znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 262/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Š. N., zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Advokátska   kancelária,   Námestie   SNP   2,   Trnava,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   sp. zn. 23 Co/230/2012   z   20. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. apríla 2014   doručená   sťažnosť   Š.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ)   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp. zn. 23 Co/230/2012   z 20. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom podaným 16. apríla 2007 na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhal zaplatenia peňažnej sumy 316 215 Sk z titulu bolestného a peňažnej sumy 536 500 Sk z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia na tom skutkovom základe, že 24. septembra 2003   utrpel   ako   zamestnanec obchodnej   spoločnosti   R.   s. r. o.   pracovný   úraz.   Od   tejto skutočnosti a v dôsledku poškodenia zdravia s trvalými následkami sťažovateľ odvíjal aj svoje už uvedené nároky, ktorých priznanie si uplatnil prostredníctvom súdu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C/46/2007 z 3. apríla 2012 sťažovateľom podanú žalobu zamietol. Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   svojím   rozsudkom   sp. zn. 23 Co/230/2012   z 20. januára   2014   rozhodol   o potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia   vo   veci   samej   a   jeho zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu výlučne do sféry skutkových   záverov   súdov   a   ich   zistení,   ponúka   vlastné   právne   závery   a hodnotenie vykonaných dôkazov a krajskému súdu ako odvolaciemu súdu vytýka predovšetkým to, že „... si plne neuvedomil zvýšenú pracovnoprávnu ochranu (zákonnú ochranu), ktorá vyplýva z   čl.   8   Základných   zásad   pracovnoprávnych   vzťahov   a   aj   preto   nesprávne   vyhodnotil vykonané dokazovanie najmä znalecké dokazovanie - znalecký posudok znalca M. Z., č. 61/2009 z 10. 05. 2009, jeho odporúčania na mimoriadne zvýšenie náhrady škody titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia - tento dôkaz mali súdy hodnotiť v zmysle čl. 8 Základných zásad pracovnoprávnych vzťahov v môj prospech.

... prakticky vôbec nehodnotí znalecký posudok Mgr. J. M. z 25. 06. 2010, č. 7 /2010, ktorá   potvrdila   psychické   následky   úrazu   a   poukázala   na   obrovskú   zmenu   v kvalite každodenného života vrátane rodinného života.

... taktiež nehodnotí lekársku správu MUDr. M. S., ktorý poukázal na to, že zhoršenie zdravotného   stavu,   ochorenie   na   vysoký   krvný   tlak   u   mňa,   ako   navrhovateľa,   má jednoznačnú   príčinnú   súvislosť,   ako   následok   pracovného   úrazu,   na   čom   má   podiel psychotrauma, ako následok závažnosti pracovného úrazu.

... taktiež bližšie nehodnotí ani významnú kvalitatívnu zmenu každodenného života v mojom   prípade,   ktorá   nastala   v   mojom   prípade   tak,   ako   to   vyplynulo   z   vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa.“.

V závere   svojej   argumentácie   teda   sťažovateľ   uzatvára,   že „...   s   prihliadnutím na vytknuté   chyby   v   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   24.   01.   2014,   č.   k. 23 Co/230/2012-435   (teda nie len   nedostatok riadneho a   vyčerpávajúceho odôvodnenia rozsudku,   ale   najmä   jasný   nesúlad   medzi   právnymi   závermi   súdu   a   jeho   skutkovými zisteniami, ako aj vnútorná protirečivosť jednotlivých častí odôvodnenia z dôvodov vyššie uvedených), je možné konštatovať, že došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal   ústavný   súd   aby   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod č. k. 23 Co/230/2012-435 porušil základné   právo Š.   N.   na   súdnu ochranu   zaručené   v čl.   46 ods.   1 Ústavy...   a právo   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru...,   ktorým   je   Slovenská republika viazaná.

2.   Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   v Trnave   zo   dňa   20.   01.   2014,   č.   k. 23 Co/230/2012-435 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave je povinný Š. N. uhradiť trovy konania v sume 340,90 €...“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8. Sťažovateľ v podanej sťažnosti veľmi podrobným spôsobom popisuje skutkový stav   svojej   právnej   veci,   popisuje   a hodnotí   súdom   vykonané   dôkazy,   ponúka   vlastné zhodnotenie   dôkaznej   situácie   a dožaduje   sa   priaznivejšieho   právneho   posúdenia   svojej právnej veci, pričom zdôrazňuje „... najmä jasný nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho   skutkovými   zisteniami,   ako   aj...   protirečivosť   jednotlivých   častí   odôvodnenia...“, v dôsledku   čoho konštatuje porušenie ním označených   práv podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 23 Co/230/2012 z 20. januára 2014 uviedol: „Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   prípustný   (§   201   a   §   202   O.   s.   p.), na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správny.

Predmetom   konania   je   mimoriadne   zvýšenie   náhrady   škody   titulom   sťaženia spoločenského uplatnenia.

Vzhľadom   k   námietke   absencie   právomoci   odvolací   súd   sa   zaoberal   existenciou právomoci v danej veci, ktorú súd prvého stupňa považoval danou, keďže vo veci o nároku navrhovateľa meritórne rozhodol, i keď sa ňou výslovne v rozsudku nezaoberal.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje osobitný zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). Ak vec nespadá do právomoci   súdov   alebo   ak   má   predchádzať   iné   konanie,   súd   postúpi   vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1 druhá veta pred bodkočiarkou O. s. p. ).

Nároky   zamestnanca   vyplývajúce   zo   zodpovednosti   zamestnávateľa   za   škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné) prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu na   zárobku   alebo   stratu   na   dôchodku   (počas   práceneschopnosti   a   po   skončení práceneschopnosti   alebo   pri   uznaní   invalidity   alebo   čiastočnej   invalidity),   za   bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu   (§   198   ods.   1   písm.   a/   až   d/   Zákonníka   práce   č.   311/2001   v   znení   účinnom do 1. januára 2004).

Zákon o sociálnom poistení však priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do právomoci súdu v týchto veciach. Z bodu 27 ustanovenia § 294 citovaného zákona je zrejmé, že (okrem iného) bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm., a/ až c/ Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z. a tiež aj jeho ustanovenia § 199 až 213), takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) resp. nárok na úrazovú rentu (88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých   (§   204   ods.   1   písm.   c/   Zák.   práce   v   znení   účinnom   do   1.   1.   2004)   zase zodpovedná   nárok   na   pozostalostnú   úrazovú   rentu   (§   92   a   nasl.   Zákona   o   sociálnom poistení) a podobne.

Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako   aj   o   ďalších   úrazových   dávkach   uvedených   vo   štvrtej   hlave   Zákona   o   sociálnom poistení   rozhoduje   Sociálna   poisťovňa;   jej   príslušnosť   na   prejednanie   a   rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a) Zákona o sociálnom poistení.

Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z., lebo z tejto osobitnej právnej úpravy vyplýva, že o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5 ods. 5   citovaného   zákona).   V   ostatných   prípadoch   práve   naopak   je   daná   právomoc Sociálnej poisťovne, preto nie je možné navrhovateľovi súdom priznať rozdiel v základných bodových ohodnoteniach bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Predovšetkým   je   potrebné   uviesť,   že   odškodnenie   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia   samo   vo   svojej   podstate   v   základnej   výmere   predstavuje   náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie jeho životných i spoločenských potrieb. Priznanie základného odškodnenia samotného teda predpokladá, že dovtedajšie možnosti poškodeného uplatniť sa v života a v spoločnosti sú v dôsledku úrazu objektívne obmedzené. Zvýšenie náhrady podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. predpokladá existenciu ďalších skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenia   poškodeného   nemožno   vyjadriť   len   základným   odškodnením.   Postup   podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky potom prichádza do úvahy len v skutočne výnimočných prípadoch   hodných   osobitného   zreteľa,   kedy   ani   zvýšenie   základného   odškodnenia dostatočne   nevyjadruje   následky,   ktoré   sú   do   budúcna   v   dôsledku   poškodenia   trvalé obmedzené alebo stratené.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa oba nároky posúdil správne, keď dospel k záveru, že nie sú danými. Správne dospel k záveru, že niet dôvodu osobitného zreteľa hodného na mimoriadne zvýšenie bolestného, nakoľko priebeh liečby a vytrpené bolesti   navrhovateľa   v   dôsledku   ním   utrpeného   pracovného   úrazu   24.   9.   2003   nie   sú závažnejšie, bolestivejšie, než u obdobných svojou intenzitou úrazov. Uvedený záver vyplýva aj zo znaleckého posudku znalca MUDr. M. Z. č. 61/2009 z 10. 5. 2009. Správnym je i záver súdu   prvého   stupňa,   že   niet   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   pre   priznanie mimoriadneho zvýšenia spoločenského uplatnenia navrhovateľa, nakoľko porovnaním jeho životných činností pred pracovný úrazom a po ňom, možno dospieť k záveru, že životné aktivity navrhovateľa neboli výnimočné pred úrazom a ani v aktivitách ním vykonávaných pred   pracovným   úrazom   a   v   súčasnosti   nie   je   obmedzovaným,   resp.   úplne   strateným. Príležitostné návštevy zábav, priateľov a chodenie so synom na futbal môže vykonávať aj po pracovnom   úraze.   I   keď   spomínaný   znalec   uviedol   v   znaleckom   posudku,   že   súd nepochybí, ak mimoriadne zvýši náhradu škody titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského   uplatnenia,   ide   o   odporučenie   nemajúce   právnu   relevanciu   a   navyše neobsahujúce dôvody tohto zvýšenia. Správne preto súd prvého stupňa naň neprihliadol. Odvolací súd doplnil dokazovanie v potrebnom rozsahu o navrhovateľom uvádzanú aktivitu športovú streľbu, o ktorej navrhovateľ uviedol, že sa jej venoval do roku 1989 v rámci bývalého Zväzarmu. Z uvedeného vyplýva záver, že na ukončenie tejto aktivity pracovný úraz z roku 2003 nemohol mať žiaden vplyv. Rovnako aj založenie živnosti, ktorému mal zabrániť pracovný úraz a jeho následky, vyhodnotil súd prvého stupňa správne, že ide o hypotetické tvrdenie, ktoré navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal.

Odvolací   súd   dospel   k   záveru   o   správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa a postupujúc   podľa §   219 ods.   1   O.   s.   p.   rozsudok   súdu prvého stupňa   vo   veci samej potvrdil z dôvodu vecnej správnosti a v závislých výrokoch o trovách konania štátu a o trovách konania účastníkov rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p...“

14.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 23 Co/230/2012   z 20.   januára   2014   s rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   16   C/46/2007 z 3. apríla   2012   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť prvostupňového   rozhodnutia,   z ktorého   vyplýva,   že „Predmetom   konania   je   zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. V danom prípade k pracovnému úrazu došlo 24. 9. 2003, preto je potrebné nárok posudzovať podľa vyhl. č. 32/1965 Zb. Podľa   §   7   ods.   2   vyhl.   č.   32/1965   Zb.   celková   výška   odškodnenia   za   bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240.000 Sk, z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000 Sk. Podľa § 7 ods. 3 vyhl. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v ods. 1. Predpokladom   primeraného   zvýšenia   sumy   zodpovedajúcej   základnému   počtu   bodov zisteného lekárom je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú záver, že obmedzenie poškodeného   nemožno   vyjadriť   len   základným   odškodnením   za   bolesť   alebo   sťaženie spoločenského   uplatnenia,   ktoré   už   samo   osebe   predstavuje   náhradu   za   preukázateľné nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Prichádza do úvahy len výnimočne a je potrebné prihliadať   na   to,   či uplatnenie   poškodeného v uvedených oblastiach   bolo   pred úrazom mimoriadne.   Znamená   to,   že   musí   dôjsť   k   výraznému   obmedzeniu,   strate   možnosti spoločenského, pracovného, kultúrneho, športového uplatnenia v porovnaní s obdobím pred vznikom škody a následky sú také, že je poškodený takmer úplne vyradený z bežného života. V danom prípade podľa lekárskeho ohodnotenia zo dňa 12. 5. 2006 bolesť bola ohodnotená na 375 bodov, bolo navrhnuté jej zvýšenie o 50 %, teda Sociálna poisťovňa vyplatila žalobcovi náhradu vo výške 562,50 bodov - 33.750 Sk. Znalec v tomto konaní po úprave posudku vyčíslil bolestné sumou 36.966 Sk, teda rozdiel je nepatrný. Maximálna výška náhrady je stanovená sumou 72.000 Sk. Pri odškodňovaní bolesti došlo k zvýšeniu s prihliadnutím na poškodenie zdravia, priebeh liečenia a bolesti žalobcu. Bolesť, ktorou žalobca   argumentuje,   je   obsiahnutá   ako   základný   dôvod   v   samotnom   odškodnení, k navýšeniu môže dôjsť len v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Výška bolestného je stanovená   právnym   predpisom,   žalobca   sa   domáha   navýšenie   o 937   %.   Pri   úvahe   o možnom zvýšení bolestného je potrebné skúmať, či priebeh liečby a následky úrazu boli obzvlášť bolestivými, či boli spojené s útrapami pri obdobných zraneniach a z toho vyvodiť, či sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa. Sťaženie spoločenského uplatnenia bolo stanovené   posudkom   zo   dňa   12.   5.   2006   225   bodmi,   bolo   navrhnuté   jej   navýšenie na dvojnásobok,   žalobca   sa   domáha   40-násobku.   Sociálna   poisťovňa   poskytla   plnenie za 225 bodov v sume 13500 Sk, znalec v tomto konaní ho vyčíslil sumou 16.800 Sk. Náhrada za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   je   finančná   kompenzácia   zmenenej   kvality   života následkom   úrazu,   v   dôsledku   ktorého   je   poškodený   obmedzený,   resp.   vylúčený z uspokojovania rôznych jeho potrieb oproti stavu pred úrazom.   Rozumie sa tým účasť na osobnom, rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom, športovom a profesionálnom živote.

Žalobca   po   ukončení   práceneschopnosti   riadne   pracoval   a   pracuje   ako   strojný zámočník. Z toho je zrejmé, že na jeho strane nie sú dané obmedzenia do takej miery, ako to uvádza.   Pôvodné   ohodnotenie   bolestného   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   žalobca nenamietal   a   podľa   toho   aj   Sociálna   poisťovňa   poskytla   plnenie,   v   časti   bolestného navýšené o 50 %. Súd takto poskytnuté plnenie považoval za dostačujúce, nakoľko i podľa znaleckého   posudku   MUDr.   Z.   sa   jedná   o   takmer   totožné   ohodnotenie   s   minimálnymi rozdielmi   oproti   požadovanej   čiastke.   Doporučenie znalca zvážiť   navýšenie   o 100 %   je na úvahe súdu, ktorý však dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na takéto zvýšenie. Z   hľadiska   navrhovaného   niekoľkonásobného   zvýšenia   odškodnenia   žalobcu   bolo potrebné prihliadnuť na rozdielnosť kvality jeho života pred úrazom a po ňom. Je nesporné, že k úrazu došlo, v dôsledku toho má žalobca trvalé následky. No ani táto skutočnosť mu nezabránila v tom, aby bol naďalej pracovne činný. Je zamestnaný, dokonca ako strojný zámočník,   teda   jeho   obmedzenie   nie   je   absolútne,   nepoberá   ani   čiastočný   invalidný dôchodok. I keď s určitými obmedzeniami, môže sa riadne pracovne uplatniť. Bolesť, ktorá s úrazom   a   zákrokmi   vrátane   operácii,   s   úrazom   súvisí,   bola   odškodnená   zákonným spôsobom. Skutočnosť, že žalobca mal v úmysle založiť si živnosť, je len teoretická. Mohol tak urobiť pred úrazom, čo sa nestalo a vzhľadom na jeho pracovné zaradenie je súd toho názoru,   že   žalobca   z takej   činnosti   nie   je   úplne   vyradený,   naviac   keď   znalec   pripustil prípadné   zlepšenie   jeho   stavu.   Teda   pracovné   obmedzenie   a   zaradenie   žalobcu i s prihliadnutím na to, že nedošlo k poklesu jeho príjmu, nie je dané žiadnym spôsobom. Pokiaľ ide o ostatné oblasti života, je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca viedol bežný život. Nevenoval sa aktívne mimoriadnym spôsobom či už športovej činnosti, spoločenskému a kultúrnemu životu, resp. iným činnostiam, ktorých vykonávanie by bolo po úraze výrazným spôsobom obmedzované. Jednalo sa len o príležitostné zábavy, v ktorých nie je žalobca obmedzovaný, pretože utrpel úraz na ruke a nie ostatných častiach tela, aktívne sa nevenoval športu - chodil len so synom na futbal, úraz mu v tom ďalej nebráni, navštevoval sa s priateľmi a pokračovať v tom mu tiež fyzické následky úrazu nebránia. Nie sú to teda takisto dôvody hodné osobitného zreteľa pre navýšenie odškodnenia. Strata libida síce môže z psychologického hľadiska súvisieť s úrazom, ale len ako druhotný následok, nakoľko k poškodeniu v tomto smere u žalobcu nedošlo a ak bol narušený sexuálny život žalobcu tak, ako to udáva jeho manželka, je súd toho názoru, že tento nedostatok je možné odstrániť odbornou pomocou.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že neboli preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa   na   zvýšenie   odškodného,   nakoľko   na   strane   žalobcu   nedošlo   k   podstatným a výrazným   zmenám   v   rámci   jeho   uplatnenia   v   pracovnom,   spoločenskom   a   rodinnom živote.   Z   vykonaného   dokazovania   má   súd   za   to,   že   následky   úrazu   sú   výraznejšie na psychike žalobcu a v dôsledku toho jeho problémy v rodinnom, prípadne spoločenskom živote sú odvodené práve od jeho psychického stavu ako druhotné. Tu však treba poukázať na   vyjadrenie   znalkyne,   ktorá   uviedla,   že   odbornou   pomocou   psychoterapeuta   dôjde k minimalizácii   následkov   a   možnosti   zaradenia   sa   do   bežného   života.   Stav   žalobcu   je bežným stavom po bežných úrazoch. Žalobca s výnimkou pár návštev psychológa odbornú intenzívnu a dlhšie trvajúcu pomoc nevyhľadal. Za tohto stavu však súd má za to, že ani navýšenie odškodnenia neodstráni žalobcovi jeho psychické následky, k tomu je potrebná skutočná odborná pomoc, ktorá s prihliadnutím na osobnosť žalobcu dopomôže k jeho návratu do bežného života. Ani tu teda nemožno konštatovať, že by sa jednalo na strane žalobcu o taký prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval jeho nárok. S   prihliadnutím   na   uvedené   súd   dospel   k   záveru,   že   návrh   je   nedôvodný a navrhovateľ   nepreukázal   žiadne   dôvody,   pre   ktoré   by   mu   bolo   potrebné   vyhovieť. Zo svedeckej výpovede p. Brezovského síce vyplynulo, že nemôže vykonávať stavebné a iné manuálne   práce,   ktoré   predtým   pre   priateľov   vykonával,   nebola   to   však   jeho   hlavná činnosť, a teda toto čiastočné obmedzenie nie je také závažné a rozhodujúce, dá sa nahradiť inými dostupnými činnosťami, ktoré žalobca môže vykonávať. Zmeny v rodinnom živote, ktoré vyplývajú z výpovede svedkyne N., sú síce dôsledkom úrazu, ale ako bolo uvedené, sú odstrániteľné na minimum za odbornej pomoci, ale aj za pomoci rodinných príslušníkov. Nepostačuje len konštatovanie, že k takej zmene došlo, treba vyhľadať pomoc. Treba sa prikloniť ku konštatovaniu znalkyne, že sa jedná o bežný poúrazový stav. Súd nezistil ani dôvody   na   dvojnásobné   zvýšenie   zákonom   stanoveného   bolestného   a   sťaženia spoločenského   uplatnenia,   nakoľko   na   strane   žalovaného   nedošlo   k   výraznejšiemu obmedzeniu   bežného   spôsobu   života,   bolesť   bola   odškodnená   dostatočne   50   %-ným zvýšením bolestného. Tu treba konštatovať a stotožniť sa aj s vyjadrením znalca, že bolesť je individuálna, subjektívny pocit prežívania bolesti /ktorá sa pri každom zásahu do telesnej integrity objektívne prejavuje vždy napr. pri zmenách poveternostných podmienok/ nie je dôvodom   na   akékoľvek   násobenie   zákonom   stanoveného   limitu.   Treba   poukázať   na skutočnosť, že bolestné bolo vyplatené 50 % zvýšením, pričom Sociálna poisťovňa plnila na základe riadneho bodového ohodnotenia, teda ani po vypracovaní posudku prípadný rozdiel navrhovateľovi   neprináleží.   Skutočnosť,   že   po   rozhodnutí   vo   veci   /doposiaľ neprávoplatnom/ začal navštevovať navrhovateľ terapeuta a zvýšil sa mu krvný tlak, na rozhodnutie vo veci nemá vplyv a zvýšenie tlaku nebolo preukázané ako príčinná súvislosť so zranením.

V   nadväznosti   na   Uznesenie   Krajského súdu   v Trnave   zo dňa 31.   8.   2011 č.   k. 41 Co 6/2011-304   /ktoré   sa   nezaoberalo   predmetom   sporu/   v   pôvodnom   konaní   došlo k vade v nesprávnom označení odporcu ako právneho nástupcu pôvodného odporcu. Súd napriek   tomu   nepovažoval   za   hospodárne   opakovať   vykonané   dokazovanie,   nakoľko odporca mal zvoleného zástupcu, ktorý ani po právnom nástupníctve nebol zmenený, teda za odporcu   vystupoval   ten   istý   zástupca   a   k   pochybeniu   došlo   len   v   časti   označenia odporcu. To však nič nemení na skutkových zisteniach a vykonaných dôkazoch a z toho plynúcich   záverov   súdu.   Ďalšie   dôkazy   po   tomto   rozhodnutí   neboli   navrhnuté   ani predložené.

Za daného stavu súd návrh ako nedôvodný zamietol.“.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach právne vyčerpávajúcim   a ústavne   súladným   spôsobom   zdôvodnili,   prečo   a   na   základe   akých právnych úvah zamietli (následne v odvolacom konaní toto potvrdili, pozn.) sťažovateľom uplatnené   žalobné   nároky   a predovšetkým   prečo   nezistili   v právnej   veci   sťažovateľa okolnosti hodné osobitného zreteľa, potvrdenie ktorých je zákonom daným predpokladom priznania ním požadovanej výšky finančných kompenzácií. Inými slovami, podľa názoru ústavného   súdu   krajský   súd,   ale   tiež   okresný   súd   podrobne   a   jasne   objasnili   skutkový a právny   základ   svojho   napadnutého   rozhodnutia,   z pohľadu   ktorého   boli   v plnej   miere realizované   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   sťažovateľom   označené   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, ktorých porušenie namieta.

16.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami účastníka konania.

17. Ústavný súd uzatvára, že nie je možné považovať právne závery krajského súdu vyslovené   v jeho   rozsudku   sp.   zn.   23   Co/230/2012   z 20.   januára   2014   (v   spojení   aj s dôvodmi predostretými okresným súdom v jeho rozsudku sp. zn. 16 C/46/2007 z 3. apríla 2012) za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú súvislosť medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením   označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

18. Na podporu svojich záverov ústavný súd v závere dodáva, že súčasťou práva na spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces   zahŕňa aj právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo   na spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby súd   v rozsudku   reagoval   na každý argument   (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   konania   považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

19.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014