znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 261/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. C., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., Advokátska kancelária, JUDr. C. s. r. o., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského súdu   v Nitre č.   k.   5 Co 327/2011-126   z 1.   februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. C.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   A.   C.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 5 Co 327/2011-126   z   1.   februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 327/2011 konal krajský súd o odvolaní sťažovateľa proti výroku rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 169/2010-106 z 25. októbra 2011, ktorým okresný súd zveril   maloletého   A.,   (ďalej   len „maloletý“),   na čas po   rozvode   do striedavej   osobnej starostlivosti   sťažovateľa   (otca   maloletého)   a navrhovateľky   (matky   maloletého). Napádaným rozsudkom č. k. 5 Co 327/2011-126 z 1. februára 2012 krajský súd rozsudok okresného   súdu   v odvolaním   napadnutom   výroku   o zverení   maloletého   do striedavej rodičovskej výchovy potvrdil, avšak zrušil ho v časti, ktorou okresný súd stanovil časové obdobia   tejto   striedavej   rodičovskej   starostlivosti.   V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu sťažovateľ vyjadruje svoje nesúhlasné stanovisko tak s rozhodnutím okresného súdu, ako aj s rozhodnutím krajského súdu, pričom svoje stanovisko odôvodnil najmä tým, že okresný súd   pokiaľ   ide   o   návrh   navrhovateľky   (matky   maloletého)   na nariadenie   striedavej rodičovskej   výchovy,   nevykonal   žiadne   dokazovanie.   Sťažovateľ   uviedol,   že navrhovateľka, ktorá už „...začiatkom augusta 2011“ opustila spoločnú domácnosť, až do pojednávania konaného 18.   októbra   2011   súhlasila s tým, aby bol maloletý   zverený   do starostlivosti   a výchovy   sťažovateľa   (otca),   a až   na   označenom   pojednávaní   prvýkrát uplatnila návrh, aby bol maloletý zverený do striedavej starostlivosti rodičov, pričom podľa sťažovateľa okresný súd bez akéhokoľvek relevantného dokazovania mal dôvodnosť tohto návrhu preukázanú už „... v priebehu jedného týždňa, čo je podľa nášho názoru viac menej nemožné“.

Podľa   sťažovateľa okresný   súd   v súvislosti   s označeným návrhom   navrhovateľky vôbec neskúmal nariadením vykonať šetrenie kolíznym opatrovníkom, či tento návrh bude v záujme maloletého (hlavne s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľka už dlhšiu dobu nežila   v spoločnej   domácnosti   a   starostlivosť   o maloletého   zabezpečoval   výlučne sťažovateľ,   pričom „...   sa   matka   s dieťaťom   stretávala   veľmi   zriedkavo,   napriek   tomu, že boli   školské   prázdniny   nebol   A.   s mamou   ani   raz   na   žiadnom   výlete,   prípadne dovolenke.“),   ale   rozhodol   iba   na   základe   dávno   pred   podaním   predmetného   návrhu vykonaných dôkazov, a to na základe znaleckého posudku z 30. marca 2011, ako aj správ kolízneho opatrovníka „...   z obdobia 15.11.2010 a 31.01.2010“. Okrem toho sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že okresný súd vôbec neprihliadol na vyjadrenie samotného maloletého, ktorý bol v konaní pred súdom vypočutý a vzhľadom na svoj vek (v tom čase 16 rokov) vedel posúdiť dôsledky svojho vyjadrenia a tiež vedel, čo mu najviac vyhovuje, pričom maloletý sa vyjadril, že chce ostať u sťažovateľa (otca) a s navrhovateľkou (matkou) sa chce stretávať, a tiež uviedol, že „striedavá výchova sa mu nepáči“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ zdôraznil, že s nariadenou striedavou rodičovskou starostlivosťou   o maloletého   nesúhlasí   nielen   on,   ale   aj   sám   maloletý.   Okresný   súd nerešpektoval, resp. žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s vyjadrením maloletého, a tým malo dôjsť aj k porušeniu čl. 3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa. Keďže krajský súd podľa sťažovateľa v odvolacom konaní uvedené pochybenia okresného súdu nenapravil, svojím rozhodnutím porušil jeho základné právo na súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tiež uviedol: „... je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, pretože nebol vykonaný ani jeden dôkaz po   podaní   návrhu   striedavej   starostlivosti   zo   strany   matky,   ktorý   by   odôvodňoval   jeho opodstatnenie....

Odporca   v   priebehu   konania   navrhol   vypočuť   svedkov,   ktorí   sa   mali   vyjadriť ku skutočnostiam ohľadne starostlivosti otca o maloletého, o ich vzájomnom vzťahu, ako aj ohľadne správania, názoroch a postojoch navrhovateľky v manželstve ako aj vo vzťahu k výchove   dieťaťa.   Súd   nakoniec   svedkov   v   konaní   nevypočul,   aj   keď   ich   jedenkrát na pojednávanie   predvolal,   a   v   konaní   ani   nerozhodol   o   tom,   že   by   tento   návrh na vykonanie dokazovanie zamietol.

Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nikde neuvádza, prečo neprihliadol na názor maloletého   A.,   ktorý   bol   v   konaní   vypočutý.   A.   bol   schopný   s   ohľadom   na   svoj   vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť svoj názor na vec, v jeho prípade ide o jedinečnú osobnosť, ktorá má právo spolurozhodovať o veciach, ktoré sa ho týkajú. Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 Zákona o rodine v spojitosti s článkom 12 Dohovoru o právach dieťaťa sa dieťaťu, ktoré je schopné mať vlastný názor, zabezpečuje možnosť, aby tento svoj názor slobodne vyjadrilo vo veciach, ktoré sa ho dotýkajú. Aj podľa ustanovenia § 100 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku súd prihliadne na názor dieťaťa, pričom tomuto názoru sa musí venovať náležitá pozornosť....

Súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a takisto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože aj keď použil správny právny predpis, nesprávne ho vyložil.“  

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   01.02.2012   sp.   zn. 5Co/327/2011-126 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   posúdenie,   či   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 5 Co 327/2011-126 z 1. februára 2012 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci rozhodoval iba o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a iba v súvislosti   s   tým   rozhodnutím   (rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   5 Co 327/2011-126 z 1. februára   2012),   ktorých   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ   domáha   v   návrhu na rozhodnutie,   t.   j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o   porušení   iných   práv   (čl.   3   a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa) a v súvislosti s inými rozhodnutiami (rozhodnutie okresného súdu), ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jeho   argumentácie   (napr.   III.   ÚS   149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).  

V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva   (m.   m.   II.   ÚS   71/97,   I.   ÚS   227/2012),   že   medzi obsahom týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok súdu prvého   stupňa   v   odvolaním   napadnutých   častiach   výrokov   procesným   postupom   podľa § 212 ods. 1, 2 a § 214 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že podané odvolanie otca nie je dôvodné....

Striedavá   starostlivosť   má   zabezpečovať   dieťaťu   primeraný   kontakt   s   obidvoma rodičmi,   redukovať   porozvodovú   traumatizáciu   detí   a   prispievať   k   citovej   vyrovnanosti a zdravému psychickému vývoju detí. Pri tomto druhu starostlivosti je prvoradý záujem maloletého dieťaťa, pričom záujem rodičov je až druhoradý. S poukazom na ust. § 24 ods. 4 Zák.   o   rodine   súd   dbá   na   to,   aby   bolo   rešpektované   právo   dieťaťa   na   výchovu   a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. V danom prípade odvolací súd ku dňu svojho rozhodovania, pri akceptovaní obsahu ust. § 154 ods. 1 OSP dospel k tomu záveru, že je potrebné, ako vecne správny, potvrdiť napadnutý prvostupňový rozsudok (§219 ods. 1 OSP) v časti výroku o zverení maloletého A. do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov na   čas   po rozvode   ich   manželstva.   K takémuto   právnemu   záveru   odvolací   súd   primäla zmena pomerov v rodine maloletého A. v porovnaní s obdobím, kedy došlo k vyhláseniu napadnutého   rozsudku   (október   2011).   Podstata   tejto   zmeny   spočíva   v   tom,   že   matka sa počnúc dňom 01.11.2011 spolu so starším synom E. vrátila do domácnosti na adrese, N., pričom   právny   zástupca   otca   na   odvolacom   pojednávaní   dňa   01.02.2011   okrem   iného prehlásil,   že   súčasná   situácia   je   v   pohode,   nakoľko   rodičia   a   ich   deti   pochádzajúce z manželstva (vrátane maloletého A.) žijú v jednej domácnosti, pričom o potreby maloletého A. sa starajú spoločne. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zhodne, ako aj súd prvého stupňa,   pri   rozhodovaní   o   výchovnom   prostredí   vo vzťahu   k   maloletému   A.   na   čas po rozvode   preferuje   striedavú   osobnú   starostlivosť   obidvoch   rodičov,   ktorá   každému z rodičov zabezpečí určitú mieru účastí na výchove a výžive ich maloletého syna. V tejto súvislosti   nie   je   možné   jednoznačne   uprednostňovať   stanovisko   maloletého   A.,   ktorý sa vyjadril v tom smere, že na čas po rozvode chce byť zverený do osobnej starostlivosti otca,   pretože   podstatným   spôsobom   došlo   k   zmene   skutkovej   situácie   oproti   skutkovej situácii   v   čase   výsluchu   tohto   dieťaťa.   Táto   zmena   spočíva   v   tom,   že   v   súčasnej   dobe (od 01.11.2011) obidvaja rodičia, ako aj ich dve deti opätovne žijú v jednej domácnosti, čo má určite vplyv aj na kvalitu vzájomných vzťahov medzi matkou a maloletým A. smerom k pozitívnemu.   Pokiaľ   ide   o   súčasné   uspokojovanie   potrieb   tohto   dieťaťa,   na   týchto   sa striedavo podieľajú obidvaja rodičia, pričom matka nepoprela, že otec je lepšie finančne zabezpečený. Odvolací súd na rozdiel od otca nezdieľa ten právny záver, že vypracovaný znalecký posudok znalkyňou PhDr. Z. B. je pre potreby tohto konania neupotrebiteľný, pretože svojím obsahom a spôsobom vypracovania odporuje ustanoveniu § 16 ods. 2 zák. č. 382/2004 Z. z. Práve naopak, z jeho záverov je možné ustáliť. že vzťah maloletého A. je k otcovi   pasívne   podrobivý   a   vzťah   k   matke   je   prirodzeným,   bezprostredným   vzťahom dieťaťa   k   matke,   avšak   absentujú   citové   väzby.   Strach   dieťaťa   z   rodičov   nebadať, pričom obidvaja   rodičia   majú   psychologické   predpoklady   na   zvládnutie   výchovy maloletého A. Pri jednoznačnom preferovaní záujmu maloletého dieťaťa v súvislosti s jeho zverením do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov a zároveň aj s poukazom na závery znaleckého dokazovania, stanovisko kolízneho opatrovníka, ako aj nastalú zmenu pomerov spočívajúcu v tom, že dňa 01.11.2011 sa matka vrátila do domácnosti na adresu N., na ktorej fungovaní sa podieľajú s otcom spoločne, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné ako rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o nariadení striedavej osobnej starostlivosti   ako vecne správny podľa   §   219 ods.   1 OSP   potvrdiť.   Ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok aj v časti výroku o neurčení výživného na maloletého A., nakoľko ani jeden z rodičov jeho určenie druhému z rodičov nepožadoval, pretože na krytí potrieb ich maloletého syna sa v súčasnej   dobe   podieľajú   spoločne   s   prihliadnutím   na   rozsah   svojich   zárobkových schopností, možností a majetkových pomerov....

...   odvolací   súd   zrušil   napadnutý   rozsudok   v   časti   výroku   o   stanovení   časových období striedavej starostlivosti a odovzdaní dieťaťa, pretože takto naformulovaný výrok... považoval za nadbytočný... vzhľadom k tej skutočnosti, že v súčasnej dobe rodičia spolu s maloletým A. žijú v jednom byte, čo znamená, že sú v každodennom kontakte, nevzhliadol dôvod k úprave styku rodičov s týmto dieťaťom.“

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   základnou   východiskovou premisou   pre   jeho   rozhodnutie   bola   podstatná   zmena   skutkových   okolností   týkajúca sa rodinných pomerov účastníkov konania oproti stavu, ktorý existoval v čase rozhodovania okresného súdu. Z rozhodnutia krajského súdu totiž vyplýva, že zatiaľ čo 25. októbra 2011, keď o nariadení striedavej rodičovskej výchovy maloletého rozhodol okresný súd, rodičia maloletého   neviedli   spoločnú   domácnosť,   v čase   rozhodovania   krajského   súdu,   t.   j. 1. februára 2012, už od 1. novembra 2011 spolu s deťmi (jedno zrejme plnoleté, pozn.) zdieľali   spoločnú   domácnosť,   v ktorej   spoločne   vychovávali   aj   maloletého.   Túto skutočnosť,   ktorá   je   základným   stavebným   kameňom   pre   rozhodnutie   krajského   súdu, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu žiadnym spôsobom nespochybňoval a ani sa o nej nezmienil.

Vzhľadom na uvedené sa námietky sťažovateľa spočívajúce v tvrdení, že okresný súd   o   nariadení   striedavej   rodičovskej   výchovy   rozhodol   bez   vykonania   náležitého dokazovania, javia ako nedôvodné, pretože napádaným rozhodnutím krajský súd rozhodol na základe úplne iných skutkových okolností, než na základe ktorých rozhodoval okresný súd. Ústavný súd tiež podotýka, že námietky sťažovateľa, resp. jeho zdôvodnenie sťažnosti, sa v značnej miere týka rozhodnutia okresného súdu, ktoré však vzhľadom na petit sťažnosti nebolo   predmetom   prieskumu   ústavného   súdu.   Nedôvodnosť,   resp.   neaplikovateľnosť námietok   sťažovateľa   viažucich   sa   na rozhodnutie   okresného   súdu   aj   na rozhodnutie krajského súdu, je ľahko demonštrovateľná napr. skrz námietku sťažovateľa týkajúcu sa vážnosti dôkazného prostriedku, ktorým je výpoveď maloletého. Aj v tomto prípade krajský súd zdôraznil, že vzhľadom na podstatnú zmenu skutkových okolností oproti tým, ktoré existovali   v čase   výpovede   maloletého,   tento   dôkazný   prostriedok   stratil   v čase rozhodovania krajského súdu na vážnosti, resp. na aktuálnosti.  

Ústavný súd vzhľadom na uvedené nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať   o ústavnej   udržateľnosti   záverov   krajského   súdu.   Z   namietaného   rozsudku krajského   súdu   totiž   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by zakladala   svojvôľu   alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012