znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 262/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v nadväznosti na čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 Co   470/2007   a jeho   rozsudkom   z 20. mája 2009, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 25/2010 a jeho uznesením z 25. februára 2010 a postupom Ústavného súdu Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   IV. ÚS 349/2009 a jeho uznesením z 8. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. júna 2010   doručená   a 21.   júna   2010   doplnená   sťažnosť   Mgr.   O.   F.   (ďalej   len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy v nadväznosti na čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu   k dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 25/2010 a jeho uznesením z 25. februára 2010 a postupom ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 349/2009 a jeho uznesením z 8. októbra 2009.

2.   Zo   sťažovateľovej   argumentácie   týkajúcej   sa   rozhodovacej   činnosti   súdov v napadnutých   konaniach   vyplýva,   že   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   sp.   zn. 4 Co 470/2007   z   20.   mája   2009   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   a o   týchto rozhodnutiach (prvostupňovom i odvolacom) už ústavný súd rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 349/2009   z 8.   októbra   2009   tak,   že   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   (vo   vzťahu k namietanému   prvostupňovému   rozsudku   pre   nedostatok   právomoci   a vo   vzťahu k rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   470/2007   z   20.   mája   2009   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti).   Namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   470/2007 z 20. mája   2009   sa   navyše   zaoberal   tiež   najvyšší   súd,   ktorý   dovolanie   sťažovateľa uznesením sp. zn. 4 Cdo 25/2010   z 25. februára 2010 odmietol z dôvodu neprípustnosti. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uviedol,   že „Súdy   neuniesli...   tvrdenia   a ich   rozhodnutia sa nezakladali   na materiálnej   pravde,   a tým   porušili   ľudské   práva   a základné   slobody sťažovateľa   podľa   medzinárodnej   zmluvy,   akou   je   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv... Ústavný súd... navádzal bezdôvodne na predsudok voči sťažovateľovi a to v uznesení tohto súdu, ktoré je zverejnené, čím ani tento súd nerešpektoval platné dôkazy, ako keby to neboli práve súdy, ktoré porušili zákon a v rozporom s nim rozhodli vec..., Postavenie nezávislého a nestranného   súdu   spočíva   v tom,   že   posúdi   predložené   dôkazy   strán   a tým   zabezpečí rovnosť   zbraní.   Nebude   vykonávať   jednostranne   a zaujato   arbitrárne   úkony   na   zámenu dôkazov subjektívnymi domnienkami bez skutkového opodstatnenia a ani znižovať vážnosť a platnosť   rozhodnutí   iných   štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky,   alebo   účastníkov konania, lebo právny stav vyžaduje aj ochranu sťažovateľa a jeho dobrého mena, ktoré v týchto konaniach boli poškodené a preto sťažovateľ žiada nemajetkovú ujmu.“.

3. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd... svojím postupom a uznesením... sp. zn. 4 Co 470/2007 porušil ľudské práva a základné slobody Mgr. O. F., zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v čl. 8 Dohovoru, čl. 13 Dohovoru a čl. 1 Protokolu k Dohovoru.

2. Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 4 Co 470/2007 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... svojím postupom a uznesením... sp. zn. 4 Cod 25/2010 (správne malo byť 4 Co, pozn.), porušil ľudské práva a základné slobody Mgr. O. F., zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v čl. 8 Dohovoru, čl. 13 Dohovoru a čl. 1 Protokolu k Dohovoru.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Cod 25/2010 (správne malo byť 4 Cdo, pozn.), sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Najvyššieho súdu...

5. Ústavný súd... svojím postupom a uznesením... sp. zn. IV 349/09, porušil ľudské práva a základné slobody Mgr. O. F., zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v čl. 8 Dohovoru, čl. 13 Dohovoru a čl. 1 Protokolu k Dohovoru.

6. Krajský súd..., Najvyšší súd..., a Ústavný súd... sú povinní zaplatiť náhradu trov konania...

7. Krajský súd..., Najvyšší súd..., a Ústavný súd... sú povinný zaplatiť Mgr. O. F... 100,000,- Euro (sto tisíc eur) nemajetkovej ujmy.“

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II. A

K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009

6. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

7. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ sa v podanej sťažnosti okrem iného domáha preskúmania rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 470/2007 z 20. mája 2009,   ktoré   rozhodnutie už ústavný   súd   posudzoval a uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS 349/09 z 8. októbra   2009   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti. Teda ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ aj v tomto konaní. Tvrdí, že boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a zároveň práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 470/2007 a jeho rozsudkom z 20. mája 2009. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už rozhodol vo veci sp. zn. IV. ÚS 349/09.

9.   Vzhľadom   na   uvedené   (bod   7   a 8)   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   nie   je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto   ústavný   súd   rozhodol   o   nej   tak,   že   ju   odmietol   pre   neprípustnosť   [§   24   písm. a) zákona o ústavnom súde].

II. B

K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 349/2009 a jeho uznesením z 8. októbra 2009

10. Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. Vzhľadom na túto ústavnú normu zákon vyriešil otázku podávania opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde   návrh   nie   je   prípustný,   ak   sa   ním   navrhovateľ   domáha   preskúmania   rozhodnutia ústavného súdu.

11. Z obsahu podania sťažovateľa je zrejmé, že jeho cieľom je dosiahnuť opätovné prerokovanie   jeho   sťažnosti   vo   veci,   ktorá   bola   vedená   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn. IV. ÚS 349/09   a o ktorej   ústavný   súd   svojím   uznesením   z 8.   októbra   2009   právoplatne aj rozhodol.   Konanie   pred   ústavným   súdom   ako   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je v dôsledku zvolenej podoby špecializovaného a koncentrovaného modelu ústavného súdnictva v Slovenskej republike konaním jednoinštančným a rozhodnutia ústavného súdu sú konečné a záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou a zákonom   o   ústavnom   súde   presne   vymedzené,   nemôže   prekračovať.   V   nadväznosti na to ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   medzi   jeho   oprávnenia   nepatrí rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   vo   všeobecnosti „a   fortiori“ o   opravných prostriedkoch,   ktorými   sa fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby   domáhajú   preskúmania rozhodnutí ústavného súdu, proti ktorým podľa čl. 133 ústavy a podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný. Preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol, pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].

II. C

K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 25/2010 a jeho uznesením z 25. februára 2010

12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene môže ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

14.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06). Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

15.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

16. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

17.   Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 25/2010 z 25. februára 2010 a z jeho obsahu predovšetkým zistil, že najvyšší súd ako súd   dovolací   odmietol   sťažovateľom   podané   dovolanie   proti   namietanému   rozsudku krajského súdu z dôvodu jeho neprípustnosti (ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný).   Najvyšší   súd   v odôvodnení uznesenia   podrobne   vyložil   svoje   úvahy,   ktoré   ho   viedli   k odmietnutiu   sťažovateľom podaného dovolania, a rovnako podrobne sa zaoberal aj sťažovateľom vytknutými vadami konania krajského súdu ako súdu odvolacieho. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že „s prihliadnutím   na...   §   242   ods.   1   O.   s.   p.   ukladajúce   dovolaciemu   súdu   povinnosť prihliadnuť   vždy   na   prípadnú   procesnú   vadu   uvedenú   v   §   237   O.   s.   p.,   neobmedzil sa Najvyšší súd... len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.“. Následne   najvyšší   súd   vyložil   svoje   úvahy   týkajúce   sa   sťažovateľových tvrdení o závažných   procesných   pochybeniach   súdov   nižšej   inštancie,   pričom   však zdôraznil,   že „prípustnosť   dovolania   nie   je   založená   už   tým,   že   dovolateľ   určitú   vadu konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takou vadou skutočne postihnuté“. Najvyšší súd dospel   k záveru,   že „nakoľko   prípustnosť   dovolania   v danom   prípade   nemožno   vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd... dovolanie... ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný, odmietol.“.

18. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva   (sťažnosť   č. 6172/73,   X.   v.   United   Kingdom,   sťažnosť   č. 10000/83,   H   v.   United Kingdom),   tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad v prípade   Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

19. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ústavou garantované základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

21.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľa   zdôvodňujúcu   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a namietaným   porušením   označených   práv.   Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá   vyvodiť   iba   z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem upravujúcich   postup   občianskoprávnych   súdov   v   opravných   konaniach   (podobne aj I. ÚS 66/98,   II. ÚS 811/00).   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

22. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   ústavný   súd poznamenáva, že súčasťou jeho štandardnej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) je   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti   odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže nedošlo k zisteniu porušenia základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   (ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   rovnako   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, resp. práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010