvolania“, ktorým nesúhlasilso závermi správcu dane v podstate z dôvodu, že zo žiadneho ustanovenia daňovéhoporiadku nevyplýva, že pre nedodržanie elektronického doručovania odvolanie nevyvolávaprávne účinky. Prílohou týchto podaní boli aj odvolania z 12. mája 2014. Odporca akosprávca dane tieto odvolania zamietol oznámeniami z 1. júla 2014 z dôvodu, že boli podanépo určenej lehote, ktorá uplynula 13. mája 2014. Ďalšími piatimi identickými oznámeniamiz 2. júla 2014 odporca sťažovateľovi predložil vlastný výklad relevantných procesnýchnoriem týkajúcich sa elektronického doručovania podaní a v závere konštatoval,že odvolania z 12. mája 2014 boli síce doručené včas, avšak nie elektronicky, a preto sane hľadí, ako keby neboli podané, a odvolania doručené 4. júna 2014 elektronickýmiprostriedkami boli doručené po určenej lehote, a preto sú neprípustné.
4. Sťažovateľ v uvedených súvislostiach podal proti postupu odporcu sťažnosť podľazákona o sťažnostiach na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré všakoznámením z 23. decembra 2014 sťažnosť vyhodnotilo ako neopodstatnenú z dôvodu, ženeboli zistené porušenia všeobecne záväzných predpisov ani interných predpisov. Ažnásledne sa sťažovateľ s návrhom na začatie konania obrátil na krajský súd, ktorý všakuzneseniami napadnutými touto sťažnosťou jeho návrhy zamietol a nepriznal mu náhradutrov konania.
5. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ rozsiahlo polemizuje so závermikrajského súdu a predkladá vlastný výklad relevantných procesných ustanovení daňovéhoporiadku. Zotrváva na názore, že zo žiadneho ustanovenia daňového poriadku nevyplýva, ženedodržanie elektronického doručovania odvolaní má za následok, že na tieto odvolania saneprihliada. Krajskému súdu pritom vytýka formalistický postup, nedodržanie princípovspravodlivého procesua v konečnom dôsledku aj zásah do ním označených práv.
6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jehozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutými uzneseniami krajského súdu, ktoré žiada zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu naďalšie konanie. Požaduje priznať aj náhradu trov konania v sume 355,73 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnostinamietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatínávrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania predústavným súdom zo zákonom stanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhutakto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základnýmprávom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
10. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnostizaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanejjudikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavnýsúd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnouopravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúrekonštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to tedavšeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnejúrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétnenámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčovéprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd užopakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadnedohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená lenústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaníústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavya zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutímsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikáciezákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práva slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platíaj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,III. ÚS 24/2010).
12. Podstatná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu krajského súdudo jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktoréhosa mal dopustiť tým, že formalistickým výkladom ustanovení o elektronickom doručovanípodaní (odvolaní) mu neposkytol súdnu ochranu pred postupom odporcu, ktorý jehoodvolaniam doručeným včas v písomnej forme nepriznal právne účinky.
13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnení uzneseníkrajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Krajský súdv podstatnom na odôvodnenie všetkých piatich napadnutých uznesení uviedol:
«Podstatou v predmetnej veci je posúdenie procesnej otázky, či správca dane postupoval správne, ak v prípade včas a v písomnej forme podaného odvolania zaslaného prostredníctvom pošty právnym zástupcom daňového subjektu, považoval toto odvolanie za právne neúčinné z dôvodu, že daňový subjekt má povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronickými prostriedkami v zmysle § 14,§ 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní.
Daňový poriadok pozná dve formy podania, a to 1/ písomnú, 2/ ústnu do zápisnice. Vyplýva to z ust. §13 ods. 1 Daňového poriadku. Formy podania sa spájajú so slovesom „urobiť“, alebo trpným príčastím „urobený“. V iných procesnoprávnych predpisoch je forma podania elektronickými prostriedkami a telefaxom výslovne uvedená zároveň s písomnou formou a ústnou formou do zápisnice (viď. § 9 Správneho poriadku, § 42 Občianskeho súdneho poriadku, § 62 Trestného poriadku, § 186 zákona č. 461/2003 Z. z.), pričom niektoré predpisy poznajú ešte aj iné formy podania - napr. telegraficky. V Daňovom poriadku však podanie elektronickými prostriedkami a telefaxom predstavujú spôsob doručenia písomného podania a eventualitu k listinnej podobe doručenia, s ktorou sú rovnocenné.
Špeciálne ust. o odvolaní v daňovom konaní - § 72 ods. 2 Daňového poriadku- pozná len dve možné formy podania odvolania - písomnú a ústnu do zápisnice, s tým, že toto ustanovenie špecifikuje orgán, ktorému sa odvolanie podáva „správcovi dane alebo orgánu, ktorého rozhodnutie sa napadá“, aby účastník nesmeroval svoje odvolanie priamo odvolaciemu orgánu...
Ust. § 14 Daňového poriadku stanovuje obligatórny spôsob doručovania písomného podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 pre vymedzený okruh daňových subjektov. Z povahy veci vyplýva, že tieto subjekty si nemôžu nikdy zvoliť doručenie písomného podania v listinnej podobe alebo podaním telefaxom- vždy musia podanie urobiť len elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 Daňového poriadku alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a toto podanie musí byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva, alebo ak subjekt nemá zaručený elekt. podpis, musí uzavrieť so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní...
Ustanovenia o všeobecnom daňovom podaní a spôsoboch jeho doručenia je potrebné vztiahnuť aj na odvolanie v daňovom konaní v takom rozsahu, v akom Daňový poriadok neobsahuje špeciálnu úpravu, resp. ktorá sa s touto všeobecnou úpravou nevylučuje. Odvolanie je nepochybne možné doručiť prostredníctvom elektronickej podateľne, čo zodpovedá najnovším trendom elektronizácie štátnej resp. verejnej správy. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné aplikovať subsidiárne ustanovenia II. hlavy Daňového poriadku aj na odvolanie v daňovom konaní, nakoľko ust. § 72 Daňového poriadku a nasl. neobsahuje úpravu o spôsobe doručenia podaní, len o ich forme.
Poučenie v rozhodnutí musí obsahovať informáciu o mieste, lehote a forme podania odvolania, to znamená, že pokiaľ poučenie obsahuje informáciu, že odvolanie je možné podať písomne a ústne do zápisnice, je toto poučenie v súlade s § 72 ods. 2 Daňového poriadku.
Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať poučenie o spôsobe doručenia odvolania, teda že odvolanie je možné podať v listinnej podobe u správcu dane (tzv. osobne), poštou, elekt. prostriedkami, telefaxom.
Poučenie v rozhodnutí nemusí obsahovať ani poučenie o náležitostiach odvolania. Z ust. § 72 ods. 4 vyplýva, že odvolanie musí obsahovať náležitosti, a to náležitosti podľa § 13 Daňového poriadku a náležitosti podľa § 72 ods. 4 Daňového poriadku. Odkaz na ustanovenia o náležitostiach všeobecného podania znamená, že odvolanie musí byť podpísané osobou, ktorá ho podáva (§ 13 ods. 2), musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, dôvody podania (§ 13 ods. 3), ak je doručené elektronicky, musí byť podpísané zaručeným elekt. podpisom alebo daňový subjekt musí mať uzatvorenú dohodu o elektronickom doručovaní (§ 13 ods. 5).
Systematickým a gramatickým výkladom možno dôjsť k záveru, že § 14 Daňového poriadku obsahuje právnu úpravu týkajúcu sa, resp. bližšie špecifikujúcu spôsob doručovania elektronickými prostriedkami. Krajský súd dáva do pozornosti, že účinnosť § 14 Daňového poriadku bola odložená v ust. §165b Daňového poriadku od 01.01.2014, pričom daňové subjekty mali dostatočný čas sa s novými povinnosťami oboznámiť a ich zavedenie bolo daňovou správou verejne prezentované...
Podľa názoru krajského súdu odporca postupoval správne, keď vyhodnotil písomné odvolanie advokáta daňového subjektu zo dňa 12.05.2014, odovzdané na poštu dňa 13.05.2014, doručené odporcovi dňa 14.05.2014 v listinnej podobe poštou, listom (oznámením) č. 9514401/5/2101257/2014/Cab2 zo dňa 22.05.2014 ako právne neúčinné, t. j. akoby nebolo vôbec podané.
Ohľadom námietky navrhovateľa, že odporca mal v prípade, že mal za to, že nebola dodržaná forma podania vyzvať na odstránenie nedostatkov v zmysle § 72 ods. 5 Daňového poriadku a § 13 ods. 8 a 9 Daňového poriadku, krajský súd uvádza, že odporca by mal postupom podľa § 72 ods. 5 Daňového poriadku v spojení s § 13 ods. 8 Daňového poriadku vyzvať daňový subjekt prostredníctvom právneho zástupcu v lehote nie kratšej ako 15 dní na odstránenie nedostatkov odvolania, keby neobsahovalo náležitosti, teda ak by bolo účinne podané, avšak malo nedostatky,
V okolnostiach predmetnej veci nemal súd za preukázané, že by daňový subjekt podal včasné odvolanie elekt. so zaručeným elekt. podpisom, vyplýva to z oznámenia odporcu o zamietnutí odvolania zo dňa 01.07.2014, evidenčné číslo 9514401/5/3216596/2014/Cab2, podľa ktorého podľa § 73 ods. 4 písm. a) Daňového poriadku zamietol odvolanie podané elektronicky dňa 04.06.2014 ako oneskorene podané, keďže lehota na podanie odvolania uplynula dňa 13.05.2014. V tomto smere sa súd stotožnil s argumentáciou odporcu, že odvolanie je samostatným podaním, a preto ho daňový subjekt nemôže doručovať ako prílohu podania, aj keby bolo ešte podané v odvolacej lehote.
Záverom krajský súd konštatuje, že podania v písomnej forme doručené v listinnej podobe po 01.01.2014 osobou, ktorá je povinná doručovať podania správcovi dane elektronicky, nie sú podané v súlade s Daňovým poriadkom a takéto podania nezakladajú právne účinky. Povinnosť taxatívne uvedených osôb (§14 Daňového poriadku) doručovať podania elektronickými prostriedkami sa vzťahuje na všetky podania, teda aj na odvolania. Odporca nebol v konaní nečinný a postupoval správne, keď sa právne neúčinným odvolaním nezoberal a procesne ho neprejedal, resp. neodstúpil odvolaciemu orgánu, a preto krajský súd návrh proti nečinnosti odporcu ako nedôvodný zamietol.»
14. Sťažovateľom napadnuté uznesenia krajského súdu (s identickým odôvodnením)obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok relevantných právnych záverov, pričomústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnenéa nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení daňového poriadku, ktorá bybola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajskéhosúdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavnéhosúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožnoprávo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecnýsúd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konaniavrátane ich dôvodov a námietok.
15. Z tohto pohľadu ústavný súd konštatuje, že dôvody napadnutých uzneseníkrajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkovýchokolností prípadu a relevantných právnych noriem. Vychádzajúc z uvedeného je ústavnýsúd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými uzneseniami krajskéhosúdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenie uznesení krajského súdu, ktoré jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivésúdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto nietžiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočneodôvodnené a majú oporu v tam citovaných procesných normách. S prihliadnutímna odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že obsahomzákladného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie jeprávo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
16. Len pre úplnosť ústavný súd pripomína, že v obdobných veciach inýchsťažovateľov už rozhodoval, pričom ich obdobné sťažnosti proti rozhodnutiam všeobecnýchsúdov boli tiež ako zjavne neopodstatnené odmietnuté. V tomto smere preto možno odkázaťaj na závery uznesenia sp. zn. I. ÚS 252/2015, ktorým bola sťažnosť iného sťažovateľa protiobsahovo obdobnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave odmietnutá pre zjavnúneopodstatnenosť, alebo závery uznesenia sp. zn. I. ÚS 19/2016, ktorými bola sťažnosťiného sťažovateľa proti obsahovo obdobnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave tiežodmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť (aj keď tu išlo o návrh na ochranupred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, na podstate veci to nič nemení).
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorejreálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlok odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrhna zrušenie uznesení krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania),pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016