znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 261/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Stanislavom Rešutíkom, Námestie M. R. Štefánika 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo 17. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. apríla 2014   doručená   sťažnosť   O.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ)   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo 17. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2.   Z obsahu   podanej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom konania vedeného Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 19 P 188/2007 týkajúceho sa návrhu na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a určenia výživného. V rámci tohto konania podal sťažovateľ z osobných, majetkových a iných dôvodov návrh na prikázanie veci   inému súdu,   a to z Okresného súdu   Humenné na Okresný súd Liptovský   Mikuláš. Najvyšší súd návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) svojím napadnutým rozhodnutím nevyhovel. Dôvodom tohto postupu najvyššieho súdu mal byť podľa názoru sťažovateľa jeho právny záver o tom, že „... matka maloletého   s prikázaním   veci   nesúhlasí,   účastníci   už   boli   vypočutí   a treba   už   pred rozhodnutím vypočuť iba znalcov. Podľa najvyššieho súdu neexistujú relevantné dôvody na jej odňatie príslušnému súdu a prikázanie na iný súd.“. Tento postup najvyššieho súdu v ostatnom napadol sťažovateľ na ústavnom súde.

3.   Sťažovateľ   hodnotiac   okolnosti   svojej   právnej   veci   v podstatnom   dôvodí,   že „Porušovateľ práva neprípustne zasiahol do môjho práva na nestrannosť a nezávislosť súdneho konania v tom, že považoval za preukázané, že je už všetko dokazovanie potrebné pre rozhodnutie súdu v Humennom zabezpečené a teda považoval aj moju požiadavku na zvukový záznam za nelegitímnu. Dal tak súdu najavo, že môže konať so mnou ako doteraz. Svojim   právnym   názorom   vopred   prejudikoval   /vylúčil/   aj   možnosť,   aby   procesný   súd na základe mojich už podaných návrhov vypočul nestranných svedkov na osobu matky, dopadu tohto jej správania na syna ako aj na okolnosti môjho spolunažívania s ňou do roku 2004. To platí aj o nepoužiteľnosti posudku znalca S. kde zaujal opačný názor ako odvolací súd   v   rozhodnutí   o   trovách   znalca!   Takýto   postup   je   jasná   svojvôľa.   Neprípustný   a neakceptovateľný je aj názor porušovateľa práva v tom, že delegácia veci by negatívne zasiahla do práva druhých účastníkov aj do konania samého.“. Postupu najvyššieho súdu sťažovateľ   oponoval   podrobným   rozborom   skutkových   okolností   jeho   právnej   veci, poukazom na judikatúru ústavného súdu a rozhodnutia všeobecných súdov v jeho prospech a v neposlednom rade zvýraznil, že „Dôvody vhodnosti podľa § 12 ods. 2 O. s.p. sú také okolnosti,   ktoré   umožnia   hospodárnejšie,   rýchlejšie   alebo   po   skutkovej   stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci iným súdom. Súčasne tam však patria aj dôvody, ktoré spočívajú v tom, že vec bude prejednaná spravodlivejšie a zákonnejšie ako na konajúcom súde!“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo O. M. zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Ndc 3/2014 bolo porušené.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo dňa 17. 2. 2014 a prikazuje sa tomto súdu opätovne konať a rozhodnúť.

3. O. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- eur...

4. Najvyšší súd... je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia O. M. advokátom /meno po ustanovení/ v sume /po vyčíslení/ na účet Centra právnej pomoci Banská Bystrica do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Ústavný   súd   (i)   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov,   (ii)   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „...   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   v konaní   sp.   zn. 7 Ndc 3/2014 došlo k porušeniu... mojich základných práv...“ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, zákazu diskriminácie podľa čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   garantujúceho   verejné prerokovanie   veci,   bez   prieťahov   a v prítomnosti   účastníkov   konania   s možnosťou   ich vyjadrenia   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Sťažovateľ   teda   tvrdí,   že   najvyšší   súd „... konal svojvoľne, jeho rozhodnutie je protirečivé, arbitrárne a zasahuje vážne do mojich základných práv“.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.

10. Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti. Podľa   §   12   ods.   3   OSP   o prikázaní   veci   rozhoduje   súd,   ktorý   je   najbližšie   spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať. Podľa § 122 ods. 2 OSP ak je to účelné, možno o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd alebo vykonať dôkaz mimo pojednávania.   Účastníci   konania   majú   právo   byť   prítomní   na   takto   vykonávanom dokazovaní. Podľa § 122 ods. 3 OSP súd môže rozhodnúť, aby sa vykonané dôkazy doplnili alebo pred ním opakovali.

11. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

13. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

14.   Najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   7   Ndc   3/2014   zo   17.   februára   2014   dospel k týmto právnym záverom:

„Podľa ustanovenia § 12 ods. 2, 3 O. s. p. vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti. O prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne   nadriadený   príslušnému   súdu   a   súdu,   ktorému   sa   vec   má   prikázať.   V   tomto prípade je najbližšie spoločne nadriadeným súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky. Postup podľa § 12 ods. 2 O. s. p. je výnimkou zo zásady, že konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonných kritérií, a teda výnimkou z ústavou garantovanej zásady, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu   ustanoví   zákon   (čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky).   Pokiaľ   ide   o   dôvody vhodnosti opodstatňujúce prikázanie veci inému súdu, tieto môžu mať rôznu povahu, a to v závislosti na predmete konania, postavení účastníkov a iných okolnostiach. Predpokladom prikázania veci inému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 O. s. p. je predovšetkým existencia okolností, ktoré umožňujú hospodárnejšie a rýchlejšie prejednanie veci. Pritom je   však   potrebné   mať   na   zreteli,   že   všeobecná   miestna   príslušnosť   súdu,   ktorý   má   vec prejednať, je zásadou základnou, a prípadná delegácia inému súdu je len výnimkou z tejto zásady, ktorú je nutné - ako výnimku - vykladať reštriktívne. Pokiaľ súd prikáže vec inému súdu podľa ustanovenia § 12 ods. 2 O. s. p. bez toho, aby pre takéto rozhodnutie boli splnené podmienky, poruší tým ústavne zaručené právo zakotvené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd,   podľa   ktorého   nikto   nesmie   byť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi a príslušnosť sudcu stanoví zákon.

Dôvody vhodnosti podľa § 12 ods. 2 O. s. p. môžu byť rôzne v závislosti od predmetu konania, postavenia účastníkov a iných okolnostiach. Pôjde však, ako bolo uvedené vyššie, predovšetkým o skutočnosti, z ktorých je možné vyvodiť, že iným, než príslušným súdom bude vec prejednaná rýchlejšie a hospodárnejšie. K prikázaniu veci inému, než príslušnému súdu by však malo prichádzať iba výnimočne a len zo závažných dôvodov, kedy dôvody odňatia veci príslušnému súdu a jej prikázanie súdu inému musia byť natoľko významné, aby   dostatočne   odôvodňovali   prielom   do   vyššie   citovaného   ústavného   princípu.   Zákon pritom výslovne zakotvuje právo účastníkov vyjadriť sa k dôvodom delegácie i k súdu, ktorému   má   byť   vec   delegovaná,   aby   vhodnosť   takého   postupu   mohla   byť   zvážená   aj z hľadiska ich pomerov.

Pri posudzovaní dôvodnosti návrhu vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na zreteľ predovšetkým to, že v danom prípade ide o konanie o vec starostlivosti súdu o maloletého - o   zverenie   dieťaťa   do   osobnej   starostlivosti   niektorého   z   rodičov   a   určenie   výživného. V danej veci bol podaný návrh maloletým v zastúpení matkou dňa 20. júla 2004 na Okresný súd Kežmarok, ako súd príslušný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Uznesením Krajského súdu v Prešove zo16. apríla 2004, sp. zn. 8 NcC 12/2007 bola vec prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Humenné z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Kežmarok boli   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vylúčení.   Následne   na   základe   návrhov   otca maloletého Krajský súd v Prešove, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval o námietkach   zaujatosti   voči   sudcom   Okresného   súdu   Humenné   a   Krajského   súdu v Prešove.   O návrhu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti na Okresný súd Liptovský Mikuláš   rozhodoval   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky už uzneseniami z 30.   júna   2008 sp. zn. 3 Ndc 22/2008 a tiež z 8. decembra 2009 sp. zn. 2 Ndc 44/2009, ktorým návrhom nevyhovel.   V   predmetnom   konaní   boli   rodičia   maloletého   vypočutí,   vykonané   znalecké posudky, ako aj zabezpečený dôkazový materiál pre rozhodnutie vo veci. Od ostatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nenastali dôvody na prikázanie veci z dôvodu   vhodnosti   natoľko   významné,   aby   dostatočne   odôvodňovali   prielom   do   vyššie citovaného ústavného princípu.

Úvaha súdu o vhodnosti delegácie zahŕňa posúdenie predmetu konania i pomerov účastníkov na oboch procesných stranách, pričom na pomery účastníka, ktorý delegáciu navrhuje,   možno   prihliadať,   len   ak   ich   zohľadnenie   nebude   mať   negatívny   dopad na ostatných účastníkov konania, alebo na konanie ako také.

Dôvody uvedené účastníkom konania nie sú relevantné a nevykazujú charakter takej výnimočnosti, aby bolo možné návrhu vyhovieť. Prikázanie veci Okresnému súdu Liptovský Mikuláš,   z   dôvodu   výrazného   zjednodušenia   prístupu   k   súdu   pre   účastníkov   nepovedie k výraznejšiemu zhospodárneniu či urýchleniu konania.

V   danom   prípade   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepovažoval   návrh   otca maloletého   na   prikázanie   veci   a   ním   uvádzané   dôvody   za   akceptovateľné   a   v   súlade s podmienkami na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že v súčasnom štádiu konania tu nie sú dôvody, ktoré by odôvodňovali prikázanie veci Okresnému súdu Liptovský Mikuláš. Nie je totiž dostatočne preukázané, že by Okresný súd Liptovský Mikuláš prejednal vec hospodárnejšie a rýchlejšie než Okresný súd Humenné, ktorý vo veci koná. Ustanovenie § 122 ods. 2 O. s. p. totiž umožňuje súdu, ktorý vec prejednáva dožiadať iný súd v obvode ktorého sa svedkovia, prípadne znalci zdržujú, o vykonanie dôkazu, a to aj výsluchom účastníkov konania (§ 125 O. s. p.).“

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo   17.   februára   2014 právne   vyčerpávajúcim   a ústavne   súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah vyjadrených aj v názore, že „Ustanovenie § 122 ods. 2 O. s. p.... umožňuje súdu, ktorý vec prejednáva dožiadať iný súd v obvode   ktorého   sa   svedkovia,   prípadne   znalci   zdržujú,   o vykonanie   dôkazu,   a to   aj výsluchom   účastníkov   konania   (§   125   O.   s.   p.).“,   sa   nestotožnil   so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo dospel k záveru, že „Nie je dostatočne preukázané, že by Okresný súd Liptovský Mikuláš prejednal vec hospodárnejšie a rýchlejšie než   Okresný   súd   Humenné,   ktorý   vo   veci   koná.“. Zároveň   sa   ústavný   súd   stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, ktorý poukázal na § 122 ods. 2 OSP, ktorý dáva účastníkovi konania   možnosť   osobne   sa   zúčastniť   úkonov   vykonaných   dožiadaným   súdom   za   jeho aktívnej participácie.

16.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

17.   Ústavný   súd   v   závere   teda   konštatuje,   že   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo   zjednocovať   stanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08, IV. ÚS 331/09,   III.   ÚS   197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

18. Ústavný súd teda uzatvára, že nie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu vyslovené v jeho uznesení sp. zn. 7 Ndc 3/2014 zo 17. februára 2014 za arbitrárne alebo   zjavne   neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa   čl.   12   ods.   2 ústavy   základné   práva   a slobody   sa   zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk... Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

20. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré odôvodňoval tým, že mal/má v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie, bolo s ním zaobchádzané odlišne, nemá primeranú možnosť vyjadriť sa   k vykonávaným   dôkazom   a pod...   Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie   označených článkov ústavy sťažovateľ spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie sťažovateľom už označených základných práv, a to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi   namietaným porušením označených článkov ústavy a namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.   Z   tohto   dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   jej   ostatnej   časti   zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

21.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia a náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014