znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 262/07-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť B. K. a V. K., obaja bytom H., zastúpených advokátom Mgr. K. H., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 23/1994, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. K. a V. K. vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 23/1994 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prievidza   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   23/1994 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. B. K. a V. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   Prievidza p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Prievidza   je   povinný   nahradiť   B.   K.   a V.   K.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet   ich   právneho   zástupcu   Mgr. K.   H.   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 262/07-8 z 13. decembra 2007 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť B. K. a V. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 23/1994.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľov   a predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovatelia   podaním   zo   17.   marca   2008,   ako   aj okresný súd vo vyjadrení z 13. marca 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.   Predmetný   súdny   spis   bol   ústavnému   súdu   doručený   19.   marca   2008. Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z listinných   dôkazov   a vyjadrení   účastníkov   konania nachádzajúcich sa v spise.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   návrhom   na   začatie konania domáhali na okresnom súde zrušenia a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti.   Konanie   bolo   začaté   1.   februára   1994.   Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti poukázali na   to,   že   aj   keď   od   podania   žalobného návrhu   na prvostupňovom   súde   (kde vystupujú   na   strane   navrhovateľov)   uplynulo   už   vyše   13   rokov,   okresný   súd   ešte právoplatne nerozhodol. Keďže podľa sťažovateľov okresný súd nekonal, podali 27. januára 2003 sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu na túto sťažnosť odpovedal 2. marca 2003 a uviedol, že sťažnosť je dôvodná. Sťažovatelia sa domnievajú, že konaním okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 23/1994 boli porušené ich označené ústavné práva.

Predsedníčkou okresného súdu poverený sudca v liste sp. zn. Spr 308/08 z 13. marca 2008 uviedol:

„Uvedené prvé kritérium sa bezprostredne spája aj s procesným konaním účastníkov konania   v tomto   prípade   predovšetkým   samotných   sťažovateľov.   V tejto   súvislosti   treba predovšetkým poukázať na to, že sťažovatelia v tomto konaní vystupujú ako navrhovatelia oni   vymedzujú   svojim   návrhom   a tvrdeniami   predmet   konania,   účastníkov   konania   na strane   odporcov...   Práve   procesné   konanie   účastníkov   rozhodným   spôsobom   prispelo k dĺžke konania.

... Preto je okresný súd presvedčený, že rozhodujúcim kritériom, pre ktoré konanie trvá   dlhú   dobu   je   kritérium   skutkovej   a právnej   náročnosti   veci   v spojení   s procesným konaním účastníkov.

Jediné dlhšie obdobie nečinnosti súdu je obdobie od 4. 12. 2000 do 18. 2. 2003, teda obdobie asi dvoch rokov...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti tvoria bežnú súčasť rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a nemožno   ich   v zásade   po   skutkovej   ani   po právnej stránke hodnotiť ako zložité. V danom prípade je z hľadiska zbytočných prieťahov napadnuté prvostupňové konanie vedené okresným súdom. Taktiež treba konštatovať, že ani skutková   náročnosť   prípadu   nemôže   zapríčiniť   takú   dĺžku   súdneho   konania,   ktorá   je predmetom   tejto   sťažnosti.   Tento   typ   občianskoprávneho   konania   patrí   k štandardnej agende   v oblasti   občianskeho   práva,   a preto   úvahy   o možnom   vplyve   právnej,   resp. skutkovej zložitosti veci na priebeh konania sú irelevantné.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd konštatuje, že   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   pripísané   na   ťarchu   sťažovateľov v súvislosti   s prieťahmi   v konaní.   Uvedené   názory   okresného   súdu   o neefektívnom procesnom   správaní   účastníkov   (sťažovateľov)   konania   vzhľadom   na   časový   úsek zbytočných prieťahov konania zo strany všeobecného súdu nemajú právnu relevanciu.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní.

V doterajšom priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 24. februára 1998 (okresnému súdu bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Trenčíne vedené pod spis. zn. 5 Nc 367/97 zo 17. februára 1998, ktorým sa rozhodlo o námietke zaujatosti sudcu) do 18. februára 2003 (zaslanie čiastočného späťvzatia návrhu odporcom, ktoré bolo doručené okresnému súdu 14. decembra 2000).

Ústavný súd konštatuje, že v uvedenom období bol okresný súd nečinný, a preto dospel   k záveru,   že   v konaní okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C 23/1994   došlo k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V doručenom spise okresného súdu sa nenašiel jediný efektívny úkon v spomenutom období, ktorý by viedol k rozhodnutiu vo veci samej. Úkony sudkyne v období od 17. februára 1998 do 14. decembra 2000 nemožno z pohľadu ústavného práva hodnotiť   ako   ústavne   udržateľné,   pretože   tieto   úkony   priamo   neviedli   k meritórnemu skončeniu konania.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk s poukázaním na skutočnosť, že sú povinní trpieť stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú až do konečného rozhodnutia súdov.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo podľa zistení ústavného súdu   k zbytočným   prieťahom   zavineným   okresným   súdom,   správanie   sťažovateľov   ako účastníkov   konania   a s prihliadnutím   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania, a v neposlednom   rade   aj   na   povahu   predmetnej   veci   ústavný   súd   dospel   k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v žiadanej sume 50 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   Mgr.   K.   H. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2007, a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   v   sume   6   296   Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008