znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 262/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 120/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2007   doručená   sťažnosť P.   L.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 120/2003.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ   bol   klientom   v roku   2001   telefónnej   spoločnosti   G.   V akcii   zakúpil mobilný telefón za 1 Sk s tým, že bude podľa príslušnej zmluvy 2 roky zákazníkom firmy G. V septembri   2001   však   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby,   z dôvodu   čoho   už   ďalej nemohol využívať služby uvedenej firmi, a naviac pozbavením slobody bol pozbavený aj akéhokoľvek finančného príjmu.

Dňa 5. 12. 2002 uvedená firma ktorá sa medzičasom premenovala na „O.“ podala na Okresnom súde v Nitre žalobný návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie škody ktorú sťažovateľ spôsobil tým, že prestal plniť podmienky zmluvy...

V súčasnosti ešte vo veci nebolo rozhodnuté, takže podstata veci spočíva v tom, že konanie začalo dňa 5. 12. 2002 a do dnes ešte stále nebolo ukončené. Konanie teda trvá už 4 roky a 11 mesiacov...

Sťažovateľ preto sám metódou „pokusov a omylov“ a systémom „napíš ako vieš“ sa pokúšal   vykonať   nejaké   opravné   prostriedky,   ale   jediné   čo   ho   napadlo   bolo   napísať sťažnosť predsedovi príslušného súdu, čo aj dňa 18. 6. 2007 spravil.

Odpoveď   dostal   vyrozumením   zo   dňa   23.   7.   2007   Spr.   1935/07   ktoré   vydala podpredsedníčka OS - Nitra, v ktorom bolo uvedené, že k žiadnym prieťahom nedošlo, preto je sťažnosť sťažovateľa neopodstatnená...

Vec,   ktorá   sa   prejednáva   na   všeobecných   súdoch   proti   sťažovateľovi   na   návrh spoločnosti O. nie je a ani nebola osobitne zložitá a sťažovateľ nijako nezapríčinil prieťahy. Napriek   tomu   konanie   trvá   už   4   roky   a 11   mesiacov   a ešte   stále   nebolo   právoplatne ukončené.

Za daný okolností nie je sporné, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru nakoľko konanie pred všeobecnými súdmi neprebehlo „v primeranej lehote“.»

Sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta a navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Okresný súd v Nitre v konaní číslo 18 C 120/03-38 vo veci žalobného návrhu proti sťažovateľovi zo strany O. S.,   a.   s., porušil právo P.   L.   nar...   bytom Ž. okr. N., t. č. ÚVTOS...   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   ktorý   bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.

Okresný súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk z titulu nemajetkovej ujmy, do 30 dní od právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie   základného   práva   označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza   k   namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

V prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je s účinnosťou od 1. apríla 2005 takýmto prostriedkom sťažnosť adresovaná predsedovi   príslušného   súdu   podľa   §   62 zákona č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 120/2003.

Z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 120/2003 vyplýva tento priebeh súdneho konania:

Konanie začalo 17. decembra 2002 podaním návrhu obchodnou spoločnosťou O., a. s.,   predtým   G.,   a.   s.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   proti   sťažovateľovi   na   zaplatenie 10 002,30   Sk   s príslušenstvom.   Vo   veci   bol   vydaný   platobný   rozkaz   proti   ktorému sťažovateľ   podal   odpor,   a následne   okresný   súd   prvýkrát   rozhodol   o návrhu   na   prvom pojednávaní vo veci rozsudkom č. k. 18 C 120/2003-39 zo 14. októbra 2003, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 10 002,30 Sk s príslušenstvom.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   Krajský   súd   v Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) svojím uznesením č. k. 9 Co 21/2004-53 z 27. februára 2004 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 120/2003-39 zo 14. októbra 2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 7. januára 2004 do 31. marca 2004 (viac ako dva a pol mesiaca).

Okresný   súd   po   vrátení   veci   ustanovil   sťažovateľovi   na   jeho   žiadosť   advokáta a nariadil dve pojednávania (na 12. október 2004 a 26. október 2004, ktoré boli odročené bez prerokovania veci, prvé pojednávanie z dôvodu ospravedlnenia zástupcu sťažovateľa a druhé   pojednávanie   z dôvodu   neprítomnosti   navrhovateľa).   Dňa   12.   januára   2005   bol prostredníctvom   dožiadaného   Okresného   súdu   Trnava   vykonaný   výsluch   sťažovateľa v Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   Leopoldov.   Vo   veci   sa   konalo   pojednávanie 28. apríla   2005   a 3.   mája   2005,   na   ktorom   okresný   súd   druhýkrát   rozhodol   vo   veci rozsudkom   č.   k.   18   C   120/2003-88   z 3.   mája   2005   a opätovne   uložil   sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 10 002,30 Sk s príslušenstvom.

Krajský   súd   svojím   rozsudkom   č.   k.   26   Cob   168/2005   z 10.   novembra   2006   na základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 120/2003-88 z 3. mája 2005 potvrdil v časti výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi istinu   6 801   Sk.   V časti   výroku   o povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu 3 201,30 Sk, úroky z omeškania a trovy konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis sa nachádzal na krajskom súde od 9. septembra 2005 do 26. januára 2007 (viac ako jeden rok a štyri mesiace).

V ďalšom priebehu konania okresný súd nariadil pojednávania na 27. marec 2007 (bolo odročené pre neprítomnosť zástupcu sťažovateľa), 10. apríl 2007 (odročené na žiadosť navrhovateľa z dôvodu možnej dohody medzi účastníkmi) a 28. jún 2007 (odročené pre neprítomnosť účastníkov a ich zástupcov). Dňa 27. septembra 2007 bol prostredníctvom dožiadaného   Okresného   súdu   Trnava   vykonaný   výsluch   sťažovateľa   v ústave   na   výkon trestu odňatia slobody. Pojednávanie sa konalo 23. októbra 2007. V období od októbra 2007 do mája 2008 okresný súd priebežne vykonával úkony smerujúce k zisteniu skutkových okolností   rozhodných   na   posúdenie   veci   sťažovateľa   (24.   októbra   2007   žiadosť Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   15   januára   2008   žiadosť   krajskému   súdu o pripojenie trestných spisov sťažovateľa, 28. februára 2008 žiadosť ústavu na výkon trestu odňatia slobody, 4. marca 2008 žiadosť Nemocnici pre obvinených v Trenčíne). Vo veci sa konali ďalšie dve pojednávania 3. júna 2008 a 3. júla 2008, na ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom   č.   k.   18   C   120/2003-208   a uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 201,30 Sk (úroky z omeškania a trovy konania).

Ústavný súd po oboznámení sa s priebehom konania uvádza, že konanie okresného súdu v období od jeho začatia 17. decembra 2002 do 3. mája 2005 (okrem doby, počas ktorej sa spis nachádzal na krajskom súde) sa nevyznačuje prieťahmi. Okresný súd vo veci priebežne   vykonával   úkony   smerujúce   k prerokovaniu   a rozhodnutiu   veci   a svojím rozsudkom č. k. 18 C 120/2003-88 z 3. mája 2005 právoplatne rozhodol o podstatnej časti navrhovateľom uplatňovaných nárokov a uložil sťažovateľovi z celkovej žalovanej sumy 10 002,30 Sk s príslušenstvom povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 6 801 Sk.Napriek tomu, že rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 120/2003-88 z 3. mája 2005 vo výroku o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 201,30 Sk a úroky z omeškania bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie, vzhľadom na dĺžku tejto časti   konania   (viac   ako   dva   roky)   nemožno   vidieť   prieťahy   v konaní   ani   vo   vzťahu k uvedenej časti predmetu konania.

Predmetom ďalšieho konania vedeného okresným súdom v období od 26. januára 2007   do   3.   júla   2008   (takmer   jeden   a pol   roka)   bol   už   len   nárok   navrhovateľa   voči sťažovateľovi o zaplatenie sumy 3 201,30 Sk a úrokov z omeškania.

Sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   prieťahy   v konaní   okresného   súdu,   a tým porušenie ním označeného práva, bola ústavnému súdu doručená 15. októbra 2007.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 18 C 120/2003-208 z 3. júla 2008, ktorým sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 201,30 Sk a úroky z omeškania.

Ústavný   súd diferencovane posúdil   priebeh   konania okresného súdu   v období od 26. januára 2007 do doručenia sťažnosti sťažovateľom ústavnému súdu a následné obdobie konania okresného súdu až do 3. júla 2008. Na základe toho konštatuje, že do doručenia sťažnosti ústavnému súdu okresný súd priebežne vo veci konal, nariadil dve pojednávania, z ktorých   jedno   bolo   odročené   z dôvodov   na   strane   sťažovateľa,   resp.   jeho   právneho zástupcu, a vykonal vo veci aj výsluch sťažovateľa. Ďalšie obdobie konania okresného súdu bolo   tiež   priebežné   a efektívne,   pretože   je   charakteristické   dôsledným   zisťovaním skutkového stavu veci a niekoľkými úkonmi v tomto smere.

Ústavný súd konštatuje, že v tomto konaní nemožno ustáliť prieťahy v takej dĺžke a takého   charakteru,   ktoré   by   nasvedčovali   porušeniu   označeného   práva   sťažovateľa   na prejednanie jeho veci v primeranej lehote.

K tomuto záveru ústavný súd dospel vzhľadom na celkovú dĺžku konania vedeného pred okresným súdom (viac ako tri a pol roka), na právoplatné rozhodnutie okresného súdu o podstatnej časti predmetu konania po dvoch rokoch od začatia konania a na priebežne vykonávané   úkony   okresným   súdom   smerujúce   k prerokovaniu   a rozhodnutiu   veci v priebehu celého konania pred okresným súdom až do rozhodnutia vo veci rozsudkom č. k. 18 C 120/2003-208 z 3. júla 2008.

Zároveň ústavný súd prihliadol aj na to, že po doručení sťažnosti ústavnému súdu a v čase jej predbežného prerokovania okresný súd rozhodol vo veci aj o zostávajúcej časti predmetu   konania   rozsudkom   č.   k.   18   C   120/2003-208   z 3.   júla   2008.   Aj   keď   toto rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť v čase predbežného prerokovania sťažnosti, vzhľadom na jeho existenciu nemohlo objektívne dochádzať k prieťahom v predmetnom konaní zo strany okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008