znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 262/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G.,   K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Daňového   úradu   Kráľovský   Chlmec č. 738/320/289-24954/11/Rem   zo   7.   októbra   2011   a   tiež   rozhodnutím   Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1040505/143/2012/5081 z 23. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   a 2 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozhodnutím   Daňového   úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“) č. 738/320/289-24954/11/Rem zo 7. októbra 2011 a tiež rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1040505/143/2012/5081 z 23. januára 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   daňový   úrad   rozhodnutím č. 738/320/289-24954/11/Rem zo 7. októbra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie daňového úradu“) vydal   daňovú   exekučnú   výzvu   voči   sťažovateľke   ako   daňovému   dlžníkovi.   O   odvolaní sťažovateľky   z   21.   októbra   2011   proti   predmetnej   daňovej   exekučnej   výzve   rozhodlo finančné riaditeľstvo rozhodnutím č. 1040505/143/2012/5081 z 23. januára 2012 (ďalej aj „rozhodnutie   finančného   riaditeľstva“),   ktorým   potvrdilo   rozhodnutie   daňového   úradu zo 7. októbra 2011.

3. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka podala proti rozhodnutiam daňových   orgánov   žalobu   na   všeobecnom   súde   a   tvrdí,   že   v   záujme   toho,   aby nedošlo,,k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, podáva sťažovateľ z dôvodu, aby nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na žiadnom orgáne/súde súbežne so žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy aj túto ústavnú sťažnosť“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej označených práv   postupom   a   rozhodnutím   daňového   úradu   a   finančného   riaditeľstva   a   aby   tieto rozhodnutia   zrušil.   Taktiež   žiadala,   aby   ústavný   súd   zakázal   Daňovému   úradu   Košice a finančnému   riaditeľstvu   pokračovať   v   porušovaní   jej   základných   práv,   priznal   jej primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5   000   €   a   náhradu   trov   konania.   Napokon žiadala, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť daňovej exekučnej výzvy, ako aj daňovej exekúcie ako takej.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následných rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva v jej daňovej veci najmä z hľadiska rešpektovania   ňou   označených   základných   práv zaručených   ústavou   a práva   zaručeného dohovorom, v dôsledku tvrdeného porušenia ktorých sa domáhala ochrany ako v konaní pred   ústavným   súdom,   tak   aj   podaním   žaloby   o   preskúmanie   správnych   rozhodnutí všeobecným súdom.

9. Ak sa za tejto situácie domáhala ochrany svojich práv jednak na všeobecnom súde (bod 3) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný súd.

10.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   178/2010, I. ÚS 138/2011, I.   ÚS   66/2012),   že   v   prípade podania opravného prostriedku   (prípadne žaloby   v rámci   správneho   súdnictva)   a   súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   takomto   opravnom   prostriedku (v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom.

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012