znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 262/05

Ústavný   súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   z 29.   januára   2002   č.   k.   15   Co   167/01-204   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 50/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. decembra 2004 doručená a 23. decembra 2004, 12. mája 2005 a 29. novembra 2005 doplnená sťažnosť Mgr. V. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) z 29. januára 2002 č. k. 15 Co 167/01-204 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd) z 30. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 50/2004.

1. 1. Sťažovateľka relevantný skutkový stav vo svojej sťažnosti opísala nasledovne:«1.) 14. 8. 1997 som na Okresnom súde Bratislava II (ďalej aj „OS BA II“) podala žalobu o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaných na uzavretie darovacej zmluvy na 3-izbový byt v B. – č. k. 14 C 329/97.

2.) Darovaciu zmluvu mali so mnou uzavrieť na základe zmluvy o budúcej zmluve NZ 118/97 (ďalej aj „NZ 118/97“) manželia D., moja sestra a švagor.

3.) Zmluva o budúcej zmluve bola uzatvorená formou notárskej zápisnice – verejnej listiny.

4.) 21. 5. 1999, po výzve súdu, som k žalobe pripojila text predmetnej darovacej zmluvy a spresnila petit žaloby ako: žaloba o uloženie vyhlásenia vôle uzavrieť darovaciu zmluvu – podľa ust. § 50a ods. 1 a 2 OZ, § 51 OZ a § 161 ods. 3 OSP.

5.) 15. 12. 2000 okresný súd mojej žalobe rozsudkom 14 C 329/97-186 v plnej miere vyhovel.

6.) Odporcovia, 1.) Ing. D. L. a 2.) D. M., sa proti rozsudku okresného súdu dňa 7. 2. 2001 v zmysle ust. § 220 ods. 1 OSP odvolali, a tým nepožadovali ďalšie dokazovanie.

7.)   Keďže   Okresný   súd   Bratislava   II   môjmu   návrhu   v plnom   rozsahu   vyhovel, nepožadovala   som dodatočné   zmeny   rozsudku   v zmysle ust.   § 165 ods.   1   OSP,   a to   aj vzhľadom na skutočnosť, že sa jednalo najmä o výpoveď mojej matky.

8.)   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   aj   „KS   BA“)   odvolanie   odporcov   prijal, nenavrhol a nerobil nijaké dokazovanie, vec prejednal a na tom istom pojednávaní dňa 29. 1.   2002   odvolaniu   odporcov   vyhovel   a rozsudkom   15   Co   167/01-204   moju   žalobu o nahradenie vôle zamietol.

9.) Dňa 17. 5. 2002, i keď mi rozsudok KS BA ešte nebol doručený, a bol ešte iba „doručovaný“, som cestou OS BA II podala dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“).

10.) Rozsudok KS BA mi bol po 14 mesiacoch od jeho vyhlásenia a 12 mesiacoch jeho doručovania dňa 2. 4. 2003 doručený.

11.) 2. 5. 2003 JUDr. I. A., advokátka, doplnila moje dovolanie zo dňa 17. 5. 2002 kvalifikovaným dovolaním zo dňa 29. 4. 2003.

12.) 30. 09. 2004 NS SR, ako sú dovolací, rozsudkom 2 Cdo 50/2004 moje dovolanie zamietol.

13.) Dňa 20. 10. 2004 bol rozsudok NS SR doručený do kancelárie JUDr. I. A. a mne začala plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti, čo teraz týmto podaním sťažnosti aj činím.»

1.   2.   Sťažovateľka   k uvedenému   skutkovému   stavu   ďalej   uviedla   tieto «dôležité skutočnosti:

14.)   Rozsudok   krajského   súdu   15   Co   167/01-204   z 29.   1.   2002   označuje   tú   istú pojednávanú právnu vec 14 C 329/97 ako žalobu o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaných na uzavretie darovacej zmluvy, čo znamená v zmysle ust. § 80 písm. b) OSP – o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva.

15.) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo 50/2004 z 30. 9. 2004 označuje tú istú pojednávanú právnu vec 14 C 329/97 ako žalobu o určenie povinnosti uzavrieť darovaciu zmluvu, čo znamená v zmysle ust. § 80 psím. c) OSP – o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa mňa, nejedná sa ani tak o omyl, ale zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   o mimovoľné,   presné   a profesionálne   pomenovanie   toho,   k čomu   v tejto   kauze nakoniec aj došlo.

16.) Na notárskom úrade JUDr. Ľ. V. existujú a sú uložené dva nepodpísané návrhy notárskych zápisníc – dve súkromné listiny označené ako: NZ 110/9 a NT 112/97.

Súkromná listina NZ 112/97 zo 16. 4. 1997, je „ascendentom“ verejnej listiny – notárskej zápisnice NZ 118/97 z 19. 4. 1997, a zároveň hmotným vyjadrením úmyselného a dokonalého pokusu o uzavretie právne vadnej zmluvy o budúcej zmluve, presnejšie, mnou nepodpísaný notárom spísaný návrh zmluvy o budúcej zmluve o darovaní toho istého 3-izb. bytu   v B.,   ktorý   je   predmetom   aj   zmluvy   NZ   118/97.   Vo   formálne   perfektnom   návrhu notárskej zápisnice NZ 112/97 zo dňa 16. 4. 1997 sa mi odporkyňa 1.) zaväzovala darovať byt,   až   na   to,   že   bez   účasti   a   bez   podpisu   jej   manžela   [odporcu   2.)],   bezpodielového spoluvlastníka   predmetného   bytu.   Je   to   návrh   na   zmluvu   o budúcej   zmluve   s   vadou, s možnou 3-ročnou námietkou relatívnej neplatnosti ňou dotknutého subjektu - konkrétne odporcu 2.), t. j. zmluvou, kde by som tri roky od jej podpísania čakala na vôľu človeka, ktorý by sa jej podpísaním stal bezdomovcom, nakoľko v ten istý deň, bola pre neho tým istým notárom pripravená aj zmluva, ktorou sa odporca 2.) zriekal manželského podielu na dome, 4/6-tiny ktorého v ten istý deň jeho manželka, odporca 1.) od svojej a mojej matky za úradnú cenu, za spoločné manželské peniaze, bola odkúpila. Keďže sa medzi matkou a dcérou jedná o všeobecnými súdmi nespochybňovanú štandardnú kúpnopredajnú zmluvu, a nie zastretý právny úkon, úvodzovky na slovo odkúpila nepožívam.

17.) Odporkyňa 1.) sa dňa 16. 4. 1997, za prítomnosti notára a pani H. B. pod psychickým nátlakom pokúsila a dokonala pokus o podpis návrhu zmluvy spísaného formou notárskej zápisnice NZ 112/97, teda o pokus o uvedenie ma na pôde notárskeho úradu do omylu, aby som podpísala zmluvu s vadou pod sankciou relatívnej neplatnosti. Že návrh zmluvy NZ 112/97 nebol podkladom pre zmluvu NZ 118/97, hoci ním mal byť, presnejšie mal byť zmluvou finálnou, som vyjadrila požiadavkou, aby notár pridelil novej zmluve nové evidenčné číslo, neprerábali sme starý návrh NZ 112/97. Čo sa aj stalo. Tak vznikol nový návrh a nová zmluva uzatvorená formou notárskej zápisnice NZ 118/97, má aj nové číslo a to – NZ 118/97, najmä preto, aby nebola spájaná s dňom 16. 4. 1997; a bola už tentoraz s podpismi oboch manželov. Vypovedať takúto zmluvu bolo už oveľa ťažšie, a odporcom trvalo viac ako 5 rokov, kým jej neplatnosť dosiahli. Vyžadovalo si to súčinnosť oboch manželov,   možno   aj   notára   (veď   nikdy   nevypovedal)   a   neskôr   i   mojej   matky   a   matky odporkyne H. B., a zneužiť proti mne justíciu. Ak by som podpísala zmluvu NZ 112/97, ktorú mi notár a odporkyňa 1.) predložili k podpisu dňa 16. 4. 1997, bolo by to oveľa ľahšie, stačilo   k   vypovedaniu   takejto   zmluvy   o   budúcej   zmluve   dovolať   sa   do   troch   rokov   jej neplatnosti   na   súde   iba   jednej   osobe,   a   to   odporcovi   2.),   a   to   podľa   ust.   §   40a   OZ s odvolaním sa na ust. § 145 odst. 2 OZ.

18.) Návrh na zmluvu spísaný formou notárskej zápisnice NZ 110/97 o darovaní mojej 1/6 domu odporcom ako protihodnoty, bol úradným záznamom zo dňa 16. 04. 1997 už dňa 16. 4. 1997 znehodnotený tak, že návrh nemohol byť (a ani nebol) fyzicky k dispozícii k podpisu dňa 18. 04. 1997, ibaže by dátum úradného záznamu zo dňa 16. 04. 1997 bol notárom antidatovaný.

19.)   (...)   ale   tento   záväzok   darovanie   1/6   domu   nemohol   byť   ani   súčasťou   a podmienkou zmluvy o budúcej zmluve ako protihodnota daru, lebo takáto zmluva by bola v rozpore so zákonom.

20.) Notár spísal pre odporcov 1.) a 2.) dňa 16. 04. 1997, podľa mojich informácií, celkovo 5 notárskych zápisníc, a tak nemohol nepoznať ich prípadné súvislosti.

21.) To, že som vyššie uvedený návrh zmluvy spísaný formou notárskej zápisnice NZ 110/97 zo dňa 16. 4. 1997 nemienila podpísať som ako slobodný občan prejavila jej nepodpísaním. K fyzickému zničeniu toho, čo som nikdy neiniciovala, napr. potrhaniu tejto súkromnej listiny, nedošlo aj vzhľadom k autorite notárskeho úradu, fyzickej prítomnosti notára, a početnej prevahe tých, čo sa podpisu zmluvy dožadovali. Túto súkromnú listinu neskôr odporcovia a odvolacie všeobecné súdy interpretovali i ako notársku zápisnicu a dôkaz môjho vzniknuvšieho záväzku.

A   tak,   napr:   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   bez   ďalšieho   (resp.   všeobecnými obecnými   súdmi   akéhokoľvek)   dokazovania   vo   svojom   rozsudku   interpretoval   túto súkromnú listinu ako, citujem z rozsudku NS SR 2 Cdo 50/2004, str. 4 ods. 3 zhora: „- notárskou zápisnicou zo 16. 4. 1997, sp. zn. NZ 110/97, sa žalobkyňa darovacou zmluvou mienila   zaviazať,   previesť   na   žalovanú   v   1.   rade   nehnuteľnosť,   zapísanú...,   na   tejto darovacej zmluve je urobený úradný záznam, že žalobkyňa „ju zatiaľ nepodpíše, lebo si to ešte rozmyslí“ (táto darovacia zmluva nebola ňou nakoniec podpísaná),“ koniec citácie z rozsudku NS SR. (...)

Citácia citácie NS SR textu z NZ 110/97 ktorý v skutočnosti znie: „Účastníčka p. M. po prečítaní uviedla, že zmluvu nepodpíše, že si to ešte rozmyslí.“ Účastníčka neuviedla a nehovorí „ju“, ani „zatiaľ“ a nehovorí ani, čo si rozmyslí, či „podpísanie zmluvy“, alebo „čo urobí so svojou šestinou domu“ (...). Ja som takú vetu nikdy nepovedala, o zápise tohto úradného   záznamu   som   nevedela.   Týmto   úradným   záznamom   na   mnou   napadnutej súkromnej listine NZ 110/97 sa nikdy nijaký všeobecný súd dokazovaním nezaoberal čím porušil § 129 OSP, § 132 OSP, § 133 OSP, § 134 OSP a § 135 ods. 1 OSP.»

2. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „sa pri prejednávaní odvolania 15 Co 167/01 o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaných na uzavretie darovacej zmluvy a vynesení rozsudku 15 Co 167/01-204-206 zo dňa 29. 01. 2002 dopustil porušenia OSP, OZ, NP a Ústavy Slovenskej republiky:

1.) Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní o nahradenie vôle odporcov 1.) Ing. L. D. a 2.) M. D. na uzavretie darovacej zmluvy konal v rozpore s OSP a porušil ústavne zaručené základné právo Mgr. V. M. vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom - čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2.) Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní o nahradenie vôle odporcov 1.) Ing. L. D. a 2.) M. D. na uzavretie darovacej zmluvy podanej v zmysle § 80 písm. b) OSP, odôvodnil zamietnutie mojej žaloby aplikáciou ust.   § 50a ods.   3 OZ.   V skutočnosti tak urobil v zmysle § 40a OZ a § 49a OZ), čím zmenil žalobný petit a konanie súdu na konanie o určenie povinnosti uzavrieť darovaciu zmluvu, v zmysle § 80 písm. c) OSP. Došlo tým k porušeniu zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Odvolací súd odobral vec súdu prvého stupňa konal v tejto veci ako súd prvého stupňa, čím zúžil moje právo odvolania sa iba na možnosť dovolania. Odvolací súd mal zistiť, že bez nového dokazovania rozhodnúť o veci nemôže, konať v zmysle ust. § 220 ods. 2 OSP (čo nekonal). Inak mal odvolanie v zmysle ust. § 221 ods. 2, keďže odporcovia nenavrhli nijaké nové dokazovanie, (a vedeli prečo nenavrhli nijaké nové konanie) vec súdu prvého stupňa mal vrátiť a zastaviť konanie.

3.) Zmyslom ustanovenia § 50a odst. 3 OZ a úmyslom zákonodarcu, nie je skúmať povinnosť ale schopnosť účastníka zmluvného vzťahu plniť záväzok. Občiansky zákonník taxatívne vymenúva v ust. § 40a OZ ustanovenia Občianskeho zákonníka ustanovenia na základe ktorých je možné dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu - § 50a OZ medzi nimi nie je. Rozhodnutie KS BA je precedensom, na základe ktorého bude možné v ďalšom   zrušiť   ľubovoľnú   zmluvu   o   budúcej   zmluve   vnesením   nových   podmienok   do zmluvného   vzťahu   bez   toho,   aby   táto   zmluvná   podmienka   bola   zmluve   písomne zakontrahovaná, (teda v rozopre so zmluvou samou t. j. jej ust. § 50a ods. 1 OZ) a to aj takú podmienku,   ktorá   by   túto   zmluvu   svojou   podstatou   robila   neplatnou,   ale   ju   neplatnou neurobila, nakoľko v zmluve nebola (napr. darovacia zmluva za odplatu). Postačí svedok.

4.) Nedostatky rozsudku 15 Co 167/01-204-206 v zmysle ust. § 157 ods. 1 a ods. 2 OSP, používanie kondicionálov v odôvodnení rozsudku, to či k zamietnutiu mojej žaloby vôbec došlo aplikáciou ust. § 50a ods. 3 OZ, alebo sa tak stalo v zmysle ust. § 40a OZ a § 49a   OZ),   robia   rozsudok   odvolacieho   súdu   nepreskúmateľným.   Ide   o   postihnutie nulitného právneho úkonu. Zmluva NZ 118/97 neobsahovala písomnú náležitosť, ktorá by ju robila   neplatnou,   a   preto   bola   sankciovaná.   To   je   v   rozpore   so   zákonom   a   dobrými mravmi.“

2. 1. Sťažovateľka uvedené odôvodnila nasledovnými skutočnosťami:«a.)   Odvolací   súd   nezmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   na   základe   zisteného skutkového stavu súdu prvého stupňa, i keď to slovne deklaruje.

Odvolací   súd   po   úvodnej   dvojvete:   „Keďže   súd   prvého   stupňa   správne a v dostatočnej miere zistil skutkový stav,   ale vyvodil z neho nesprávny právny záver“, v ďalšom, in fine, expressis verbis neupresňuje podľa ktorého odseku ust. § 220 OSP tak odvolací súd urobil - nejedná sa o žalobu s alternatívnym petitom a podľa oboch odsekov naraz sa to nedá. (...)

Odvolací   súd   svojim   reálnym   konaním   a   postupom   zmenil   skutkový   stav   zistený prvostupňovým súdom. Doplnil skutkový stav, z ktorého on sám (odvolací súd) vychádzal, o právne   skutočnosti   a   zistenia,   ktoré   súd   prvého   stupňa   nemal   za   preukázané a v skutkovom stave svojho rozsudku ich súd prvého stupňa vôbec neuviedol. Odvolací súd tieto nové právne skutočnosti a skutkové zistenia, napriek tomu, že som ich ústne aj písomne namietala,   použil   a   vychádzal   z   nich   vo   svojich   právnych   uzáveroch   (a   následne   dňa 30. 09. 2004 aj NS SR). Odvolací súd tým naplnil skutkovú podstatu ust. § 220 ods. 2 OSP a rozhodoval podľa ust. § 220 ods. 2 OSP, a nie podľa ust. § 220 ods. 1 OSP.

Teda konal v rozpore s ustanoveniami § 213 OSP, § 220 ods. 2 OSP, § 237 OSP, aj kautelami danými ustanovením § 132 OSP.

Senát   Krajského   súdu   v   Bratislave   mohol,   ako   odvolací   súd,   meniť   rozhodnutie prvostupňového súdu, ak po doplnení dokazovania bol skutkový stav veci zistený tak, že mohol o veci rozhodnúť. Odvolací súd mal zákonnú povinnosť doplniť dokazovanie tak, aby skutkový stav veci bol zistený tak, že mohol vo veci rozhodnúť (220 ods. 2 OSP a § 213 OSP). Odvolací súd dňa 29. 1. 2002 nijaké doplňujúce dokazovanie o nových právnych skutočnostiach, a tým aj skutkovom stave, ktorý si osvojil, a z ktorého vychádzal v rozsudku 15 Co 167/01 dňa 29. 1. 2002 neurobil. (...)»

2. 2. Sťažovateľka ďalej dodala, že:

-rozsudok najvyššieho súdu z 30. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 50/2004,

-rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“) z 15. decembra 2000 č. k. 14 C 329/97-186,

-rozsudok krajského súdu z 29. januára 2002 č. k. 15 Co 167/01-204 a

-zápisnica   o pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   z 29.   januára   2002,   ktorých fotokópie pripojila k svojej sťažnosti a označila ich ako „listiny č. 1 – 4“, «preukazujú   rozdiely   v   skutkových   stavoch   a   v   právnych   skutočnostiach,   z   ktorých všeobecné súdy (vrátane NS SR) ex post vychádzali vo svojich právnych záveroch. Účelom tejto námietky, v tomto bode sťažnosti, nie je ani tak preskúmavať, či namietať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav v zmysle pravdivosti, teda či odrážal realitu, ani to, aké právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Listinami č. 1 - 4 poukazujem na procesnoprávnu vadu konania/konaní, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť rozsudkov, a to vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd (a následne aj dovolací) rozšíril a menil skutkový stav veci, ktorý sa stal základom pre právne posúdenie podľa noriem hmotného práva, nekonajúc v súlade s OSP, napr. ust. § 213 OSP. (...)

Máme za to, že ide o podstatnú vadu konania, dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) OSP, resp. (inú) vadu, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 242 ods. 1) in fine], robí rozsudok KS BA (a následne aj rozsudok NS SR) nepreskúmateľnými. Je to vada konania, na ktorú súd prih1iada z povinnosti úradnej, bez ohľadu na to, či dovolateľ (resp. sťažovateľ) na tento nedostatok poukázal alebo nie.

Nakoľko k doplneniu konania, dokazovania, po zmene skutkového stavu veci nedošlo, a   odvolací   súd   posudzoval   podstatné   skutkové   okolnosti   bez   toho,   aby   boli   vykonané dôkazy, nehodnotiac ich jednotlivo zo stránky ich zákonnosti (či boli vykonané v súlade so zákonom), ani z hľadiska ich vierohodnosti, a nedošlo ani k „dokazovaniu in camera“, výsledkom boli skutkové zistenia a z nich vyplývajúci záver o skutkovom stave veci, ktorý sa stal   základom   pre   posúdenie   podľa   noriem   hmotného   práva,   bol   skutkovým   stavom nepreskúmateľným.

Z takto nenáležite a v rozpore so zákonom zisteného skutkového stavu, odvolací súd posudzoval neplatnosť právneho úkonu (§ 49a OZ) v súvislosti s ust. § 80 písm. c) OSP, ako i aplikáciu ust. § 50a odst. 1 OZ. Nebolo mi umožnené sa k nim vyjadriť. Preto skutkový stav,   skutkové   zistenia,   podstatné   skutkové   okolnosti   a   následne   aj   právne   závery   a rozsudok   vynesený   z   takto   zisteného   skutkového   stavu   odvolacím   súdom   sú nepreskúmateľné, nie sú v súlade so zákonom, najmä Občianskym súdnym poriadkom - § 122 ods. 1 OSP, § 211 OSP, § 118 ods. 1 OSP, § 123 OSP, § 213 OSP, ale ani Ústavou Slovenskej republiky.»

2. 3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla, že „predmetom posúdenia boli aj tieto dve listiny: NZ 118/97 z 18. 4. 1997 - ktorá je notárskou zápisnicou - verejnou listinou (§ 133 a § 134 OSP) NZ 110/97 zo 16. 4. 1997 - ktorá nie je notárskou zápisnicou, a je súkromnou listinou. (...) Dôkaznú silu týchto listín (všetkých listín) v konečnom dôsledku v súdnom konaní určuje zákon a v prípade sporu a námietok rozhodnutie súdu. V prípade súkromnej listiny, ako je listina NZ 110/97 (aj v zmysle NP) stačí, aby odporca toho, kto sa listiny dovoláva (v tomto prípade ja), označil jej pravosť a obsah pochybnými; v takom prípade bude na tom,   kto   sa   listiny   dovoláva   (v   tomto   prípade   odporcovia   a   odvolací   a   dovolací   súd), dôkazné bremeno a pravosti a správnosti jej obsahu. Ja som pravosť listiny NZ 110/97 namietla viackrát, notára navrhla zbaviť a súhlasila so zbavením ho mlčanlivosti.

Okresný súd rešpektoval ospravedlnenie notára, odporcovia nevyužili svoje právo zbaviť notára mlčanlivosti a odvolali sa v zmysle § 220 ods. 1 OSP teda bez požiadavky ďalšieho   dokazovania.   Odvolací   súd   odvolanie   prijal   (podľa   môjho   názoru   ho   mal odmietnuť) a vec prejednal. Vo svojom rozhodnutí sa odvolací súd odvoláva na listiny a na svedectvo osoby (p..B.), ktorá sa osobne podpisu návrhu na zmluvu spísaného notárskou zápisnicou   NZ   118/97,   ani   tzv.   údajného   nepodpísania   návrhu   na   zmluvu   spísaného notárskou zápisnicou NZ 110/97 osobne nezúčastnila, a vypovedala iba z počutia. Nenamietame rozhodovaciu právomoc súdu garantovanú súdu ust.   § 132 OSP a Ústavou Slovenskej republiky, namietame však, že ak sa už raz (odvolací) súd (a neskôr aj NS SR) rozhodol svedka alebo dôkaz pripustiť, nemôže tak urobiť bez ďalšieho dokazovania a bez možnosti zúčastnených sa k týmto dôkazom vyjadriť. (...)“

2. 4. Sťažovateľka svoje námietky vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu záverom takto zhrnula:

„Pri porušení procesného ústavného práva v konaní pred všeobecným súdom (právo na verejné vyhlásenie rozsudku, právo na zákonného sudcu, právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným   dôkazom)   spravidla   existuje   možnosť   podať   opravný   prostriedok   na   súd vyššieho stupňa.

Mojimi   námietkami   proti   použitiu   svedectva   matky,   ako   i   nepredvolaniu   notára odvolacím súdom sa KS BA (a následne ani NS SR) nezaoberal, nezhliadol to ako závažné porušenie môjho procesného ústavného práva v konaní pred všeobecným súdom, i keď to mal obligatórne zistiť z úradnej povinnosti aj ako dovolací dôvod § 237 písm. f) OSP resp. § 242 ods.   1 in   fine OSP.   Ide totiž o   taký   nedostatok konania,   na   ktorý súd prihliada z povinnosti úradnej bez ohľadu   na to,   či dovolateľ   (a sťažovateľ) na tento nedostatok poukázal alebo nie.“

3. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd „sa pri prejednávaní môjho dovolania proti rozsudku 15 Co 167/01-204-206 dopustil v konaní 2 Cdo 50/2004 a v rozsudku 2 Cdo 20/2004 z 30. 9. 2004 porušenia OSP, OZ, NZ a Ústavy Slovenskej republiky. (...)

NS SR porušil moje práva, a to tým, že

5.)   mal   moje   dovolanie   z   2.   5.   2003,   ako   dovolanie   podľa   §   238   ods.   1   OSP prípustné,

a) prijať, pojednávanie nenariadiť (§ 243a ods. 1 druhá veta OSP), rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. respektíve:

b) moje dovolanie prijať, podľa ust. § 241 ods. 1 prvá veta a ods. 4 prvá veta in fine OSP,   ma   prostredníctvom   súdu   prvého   stupňa   vyzvať,   aby   nesprávne,   neúplné   alebo nezrozumiteľné dovolanie v určenej lehote doplnila, alebo opravila.

Dovolací   súd   však,   napriek   skutočnostiam   uvedeným   v   bodoch   a)   a   b),   moje dovolanie ako dovolanie proti rozsudku podľa § 238 ods. 1 OSP prípustné prijal, podľa ust. § 242 OSP, ale v rozpore s tým istým ust. § 242 ods. 1 prvá veta OSP, čo znamená nad rozsah,   v   ktorom   bolo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   mnou   napadnuté,   dovolanie   bez nariadeného pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) preskúmal a dospel k uzáveru, že moje dovolanie nie je dôvodné.

Dovolací súd nenariadením pojednávania, ktoré dovolací súd v zmysle § 243a ods. 1 prvá veta OSP spravidla nariadi, samotné ust. § 243a ods. 1 OSP neporušil, bola to jeho voľba, ale prejednaním môjho dovolania a preskúmaním rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, v ktorom bol jeho výrok a rozhodnutie mnou napadnuté (§ 242 ods. 1 OSP prvá veta), porušil odvolací súd zákon, moje ústavné práva a právo na spravodlivý proces.“

3. 1. Uvedené sťažovateľka odôvodnila nasledovne:

«Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom,

vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia. Vymedzením rozsahu dovolania, selekciou

dovolacích   dôvodov   dovolateľ   môže   vysloviť   (a   vysloví   vždy,   i   keď   si   to   nemusí   vždy

uvedomiť)   svoj   právny   názor   na   vec   a   ním   napádaný   rozsudok   súdu   nižšej   inštancie.

Zároveň sa tým realizuje vôľa a právo dovolateľa zistiť a získať právny názor súdu vyššej

inštancie   na   vec   a   ním   napádaný   rozsudok   súdu   nižšej   inštancie,   a   to   z   perspektívy

dovolateľa a dovolateľových dovolacích dôvodov, na čo, a na čom, má dovolateľ nielen

naliehavý právny záujem, je v spore, ale i právo. Inými slovami, zmyslom ustanovenia § 242

ods. 1 OSP je aj snaha zákonodarcu, aby dovolateľ dostal odpoveď na to, čo sa pýtal, čo

namietal a nie na to, čo mal za správne a vo svojom rozhodnutí presadzoval a preferoval

súd nižšej a nezriedka i súd vyššej inštancie, pretože inak, ak by sa nejednalo „iba“ o iný

právny   názor,   mal   by   (musí)   súd   vyššej   inštancie   dovolanie   odmietnuť   [§ 218   ods.   1

písm. d)], alebo ho postúpiť späť opraviť, doplniť. Dovolanie sa má využívať ako výnimočný

mimoriadny opravný prostriedok predovšetkým na účely vyslovenia právneho názoru a pre

dovolacie dôvody - vady uvedené v § 237 OSP.

Ustanovením § 241 ods. 1 OSP zákonodarca dovolateľa ochraňuje, aby, ak o to

dovolateľ   selekciou   svojich   dovolacích   dôvodov   prejaví   záujem,   súd   vyššej   inštancie

nezopakoval   automaticky   prípadnú   vadu   (omyl)   rozhodnutia   súdu   nižšej   inštancie

nekritickým osvojením si právneho názoru súdu nižšej inštancie na vec, ale aj to aby, ako sa

stalo mne, dovolateľ nedostal odpoveď na otázku, ktorú súdu vyššej inštancie nepoložil a

nedostal   výklad   právnych   zistení,   urobených   v   rozpore   so   zákonom   (...)   od   najvyššej

inštitúcie, a to s právnymi a morálnymi následkami podporený autoritou najvyššej inštancie

poškodzujúcimi moje záujmy, ako sa to stalo mne: napr. výklad zmluvy NZ 110/97.»

3. 2. Sťažovateľka ďalšie pochybenia najvyššieho súdu vidí (rovnako ako v prípade

krajského súdu) v posudzovaní «aplikácie ust. § 50a ods. 3 OZ tak aj toho (...) ako sa

v rozsudku 2 Cdo 50/2004 NS SR nad rozsah môjho dovolania a chybne NS SR dopustil

interpretácie najmä týchto dvoch listín:

a) NZ 118/97 z 18. 4. 1997 - ktorá je notárskou zápisnicou - verejnou listinou (§ 133

a § 134 OSP) (...)

b) NZ 110/97 zo 16. 4. 1997 - ktorá nie je notárskou zápisnicou, ale súkromnou

listinou.

Iné listiny než listiny uvedené v § 134 OSP, sú súkromné listiny a rozdiel spočíva

v dôkaznej sile oboch druhov listín. V prípade súkromnej listiny stačí, aby odporca toho

(v tejto veci ja), kto sa listiny dovoláva [v tejto veci sú to žalovaní 1.) a 2.), odvolací a

(najmä) dovolací súd], označil ich pravosť a obsah pochybnými (čo som mnohonásobne

urobila, vrátane odvolacieho pojednávania), v takom prípade bude na tom, kto sa listiny

dovoláva, dôkazné bremeno o pravosti a správnosti jej obsahu. (...)

Súd   prvého   stupňa   listinu   NZ   110/97   neakceptoval,   neuviedol   ju   v   zistenom

skutkovom   stave   ako   skutkové   zistenie,   ktoré   má   „z   vykonaného   dokazovania   za

preukázané“,   nikdy   platnosť   súkromnej   listiny   NZ   110/97   nepreukazoval,   dokazovanie

nevykonával a následne tak nikdy neurobili ani oba súdy vyššej inštancie.

Uvedenie odporcov do omylu, ktoré (uvedenie do omylu) si osvojil odvolací súd, je

uvedené nad akúkoľvek pochybnosť mimo skutkové zistenia ktoré sú uvedené v odseku:

„Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov listinnými dôkazmi a výsluchom

svedkov a zistil tento skutkový stav:... (a ďalej, až dokonca)“ (...)

NS   SR,   viazaný   rozsahom   môjho   dovolania,   kde   som   nenamietala   aplikáciu   ust.

§ 50a OZ, aplikáciou ust. § 50a ods. 3 OZ a interpretáciou listinných dôkazov v kontexte

s týmto ustanovením vyslovil právny názor, ktorý je v rozpore so zákonom.

Ak by obidve vyššie inštancie všeobecného súdnictva prakticky do ust. § 50a OZ,

v kontexte aký mali preukázaný, v zmysle zákona a spravodlivosti, dosadili premenné, ktoré

mali podľa tejto interpretácie § 50a OZ, mali za preukázané a mali spravodlivo nastať,

vysvitlo by, že odvolací a dovolací súd má za to, že je v súlade so zákonom a spravodlivé:

-požadovať za dar odplatu, dokonca ujmu, je spravodlivé

-požadovať, aby účastník zmluvného vzťahu do zmluvy dal podmienku, ktorá by ju

robila neplatnou,

-neprofesionalitu svojho vlastného právneho poradcu (v tomto prípade notára)

kompenzoval na účet druhého účastníka právneho úkonu, ktorý konal v dobrej

viere. (...)»

4.   Sťažovateľka   ďalej   odôvodnila   svoju   požiadavku   na   primerané   finančné

zadosťučinenie   v zmysle   ustanovenia   §   50   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej

republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon

o ústavnom súde“), a to nasledovne:

„Bolo   preukázané,   že   všeobecné   súdy   zavinili   tento   stav   ani   nie   tak   pre

komplikovanosť prípadu, ako v opakovaním tej istej chyby.

Spísanie zmluvy formou verejnej listiny v zmysle § 43 OZ, napriek tomu, že pre daný

právny   úkon   (zmluvu)   to   nie   je   normou   kogentnou,   je   ďalšou   právne   relevantnou

skutočnosťou   posilňujúcou   právne   záruky   a istoty   účastníkov   právneho   úkonu,   a z nich

plynúcich istôt o právnych skutočnostiach, povinnostiach a záväzkoch.

Podnikla   som   všetky   kroky,   aby   si   pomocou   inštitúcií   akými   v právnom   štáte

napríklad notárske zápisnice sú. No štát ma napriek tomu nechal vyše 5 rokov v právnej

neistote. A nielen v právnej neistote. Nimi vydané rozhodnutia v tak citlivej veci ako sú

medziľudské vzťahy v rodine, zapríčinil, jeho orgány, prehĺbenie krízy.

Ak by OS BA II, už v konaní o predbežnom opatrení ohľadne bytu, konal tak, ako ho

k tomu Uznesenie odvolacieho súdu v č. k. 27 Co 369/97-22 z 30. 1. 1998 bolo zaviazalo

a preveril by okolnosti ako k odstúpeniu resp. k podpisu zmluvy došlo mohlo sa všetko inak

vyvíjať.

No pochybili najmä vyššie články všeobecného súdnictva, články s vyššou morálnou

autoritou   a pôsobením   na   ľudí,   a tým,   že   odporcovia   disponovali   dokladmi   o svojej

bezúhonnosti,   morálnej   čistote   a ja   naopak,   práve   od   týchto   moralít,   konali   ešte

agresívnejšie.   Vidím   priamu   súvislosť   medzi   rozhodnutiami   KS   BA   a NS   SR   a rastúcou

agresivitou odporcov, keď sa pred okolím mohli prezentovať dokladmi o svojej pravde.

Mám   za   to,   že   by   nedošlo   k lúpežnému   prepadu   môjho   manžela,   a súd   dodnes

v trestnom konaní prebieha dodnes v tieni ich práva na byt, a len malého pochybenia vo

forme ako sa k nemu odporcovia chcú dostať. Aby som mohla financovať štúdium dcér

v zahraničí musela som odpredať chalupu, ku ktorej nás viazalo puto. I keď máme v zmluve

dodatok o spätnom predkupnom práve chalupy, asi už nikdy sa tam nevrátime.

Mám preto za to, že výška finančného zadosťučinenia, ktorú požadujem od obidvoch

súdov,   ktoré   mali   tak   ako   konali,   a keď   som   sa   ani   nepokúšala   preukázať   zlý   úmysel,

nechránili moje práva, skôr naopak – nie je vysoká.“

5.   Na   základe   uvedených   skutočností   a argumentácie   sťažovateľka   navrhla,   aby

ústavný súd v danej veci takto rozhodol:

A)

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 15 Co 167/01-204 z 29. januára 2002

porušil základné právo Mgr. V. M. (...), aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom –

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 15 Co 167/01-204 z 29. januára 2002

porušil základné právo Mgr. V. M. (...) na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na

prerokovanie   veci   súdom   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv

a základných slobôd.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 167/01-204 z 29. januára 2002

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť V. M. do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk (...) na účet Mgr. V. M.

5.   Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   uhradiť   Mgr.   V.   M.   do   15   dní   od

právoplatnosti tohto trovy konania vo výške 1 000 Sk (...) na účet JUDr. I. Á.“ (zrejme

JUDr. I. B., ktorá v konaní pred ústavným súdom sťažovateľku zastupuje, pozn.).

B)

„6. Najvyšší súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 Cdo 50/2004 z 30. septembra 2004

porušil základné právo Mgr. V. M. (...), aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom –

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

7. Najvyšší súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 Cdo 50/2004 z 30. septembra 2004

porušil základné právo Mgr. V. M. (...) na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na prerokovanie   veci   súdom   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv

a základných slobôd.

8.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   2   Cdo   50/2004

z 30. septembra 2004 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

9.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   V.   M.   do   15   dní   od

právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (...) na účet Mgr.

V. M.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Mgr. V. M. do 15 dní od

právoplatnosti tohto trovy konania vo výške 1 000 Sk (...) na účet JUDr. I. B.“

6.   Dňa   23.   decembra   2004   sťažovateľka   doplnila   predmetnú   ústavnú   sťažnosť,

pričom   doložila prehľad týchto   nálezov ústavného súdu,   o ktoré svoju   sťažnosť opiera:

II. ÚS 48/97, II. ÚS 162/03, II. ÚS 162/02, I. ÚS 75/96, I. ÚS 49/00. Okrem toho upresnila

odôvodnenie svojej požiadavky na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ustanovenia

§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

„(...) V podmienkach tržného hospodárstva a rozvoja zmluvného princípu začal byť

§ 43 OZ (a to v spojení s § 35 OZ) prikladaný nový význam v tom smere, že s poukázaním

naň je možné tej zmluvnej strane, ktorá použila v zmluve výraz, či formuláciu pripúšťajúcu

jej rôzny výklad, nejasností s tým i prípadné nepriaznivé dôsledky s nimi spojené, pripočítať

k jej ťažobe (srov. výslovně § 266 odst. 4 Obch. Zák ČR) zdroj: Jehlička, O., Švestka,

J., Škárová, M. a kol. Občanský zákonník. Komentář. 7.vydání Praha: C. H. Beck, 2002,

216 s.

(...) V čase podania žaloby platila v plnom rozsahu poučovacia povinnosť súdov

podľa § 5 OSP. Súd bol povinný viesť žalobcu k tomu, aby žalobný návrh upravil tak, aby

vyhovoval požiadavkám súdu a prispel k objasneniu skutkovej podstaty prejednávanej veci.

Táto povinnosť sa vzťahovala i na konanie KS BA 29. 01. 2002, keďže bolo začaté ešte

v r. 2001.   V   termíne od 17.   06.   1998 do 04.   04.   2002 (teda aj na konaní KS BA   dňa

29. 01. 2002) som bola zastupovaná mojím manželom Mgr. O. M., ktorý nemá právnické

vzdelanie.

(...) Uznesenie 5 Co 32/04-34, v napadnutí ktorého by som v zmysle Nálezu ÚS

z 24. septembra 2004 (II. ÚS 135/04-26) mohla byť úspešná, keďže sa podľa mňa jedná, ak nie o identický, tak o analogický problém neúmerného formalizmu súdu na úkor práva

občana   na   súdny   proces,   prikladám   k   tomuto   Zdôvodneniu   požiadavky   na   primerané

finančné zadosťučinenie ako dôkaz toho, že účastníci konania sú opäť takmer identickí –

V. M., manželia D., JUDr. Ľ. V. a JUDr. E. T., ako sudkyňa rozhodujúca o odvolaní, a

rozhodnutie   opäť,   podľa   môjho   názoru,   protiústavné   a   opäť   od   vyššej   inštancie,   od

inštancie ktorá má najmä dozerať na správnosť konania súdov prvého stupňa. Ako inak

pociťovať takéto jednanie súdov než ako porušenie zmyslu ich podstaty, byť nestrannými?

Ak nie ako odoberanie viery, demonštráciu moci a „odrádzanie“ občanov od snahy dovolať

sa   svojho   práva?   Prepadala   som   do   stavov   depresie,   beznádeje   dezilúzie   a   dojmu,   že

informácie a rozsudky sa do súdnej siene nedonášajú, že sa rozhoduje v súdnej sieni a

rozsudky   sa   v   nej   a z   nej   vynášajú,   že   nemám   šancu   dovolať   sa.   Ako   nepociťovať

bezmocnosť v tom, že dôkazy neexistujú, lebo existovať nemôžu, ak aj sú, tak ich nemôžete

zo zákona použiť?! Ešte pred piatimi, šiestimi rokmi, by som, sledujúc postupnosť nálezov

ÚS, nemala nijakú šancu (v rámci Slovenskej republiky) napraviť to, čo sa na odvolacích

súdoch v priebehu posledných dvoch rokov mne, ako občianke stalo.

Priloženými listinami sa nepokúšam preukázať zlý úmysel a konanie odvolacích a

dovolacieho súdu. To nechám na zváženie Ústavného sudu. Preukazujem nimi však, že tlak

ktorý na mňa, štátne orgány a najmä KS BA II robili a robia v tejto kauze, či už z falošnej

kolegiality, neviem, ale je evidentný. Mám preto za to, že výška finančného zadosťučinenia,

ktorú   požadujem   od   obidvoch   súdov,   ktoré   konali,   ak   opomeniem   možnosť   úmyselne,

zreteľne v rozpore so svojou základnou právomocou a povinnosťou, nechránili moje práva,

skôr naopak - je prinajmenšom adekvátna.»

7.   Z doplnenia   sťažnosti,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   12.   mája   2005

vyplynulo, že:

«(...) prikladám do spisu vedenom pod hore uvedeným číslom kópiu dokumentu, ktorý

som dostala z Notárskej komory, od JUDr. Š. K., nakoľko mám za to, že tento list potvrdzuje

moje stanovisko môjho právneho názoru, že doklady, konkrétne napr. doklad NZ 110/97,

ktoré akceptovali pri svojom rozhodovaní KS v Bratislave a NS SR explicitne a expressis

verbis, nie sú ani notárskou zápisnicou, ani dokumentom, ktorý má akúkoľvek právnu moc,

mám na mysli napríklad text z listu a stanoviska JUDr. K:

Jedná sa len o návrh notárskej zápisnice pripravený a vypracovaný notárom. Notár

teda   nemôže   postupovať   podľa   §   74   Notárskeho   poriadku   a vydať   osvedčené   odpisy

notárskej zápisnice.

Návrh   zmluvy   pojatý   do   notárskej   zápisnice   Vám   však   notár   predložiť   môže   za

účelom oboznámenia sa s obsahom zmluvy.

Mám za to, že na základe obdobného dokumentu, tzv. Zápisnica NZ 110/97, ktorý

spĺňa hore uvedené kritériá na nevydanie osvedčeného odpisu, teda dokladu, z ktorého mi

notár   ani   nemôže   vydať   osvedčený   odpis,   ako   i na   základe   dokumentu   „Potvrdenie

o skutočnostiach známych zo spisov“, v ktorom sú uvedené „skutočnosti“, ktoré s veľkou

pravdepodobnosťou   nie   sú   uvedené   v žiadnych   spisoch,   a sú   vysloveným   fabulačným

popisom deja a komentárom notára, konkrétne napr.: bytu v B. K tejto zmluve boli vznesené

pripomienky a k úkonu nedošlo. Zmluva bola prepracovaná podľa požiadaviek účastníkov

a pripravená na deň 18. 4. 1997, č. k. NZ 118/97, kedy už na strane povinných figuroval aj

p. M. D. Uvedeného dňa došlo k podpísaniu tejto všetkými účastníkmi zmluvy. Po podpísaní

tejto   zmluvy   účastníčka   Mgr.   V.   M.   opätovne   odmietla   podpísať   darovaciu   zmluvu   Nz

110/97   s tým,   že si   to   ešte   rozmyslí,   resp.   nikdy   nebolo preukázané,   v ktorých   spisoch,

dokumentoch boli tieto skutočnosti zaznamenané, bola oboma súdmi posudzovaná moja

právna vec a boli vydané rozhodnutia oboch súdov (odvolacieho i dovolacieho). A to všetko

bez   potreby   v priebehu   ôsmich   rokov,   siedmich   súdov   a senátov,   ktoré   vo   veci   konali,

vypočuť notára. Túto potrebu dodnes nemajú ani orgány činné v trestnom konaní, ani súdne

orgány konajúce vo veci náhrady škody, ktorú mi notár svojím konaním spôsobil.»

8. Doplnok k ústavnej sťažnosti, ktorý bol doručený ústavnému súdu 29. novembra

2005, obsahuje nasledovné podstatné skutočnosti:

„(...) poskytujem Vám týmto k nahliadnutiu svedeckú výpoveď korunného svedka vo

veci 14 C 329/97 pani H. B., teda svedka na dôveryhodnosť, ktorého sa odvoláva rozsudok

odvolacieho súdu KS súdu v Bratislave.

Dňa 23. 11. 2005 to bolo po prvý krát - od mája roku 2000, keď bola táto svedkyňa

vôbec predvolaná na súd na základe môjho návrhu - a to napriek mojim nespočetným

návrhom a výzvam adresovaným justícii, ako i orgánom činným v trestnom konaní v iných

konaniach priamo, či nepriamo súvisiacich s konaním 14 C 329/97. Pani H. B. dokáže svedčiť účelovo resp. na objednávku. Podotýkam, že minulého roku bol môj manžel uznaný

vinným a odsúdený z trestného činu ublíženia na zdraví Mgr. M. D. staršiemu, a to práve aj

na základe svedectva pani B. tento rozsudok bol rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

zatiaľ zrušený. Lúpežný prepad môjho manžela si svedkyňa takisto nepamätá...

Činím   takto,   aj   keď   som   si   vedomá,   že   Ústavný   súd   sa   spravidla   nevyjadruje

k hmotnoprávnemu obsahu rozsudkov všeobecného súdnictva, no mám za to, že práve to (čo

preukazuje aj svedecká výpoveď z 23. 11. 2005) mal na mysli zákonodarca v svojom ZSR

č. 64/1966, OZ z marca 2004 (vyd. Práca 2004), že: - Ak sa chce odvolací súd odchýliť od

skutkového   zistenia,   ktoré   urobil   súd   prvého   stupňa   na   základe   bezprostredne   ním

urobeného svedeckého dôkazu, je nutné, aby svedecké dôkazy sám zopakoval a zaobstaral si

tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné zhodnotenie svedeckého dôkazu.

My nežiadame od Ústavného súdu aby hodnotil a tým skôr prehodnotil výsledok

hodnotenia výpovede svedka (jeho hodnovernosti) odvolacím súdom, ale to, že odvolací súd

toto dokazovanie vôbec neurobil. V zmysle vyššie citovaného judikátu je to nerešpektovanie

kautel daných ustanovením § 132 OSP. Prvostupňový súd toto svedectvo expressis verbis

nemal za preukázané.

(...) bola som na základe dodatočne vymyslenej údajnej ústnej zmluvy (i keď zákon

vyžaduje písomnú formu), presnejšie nezapísaného dodatku (i keď zákon vyžaduje písomnú

formu dodatku a tento dodatok v takejto zmluve je zo zákona neprípustný a robil by ju

neplatnou)   zbavená   nároku   na   vlastníctvo   nehnuteľnosti   (i   keď   zákon   vyžaduje   pri

nehnuteľnostiach písomnú formu), a to aj pozmenením (bez môjho vedomia) znenia verejnej

listiny, a i keď podľa zákona platí, že držiteľ verejnej listiny nemusí preukazovať skutočnosti

v nej uvedené, mi súd zabránil a nedovolil svojím postupom preukázať ani skutočnosti, ani

pozmenené   údaje   uvedené   v   notárskej   zápisnici.   Dosiahlo   sa   to   nielen   (ale   najmä)

porušením (mojich) procesných práv, lebo mám za to, že inak sa to vlastne prakticky ani

zrealizovať nedalo. Dosiahlo sa to (pôvodný zámer) však, aj porušením hmotného práva,

vynesením právneho precedensu, a to na jednom jedinom zasadaní súdu.

Dovolací súd následne takisto vyniesol rozsudok, ktorý nerešpektoval procesné právo

a princíp viazanosti dovolacími dôvodmi, aby potvrdil zrušenie platnosti verejnej listiny na

základe   listiny,   ktorá   nemá   príznaky   verejnej   listiny,   a   to   opäť   bez   akéhokoľvek

dokazovania, čím sa porušilo ďalšie (moje) ústavné právo. Zrejme opäť išlo o to, aby sa nemusel predvolať notár. Ja osobne histórii o nezainteresovanosti notára neverím, ako i

neverím predstieranému údajnému nepriateľstvu a napätiu medzi notárom a odporcami.

Prikladám, podľa mňa stále platnú, poslednú zmluvu o nehnuteľnostiach na K. (ak

na nej budem trvať) zo 6. 11. 1996 s podpismi všetkých zúčastnených na jednej listine, z

ktorej jednoznačne vyplýva, že nikdy nemala celá nehnuteľnosť prejsť na jednu osobu. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú

Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola

spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne

prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané

oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez

ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne

neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľky zaručených

v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. januára

2002   č.   k.   15   Co   167/01-204   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky

z 30. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 50/2004.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľka

napadla rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na

princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá

právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu,   pretože   jeho   rozhodnutie

preskúmal   najvyšší   súd.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v časti   namietajúcej

porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.  

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň

podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp.

v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach

zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo   dotknuté   v samej   svojej   podstate.   Okrem toho   tieto obmedzenia   sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo

všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie

je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné

a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd

a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže

zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia

zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto

interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o

ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Sťažovateľka   k   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   30.   septembra   2004   sp.   zn.

2 Cdo 50/2004   v podstate   namietala,   že   rovnako   ako   krajský   súd   aj   dovolací   súd

„v posudzovaní aplikácie ust. § 50a ods. 3 OZ tak aj toho (...) ako sa v rozsudku 2 Cdo

50/2004 NS SR nad rozsah môjho dovolania a chybne NS SR dopustil interpretácie najmä

týchto dvoch listín: NZ 118/97 z 18. 4. 1997 (...) a NZ 110/97 zo 16. 4. 1997 (...)“. Podľa

tvrdenia sťažovateľky «súd prvého stupňa listinu NZ 110/97 neakceptoval, neuviedol ju

v zistenom skutkovom stave ako skutkové zistenie, ktoré má „z vykonaného dokazovania za

preukázané“,   nikdy   platnosť   súkromnej   listiny   NZ   110/97   nepreukazoval,   dokazovanie

nevykonával a následne tak nikdy neurobili ani oba súdy vyššej inštancie», napriek tomu

„odvolací   súd   svojím   reálnym   konaním   a   postupom   zmenil   skutkový   stav   zistený

prvostupňovým súdom. Doplnil skutkový stav, z ktorého on sám (odvolací súd) vychádzal,

o právne   skutočnosti   a   zistenia,   ktoré   súd   prvého   stupňa   nemal   za   preukázané

a v skutkovom stave svojho rozsudku ich súd prvého stupňa vôbec neuviedol. Odvolací súd

tieto nové právne skutočnosti a skutkové zistenia, napriek tomu, že som ich ústne aj písomne

namietala,   použil   a   vychádzal   z   nich   vo   svojich   právnych   uzáveroch   (a   následne   dňa

30. 09. 2004 aj NS SR). Odvolací súd tým naplnil skutkovú podstatu ust. § 220 ods. 2 OSP a

rozhodoval podľa ust. § 220 ods. 2 OSP, a nie podľa ust. § 220 ods. 1 OSP.“ Okrem toho

„uvedenie odporcov do omylu, ktoré (uvedenie do omylu) si osvojil odvolací súd, je uvedené

nad akúkoľvek pochybnosť mimo skutkové zistenia“, ktoré ustálil prvostupňový súd, avšak

ani   dovolací   súd   túto   námietku   pri   napadnutom   rozhodnutí   nebral   do   úvahy.   Napokon

najvyšší   súd „viazaný   rozsahom   môjho   dovolania,   kde   som   nenamietala   aplikáciu   ust.

§ 50a OZ, aplikáciou ust. § 50a ods. 3 OZ a interpretáciou listinných dôkazov v kontexte

s týmto ustanovením vyslovil právny názor, ktorý je v rozpore so zákonom“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že:

«Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania   a uplatneným   dovolacím   dôvodom,   vrátane   jeho   vecného   (obsahového)

vymedzenia.   Obligatórne   posudzuje,   či   konanie   netrpí   vadami,   predznamenaným

ustanovením § 237 O. s. p., ako i inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Pretože tieto vady konania neboli dovolateľkou namietané a z obsahu

spisu   nevyplývajú,   je   úlohou   dovolacieho   súdu   preveriť   dovolacie   námietky,   výslovne uplatnené v podanom dovolaní [§ 241 ods. 2 písm. c) a d) O. s. p. v platnom znení od

1. 9. 2003].

Prostredníctvom dovolacieho dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. bolo

možné odvolaciemu súdu vytýkať, že jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,

ktoré   nemalo   v podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Samotné   hodnotenie

dôkazov   (§   132   O.   s.   p.)   odvolacím   súdom   však   nemožno   napadnúť   týmto   dovolacím

dôvodom. Dovolateľka v podanom dovolaní odvolaciemu súdu však vytýkala „nesprávne

vyhodnotenie   predložených   listinných   dôkazov...   nepredvolanie   svedka   –   notára...   či

tendenčnú výpoveď matky...“, ktoré pochybnosti či polemiku so skutkovými závermi však

nemožno   subsumovať   pod   dovolací   dôvod   podľa   §   241   ods. 2   písm.   c)   O.   s.   p.,

prostredníctvom   ktorého   by   bolo   možné   spochybniť   skutkový   záver   odvolacieho   súdu.

Správnosť   a úplnosť   skutkových   zistení   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   ani   na

základe skutkových tvrdení, uplatnených až v dovolacom konaní; to zodpovedá zásade, že sa

v dovolacom konaní nevykonáva dokazovanie. Najvyšší súd preto uzavrel, že z uvedeného

dôvodu žalobkyňa podaným dovolaním nemohla úspešne napadnúť rozsudok odvolacieho

súdu.

Dovolateľka   podáva   dovolania   aj   z dôvodu   uvedeného   v   §   241   ods.   2   písm.   d)

O. s. p., teda že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O chybnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny

predpis,   než   ktorý   mal   správne   použiť,   alebo   síce   použil   správny   právny   predpis,   ale

nesprávne ho vyložil. Odvolací súd však použil správne právne predpisy – v tomto ohľade

mu dovolateľka ani nič podstatné nevytýka a proti použitiu ustanovenia § 50a ods. 3 Obč.

zák. nebrojí a ani sa ho, čo len okrajovo nedotýka – a rovnako ich výklad je správny.

Podľa ust. § 50a ods. 3 Obč. zák. tento záväzok (rozumej uzavrieť zmluvu) zaniká,

pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili,

že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.

Z uvedeného   ustanovenia   teda   vyplýva,   že   záväzok   na   uzavretie   budúcej   zmluvy

zanikne,   pokiaľ   okolnosti,   za   ktorých   subjekty   pri   vzniku   záväzku   vychádzali,   sa

v medziobdobí zmenili do tej miery, že nemožno – objektívne posudzované – na povinnej

strane   spravodlivo   požadovať,   aby   budúcu   zmluvu   uzavrela   (tzv.   clausula   rebus   sic stantibus).   Ak   záväzok   na uzavretie   budúcej   zmluvy týmto   spôsobom zanikne   (ex   lege),

nemôže byť uplatnenie nároku, na nahradenie vyhlásenia vôle dotknutého subjektu súdnym

rozhodnutím,   už   úspešné;   preto   preukázanie   len   tejto   právnej   skutočnosti,   stačilo   na

zamietnutie žaloby.

Pre   právne   posúdenie   veci   podľa   cit.   ustanovenia   sú   rozhodné   predovšetkým

nesporné skutkové závery, a to:

-notárskou zápisnicou zo 16. 4. 1997, sp. zn. NZ 110/97, sa žalobkyňa darovacou

zmluvou mienila zaviazať, previesť na žalovanú v 1. rade nehnuteľnosť, zapísanú na

liste vlastníctva č. 1241 kat. úz. R., a to parc. č. 393/1, 2 a stavbu s. č. 2348 v podiele

1/6; na tejto darovacej zmluve je urobený úradný záznam, že žalobkyňa „ju zatiaľ

nepodpíše, lebo si to ešte rozmyslí“ (táto darovacia zmluva nebola ňou nakoniec

podpísaná),

-notárskou zápisnicou z 18. 4. 1997, sp. zn. NZ 118/97, sa žalovaní zaviazali zmluvou

o budúcej zmluve previesť na žalobkyňu trojizbový byt v B., po tom, čo sa žalovaní

stanú jeho bezpodieloví spoluvlastníci a žalobkyňou potom budú požiadaní o jeho

prevod. Keď je nesporné, že k uzavretiu (podpísaniu) prvej darovacej zmluvy nedošlo

zo strany žalobkyne, do rozhodnutia odvolacieho súdu, tak je logické, že zanikol aj

jej nárok na uzavretie druhej darovacej zmluvy, voči žalovaným.

Z uvedeného   vyplýva,   že   odvolací   súd   postupoval   správne,   keď   žalovanými

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu ako bezzákladnú zamietol.

Dovolanie totiž neobstálo v rovine dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. c) a d)

O. s. p.   Nakoľko Najvyšší súd nezistil existenciu vád konania,   ku ktorým u prípustného

dovolania   prihliada   z úradnej   povinnosti   [§   241   ods.   2   písm.   a)   a b)   O. s.   p.]   a tieto

nevyplývajú ani z obsahu spisu, dovolanie žalobkyne zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.). (...)»

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o zamietnutí dovolania

sťažovateľky   je   odôvodnený   dostatočne   a   ústavne   konformne.   V citovanej   časti

odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie sťažovateľky zamietnuť. Najvyšší

súd   správne   prihliadol   na   to,   že „odvolací   súd   svojím   reálnym   konaním   a postupom“

nezmenil „skutkový   stav   zistený   prvostupňovým   súdom“, oproti   tomu,   ako   to   tvrdila sťažovateľka   v sťažnosti,   ale   vychádzajúc   iba   z   dostatočne   zisteného   skutkového   stavu

okresným súdom vec posúdil aj podľa § 50a ods. 3 Občianskeho zákona, pričom rozhodol

podľa § 220 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Tieto skutočnosti materiálne nijako

neovplyvnilo ani označenie predmetu konania v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu,

ktoré sa zhoduje s označením predmetu konania samotnou sťažovateľkou v jej dovolaní

z 29. apríla 2003 (tretí odstavec na druhej strane tohto dovolania). V každom prípade postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o

zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd

aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Napokon skutočnosť, že najvyšší

súd dovolanie sťažovateľky kvalifikoval tak, že „dovolanie neobstálo v rovine dovolacích

dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. c) a d) O. s. p. Nakoľko Najvyšší súd nezistil existenciu

vád konania,   ku ktorým u prípustného   dovolania   prihliada z úradnej   povinnosti   [§   241

ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.] a tieto nevyplývajú ani z obsahu spisu“, teda vyslovil právny

názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení

práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy,

listiny   a dohovoru.   Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky,   že   súdy   mali   porušiť

kontradiktórnosť konania, vzhľadom na to, že odvolací a rovnako ani dovolací súd žiadne

nové dokazovanie nevykonal, a ako bolo zistené, skutkový stav sa oproti zisteniu okresného

súdu nezmenil,   nemohlo   ani   z tohto   dôvodu   dôjsť   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Z týchto dôvodov bolo potrebné v tejto časti

sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2005