SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 262/05
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2002 č. k. 15 Co 167/01-204 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 50/2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. V. M. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2004 doručená a 23. decembra 2004, 12. mája 2005 a 29. novembra 2005 doplnená sťažnosť Mgr. V. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) z 29. januára 2002 č. k. 15 Co 167/01-204 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd) z 30. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 50/2004.
1. 1. Sťažovateľka relevantný skutkový stav vo svojej sťažnosti opísala nasledovne:«1.) 14. 8. 1997 som na Okresnom súde Bratislava II (ďalej aj „OS BA II“) podala žalobu o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaných na uzavretie darovacej zmluvy na 3-izbový byt v B. – č. k. 14 C 329/97.
2.) Darovaciu zmluvu mali so mnou uzavrieť na základe zmluvy o budúcej zmluve NZ 118/97 (ďalej aj „NZ 118/97“) manželia D., moja sestra a švagor.
3.) Zmluva o budúcej zmluve bola uzatvorená formou notárskej zápisnice – verejnej listiny.
4.) 21. 5. 1999, po výzve súdu, som k žalobe pripojila text predmetnej darovacej zmluvy a spresnila petit žaloby ako: žaloba o uloženie vyhlásenia vôle uzavrieť darovaciu zmluvu – podľa ust. § 50a ods. 1 a 2 OZ, § 51 OZ a § 161 ods. 3 OSP.
5.) 15. 12. 2000 okresný súd mojej žalobe rozsudkom 14 C 329/97-186 v plnej miere vyhovel.
6.) Odporcovia, 1.) Ing. D. L. a 2.) D. M., sa proti rozsudku okresného súdu dňa 7. 2. 2001 v zmysle ust. § 220 ods. 1 OSP odvolali, a tým nepožadovali ďalšie dokazovanie.
7.) Keďže Okresný súd Bratislava II môjmu návrhu v plnom rozsahu vyhovel, nepožadovala som dodatočné zmeny rozsudku v zmysle ust. § 165 ods. 1 OSP, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že sa jednalo najmä o výpoveď mojej matky.
8.) Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „KS BA“) odvolanie odporcov prijal, nenavrhol a nerobil nijaké dokazovanie, vec prejednal a na tom istom pojednávaní dňa 29. 1. 2002 odvolaniu odporcov vyhovel a rozsudkom 15 Co 167/01-204 moju žalobu o nahradenie vôle zamietol.
9.) Dňa 17. 5. 2002, i keď mi rozsudok KS BA ešte nebol doručený, a bol ešte iba „doručovaný“, som cestou OS BA II podala dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“).
10.) Rozsudok KS BA mi bol po 14 mesiacoch od jeho vyhlásenia a 12 mesiacoch jeho doručovania dňa 2. 4. 2003 doručený.
11.) 2. 5. 2003 JUDr. I. A., advokátka, doplnila moje dovolanie zo dňa 17. 5. 2002 kvalifikovaným dovolaním zo dňa 29. 4. 2003.
12.) 30. 09. 2004 NS SR, ako sú dovolací, rozsudkom 2 Cdo 50/2004 moje dovolanie zamietol.
13.) Dňa 20. 10. 2004 bol rozsudok NS SR doručený do kancelárie JUDr. I. A. a mne začala plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti, čo teraz týmto podaním sťažnosti aj činím.»
1. 2. Sťažovateľka k uvedenému skutkovému stavu ďalej uviedla tieto «dôležité skutočnosti:
14.) Rozsudok krajského súdu 15 Co 167/01-204 z 29. 1. 2002 označuje tú istú pojednávanú právnu vec 14 C 329/97 ako žalobu o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaných na uzavretie darovacej zmluvy, čo znamená v zmysle ust. § 80 písm. b) OSP – o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva.
15.) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo 50/2004 z 30. 9. 2004 označuje tú istú pojednávanú právnu vec 14 C 329/97 ako žalobu o určenie povinnosti uzavrieť darovaciu zmluvu, čo znamená v zmysle ust. § 80 psím. c) OSP – o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa mňa, nejedná sa ani tak o omyl, ale zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o mimovoľné, presné a profesionálne pomenovanie toho, k čomu v tejto kauze nakoniec aj došlo.
16.) Na notárskom úrade JUDr. Ľ. V. existujú a sú uložené dva nepodpísané návrhy notárskych zápisníc – dve súkromné listiny označené ako: NZ 110/9 a NT 112/97.
Súkromná listina NZ 112/97 zo 16. 4. 1997, je „ascendentom“ verejnej listiny – notárskej zápisnice NZ 118/97 z 19. 4. 1997, a zároveň hmotným vyjadrením úmyselného a dokonalého pokusu o uzavretie právne vadnej zmluvy o budúcej zmluve, presnejšie, mnou nepodpísaný notárom spísaný návrh zmluvy o budúcej zmluve o darovaní toho istého 3-izb. bytu v B., ktorý je predmetom aj zmluvy NZ 118/97. Vo formálne perfektnom návrhu notárskej zápisnice NZ 112/97 zo dňa 16. 4. 1997 sa mi odporkyňa 1.) zaväzovala darovať byt, až na to, že bez účasti a bez podpisu jej manžela [odporcu 2.)], bezpodielového spoluvlastníka predmetného bytu. Je to návrh na zmluvu o budúcej zmluve s vadou, s možnou 3-ročnou námietkou relatívnej neplatnosti ňou dotknutého subjektu - konkrétne odporcu 2.), t. j. zmluvou, kde by som tri roky od jej podpísania čakala na vôľu človeka, ktorý by sa jej podpísaním stal bezdomovcom, nakoľko v ten istý deň, bola pre neho tým istým notárom pripravená aj zmluva, ktorou sa odporca 2.) zriekal manželského podielu na dome, 4/6-tiny ktorého v ten istý deň jeho manželka, odporca 1.) od svojej a mojej matky za úradnú cenu, za spoločné manželské peniaze, bola odkúpila. Keďže sa medzi matkou a dcérou jedná o všeobecnými súdmi nespochybňovanú štandardnú kúpnopredajnú zmluvu, a nie zastretý právny úkon, úvodzovky na slovo odkúpila nepožívam.
17.) Odporkyňa 1.) sa dňa 16. 4. 1997, za prítomnosti notára a pani H. B. pod psychickým nátlakom pokúsila a dokonala pokus o podpis návrhu zmluvy spísaného formou notárskej zápisnice NZ 112/97, teda o pokus o uvedenie ma na pôde notárskeho úradu do omylu, aby som podpísala zmluvu s vadou pod sankciou relatívnej neplatnosti. Že návrh zmluvy NZ 112/97 nebol podkladom pre zmluvu NZ 118/97, hoci ním mal byť, presnejšie mal byť zmluvou finálnou, som vyjadrila požiadavkou, aby notár pridelil novej zmluve nové evidenčné číslo, neprerábali sme starý návrh NZ 112/97. Čo sa aj stalo. Tak vznikol nový návrh a nová zmluva uzatvorená formou notárskej zápisnice NZ 118/97, má aj nové číslo a to – NZ 118/97, najmä preto, aby nebola spájaná s dňom 16. 4. 1997; a bola už tentoraz s podpismi oboch manželov. Vypovedať takúto zmluvu bolo už oveľa ťažšie, a odporcom trvalo viac ako 5 rokov, kým jej neplatnosť dosiahli. Vyžadovalo si to súčinnosť oboch manželov, možno aj notára (veď nikdy nevypovedal) a neskôr i mojej matky a matky odporkyne H. B., a zneužiť proti mne justíciu. Ak by som podpísala zmluvu NZ 112/97, ktorú mi notár a odporkyňa 1.) predložili k podpisu dňa 16. 4. 1997, bolo by to oveľa ľahšie, stačilo k vypovedaniu takejto zmluvy o budúcej zmluve dovolať sa do troch rokov jej neplatnosti na súde iba jednej osobe, a to odporcovi 2.), a to podľa ust. § 40a OZ s odvolaním sa na ust. § 145 odst. 2 OZ.
18.) Návrh na zmluvu spísaný formou notárskej zápisnice NZ 110/97 o darovaní mojej 1/6 domu odporcom ako protihodnoty, bol úradným záznamom zo dňa 16. 04. 1997 už dňa 16. 4. 1997 znehodnotený tak, že návrh nemohol byť (a ani nebol) fyzicky k dispozícii k podpisu dňa 18. 04. 1997, ibaže by dátum úradného záznamu zo dňa 16. 04. 1997 bol notárom antidatovaný.
19.) (...) ale tento záväzok darovanie 1/6 domu nemohol byť ani súčasťou a podmienkou zmluvy o budúcej zmluve ako protihodnota daru, lebo takáto zmluva by bola v rozpore so zákonom.
20.) Notár spísal pre odporcov 1.) a 2.) dňa 16. 04. 1997, podľa mojich informácií, celkovo 5 notárskych zápisníc, a tak nemohol nepoznať ich prípadné súvislosti.
21.) To, že som vyššie uvedený návrh zmluvy spísaný formou notárskej zápisnice NZ 110/97 zo dňa 16. 4. 1997 nemienila podpísať som ako slobodný občan prejavila jej nepodpísaním. K fyzickému zničeniu toho, čo som nikdy neiniciovala, napr. potrhaniu tejto súkromnej listiny, nedošlo aj vzhľadom k autorite notárskeho úradu, fyzickej prítomnosti notára, a početnej prevahe tých, čo sa podpisu zmluvy dožadovali. Túto súkromnú listinu neskôr odporcovia a odvolacie všeobecné súdy interpretovali i ako notársku zápisnicu a dôkaz môjho vzniknuvšieho záväzku.
A tak, napr: Najvyšší súd Slovenskej republiky bez ďalšieho (resp. všeobecnými obecnými súdmi akéhokoľvek) dokazovania vo svojom rozsudku interpretoval túto súkromnú listinu ako, citujem z rozsudku NS SR 2 Cdo 50/2004, str. 4 ods. 3 zhora: „- notárskou zápisnicou zo 16. 4. 1997, sp. zn. NZ 110/97, sa žalobkyňa darovacou zmluvou mienila zaviazať, previesť na žalovanú v 1. rade nehnuteľnosť, zapísanú..., na tejto darovacej zmluve je urobený úradný záznam, že žalobkyňa „ju zatiaľ nepodpíše, lebo si to ešte rozmyslí“ (táto darovacia zmluva nebola ňou nakoniec podpísaná),“ koniec citácie z rozsudku NS SR. (...)
Citácia citácie NS SR textu z NZ 110/97 ktorý v skutočnosti znie: „Účastníčka p. M. po prečítaní uviedla, že zmluvu nepodpíše, že si to ešte rozmyslí.“ Účastníčka neuviedla a nehovorí „ju“, ani „zatiaľ“ a nehovorí ani, čo si rozmyslí, či „podpísanie zmluvy“, alebo „čo urobí so svojou šestinou domu“ (...). Ja som takú vetu nikdy nepovedala, o zápise tohto úradného záznamu som nevedela. Týmto úradným záznamom na mnou napadnutej súkromnej listine NZ 110/97 sa nikdy nijaký všeobecný súd dokazovaním nezaoberal čím porušil § 129 OSP, § 132 OSP, § 133 OSP, § 134 OSP a § 135 ods. 1 OSP.»
2. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „sa pri prejednávaní odvolania 15 Co 167/01 o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaných na uzavretie darovacej zmluvy a vynesení rozsudku 15 Co 167/01-204-206 zo dňa 29. 01. 2002 dopustil porušenia OSP, OZ, NP a Ústavy Slovenskej republiky:
1.) Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní o nahradenie vôle odporcov 1.) Ing. L. D. a 2.) M. D. na uzavretie darovacej zmluvy konal v rozpore s OSP a porušil ústavne zaručené základné právo Mgr. V. M. vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom - čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
2.) Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní o nahradenie vôle odporcov 1.) Ing. L. D. a 2.) M. D. na uzavretie darovacej zmluvy podanej v zmysle § 80 písm. b) OSP, odôvodnil zamietnutie mojej žaloby aplikáciou ust. § 50a ods. 3 OZ. V skutočnosti tak urobil v zmysle § 40a OZ a § 49a OZ), čím zmenil žalobný petit a konanie súdu na konanie o určenie povinnosti uzavrieť darovaciu zmluvu, v zmysle § 80 písm. c) OSP. Došlo tým k porušeniu zásady dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania. Odvolací súd odobral vec súdu prvého stupňa konal v tejto veci ako súd prvého stupňa, čím zúžil moje právo odvolania sa iba na možnosť dovolania. Odvolací súd mal zistiť, že bez nového dokazovania rozhodnúť o veci nemôže, konať v zmysle ust. § 220 ods. 2 OSP (čo nekonal). Inak mal odvolanie v zmysle ust. § 221 ods. 2, keďže odporcovia nenavrhli nijaké nové dokazovanie, (a vedeli prečo nenavrhli nijaké nové konanie) vec súdu prvého stupňa mal vrátiť a zastaviť konanie.
3.) Zmyslom ustanovenia § 50a odst. 3 OZ a úmyslom zákonodarcu, nie je skúmať povinnosť ale schopnosť účastníka zmluvného vzťahu plniť záväzok. Občiansky zákonník taxatívne vymenúva v ust. § 40a OZ ustanovenia Občianskeho zákonníka ustanovenia na základe ktorých je možné dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu - § 50a OZ medzi nimi nie je. Rozhodnutie KS BA je precedensom, na základe ktorého bude možné v ďalšom zrušiť ľubovoľnú zmluvu o budúcej zmluve vnesením nových podmienok do zmluvného vzťahu bez toho, aby táto zmluvná podmienka bola zmluve písomne zakontrahovaná, (teda v rozopre so zmluvou samou t. j. jej ust. § 50a ods. 1 OZ) a to aj takú podmienku, ktorá by túto zmluvu svojou podstatou robila neplatnou, ale ju neplatnou neurobila, nakoľko v zmluve nebola (napr. darovacia zmluva za odplatu). Postačí svedok.
4.) Nedostatky rozsudku 15 Co 167/01-204-206 v zmysle ust. § 157 ods. 1 a ods. 2 OSP, používanie kondicionálov v odôvodnení rozsudku, to či k zamietnutiu mojej žaloby vôbec došlo aplikáciou ust. § 50a ods. 3 OZ, alebo sa tak stalo v zmysle ust. § 40a OZ a § 49a OZ), robia rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľným. Ide o postihnutie nulitného právneho úkonu. Zmluva NZ 118/97 neobsahovala písomnú náležitosť, ktorá by ju robila neplatnou, a preto bola sankciovaná. To je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.“
2. 1. Sťažovateľka uvedené odôvodnila nasledovnými skutočnosťami:«a.) Odvolací súd nezmenil rozsudok súdu prvého stupňa na základe zisteného skutkového stavu súdu prvého stupňa, i keď to slovne deklaruje.
Odvolací súd po úvodnej dvojvete: „Keďže súd prvého stupňa správne a v dostatočnej miere zistil skutkový stav, ale vyvodil z neho nesprávny právny záver“, v ďalšom, in fine, expressis verbis neupresňuje podľa ktorého odseku ust. § 220 OSP tak odvolací súd urobil - nejedná sa o žalobu s alternatívnym petitom a podľa oboch odsekov naraz sa to nedá. (...)
Odvolací súd svojim reálnym konaním a postupom zmenil skutkový stav zistený prvostupňovým súdom. Doplnil skutkový stav, z ktorého on sám (odvolací súd) vychádzal, o právne skutočnosti a zistenia, ktoré súd prvého stupňa nemal za preukázané a v skutkovom stave svojho rozsudku ich súd prvého stupňa vôbec neuviedol. Odvolací súd tieto nové právne skutočnosti a skutkové zistenia, napriek tomu, že som ich ústne aj písomne namietala, použil a vychádzal z nich vo svojich právnych uzáveroch (a následne dňa 30. 09. 2004 aj NS SR). Odvolací súd tým naplnil skutkovú podstatu ust. § 220 ods. 2 OSP a rozhodoval podľa ust. § 220 ods. 2 OSP, a nie podľa ust. § 220 ods. 1 OSP.
Teda konal v rozpore s ustanoveniami § 213 OSP, § 220 ods. 2 OSP, § 237 OSP, aj kautelami danými ustanovením § 132 OSP.
Senát Krajského súdu v Bratislave mohol, ako odvolací súd, meniť rozhodnutie prvostupňového súdu, ak po doplnení dokazovania bol skutkový stav veci zistený tak, že mohol o veci rozhodnúť. Odvolací súd mal zákonnú povinnosť doplniť dokazovanie tak, aby skutkový stav veci bol zistený tak, že mohol vo veci rozhodnúť (220 ods. 2 OSP a § 213 OSP). Odvolací súd dňa 29. 1. 2002 nijaké doplňujúce dokazovanie o nových právnych skutočnostiach, a tým aj skutkovom stave, ktorý si osvojil, a z ktorého vychádzal v rozsudku 15 Co 167/01 dňa 29. 1. 2002 neurobil. (...)»
2. 2. Sťažovateľka ďalej dodala, že:
-rozsudok najvyššieho súdu z 30. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 50/2004,
-rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“) z 15. decembra 2000 č. k. 14 C 329/97-186,
-rozsudok krajského súdu z 29. januára 2002 č. k. 15 Co 167/01-204 a
-zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom z 29. januára 2002, ktorých fotokópie pripojila k svojej sťažnosti a označila ich ako „listiny č. 1 – 4“, «preukazujú rozdiely v skutkových stavoch a v právnych skutočnostiach, z ktorých všeobecné súdy (vrátane NS SR) ex post vychádzali vo svojich právnych záveroch. Účelom tejto námietky, v tomto bode sťažnosti, nie je ani tak preskúmavať, či namietať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav v zmysle pravdivosti, teda či odrážal realitu, ani to, aké právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecné súdy vyvodili. Listinami č. 1 - 4 poukazujem na procesnoprávnu vadu konania/konaní, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť rozsudkov, a to vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd (a následne aj dovolací) rozšíril a menil skutkový stav veci, ktorý sa stal základom pre právne posúdenie podľa noriem hmotného práva, nekonajúc v súlade s OSP, napr. ust. § 213 OSP. (...)
Máme za to, že ide o podstatnú vadu konania, dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) OSP, resp. (inú) vadu, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 242 ods. 1) in fine], robí rozsudok KS BA (a následne aj rozsudok NS SR) nepreskúmateľnými. Je to vada konania, na ktorú súd prih1iada z povinnosti úradnej, bez ohľadu na to, či dovolateľ (resp. sťažovateľ) na tento nedostatok poukázal alebo nie.
Nakoľko k doplneniu konania, dokazovania, po zmene skutkového stavu veci nedošlo, a odvolací súd posudzoval podstatné skutkové okolnosti bez toho, aby boli vykonané dôkazy, nehodnotiac ich jednotlivo zo stránky ich zákonnosti (či boli vykonané v súlade so zákonom), ani z hľadiska ich vierohodnosti, a nedošlo ani k „dokazovaniu in camera“, výsledkom boli skutkové zistenia a z nich vyplývajúci záver o skutkovom stave veci, ktorý sa stal základom pre posúdenie podľa noriem hmotného práva, bol skutkovým stavom nepreskúmateľným.
Z takto nenáležite a v rozpore so zákonom zisteného skutkového stavu, odvolací súd posudzoval neplatnosť právneho úkonu (§ 49a OZ) v súvislosti s ust. § 80 písm. c) OSP, ako i aplikáciu ust. § 50a odst. 1 OZ. Nebolo mi umožnené sa k nim vyjadriť. Preto skutkový stav, skutkové zistenia, podstatné skutkové okolnosti a následne aj právne závery a rozsudok vynesený z takto zisteného skutkového stavu odvolacím súdom sú nepreskúmateľné, nie sú v súlade so zákonom, najmä Občianskym súdnym poriadkom - § 122 ods. 1 OSP, § 211 OSP, § 118 ods. 1 OSP, § 123 OSP, § 213 OSP, ale ani Ústavou Slovenskej republiky.»
2. 3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla, že „predmetom posúdenia boli aj tieto dve listiny: NZ 118/97 z 18. 4. 1997 - ktorá je notárskou zápisnicou - verejnou listinou (§ 133 a § 134 OSP) NZ 110/97 zo 16. 4. 1997 - ktorá nie je notárskou zápisnicou, a je súkromnou listinou. (...) Dôkaznú silu týchto listín (všetkých listín) v konečnom dôsledku v súdnom konaní určuje zákon a v prípade sporu a námietok rozhodnutie súdu. V prípade súkromnej listiny, ako je listina NZ 110/97 (aj v zmysle NP) stačí, aby odporca toho, kto sa listiny dovoláva (v tomto prípade ja), označil jej pravosť a obsah pochybnými; v takom prípade bude na tom, kto sa listiny dovoláva (v tomto prípade odporcovia a odvolací a dovolací súd), dôkazné bremeno a pravosti a správnosti jej obsahu. Ja som pravosť listiny NZ 110/97 namietla viackrát, notára navrhla zbaviť a súhlasila so zbavením ho mlčanlivosti.
Okresný súd rešpektoval ospravedlnenie notára, odporcovia nevyužili svoje právo zbaviť notára mlčanlivosti a odvolali sa v zmysle § 220 ods. 1 OSP teda bez požiadavky ďalšieho dokazovania. Odvolací súd odvolanie prijal (podľa môjho názoru ho mal odmietnuť) a vec prejednal. Vo svojom rozhodnutí sa odvolací súd odvoláva na listiny a na svedectvo osoby (p..B.), ktorá sa osobne podpisu návrhu na zmluvu spísaného notárskou zápisnicou NZ 118/97, ani tzv. údajného nepodpísania návrhu na zmluvu spísaného notárskou zápisnicou NZ 110/97 osobne nezúčastnila, a vypovedala iba z počutia. Nenamietame rozhodovaciu právomoc súdu garantovanú súdu ust. § 132 OSP a Ústavou Slovenskej republiky, namietame však, že ak sa už raz (odvolací) súd (a neskôr aj NS SR) rozhodol svedka alebo dôkaz pripustiť, nemôže tak urobiť bez ďalšieho dokazovania a bez možnosti zúčastnených sa k týmto dôkazom vyjadriť. (...)“
2. 4. Sťažovateľka svoje námietky vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu záverom takto zhrnula:
„Pri porušení procesného ústavného práva v konaní pred všeobecným súdom (právo na verejné vyhlásenie rozsudku, právo na zákonného sudcu, právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom) spravidla existuje možnosť podať opravný prostriedok na súd vyššieho stupňa.
Mojimi námietkami proti použitiu svedectva matky, ako i nepredvolaniu notára odvolacím súdom sa KS BA (a následne ani NS SR) nezaoberal, nezhliadol to ako závažné porušenie môjho procesného ústavného práva v konaní pred všeobecným súdom, i keď to mal obligatórne zistiť z úradnej povinnosti aj ako dovolací dôvod § 237 písm. f) OSP resp. § 242 ods. 1 in fine OSP. Ide totiž o taký nedostatok konania, na ktorý súd prihliada z povinnosti úradnej bez ohľadu na to, či dovolateľ (a sťažovateľ) na tento nedostatok poukázal alebo nie.“
3. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd „sa pri prejednávaní môjho dovolania proti rozsudku 15 Co 167/01-204-206 dopustil v konaní 2 Cdo 50/2004 a v rozsudku 2 Cdo 20/2004 z 30. 9. 2004 porušenia OSP, OZ, NZ a Ústavy Slovenskej republiky. (...)
NS SR porušil moje práva, a to tým, že
5.) mal moje dovolanie z 2. 5. 2003, ako dovolanie podľa § 238 ods. 1 OSP prípustné,
a) prijať, pojednávanie nenariadiť (§ 243a ods. 1 druhá veta OSP), rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. respektíve:
b) moje dovolanie prijať, podľa ust. § 241 ods. 1 prvá veta a ods. 4 prvá veta in fine OSP, ma prostredníctvom súdu prvého stupňa vyzvať, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie v určenej lehote doplnila, alebo opravila.
Dovolací súd však, napriek skutočnostiam uvedeným v bodoch a) a b), moje dovolanie ako dovolanie proti rozsudku podľa § 238 ods. 1 OSP prípustné prijal, podľa ust. § 242 OSP, ale v rozpore s tým istým ust. § 242 ods. 1 prvá veta OSP, čo znamená nad rozsah, v ktorom bolo rozhodnutie odvolacieho súdu mnou napadnuté, dovolanie bez nariadeného pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) preskúmal a dospel k uzáveru, že moje dovolanie nie je dôvodné.
Dovolací súd nenariadením pojednávania, ktoré dovolací súd v zmysle § 243a ods. 1 prvá veta OSP spravidla nariadi, samotné ust. § 243a ods. 1 OSP neporušil, bola to jeho voľba, ale prejednaním môjho dovolania a preskúmaním rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, v ktorom bol jeho výrok a rozhodnutie mnou napadnuté (§ 242 ods. 1 OSP prvá veta), porušil odvolací súd zákon, moje ústavné práva a právo na spravodlivý proces.“
3. 1. Uvedené sťažovateľka odôvodnila nasledovne:
«Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom,
vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia. Vymedzením rozsahu dovolania, selekciou
dovolacích dôvodov dovolateľ môže vysloviť (a vysloví vždy, i keď si to nemusí vždy
uvedomiť) svoj právny názor na vec a ním napádaný rozsudok súdu nižšej inštancie.
Zároveň sa tým realizuje vôľa a právo dovolateľa zistiť a získať právny názor súdu vyššej
inštancie na vec a ním napádaný rozsudok súdu nižšej inštancie, a to z perspektívy
dovolateľa a dovolateľových dovolacích dôvodov, na čo, a na čom, má dovolateľ nielen
naliehavý právny záujem, je v spore, ale i právo. Inými slovami, zmyslom ustanovenia § 242
ods. 1 OSP je aj snaha zákonodarcu, aby dovolateľ dostal odpoveď na to, čo sa pýtal, čo
namietal a nie na to, čo mal za správne a vo svojom rozhodnutí presadzoval a preferoval
súd nižšej a nezriedka i súd vyššej inštancie, pretože inak, ak by sa nejednalo „iba“ o iný
právny názor, mal by (musí) súd vyššej inštancie dovolanie odmietnuť [§ 218 ods. 1
písm. d)], alebo ho postúpiť späť opraviť, doplniť. Dovolanie sa má využívať ako výnimočný
mimoriadny opravný prostriedok predovšetkým na účely vyslovenia právneho názoru a pre
dovolacie dôvody - vady uvedené v § 237 OSP.
Ustanovením § 241 ods. 1 OSP zákonodarca dovolateľa ochraňuje, aby, ak o to
dovolateľ selekciou svojich dovolacích dôvodov prejaví záujem, súd vyššej inštancie
nezopakoval automaticky prípadnú vadu (omyl) rozhodnutia súdu nižšej inštancie
nekritickým osvojením si právneho názoru súdu nižšej inštancie na vec, ale aj to aby, ako sa
stalo mne, dovolateľ nedostal odpoveď na otázku, ktorú súdu vyššej inštancie nepoložil a
nedostal výklad právnych zistení, urobených v rozpore so zákonom (...) od najvyššej
inštitúcie, a to s právnymi a morálnymi následkami podporený autoritou najvyššej inštancie
poškodzujúcimi moje záujmy, ako sa to stalo mne: napr. výklad zmluvy NZ 110/97.»
3. 2. Sťažovateľka ďalšie pochybenia najvyššieho súdu vidí (rovnako ako v prípade
krajského súdu) v posudzovaní «aplikácie ust. § 50a ods. 3 OZ tak aj toho (...) ako sa
v rozsudku 2 Cdo 50/2004 NS SR nad rozsah môjho dovolania a chybne NS SR dopustil
interpretácie najmä týchto dvoch listín:
a) NZ 118/97 z 18. 4. 1997 - ktorá je notárskou zápisnicou - verejnou listinou (§ 133
a § 134 OSP) (...)
b) NZ 110/97 zo 16. 4. 1997 - ktorá nie je notárskou zápisnicou, ale súkromnou
listinou.
Iné listiny než listiny uvedené v § 134 OSP, sú súkromné listiny a rozdiel spočíva
v dôkaznej sile oboch druhov listín. V prípade súkromnej listiny stačí, aby odporca toho
(v tejto veci ja), kto sa listiny dovoláva [v tejto veci sú to žalovaní 1.) a 2.), odvolací a
(najmä) dovolací súd], označil ich pravosť a obsah pochybnými (čo som mnohonásobne
urobila, vrátane odvolacieho pojednávania), v takom prípade bude na tom, kto sa listiny
dovoláva, dôkazné bremeno o pravosti a správnosti jej obsahu. (...)
Súd prvého stupňa listinu NZ 110/97 neakceptoval, neuviedol ju v zistenom
skutkovom stave ako skutkové zistenie, ktoré má „z vykonaného dokazovania za
preukázané“, nikdy platnosť súkromnej listiny NZ 110/97 nepreukazoval, dokazovanie
nevykonával a následne tak nikdy neurobili ani oba súdy vyššej inštancie.
Uvedenie odporcov do omylu, ktoré (uvedenie do omylu) si osvojil odvolací súd, je
uvedené nad akúkoľvek pochybnosť mimo skutkové zistenia ktoré sú uvedené v odseku:
„Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov listinnými dôkazmi a výsluchom
svedkov a zistil tento skutkový stav:... (a ďalej, až dokonca)“ (...)
NS SR, viazaný rozsahom môjho dovolania, kde som nenamietala aplikáciu ust.
§ 50a OZ, aplikáciou ust. § 50a ods. 3 OZ a interpretáciou listinných dôkazov v kontexte
s týmto ustanovením vyslovil právny názor, ktorý je v rozpore so zákonom.
Ak by obidve vyššie inštancie všeobecného súdnictva prakticky do ust. § 50a OZ,
v kontexte aký mali preukázaný, v zmysle zákona a spravodlivosti, dosadili premenné, ktoré
mali podľa tejto interpretácie § 50a OZ, mali za preukázané a mali spravodlivo nastať,
vysvitlo by, že odvolací a dovolací súd má za to, že je v súlade so zákonom a spravodlivé:
-požadovať za dar odplatu, dokonca ujmu, je spravodlivé
-požadovať, aby účastník zmluvného vzťahu do zmluvy dal podmienku, ktorá by ju
robila neplatnou,
-neprofesionalitu svojho vlastného právneho poradcu (v tomto prípade notára)
kompenzoval na účet druhého účastníka právneho úkonu, ktorý konal v dobrej
viere. (...)»
4. Sťažovateľka ďalej odôvodnila svoju požiadavku na primerané finančné
zadosťučinenie v zmysle ustanovenia § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), a to nasledovne:
„Bolo preukázané, že všeobecné súdy zavinili tento stav ani nie tak pre
komplikovanosť prípadu, ako v opakovaním tej istej chyby.
Spísanie zmluvy formou verejnej listiny v zmysle § 43 OZ, napriek tomu, že pre daný
právny úkon (zmluvu) to nie je normou kogentnou, je ďalšou právne relevantnou
skutočnosťou posilňujúcou právne záruky a istoty účastníkov právneho úkonu, a z nich
plynúcich istôt o právnych skutočnostiach, povinnostiach a záväzkoch.
Podnikla som všetky kroky, aby si pomocou inštitúcií akými v právnom štáte
napríklad notárske zápisnice sú. No štát ma napriek tomu nechal vyše 5 rokov v právnej
neistote. A nielen v právnej neistote. Nimi vydané rozhodnutia v tak citlivej veci ako sú
medziľudské vzťahy v rodine, zapríčinil, jeho orgány, prehĺbenie krízy.
Ak by OS BA II, už v konaní o predbežnom opatrení ohľadne bytu, konal tak, ako ho
k tomu Uznesenie odvolacieho súdu v č. k. 27 Co 369/97-22 z 30. 1. 1998 bolo zaviazalo
a preveril by okolnosti ako k odstúpeniu resp. k podpisu zmluvy došlo mohlo sa všetko inak
vyvíjať.
No pochybili najmä vyššie články všeobecného súdnictva, články s vyššou morálnou
autoritou a pôsobením na ľudí, a tým, že odporcovia disponovali dokladmi o svojej
bezúhonnosti, morálnej čistote a ja naopak, práve od týchto moralít, konali ešte
agresívnejšie. Vidím priamu súvislosť medzi rozhodnutiami KS BA a NS SR a rastúcou
agresivitou odporcov, keď sa pred okolím mohli prezentovať dokladmi o svojej pravde.
Mám za to, že by nedošlo k lúpežnému prepadu môjho manžela, a súd dodnes
v trestnom konaní prebieha dodnes v tieni ich práva na byt, a len malého pochybenia vo
forme ako sa k nemu odporcovia chcú dostať. Aby som mohla financovať štúdium dcér
v zahraničí musela som odpredať chalupu, ku ktorej nás viazalo puto. I keď máme v zmluve
dodatok o spätnom predkupnom práve chalupy, asi už nikdy sa tam nevrátime.
Mám preto za to, že výška finančného zadosťučinenia, ktorú požadujem od obidvoch
súdov, ktoré mali tak ako konali, a keď som sa ani nepokúšala preukázať zlý úmysel,
nechránili moje práva, skôr naopak – nie je vysoká.“
5. Na základe uvedených skutočností a argumentácie sťažovateľka navrhla, aby
ústavný súd v danej veci takto rozhodol:
A)
„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 15 Co 167/01-204 z 29. januára 2002
porušil základné právo Mgr. V. M. (...), aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom –
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 15 Co 167/01-204 z 29. januára 2002
porušil základné právo Mgr. V. M. (...) na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na
prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 167/01-204 z 29. januára 2002
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť V. M. do 15 dní od právoplatnosti
tohto nálezu finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk (...) na účet Mgr. V. M.
5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Mgr. V. M. do 15 dní od
právoplatnosti tohto trovy konania vo výške 1 000 Sk (...) na účet JUDr. I. Á.“ (zrejme
JUDr. I. B., ktorá v konaní pred ústavným súdom sťažovateľku zastupuje, pozn.).
B)
„6. Najvyšší súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 Cdo 50/2004 z 30. septembra 2004
porušil základné právo Mgr. V. M. (...), aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom –
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
7. Najvyšší súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 Cdo 50/2004 z 30. septembra 2004
porušil základné právo Mgr. V. M. (...) na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
8. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 50/2004
z 30. septembra 2004 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť V. M. do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (...) na účet Mgr.
V. M.
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Mgr. V. M. do 15 dní od
právoplatnosti tohto trovy konania vo výške 1 000 Sk (...) na účet JUDr. I. B.“
6. Dňa 23. decembra 2004 sťažovateľka doplnila predmetnú ústavnú sťažnosť,
pričom doložila prehľad týchto nálezov ústavného súdu, o ktoré svoju sťažnosť opiera:
II. ÚS 48/97, II. ÚS 162/03, II. ÚS 162/02, I. ÚS 75/96, I. ÚS 49/00. Okrem toho upresnila
odôvodnenie svojej požiadavky na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ustanovenia
§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
„(...) V podmienkach tržného hospodárstva a rozvoja zmluvného princípu začal byť
§ 43 OZ (a to v spojení s § 35 OZ) prikladaný nový význam v tom smere, že s poukázaním
naň je možné tej zmluvnej strane, ktorá použila v zmluve výraz, či formuláciu pripúšťajúcu
jej rôzny výklad, nejasností s tým i prípadné nepriaznivé dôsledky s nimi spojené, pripočítať
k jej ťažobe (srov. výslovně § 266 odst. 4 Obch. Zák ČR) zdroj: Jehlička, O., Švestka,
J., Škárová, M. a kol. Občanský zákonník. Komentář. 7.vydání Praha: C. H. Beck, 2002,
216 s.
(...) V čase podania žaloby platila v plnom rozsahu poučovacia povinnosť súdov
podľa § 5 OSP. Súd bol povinný viesť žalobcu k tomu, aby žalobný návrh upravil tak, aby
vyhovoval požiadavkám súdu a prispel k objasneniu skutkovej podstaty prejednávanej veci.
Táto povinnosť sa vzťahovala i na konanie KS BA 29. 01. 2002, keďže bolo začaté ešte
v r. 2001. V termíne od 17. 06. 1998 do 04. 04. 2002 (teda aj na konaní KS BA dňa
29. 01. 2002) som bola zastupovaná mojím manželom Mgr. O. M., ktorý nemá právnické
vzdelanie.
(...) Uznesenie 5 Co 32/04-34, v napadnutí ktorého by som v zmysle Nálezu ÚS
z 24. septembra 2004 (II. ÚS 135/04-26) mohla byť úspešná, keďže sa podľa mňa jedná, ak nie o identický, tak o analogický problém neúmerného formalizmu súdu na úkor práva
občana na súdny proces, prikladám k tomuto Zdôvodneniu požiadavky na primerané
finančné zadosťučinenie ako dôkaz toho, že účastníci konania sú opäť takmer identickí –
V. M., manželia D., JUDr. Ľ. V. a JUDr. E. T., ako sudkyňa rozhodujúca o odvolaní, a
rozhodnutie opäť, podľa môjho názoru, protiústavné a opäť od vyššej inštancie, od
inštancie ktorá má najmä dozerať na správnosť konania súdov prvého stupňa. Ako inak
pociťovať takéto jednanie súdov než ako porušenie zmyslu ich podstaty, byť nestrannými?
Ak nie ako odoberanie viery, demonštráciu moci a „odrádzanie“ občanov od snahy dovolať
sa svojho práva? Prepadala som do stavov depresie, beznádeje dezilúzie a dojmu, že
informácie a rozsudky sa do súdnej siene nedonášajú, že sa rozhoduje v súdnej sieni a
rozsudky sa v nej a z nej vynášajú, že nemám šancu dovolať sa. Ako nepociťovať
bezmocnosť v tom, že dôkazy neexistujú, lebo existovať nemôžu, ak aj sú, tak ich nemôžete
zo zákona použiť?! Ešte pred piatimi, šiestimi rokmi, by som, sledujúc postupnosť nálezov
ÚS, nemala nijakú šancu (v rámci Slovenskej republiky) napraviť to, čo sa na odvolacích
súdoch v priebehu posledných dvoch rokov mne, ako občianke stalo.
Priloženými listinami sa nepokúšam preukázať zlý úmysel a konanie odvolacích a
dovolacieho súdu. To nechám na zváženie Ústavného sudu. Preukazujem nimi však, že tlak
ktorý na mňa, štátne orgány a najmä KS BA II robili a robia v tejto kauze, či už z falošnej
kolegiality, neviem, ale je evidentný. Mám preto za to, že výška finančného zadosťučinenia,
ktorú požadujem od obidvoch súdov, ktoré konali, ak opomeniem možnosť úmyselne,
zreteľne v rozpore so svojou základnou právomocou a povinnosťou, nechránili moje práva,
skôr naopak - je prinajmenšom adekvátna.»
7. Z doplnenia sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 12. mája 2005
vyplynulo, že:
«(...) prikladám do spisu vedenom pod hore uvedeným číslom kópiu dokumentu, ktorý
som dostala z Notárskej komory, od JUDr. Š. K., nakoľko mám za to, že tento list potvrdzuje
moje stanovisko môjho právneho názoru, že doklady, konkrétne napr. doklad NZ 110/97,
ktoré akceptovali pri svojom rozhodovaní KS v Bratislave a NS SR explicitne a expressis
verbis, nie sú ani notárskou zápisnicou, ani dokumentom, ktorý má akúkoľvek právnu moc,
mám na mysli napríklad text z listu a stanoviska JUDr. K:
Jedná sa len o návrh notárskej zápisnice pripravený a vypracovaný notárom. Notár
teda nemôže postupovať podľa § 74 Notárskeho poriadku a vydať osvedčené odpisy
notárskej zápisnice.
Návrh zmluvy pojatý do notárskej zápisnice Vám však notár predložiť môže za
účelom oboznámenia sa s obsahom zmluvy.
Mám za to, že na základe obdobného dokumentu, tzv. Zápisnica NZ 110/97, ktorý
spĺňa hore uvedené kritériá na nevydanie osvedčeného odpisu, teda dokladu, z ktorého mi
notár ani nemôže vydať osvedčený odpis, ako i na základe dokumentu „Potvrdenie
o skutočnostiach známych zo spisov“, v ktorom sú uvedené „skutočnosti“, ktoré s veľkou
pravdepodobnosťou nie sú uvedené v žiadnych spisoch, a sú vysloveným fabulačným
popisom deja a komentárom notára, konkrétne napr.: bytu v B. K tejto zmluve boli vznesené
pripomienky a k úkonu nedošlo. Zmluva bola prepracovaná podľa požiadaviek účastníkov
a pripravená na deň 18. 4. 1997, č. k. NZ 118/97, kedy už na strane povinných figuroval aj
p. M. D. Uvedeného dňa došlo k podpísaniu tejto všetkými účastníkmi zmluvy. Po podpísaní
tejto zmluvy účastníčka Mgr. V. M. opätovne odmietla podpísať darovaciu zmluvu Nz
110/97 s tým, že si to ešte rozmyslí, resp. nikdy nebolo preukázané, v ktorých spisoch,
dokumentoch boli tieto skutočnosti zaznamenané, bola oboma súdmi posudzovaná moja
právna vec a boli vydané rozhodnutia oboch súdov (odvolacieho i dovolacieho). A to všetko
bez potreby v priebehu ôsmich rokov, siedmich súdov a senátov, ktoré vo veci konali,
vypočuť notára. Túto potrebu dodnes nemajú ani orgány činné v trestnom konaní, ani súdne
orgány konajúce vo veci náhrady škody, ktorú mi notár svojím konaním spôsobil.»
8. Doplnok k ústavnej sťažnosti, ktorý bol doručený ústavnému súdu 29. novembra
2005, obsahuje nasledovné podstatné skutočnosti:
„(...) poskytujem Vám týmto k nahliadnutiu svedeckú výpoveď korunného svedka vo
veci 14 C 329/97 pani H. B., teda svedka na dôveryhodnosť, ktorého sa odvoláva rozsudok
odvolacieho súdu KS súdu v Bratislave.
Dňa 23. 11. 2005 to bolo po prvý krát - od mája roku 2000, keď bola táto svedkyňa
vôbec predvolaná na súd na základe môjho návrhu - a to napriek mojim nespočetným
návrhom a výzvam adresovaným justícii, ako i orgánom činným v trestnom konaní v iných
konaniach priamo, či nepriamo súvisiacich s konaním 14 C 329/97. Pani H. B. dokáže svedčiť účelovo resp. na objednávku. Podotýkam, že minulého roku bol môj manžel uznaný
vinným a odsúdený z trestného činu ublíženia na zdraví Mgr. M. D. staršiemu, a to práve aj
na základe svedectva pani B. tento rozsudok bol rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
zatiaľ zrušený. Lúpežný prepad môjho manžela si svedkyňa takisto nepamätá...
Činím takto, aj keď som si vedomá, že Ústavný súd sa spravidla nevyjadruje
k hmotnoprávnemu obsahu rozsudkov všeobecného súdnictva, no mám za to, že práve to (čo
preukazuje aj svedecká výpoveď z 23. 11. 2005) mal na mysli zákonodarca v svojom ZSR
č. 64/1966, OZ z marca 2004 (vyd. Práca 2004), že: - Ak sa chce odvolací súd odchýliť od
skutkového zistenia, ktoré urobil súd prvého stupňa na základe bezprostredne ním
urobeného svedeckého dôkazu, je nutné, aby svedecké dôkazy sám zopakoval a zaobstaral si
tak rovnocenný podklad pre prípadné odlišné zhodnotenie svedeckého dôkazu.
My nežiadame od Ústavného súdu aby hodnotil a tým skôr prehodnotil výsledok
hodnotenia výpovede svedka (jeho hodnovernosti) odvolacím súdom, ale to, že odvolací súd
toto dokazovanie vôbec neurobil. V zmysle vyššie citovaného judikátu je to nerešpektovanie
kautel daných ustanovením § 132 OSP. Prvostupňový súd toto svedectvo expressis verbis
nemal za preukázané.
(...) bola som na základe dodatočne vymyslenej údajnej ústnej zmluvy (i keď zákon
vyžaduje písomnú formu), presnejšie nezapísaného dodatku (i keď zákon vyžaduje písomnú
formu dodatku a tento dodatok v takejto zmluve je zo zákona neprípustný a robil by ju
neplatnou) zbavená nároku na vlastníctvo nehnuteľnosti (i keď zákon vyžaduje pri
nehnuteľnostiach písomnú formu), a to aj pozmenením (bez môjho vedomia) znenia verejnej
listiny, a i keď podľa zákona platí, že držiteľ verejnej listiny nemusí preukazovať skutočnosti
v nej uvedené, mi súd zabránil a nedovolil svojím postupom preukázať ani skutočnosti, ani
pozmenené údaje uvedené v notárskej zápisnici. Dosiahlo sa to nielen (ale najmä)
porušením (mojich) procesných práv, lebo mám za to, že inak sa to vlastne prakticky ani
zrealizovať nedalo. Dosiahlo sa to (pôvodný zámer) však, aj porušením hmotného práva,
vynesením právneho precedensu, a to na jednom jedinom zasadaní súdu.
Dovolací súd následne takisto vyniesol rozsudok, ktorý nerešpektoval procesné právo
a princíp viazanosti dovolacími dôvodmi, aby potvrdil zrušenie platnosti verejnej listiny na
základe listiny, ktorá nemá príznaky verejnej listiny, a to opäť bez akéhokoľvek
dokazovania, čím sa porušilo ďalšie (moje) ústavné právo. Zrejme opäť išlo o to, aby sa nemusel predvolať notár. Ja osobne histórii o nezainteresovanosti notára neverím, ako i
neverím predstieranému údajnému nepriateľstvu a napätiu medzi notárom a odporcami.
Prikladám, podľa mňa stále platnú, poslednú zmluvu o nehnuteľnostiach na K. (ak
na nej budem trvať) zo 6. 11. 1996 s podpismi všetkých zúčastnených na jednej listine, z
ktorej jednoznačne vyplýva, že nikdy nemala celá nehnuteľnosť prejsť na jednu osobu. (...)“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľky zaručených
v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. januára
2002 č. k. 15 Co 167/01-204 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. septembra 2004 sp. zn. 2 Cdo 50/2004.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka
napadla rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na
princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá
právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie
preskúmal najvyšší súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej
porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň
podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp.
v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach
zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo
všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie
je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
Sťažovateľka k rozsudku najvyššieho súdu z 30. septembra 2004 sp. zn.
2 Cdo 50/2004 v podstate namietala, že rovnako ako krajský súd aj dovolací súd
„v posudzovaní aplikácie ust. § 50a ods. 3 OZ tak aj toho (...) ako sa v rozsudku 2 Cdo
50/2004 NS SR nad rozsah môjho dovolania a chybne NS SR dopustil interpretácie najmä
týchto dvoch listín: NZ 118/97 z 18. 4. 1997 (...) a NZ 110/97 zo 16. 4. 1997 (...)“. Podľa
tvrdenia sťažovateľky «súd prvého stupňa listinu NZ 110/97 neakceptoval, neuviedol ju
v zistenom skutkovom stave ako skutkové zistenie, ktoré má „z vykonaného dokazovania za
preukázané“, nikdy platnosť súkromnej listiny NZ 110/97 nepreukazoval, dokazovanie
nevykonával a následne tak nikdy neurobili ani oba súdy vyššej inštancie», napriek tomu
„odvolací súd svojím reálnym konaním a postupom zmenil skutkový stav zistený
prvostupňovým súdom. Doplnil skutkový stav, z ktorého on sám (odvolací súd) vychádzal,
o právne skutočnosti a zistenia, ktoré súd prvého stupňa nemal za preukázané
a v skutkovom stave svojho rozsudku ich súd prvého stupňa vôbec neuviedol. Odvolací súd
tieto nové právne skutočnosti a skutkové zistenia, napriek tomu, že som ich ústne aj písomne
namietala, použil a vychádzal z nich vo svojich právnych uzáveroch (a následne dňa
30. 09. 2004 aj NS SR). Odvolací súd tým naplnil skutkovú podstatu ust. § 220 ods. 2 OSP a
rozhodoval podľa ust. § 220 ods. 2 OSP, a nie podľa ust. § 220 ods. 1 OSP.“ Okrem toho
„uvedenie odporcov do omylu, ktoré (uvedenie do omylu) si osvojil odvolací súd, je uvedené
nad akúkoľvek pochybnosť mimo skutkové zistenia“, ktoré ustálil prvostupňový súd, avšak
ani dovolací súd túto námietku pri napadnutom rozhodnutí nebral do úvahy. Napokon
najvyšší súd „viazaný rozsahom môjho dovolania, kde som nenamietala aplikáciu ust.
§ 50a OZ, aplikáciou ust. § 50a ods. 3 OZ a interpretáciou listinných dôkazov v kontexte
s týmto ustanovením vyslovil právny názor, ktorý je v rozpore so zákonom“.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že:
«Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového)
vymedzenia. Obligatórne posudzuje, či konanie netrpí vadami, predznamenaným
ustanovením § 237 O. s. p., ako i inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Pretože tieto vady konania neboli dovolateľkou namietané a z obsahu
spisu nevyplývajú, je úlohou dovolacieho súdu preveriť dovolacie námietky, výslovne uplatnené v podanom dovolaní [§ 241 ods. 2 písm. c) a d) O. s. p. v platnom znení od
1. 9. 2003].
Prostredníctvom dovolacieho dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. bolo
možné odvolaciemu súdu vytýkať, že jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,
ktoré nemalo v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Samotné hodnotenie
dôkazov (§ 132 O. s. p.) odvolacím súdom však nemožno napadnúť týmto dovolacím
dôvodom. Dovolateľka v podanom dovolaní odvolaciemu súdu však vytýkala „nesprávne
vyhodnotenie predložených listinných dôkazov... nepredvolanie svedka – notára... či
tendenčnú výpoveď matky...“, ktoré pochybnosti či polemiku so skutkovými závermi však
nemožno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.,
prostredníctvom ktorého by bolo možné spochybniť skutkový záver odvolacieho súdu.
Správnosť a úplnosť skutkových zistení odvolacieho súdu nemožno posudzovať ani na
základe skutkových tvrdení, uplatnených až v dovolacom konaní; to zodpovedá zásade, že sa
v dovolacom konaní nevykonáva dokazovanie. Najvyšší súd preto uzavrel, že z uvedeného
dôvodu žalobkyňa podaným dovolaním nemohla úspešne napadnúť rozsudok odvolacieho
súdu.
Dovolateľka podáva dovolania aj z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. d)
O. s. p., teda že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O chybnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo síce použil správny právny predpis, ale
nesprávne ho vyložil. Odvolací súd však použil správne právne predpisy – v tomto ohľade
mu dovolateľka ani nič podstatné nevytýka a proti použitiu ustanovenia § 50a ods. 3 Obč.
zák. nebrojí a ani sa ho, čo len okrajovo nedotýka – a rovnako ich výklad je správny.
Podľa ust. § 50a ods. 3 Obč. zák. tento záväzok (rozumej uzavrieť zmluvu) zaniká,
pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili,
že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.
Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že záväzok na uzavretie budúcej zmluvy
zanikne, pokiaľ okolnosti, za ktorých subjekty pri vzniku záväzku vychádzali, sa
v medziobdobí zmenili do tej miery, že nemožno – objektívne posudzované – na povinnej
strane spravodlivo požadovať, aby budúcu zmluvu uzavrela (tzv. clausula rebus sic stantibus). Ak záväzok na uzavretie budúcej zmluvy týmto spôsobom zanikne (ex lege),
nemôže byť uplatnenie nároku, na nahradenie vyhlásenia vôle dotknutého subjektu súdnym
rozhodnutím, už úspešné; preto preukázanie len tejto právnej skutočnosti, stačilo na
zamietnutie žaloby.
Pre právne posúdenie veci podľa cit. ustanovenia sú rozhodné predovšetkým
nesporné skutkové závery, a to:
-notárskou zápisnicou zo 16. 4. 1997, sp. zn. NZ 110/97, sa žalobkyňa darovacou
zmluvou mienila zaviazať, previesť na žalovanú v 1. rade nehnuteľnosť, zapísanú na
liste vlastníctva č. 1241 kat. úz. R., a to parc. č. 393/1, 2 a stavbu s. č. 2348 v podiele
1/6; na tejto darovacej zmluve je urobený úradný záznam, že žalobkyňa „ju zatiaľ
nepodpíše, lebo si to ešte rozmyslí“ (táto darovacia zmluva nebola ňou nakoniec
podpísaná),
-notárskou zápisnicou z 18. 4. 1997, sp. zn. NZ 118/97, sa žalovaní zaviazali zmluvou
o budúcej zmluve previesť na žalobkyňu trojizbový byt v B., po tom, čo sa žalovaní
stanú jeho bezpodieloví spoluvlastníci a žalobkyňou potom budú požiadaní o jeho
prevod. Keď je nesporné, že k uzavretiu (podpísaniu) prvej darovacej zmluvy nedošlo
zo strany žalobkyne, do rozhodnutia odvolacieho súdu, tak je logické, že zanikol aj
jej nárok na uzavretie druhej darovacej zmluvy, voči žalovaným.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd postupoval správne, keď žalovanými
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu ako bezzákladnú zamietol.
Dovolanie totiž neobstálo v rovine dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. c) a d)
O. s. p. Nakoľko Najvyšší súd nezistil existenciu vád konania, ku ktorým u prípustného
dovolania prihliada z úradnej povinnosti [§ 241 ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.] a tieto
nevyplývajú ani z obsahu spisu, dovolanie žalobkyne zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.). (...)»
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o zamietnutí dovolania
sťažovateľky je odôvodnený dostatočne a ústavne konformne. V citovanej časti
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie sťažovateľky zamietnuť. Najvyšší
súd správne prihliadol na to, že „odvolací súd svojím reálnym konaním a postupom“
nezmenil „skutkový stav zistený prvostupňovým súdom“, oproti tomu, ako to tvrdila sťažovateľka v sťažnosti, ale vychádzajúc iba z dostatočne zisteného skutkového stavu
okresným súdom vec posúdil aj podľa § 50a ods. 3 Občianskeho zákona, pričom rozhodol
podľa § 220 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Tieto skutočnosti materiálne nijako
neovplyvnilo ani označenie predmetu konania v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu,
ktoré sa zhoduje s označením predmetu konania samotnou sťažovateľkou v jej dovolaní
z 29. apríla 2003 (tretí odstavec na druhej strane tohto dovolania). V každom prípade postup
najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd
aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený a teda ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Napokon skutočnosť, že najvyšší
súd dovolanie sťažovateľky kvalifikoval tak, že „dovolanie neobstálo v rovine dovolacích
dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. c) a d) O. s. p. Nakoľko Najvyšší súd nezistil existenciu
vád konania, ku ktorým u prípustného dovolania prihliada z úradnej povinnosti [§ 241
ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.] a tieto nevyplývajú ani z obsahu spisu“, teda vyslovil právny
názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení
práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy,
listiny a dohovoru. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že súdy mali porušiť
kontradiktórnosť konania, vzhľadom na to, že odvolací a rovnako ani dovolací súd žiadne
nové dokazovanie nevykonal, a ako bolo zistené, skutkový stav sa oproti zisteniu okresného
súdu nezmenil, nemohlo ani z tohto dôvodu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Z týchto dôvodov bolo potrebné v tejto časti
sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2005