znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 261/2016-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoJUDr. Petrom Rybárom, Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o.,Kuzmányho 29, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 4 NcC 28/2015 z 27. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola24. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmuzákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 NcC 28/2015z 27. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ v procesnom postavenínavrhovateľa podal 17. septembra 2014 na Okresnom súde Košice-okolie žalobuo zaplatenie sumy 7 530,56 € z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Košice-okolielistom z 1. decembra 2014 označeným ako„Upovedomenie o vyslovení nepríslušnosti a postúpení veci“vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť podľa § 105 ods. 1 a 2 v nadväznostina § 84 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a spis postúpil na prerokovanieOkresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“). Sťažovateľ v odpovedi na totooznámenie z 8. decembra 2014 vyjadril nesúhlas s postúpením veci, pričom argumentoval,že spor sa týka spotrebiteľskej zmluvy, a poukázal na § 87 písm. f) OSP, v zmysle ktoréhopopri všeobecnom súde odporcu je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktoréhomá spotrebiteľ bydlisko. O nesúhlase sťažovateľa s postúpením veci rozhodol krajský súdnapadnutým uznesením, ktorým určil, že na konanie vo veci vedenej na okresnom súdepod sp. zn. 18 C 15/2015 je miestne príslušný okresný súd.

3. Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením, ktorým došlo k určeniu miestnejpríslušnosti okresného súdu, boli porušené jeho označené práva, predovšetkým v dôsledkunesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie uviedol:„Základnou otázkou pre posúdenie navrhovateľom vznesenej námietky miestnej príslušnosti Okresného súdu Bratislava I je posúdenie, či v predmetnom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu alebo nie. Máme zato, že Krajský súd Bratislava posudzoval zmluvu formalisticky, keď svoj záver, že nejde o spotrebiteľskú zmluvu vyvodil z označeného políčka, ktoré malo prehlasovať, že navrhovateľ si berie úver na výkon zamestnania. Je bežnou praxou spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ vystupujúcej aj v tomto konaní, pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv snaha označiť povinného ako podnikateľský subjekt, a ak to nie je možné (v prípade ak povinný nemé žiadne podnikateľské oprávnenie) účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Vylúčiť taktiež nemožno, že pri vypĺňaní zmluvy zástupcom odporcu došlo k začiarknutiu uvedenej kolónky bez absolútnej vedomosti navrhovateľa, a to aj po podpise zmluvy v danej časti. Takéto konanie odporcu možno jednoznačne označiť za obchádzanie zákona v zmysle §39 a §52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.... je zrejmé, že každá zmluva bez ohľadu na to, či ide o zmluvu o úvere riadiacu sa ustanoveniami Obchodného zákonníka, alebo zmluvu o pôžičke riadiacu sa ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník... uzavretá medzi spotrebiteľom, ktorý nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania a veriteľom, ktorý naopak koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je nevyhnutné aplikovať špeciálnu právnu úpravu obsiahnutú v zákone o spotrebiteľských úveroch. Máme zato, že žalovaný dostatočne nepreukázal použitie finančných prostriedkov na účel zamestnania.

... Žalobca nemá a nikdy nemal podnikateľské oprávnenie a nie je ani nikdy nebol samostatne zárobkovo činnou osobou, v čase uzatvárania zmluvy bol zamestnaný, čo jednoznačne svedčí o tom, že pri uzatváraní úverovej zmluvy nemohol a nekonal v rámci predmetu svojho podnikania ani povolania, ako i o tom, že finančné prostriedky neboli poskytnuté za účelom zamestnania.

... pokiaľ ide o osobitný podpis navrhovateľa, ktorý má vyjadriť jeho súhlas s odporcom uvedeným účelom použitia finančných prostriedkov, je potrebné povedať, že spotrebiteľ absolútne nemá a ani nemôže mať vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a spôsobuje (resp. má spôsobiť). Teda nemôže ani predpokladať ako si svoje postavenie môže zhoršiť, a preto je nevyhnutné účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska.

... Nevyhnutnosť objektívneho posúdenia účelu použitia finančných prostriedkov potvrdzuje taktiež rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora (pri konkrétne tých istých formulárových zmluvách o úvere odporcu) a judikatúra súdov Českej republiky (pri obdobných zmluvách o úvere), ktoré pri posudzovaní týchto zmlúv posúdili úverový vzťah ako spotrebiteľský a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa...“.

4. Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd rozhoduje v skutkovo podobných veciachrozdielne, pričom poukázal na jeho uznesenie sp. zn. 3 NcC 60/2014, ktorým krajský súdvo veci proti tomu istému odporcovi spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a totožnejspotrebiteľskej zmluvy určil miestnu príslušnosť v mieste bydliska spotrebiteľa. Preto podľasťažovateľa došlo k narušeniu právnej istoty v súdnom konaní.

5. Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie a citovaných rozhodnutí súdov jetoho názoru, že na predmetnú zmluvu o úvere je nevyhnutné aplikovať ustanovenia zákonač. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnejrady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii (ďalej len „zákon o spotrebiteľskýchúveroch“) účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku, Občianskeho zákonníka, ako aj„zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa...“. Keďže krajský súd neaplikoval ustanovenie Občianskeho súdnehoporiadku, ktoré zakladá spotrebiteľovi právo vybrať si súd v mieste svojho trvaléhobydliska, napadnuté uznesenie je v rozpore s inými jeho rozhodnutiami v obdobnýchprípadoch, dôsledkom čoho je narušenie právnej istoty rozhodovania a kontinuálnostirozhodovacej praxe.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 práva na právnu pomoc, práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa 27.05.2015 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 NcC /28/2015 porušené boli.

2. Krajskému súdu Bratislava sa v konaní vedenom pod sp. zn. 4 NcC /28/2015 prikazuje určiť miestnu príslušnosť Okresného súdu Košice- okolie

3. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť trovy konania vo výške 269,58 Eur na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmuzákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd rozhodolo miestnej príslušnosti okresného súdu.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku popri všeobecnom súde odporcuje na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o sporzo spotrebiteľskej zmluvy.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba,ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolaniaalebo podnikania.

12. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,ktorý v dôsledku formalistického posúdenia zmluvy o úvere vylúčil na jeho prípad aplikáciuustanovenia § 87 písm. f) OSP, ktoré zakladá spotrebiteľovi právo vybrať si súd v mieste svojho trvalého bydliska. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na ktorú mal krajský súd aplikovať normy spotrebiteľského práva.Sťažovateľ tiež namieta porušenie princípu právnej istoty v dôsledku rozdielnejrozhodovacej činnosti krajského súdu v skutkovo analogických veciach.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať takérozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivéhoprocesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

15. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislostis právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciuprávnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnejnormy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavneprotirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvodyzjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,I. ÚS 301/06, I. ÚS 88/07).

16. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol:„V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáha vydania bezdôvodného obohatenia z titulu, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 19.02.2009, uzavretej medzi účastníkmi konania, uhradil odporcovi viac než na čo mal odporca nárok. Miestna príslušnosť sa preto spravuje ustanovením § 84 O. s. p., v zmysle ktorého je na konanie príslušný všeobecný súd odporcu. Všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v obvode ktorého má právnická osoba sídlo (§ 85 ods. 2 O. s. p.), t. j. Okresný súd Bratislava I. Avšak v prípade, ak je navrhovateľom spotrebiteľ, pri určovaní miestne príslušného súdu prichádza do úvahy aj ustanovenie § 87 písm. f/ O. s. p., tzv. miestna príslušnosť daná na výber. V zmysle tohto ustanovenia je pri sporoch zo spotrebiteľskej zmluvy popri všeobecnom súde odporcu na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ. Navrhovateľ mal za to, že je v postavení spotrebiteľa, a preto podal žalobu na Okresnom súde Košice - okolie, v obvode ktorého má bydlisko. V predmetnej veci tak vznikol spor o miestnu príslušnosť spočívajúci v tom, či navrhovateľku možno považovať za spotrebiteľa, a teda, či je na konanie miestne príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.

Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Obč. zák.). Týmto ustanovením bola implementovaná smernica č. 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá za spotrebiteľskú zmluvu považuje takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 Obč. zák. je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Krajský súd má za to, že v tomto štádiu konania v prejednávanej veci nemožno dospieť k záveru, že predmetom konania je spor zo spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko pri uzatváraní predmetnej zmluvy o úvere priloženej navrhovateľom k žalobe navrhovateľ prehlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania. Preto podľa názoru krajského súdu nie je možné v prejednávanej veci pri určovaní miestne príslušného súdu aplikovať ustanovenie § 87 písm. f/ O. s. p., a teda voľbu miestnej príslušnosti navrhovateľom - spotrebiteľom. V posudzovanej veci je totiž v konaní okrem iného spornou práve skutočnosť, či má navrhovateľ postavenie spotrebiteľa, čo však bude predmetom dokazovania. Krajský súd v Bratislave preto nemôže pri rozhodovaní o miestnej príslušnosti prejudikovať vyriešenie predmetnej otázky, naviac, ak z listinných dôkazov jednoznačne nevyplýva, že navrhovateľ uzavrel s odporcom zmluvu v postavení spotrebiteľa.

Vzhľadom na vyššie uvedené považoval Krajský súd v Bratislave ako nadriadený súd námietku navrhovateľa s postúpením veci na Okresný súd Bratislava I za nedôvodnú...“

17. Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením krajského súdukonštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovalinesprávnosti právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ichnedostatočnom odôvodnení. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd svoj závero nemožnosti aplikácie ustanovenia § 87 písm. f) OSP, teda voľby miestnej príslušnostisťažovateľom ako spotrebiteľom, založil na právnom názore, podľa ktorého v tomto štádiukonania nemožno dospieť k záveru, že predmetom konania je spor zo spotrebiteľskejzmluvy, keďže z listinných dôkazov jednoznačne nevyplýva, že sťažovateľ uzavrels odporcom zmluvu v postavení spotrebiteľa (vzhľadom na jeho vyhlásenie o poskytnutífinančných prostriedkov na výkon zamestnania). V konaní je preto spornou práveskutočnosť, či má sťažovateľ postavenie spotrebiteľa, pričom krajský súd nemôžepri rozhodovaní o miestnej príslušnosti prejudikovať vyriešenie tejto spornej otázky, ktorábude predmetom dokazovania.

18. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v sťažnosti o účelovomkonaní odporcu pri uzatváraní úverovej zmluvy, ktoré je podľa sťažovateľa obchádzanímzákona, ústavný súd uvádza, že táto argumentácia je len v rovine tvrdení, ktoré môžu, ale ajnemusia, byť preukázané v konaní o veci samej. Ústavný súd preto konštatuje, že postupkrajského súdu, ktorý pri posudzovaní okolností rozhodných pre určenie miestnejpríslušnosti vychádzal z obsahu predložených listinných dôkazov (predovšetkým zo zmluvyo úvere), nemožno považovať za formalistický či odporujúci zmyslu alebo účelu právnejúpravy miestnej príslušnosti.

19. Vo vzťahu k v sťažnosti citovaným rozhodnutiam všeobecných súdov je potrebnéuviesť, že tieto sa priamo netýkajú prejednávanej veci (čoho si je vedomý aj samotnýsťažovateľ), keďže v označených veciach konajúce súdy posudzovali právne vzťahyzaložené obdobnými zmluvami ako vzťahy spotrebiteľské, avšak až v konaní o veci samej,teda nie v rámci rozhodovania o miestnej príslušnosti.

20. Napokon ústavný súd konštatuje, že nezistil v postupe krajského súdu aniporušenie princípu právnej istoty v dôsledku sťažovateľom tvrdenej rozdielnej rozhodovacejčinnosti krajského súdu v obdobných prípadoch. Ústavný súd po oboznámení sas rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 NcC 60/2014 z 2. júla 2014 zistil, že skutkovéokolnosti v ňom uvádzané nie sú totožné s prípadom sťažovateľa, keďže z jehoodôvodnenia nevyplýva skutkové zistenie o poskytnutí finančných prostriedkovnavrhovateľke na výkon zamestnania. Je potrebné zdôrazniť, že predmetom konaniapred ústavným súdom bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 NcC 28/2015z 27. mája 2015, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiskadodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd pri rozhodovanío miestnej príslušnosti v tejto inej sťažovateľom označenej veci zaujal odlišné právnestanovisko, ešte nemá za následok automatický predpoklad o ústavnosti záverovvyslovených krajským súdom v tejto inej veci, navyše, ak skutkové okolnosti v ňomuvádzané nie sú totožné s prípadom sťažovateľa. Sťažovateľom označené iné rozhodnutiekrajského súdu preto nie je pre krajský súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

21. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že záver krajského súdu vo vecisťažovateľa je ústavne udržateľný a podľa ústavného súdu mu nemožno vyčítaťneodôvodnenosť či nepreskúmateľnosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutéhouznesenia. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označených práv nieje právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd sťažnosť v častinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

22. Podľa sťažovateľa nesprávnym napadnutým uznesením o určení miestnejpríslušnosti okresného súdu došlo aj k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatýzákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

23. Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľaktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon.Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je Občiansky súdny poriadok.Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušnýna prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďžeoznačené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postaveniezákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorúupravuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov. So sústavou súdov je teda priamo spätá príslušnosť súduo veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonnéhosudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestnepríslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Zákonom ustanovené pravidlámiestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciuzákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

24. Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jehoveci koná miestne nepríslušný súd, a teda z tohto dôvodu by mal byť odňatý svojmuzákonnému sudcovi, je na ňom, aby námietku porušenia ústavnej ochrany vyplývajúcuz ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy) uplatnilna všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedkudovolania̶podľa § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohlabyť sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavnéhosúdu, podľa ktorej je na posúdenie prípustnosti dovolania zásadne príslušný dovolací súd(napr. IV. ÚS 238/07, II. ÚS 60/09, I. ÚS 481/2010, IV. ÚS 499/2011), a vzhľadomna judikatúru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní proti rozhodnutiam krajskéhosúdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríkladuznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 243/2010 z 23. novembra 2010), ako aj naokolnosti daného prípadu nepristúpil ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jejneprípustnosti, ale skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

25. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu jez ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci ním nebolo porušenézákladné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruz dôvodu namietaného nesprávneho právneho posúdenia, v nadväznosti na to nemohlo dôjsťani k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Podľanázoru ústavného súdu nemôže ústavne konformná aplikácia pravidiel o miestnejpríslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ajtúto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

26. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významuzaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti, ako aj vyzývaťsťažovateľa na odstránenie nedostatkov predloženého splnomocnenia na zastupovaniev konaní pred ústavným súdom, v ktorom označil iné ako sťažnosťou napadnutérozhodnutie krajského súdu (sp. zn. 8 Co 437/2013 z 31. marca 2014).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016