znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 261/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   979/2011,   Rvp   992/2011,   Rvp 1321/2011, Rvp 1322/2011, Rvp 1327/2011, Rvp 1363/2011 a sp. zn. Rvp 1367/2011, vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   16   CoE 306/2010 z 21. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE 341/2010 z 30. novembra 2010,   sp. zn. 13 CoE 24/2011   zo   14.   februára   2011, sp. zn. 16 CoE 28/2011 z 24.   februára 2011,   sp.   zn.   13   CoE 23/2011   zo   14.   februára   2011,   sp.   zn. 1 CoE 102/2011 z 15. marca 2011 a sp. zn. 41 CoE 22/2011 z 8. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp   979/2011, Rvp   992/2011, Rvp 1321/2011, Rvp 1322/2011, Rvp 1327/2011, Rvp 1363/2011 a sp. zn. Rvp 1367/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 979/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla 2011, 1. júna 2011 a 6. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 306/2010 z 21. decembra 2010, sp. zn. 16 CoE 341/2010 z 30. novembra 2010, sp. zn. 13 CoE 24/2011 zo 14. februára 2011, sp. zn. 16 CoE 28/2011 z 24. februára 2011, sp. zn. 13 CoE 23/2011 zo 14. februára 2011, sp. zn. 1 CoE 102/2011 z 15. marca 2011 a sp. zn. 41 CoE 22/2011 z 8. marca 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažností   a ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od januára 2003 až do januára 2004 poskytla viacerým fyzickým osobám úvery vo výške od 331,94 € a 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 3 až 13 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru   bolo   priamo v zmluve o úvere dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka –   v zmluve   konkrétne   určená   osoba,   je   oprávnený   v prípade,   ak   dlžník   nesplní   svoje povinnosti,   vykonať   právne   úkony,   a to   najmä   podpísať   za   dlžníka   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania   so   splácaním   úveru,   čím   sa   tento   stal   v zmysle   podmienok   úveru   okamžite splatným. Následne boli v období od júla 2003 do augusta 2004 spísané notárske zápisnice, ktoré za dlžníkov podpísal splnomocnený zástupca.

2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 979/2011 bol 8. novembra 2003 podaný návrh na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným súdom Banská Bystrica 10. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 2. októbra 2007 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol   poverený   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 26. novembra 2007 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 2 Er 1883/2003 zo   16.   júla   2010   však   Okresný   súd   Banská   Bystrica   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 306/2010 z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica ako vecne a právne správne.

2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 992/2011 bol 26. mája 2004 podaný návrh na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného Okresným súdom   Banská Bystrica   16. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol   poverený   na   vykonanie   exekúcie. Okresný súd Banská Bystrica   uznesením z 22. decembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 2 Er 783/2004 z   19.   júla   2010   však   Okresný   súd   Banská   Bystrica   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 341/2010 z 30. novembra 2010 tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica ako vecne a právne správne.

2.3 Vo veci pod sp. zn. Rvp 1321/2011 bol 16. februára 2004 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 8. decembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 13 Er 131/2004 z 20. októbra 2010 však   okresný   súd   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 24/2011 zo 14. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.4 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1322/2011 bol 13. októbra 2004 podaný návrh na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným   súdom   26.   novembra   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu. Sťažovateľka   podala   28.   októbra   2009   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora,   ktorý   bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením zo 4. decembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 13 Er 970/2004 z 20. októbra 2010 však okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoE 28/2011 z 24. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.5 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1327/2011 bol 17. septembra 2004 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným   súdom   22.   októbra   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu. Sťažovateľka   podala   28.   októbra   2009   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora,   ktorý   bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 3.   decembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 13 Er 895/2004 z 20. októbra 2010 však okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 23/2011 zo 14. februára 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.6 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1363/2011 bol 13. februára 2004 podaný návrh na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného okresným   súdom   4.   marca   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu. Sťažovateľka   podala   28.   októbra   2009   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora,   ktorý   bol poverený   na vykonanie exekúcie. Okresný   súd   uznesením   z 23.   februára 2010 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 13 Er 1024/2005 z 23. novembra 2010 však okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 1 CoE 102/2011 z 15. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

2.7 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1367/2011 bol 23. apríla 2004 podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 26. mája 2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Sťažovateľka podala 28. októbra 2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol poverený na vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením z 2. decembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora. Uznesením sp. zn. 13 Er 454/2004 z 20. októbra 2010 však okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 41 CoE 22/2011 z 8. marca 2011 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   boli porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa čl.   1   dodatkového   protokolu.   Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia prvostupňových   súdov   o neprípustnosti   exekúcie   a jej   zastavení   z dôvodu,   že   exekúcia nemôže byť vykonaná na základe predložených notárskych zápisníc. Súdy prvého stupňa dospeli   k   záveru,   že   dohody   o   splnomocnení   uzavreté   medzi   dlžníkmi   sťažovateľky a zástupcom   (konkrétne   určeným),   ktoré   boli   súčasťou   zmlúv   o úvere,   sú   absolútne neplatné. Preto neboli ani notárske zápisnice, ktoré za dlžníkov podpísal splnomocnený zástupca, spôsobilým exekučným titulom. Sťažovateľka poukázala na to, že súdy prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie už preskúmali exekučné tituly   (notárske   zápisnice).   Tým   nadobudla   sťažovateľka   právnu   istotu   a súčasne   aj legitímne očakávanie vykonania exekúcie a tým ochrany jej majetku. Súdy prvého stupňa však z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začali konanie   o zastavenie   exekúcie,   pričom   pred   začatím   tohto   konania   neposkytli   možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom bola podľa sťažovateľky porušená rovnosť strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania z vlastného podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy. Sťažovateľka   na   podporu   svojich   tvrdení   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1 dodatkového   protokolu   a   poukázala   aj   na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre ľudské práva a ústavného súdu.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Spoločné prerokovanie veci

5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp   979/2011,   Rvp 992/2011, Rvp 1321/2011, Rvp 1322/2011, Rvp 1327/2011, Rvp 1363/2011 a sp. zn. Rvp 1367/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť   záver,   že všeobecný   súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne   akceptovateľný   právny   názor krajského   súdu,   že   ak neexistuje spôsobilý   exekučný   titul   (v   posudzovaných   prípadoch notárska   zápisnica),   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je   dôvod   na   zastavenie   exekučného konania. Na podmienku existencie a trvania exekučného titulu pritom súd prihliada v každej fáze exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými v sťažnosti   argumentuje,   pretože   už   z povahy   veci   vyplýva,   že   v takýchto   prípadoch rozhodne   súd   aj   bez   vyjadrenia   účastníkov   konania   a   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací preto napadnutými uzneseniami poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov prvého   stupňa,   ktoré   boli   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného poriadku, potvrdil.

Napadnutými   uzneseniami   krajský   súd   len   interpretoval   a aplikoval   relevantné ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

9. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov   a   na   odôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   (ale   aj okresných   súdov),   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

11. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Keďže   v posudzovanom   prípade   porušenie   (procesného)   práva   sťažovateľky na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského   súdu ústavný   súd   nezistil,   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v časti namietajúcej   porušenie   jej   práv   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   (hmotnoprávneho charakteru)   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

12.   Navyše,   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení   s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo   k zásahu   do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým   ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej judikatúry   formulovanej   najvyšším   súdom.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   aj   v tejto   časti sťažnosti tak, ako to je uvedené.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011