znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 261/2010-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť L. K., R., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 3/2010 a jeho uznesením z 3. februára 2010, ako aj postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 47/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. K.   o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. apríla 2010   doručená   sťažnosť   L.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE 3/2010 a jeho uznesením z 3. februára 2010, ako aj postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 47/2007.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ je v procesnom   postavení   povinného   vo   veci   exekúcie   oprávneného   C.,   a.   s.,   B., o vymoženie pohľadávky 51,12 € s príslušenstvom vedenej okresným súdom pod sp. zn. 14 Er   47/2007.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   16.   novembra   2009   uznesením   č. k. 14 Er 47/2007-63 zamietol návrh sťažovateľa z 11. marca 2009 na „zastavenie exekúcie podľa   § 57   ods.   1   písm.   f)   a g)a   ods.   2   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov“. Sťažovateľ tvrdil, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo a napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. O odvolaní sťažovateľa z 30. novembra 2009 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE 3/2010 z 3. februára 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil („Keďže Krajský súd... nezistil dôvody svedčiace pre iný záver, ako v uznesení vyslovil okresný súd, napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne.“).

3.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   v predmetnej   exekučnej   veci   konajúce   všeobecné   súdy svojím postupom a rozhodnutiami porušili ním označené základné práva zaručené ústavou a právo zaručené dohovorom (body 2 a 4).

4. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„- Základné právo sťažovateľa na spravodlivou súdnu ochranu, právo na zákonnú sudcu, právo na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods.   3,   čl.   48   ods.   1   a   ods.   2   Ústavy...   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a základné právo aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná   nestranným   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch   garantované   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   a   Protokolov   na   tento   Dohovor nadväzujúcich Dohovoru..., postupom a rozhodnutím Krajský súd... č. k. 12 CoE/3/2010-97 porušené bolo.

- Uznesenie Krajský súd... č. k. 12 CoE/3/2010-97 zo dňa 03. 02. 2010 sa zrušuje.

- Základné právo sťažovateľa na spravodlivou súdnu ochranu, právo na zákonnú sudcu, právo na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods.   3,   čl.   48   ods.   1   a   ods.   2   Ústavy...   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 a základné právo aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná   nestranným   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch   garantované   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   a   Protokolov   na   tento   Dohovor nadväzujúcich Dohovoru..., postupom Okresného súdu vo veci č. k. 14 Er 47/2007 porušené bolo.

- Okresnému súdu... vo veci č. k. 14 Er 47/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov ústavne komfortným spôsobom.

- Krajský súd... a Okresný súd... sú povinný uhradiť spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

-   L.   K....   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   300,-   EUR,   ktorú Krajský   súd...   a   Okresný   súd...   sú   povinný   uhradiť   spoločne   a nerozdielne   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

5.   Súčasne   žiadal   o vydanie   predbežného   opatrenia   (aby   ústavný   súd „odložil vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného   rozhodnutia   krajského   súdu...“ a okresnému súdu „uložil,   aby   sa   dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia   krajského súdu...“). Taktiež požiadal „o ustanovenie právneho zástupcu – advokáta“ na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

6. Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z ktorých pre posúdenie predmetu veci (t. j. porušenie v sťažnosti uvedených základných práv a práv postupom a rozhodnutiami v jeho exekučnej veci konajúcim súdom) majú relevantný význam:

1. odvolanie   sťažovateľa   a   návrh   na   zastavenie   exekúcie   k uzneseniu sp. zn. 14 Er 47/2007 z 11. apríla 2009,

2. uznesenie okresného súdu č. k. 14 Er 47/2007-63 zo 16. novembra 2009,

3. odvolanie sťažovateľa z 30. novembra 2009,

  4. uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 CoE 3/2010.

6.1 Sťažovateľ podaním z 11. marca 2009 (na písomnosti predloženej ústavnému súdu je perom preškrtnutý mesiac 3. a novo napísaný mesiac 4., pozn.) označeným ako „... Odvolanie...   Návrh   na   zastavenie   exekúcie“ adresovaným   okresnému   súdu k sp. zn. 14 Er 47/2007 podal ako povinný odvolanie „proti výroku uznesenia okresného súdu... zo dňa 19. 03. 2009...“, ktorým bol udelený súhlas na zmenu súdneho exekútora a ktorým   bol   nový   exekútor   súčasne   poverený „vykonaním   exekúcie   na   základe vykonateľného   platobného   rozkazu   okresného   súdu...   č.   k.   1   Rob   1440/97-7   zo   dňa 06. 10. 1997 oprávneného... proti povinnému... na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 51,12 eura so 17,5 % úrokom z omeškania...“. Ako odvolacie dôvody sťažovateľ uviedol: ... v tej   istej   veci   sa   už   prv   právoplatne   rozhodlo...   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.“ Sťažovateľ   navrhol,   aby „súd... napadnuté   uznesenie...   v celom   rozsahu   zrušil   a na   základe   §   221   ods.   2   O.   s.   p. a na základe   § 57 ods. 1   písmeno   f)   a písmeno   g)   a ods.   2   zákona   č.   233/1995   Z.   z.  ... (zhodne s § 268 ods. 1 písmeno d) a písmeno e) O. s. p. exekúciu zastavil.“.

6.2 Okresný súd uznesením č. k. 14 Er 47/2007-63 zo 16. novembra 2009 „návrh povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 11. 03. 2009“ zamietol. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd najprv uviedol zásadné časti návrhu sťažovateľa, potom sa zaoberal podstatnými skutkovými okolnosťami danej veci, z ktorých vyvodil svoj právny záver o zamietnutí návrhu sťažovateľa. V tejto súvislosti uviedol:

„Písomným podaním zo dňa 11. 03. 2009 podal povinný odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu... zo dňa 19. 03. 2009 a zároveň navrhol zastavenie exekúcie... Uviedol, že v   tej   istej   veci   sa   už   prv   právoplatne   rozhodlo   a   rozhodnutie   súdu   vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Uviedol,   že   koncom   marca   2009   sa   dozvedel, že jeho bežný účet... je zablokovaný. Banka mu oznámila, že účet je blokovaný na základe exekučného príkazu... súdneho exekútora... Predmetom konania 14 Er 47/2007 Okresného súdu...   je   exekučné   konanie   na   základe   exekučného   titulu   1   Rob   1440/97-7   zo   dňa 06. 10. 1997.   Na   základe   návrhu   toho   istého   oprávneného   a   na   základe   toho   istého exekučného   titulu   na   Okresnom   súde...   č.   k.   E   544/00   bolo   začaté   konanie   o   výkon rozhodnutia   podľa § 251 až   351   O.   s.   p.   Oprávnený v 6-mesačnej   lehote od účinnosti zákona č. 341/2005 Z. z. neoznámil súdu podanie návrhu na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z...., v začatom konaní riadne nepokračuje, súd preto uznesením č. k. E   544/00-27   zo   dňa   06.   06.   2006   výkon   rozhodnutia   zastavil...   Tým   bol   výkon rozhodnutia   právoplatne   skončený.   Z   uvedeného   dôvodu   podanie   oprávneného   zo   dňa 19. 01.   2007   označené   ako   návrh   na   vykonanie   exekúcie   je   podľa   obsahu   návrhom na obnovu exekučného konania, čo zákon vylučuje. Nie je možné navrátenie do stavu, akoby ešte   nebol   podaný   návrh   na   súdny   výkon   rozhodnutia.   Na   základe   toho   po   vydaní rozhodnutia   1   Rob   1440/97-7   zaniklo   právo   ním   priznané.   Nesprávny   úradný   postup oprávneného vidí povinný tiež v tom, že oprávnený v návrhu označil bydlisko povinného nesprávne...   Oprávnený vo   svojom návrhu na   vykonanie   exekúcie zo   dňa 19.   01.   2007 zamlčal,   že   už   raz   podal   návrh   na   súdny   výkon   rozhodnutia,   ktorý   bol   právoplatne skončený. Nesprávny úradný postup súdneho exekútora podľa názoru povinného spočíva v tom, že súdny exekútor... nepostupoval podľa § 40 ods. 1 EP, keď oprávneného nevyzval, aby návrh predložil v potrebnom počte rovnopisov..., nepostupoval podľa § 47 ods. 1, 2 EP, lebo vydal exekučný príkaz bez toho, že by upovedomenie o začatí exekúcie spolu s návrhom na vykonanie   exekúcie   povinnému   účinne   doručil.   Tým   oprávnenému   odňal   právo,   aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom, a aby mohol vzniesť námietky podľa § 50 EP... Exekučný   súd   z   pripojeného   spisu   Okresného   súdu...   sp.   zn.   E   544/00   zistil, že uznesením   č.   k.   E   544/00-11   zo   dňa   23.   06.   2000   bol   na   základe   právoplatného a vykonateľného   platobného   rozkazu   Okresného   súdu...   sp.   zn.   1   Rob   1440/97   zo   dňa 06. 10. 1997 nariadený súdny výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 1 540,- Sk so 17,5 % úrokom..., trov predchádzajúceho konania... a trov výkonu rozhodnutia...

Uznesením č. k. E 544/00-27 zo dňa 06. 06. 2006, právoplatným dňa 08. 06. 2006, bolo konanie o výkon rozhodnutia zastavené podľa § 372m ods. 1, 2, 3 O. s. p. z dôvodu, že oprávnený v 6-mesačnej lehote od účinnosti zákona č. 341/2005 Z. z. neoznámil súdu podanie návrhu na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.

K zastaveniu konania o   výkon rozhodnutia sp.   zn.   E   544/00   došlo z procesných dôvodov   v   súvislosti   so   zmenou   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Nakoľko   oprávnený v lehote 6 mesiacov   od   účinnosti zákona   č.   341/2005   Z.   z.  ...   neoznámil   súdu podanie návrhu   na   vykonanie   exekúcie   podľa   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti... súd v zmysle § 372m O. s. p. konanie zastavil. V tomto prípade sa nejedná   o   prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej   (res   iudicata),   ani   o   obnovu exekučného konania, ako povinný uvádza v návrhu. Bolo totiž na vôli oprávneného, či bude pokračovať v konaní o výkon rozhodnutia, a teda do 01. 03. 2006 oznámi súdu podanie návrhu   na   vykonanie   exekúcie   u súdneho   exekútora,   alebo   po   právoplatnom   zastavení súdneho   výkonu   rozhodnutia   podá   osobitný   návrh   na   vykonanie   exekúcie   zvolenému súdnemu exekútorovi.

Z obsahu exekučného spisu pôvodného súdneho exekútora... sp. zn. EX 120/07 bolo zistené, že súdny exekútor vydal dňa 15. 02. 2007 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré však   doposiaľ   nebolo   povinnému   doručené   do   vlastných   rúk.   Upovedomenie   bolo doručované   povinnému...   Súdnemu   exekútorovi   sa   však   vrátila   zásielka...   Keďže upovedomenie o začatí exekúcie doposiaľ povinnému nebolo doručené, nezačala mu ani plynúť lehota na podanie námietok proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 EP a proti trovám exekúcie podľa § 201 ods. 2 EP...

Súd   si   od   súdneho   exekútora   vyžiadal   príkazy   na   začatie   exekúcie   prikázaním pohľadávky   z   účtu   v   banke,   ktoré   súdny   exekútor   vydal   dňa   09.   03.   2009,   a   ktoré sa nenachádzali v exekučnom spise. Z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že súdny exekútor   vydal   dňa   09.   03.   2009   príkazy   na   začatie   exekúcie,   ktoré   adresoval... Z ustanovenia   §   95   EP   vyplýva,   že   súdny   exekútor   prikáže   banke,   ktorá   vedie   účet povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke   zablokovala   sumu   vo   výške   pohľadávky   a   jej   príslušenstva   z   účtu   povinného a upovedomí   o   začatí   exekúcie   prikázaním   pohľadávky   z   účtu   v   banke   oprávneného a povinného.   Vydanie   príkazu   na   začatie   exekúcie   sa   teda   neviaže   na   doručenie upovedomenia o začatí exekúcie. Príkaz na začatie exekúcie sa doručuje len banke, nie je potrebné ho doručovať oprávnenému a povinnému. Dňom, keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, stráca povinný právo na vyplatenie prostriedkov na účte až do výšky vykonateľnej   pohľadávky   a   jej   príslušenstvo.   Následne   vydá   súdny   exekútor   exekučný príkaz... Exekučný príkaz sa doručuje oprávnenému, povinnému a banke. Banka je povinná po   doručení   exekučného   príkazu   vyplatiť   pohľadávku   a   jej   príslušenstvo   oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak.

Exekučný príkaz v tejto exekučnej veci zo strany súdneho exekútora doposiaľ vydaný nebol. Pokiaľ   povinný   uvádza,   že   súdny   exekútor   nepostupoval   v zmysle   §   40   EP,   keď oprávneného nevyzval na predloženie návrhu na vykonanie exekúcie v potrebnom počte rovnopisov...   súd   poznamenáva,   že   žiadne   ustanovenie   Exekučného   poriadku   takúto povinnosť oprávnenému ani súdnemu exekútorovi neukladá...

Exekučný   spis   súdneho   exekútora...   sp.   zn.   EX   120/2007   je   doposiaľ   pripojený k súdnemu spisu. Príkazy na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke sa síce v exekučnom spise   nenachádzali,   tieto však   na žiadosť   súdu pôvodný   súdny   exekútor... doložil.   Skutočnosť,   že   sa   predmetné   príkazy,   hoci   boli   vydané,   v   exekučnom   spise nenachádzali, nerobí exekúciu neprípustnou...“

6.3 Sťažovateľ napadol prvostupňové rozhodnutie odvolaním z 30. novembra 2009:„...   proti   výroku   Uznesenia   Okresného   súdu...   č.   k.   14   Er   47/2007-63   zo   dňa 16. 11. 2009..., ktorým súd Návrh povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 11. 03. 2009 zamietol... ako aj proti dôvodom rozhodnutia.“, v ktorom uviedol tieto okruhy odvolacích dôvodov:

„... v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.... v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom... súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil... konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci... súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci... rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...“

Po   prezentovaní   svojich   právnych   názorov   k jednotlivým   okruhom   odvolacích dôvodov sťažovateľ uviedol:

„Na základe uvedených skutočností, nie sú splnené podmienky konania a v konaní došlo k vadám, ktoré dodatočne nie je možné odstrániť, preto: Navrhujem, aby na základe § 268 ods. 1 ods. 1 písmeno d) a písmeno e) O. s. p. a na základe § 57 ods. 1 písmeno f) a písmeno g) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastavil.“

6.4   O sťažovateľovom   odvolaní   (6.3)   krajský   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 12 CoE 3/2010 z 3. februára 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (Podľa odseku 2 každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.) Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 47/2007 a postupom krajského súdu v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   CoE   3/2010   a jeho   uznesením z 3. februára 2010 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (bod 1).

II.A

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Er 47/2007 (teda aj jeho uznesenie z 11. apríla 2009). Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací uznesením   sp.   zn.   12   CoE   3/2010   z 3.   februára   2010.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

12.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   12   CoE   3/2010 z 3. februára 2010, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho uznesením, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu   veci   a jeho   následného   nesprávneho   posúdenia   (krajskému   súdu   najmä   vytýkal, že sa „náležite nevysporiadal s podstatnými námietkami z Návrhu na zastavenie exekúcie v spojení s podaným odvolaním“). Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svoje rozhodnutie náležite   a presvedčivo   nezdôvodnil.   Z uvedených   dôvodov   sťažovateľ   tvrdil, že „rozhodnutie súdu je arbitrárne“.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 12 CoE 3/2010 z 3. februára 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

15.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd v podstatnom uviedol:

„Krajský súd... uznesenie okresného súdu... ako vecne správne potvrdil. Zastaviť   exekúciu   je   možné   len   z   dôvodov,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   zákone v ustanovení § 57 Exekučného poriadku, pričom súd skúma existenciu uvedených zákonných dôvod buď na návrh alebo bez návrhu.

V danom prípade exekúcia je vedená v súlade so zákonom na podklade platobného rozkazu Okresného súdu... č. k. 1 Rob 1440/1997-7 zo dňa 06. 10. 1997, ktorý je exekučným titulom...   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   na   podklade   uvedeného   rozhodnutia   bolo   vedené konanie pod sp. zn. E 544/00 o výkon rozhodnutia, ktoré okresný súd uznesením zo dňa 06. 06.   2006   zastavil...   z   procesných   dôvodov,   nakoľko   oprávnený   do   6   mesiacov od účinnosti   zák.   č. 341/2005   Z.   z.  ...   nepodal   návrh   na   vykonanie   exekúcie   podľa Exekučného poriadku.

Pokiaľ   navrhovateľ...   dôvodil,   že...   exekučné   konanie   sa   začalo   na   podklade rovnakého   exekučného   titulu   ako   konanie   o   výkon   rozhodnutia,   ktoré   bolo   zastavené uznesením   súdu   zo   dňa   06.   06.   2006,   daná   námietka   nie   je   dôvodná.   Krajský   súd nepovažoval   za   opodstatnené   ani   ďalšie   výhrady   povinného,   najmä   že   oprávnený nepredložil návrh na vykonanie exekúcie v potrebnom počte rovnopisov a exekučný súd vydal príkaz na začatie exekúcie, hoci povinnému nebolo účinne doručené upovedomenie o začatí exekúcie spolu s návrhom.

Povinným   namietané   okolnosti   v   odvolaní   nespochybnili   správnosť   záverov okresného súdu... S právnym posúdením veci okresným súdom sa stotožnil v celom rozsahu. Je nesporné, že k zastaveniu konania o výkon rozhodnutia došlo v dôsledku zmeny právnej úpravy, ktorá prostredníctvom ustanovenia § 372m O. s. p. určila oprávnenému. v konaní o výkon rozhodnutia, aby v lehote do 6 mesiacov od účinnosti zmeny Občianskeho súdneho poriadku, podal návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku a v rovnakej lehote danú skutočnosť oznámil exekučnému súdu. Pokiaľ v zákonom predpokladanej lehote uvedené   podmienky   oprávnený   nesplnil,   dôsledkom   bolo   zastavenie   konania   o   výkon rozhodnutia. Z nesplnenia tejto okolnosti nemožno dôvodiť záver, že sa jedná o prekážku rozhodnutej veci, ktorá by oprávnenému, bránila, aby aj po uplynutí zákonom stanovej lehoty podal iný osobitný návrh na vykonanie exekúcie zvolenému súdnemu exekútorovi... Možno teda akceptovať záver, že bolo len na vôli oprávneného, aby po zastavení konania o výkon rozhodnutia len z procesných dôvodov, znovu podal osobitný návrh na vykonanie exekúcie   zvolenému   súdnemu   exekútorovi...   Pokiaľ   upovedomenie   súdneho   exekútora o začatí exekúcie zo dňa 15. 02. 2007 nebolo účinne doručené do vlastných rúk povinnému, daná okolnosť nevylučuje, aby súdny exekútor vydal príkazy na začatie exekúcie podľa § 95 ods.   1   Exekučného   poriadku.   Vydanie   príkazu   na   začatie   exekúcie   Exekučný   poriadok nepodmieňuje   doručením   upovedomenia   o   začatí   exekúcie...   Právo   povinného   namietať vykonanie   exekúcie   v   zákonnej   lehote   podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku   zostalo zachované. Postup podľa § 96 ods. 1 Exekučného poriadku bude dôvodný až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinnému... Keďže krajský súd ani v ostatných povinným namietaných   skutočnostiach   nezistil   dôvody,   svedčiace   pre   iný   záver,   ako   v   uznesení vyslovil okresný súd, napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne...“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn. 12 CoE 3/2010 z 3. februára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy okresným súdom a krajským súdom

20. Okresný súd mal podľa názoru sťažovateľa porušiť právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy), lebo „... Odvolanie proti Uzneseniu vyššieho súdneho úradníka... zo dňa   30.   11.   2009...   smerovalo   proti   uzneseniu,   proti   ktorému   zákon   odvolanie nepripúšťa. Zamietnutie Návrhu na zastavenie exekúcie nie je zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Podaním odvolania Uznesenie vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu... došlo ku jeho zrušeniu zo zákona (§ 374 ods. 4 veta posledná O. s. p.) a vo   veci   má   rozhodnúť   sudca   Okresného   súdu...,   nebol   dôvod   na   predloženie   veci odvolaciemu súdu.“.

Krajskému súdu vo vzťahu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy („aby sa vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom“) sťažovateľ ďalej ešte vytýka, že „vo veci bolo nutné nariadiť pojednávanie...“, že   mu „bolo   odopreté   právo,   aby   sa   mohol   oboznámiť   s obsahom   exekučného   spisu Ex 120/2007...“, že mu „ani súdy, ani exekútorský úrad nedoručil žiadny návrh podania, alebo   vyjadrenie   oprávneného...   súd   vykonal   dokazovanie   bez   nariadenia   pojednávania aj s listinnými dôkazmi z exekučného spisu...“.

21.   Ústavný   súd   konštatuje   v zásade   totožnosť   sťažovateľovej   argumentácie (odôvodnenia)   obsiahnutej   v jeho   odvolaní   z 30.   novembra   2009   a v ústavnej   sťažnosti z 21. apríla 2010. Sťažovateľ v oboch týchto podaniach vykonal pomerne rozsiahlu citáciu na posúdenie veci sa vzťahujúcich/nevzťahujúcich právnych noriem (ustanovení ústavy, Občianskeho   zákonníka,   Občianskeho   súdneho   poriadku,   Exekučného   poriadku,   zákona o zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky)   a súčasne   vykonal   svoj   vlastný   výklad (interpretáciu) týchto právnych noriem spolu s návrhom pre súdy, ako ich v jeho exekučnej veci bolo potrebné (podľa jeho právneho názoru) aplikovať.

22. Aj keď na sťažovateľove námietky reagoval krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia   (bod   15),   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   ešte   (vo   vzťahu   k námietkam sťažovateľa   uvedeným   v tejto   časti   jeho   sťažnosti)   citovať   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré vo veci konajúce súdy aplikovali pri určovaní svojho procesného postupu a ktoré (ktorých obsah) dávajú jednoznačnú odpoveď na tú časť sťažovateľových námietok, ktorá vyplývala z jeho vlastnej interpretácie týchto právnych noriem:

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podľa § 214 OSP(1)   Na   prejednanie   odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.(2) V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.Podľa § 219 OSP(1) Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.(2)   Ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.(3) Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne iba o základe prejednávanej veci, odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť len o jeho základe.

Podľa   §   374   ods.   4   OSP   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

23.   Vychádzajúc   z uvedeného   (body   20   až   22)   ústavný   súd   konštatuje   absenciu vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   posudzovaným   rozhodnutím   krajského   súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

24.   Ústavný   súd   opätovne   pripomína,   že nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky (pozri tiež   body   13   a 14).   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

25.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   vykonal   ústavne   súladný   výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Skutkové a právne závery vyplývajúce z uznesenia krajského súdu   sa   javia   ako   úplné   a presvedčivé.   V žiadnom   prípade   ich   nemožno   označiť za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Nezodpovedá skutočnosti, že by krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba s poukazom na správne zistenia okresného súdu. Práve naopak, krajský   súd   podáva   vlastné   dôvody   týkajúce   sa   zistených   skutočností   a ich   právneho posúdenia.

26. Z obsahu aj tejto časti sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, resp. aj okresného súdu prezentovaným v odôvodnení ich   rozhodnutí.   Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil, že skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS   188/06).   Ústavný   súd   pripomína,   že   nejde   o porušenie   označených   práv,   ak   súd nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto rozhodnutie   v súlade   s objektívnym   právom.   Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   aj   v tejto   jej   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

27. Sťažovateľ namietal aj porušenie „základného práva na... súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1... dohovoru... postupom a rozhodnutím krajského súdu   č.   k.   11   CoE/3/2010-97...“,   ako   aj „...   postupom   okresného   súdu   vo   veci č. k. 14 Er 47/2007“.

28. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností ústavný súd konštatuje tento chronologický priebeh konania všeobecných súdov o sťažovateľovom návrhu na zastavenie exekúcie:

-   11. apríl   2009   –   podanie   sťažovateľa   označené   ako „...   Návrh   na   zastavenie exekúcie“ (bod 6.1),

-   11. jún   2009   –   uznesenie   okresného   súdu   zo   16.   novembra   2009   o zamietnutí návrhu (bod 6.2),

- 30. november 2009 – podanie sťažovateľa označené ako „Odvolanie“ (bod 6.3),

- 1. december 2009 – výzva okresného súdu splnomocnencovi sťažovateľa (Ing. Ľ. S., P., Č.) na predloženie rovnopisu odvolania,

-   3. február 2010 – uznesenie krajského súdu z 3. februára 2010 (bod 6.4),

-   22. február   2010   –   doručené   uznesenie   krajského   súdu   splnomocnencovi sťažovateľa – nadobudnutie právoplatnosti uznesenia okresného súdu zo 16. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu z 3. februára 2010 (body 6.2 a 6.4).

29.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu 26. apríla 2010 a namietané ostatné uznesenie vo veci konajúcich všeobecných súdov (body 6.2 a 6.4) bolo strane povinného doručené 22. februára 2010.

30. Ústavný súd poznamenáva, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných   prieťahoch.   V prípade,   keď ústavný súd zistí,   že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (I. ÚS   27/02,   III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   197/03, I. ÚS 38/04).

31. S ohľadom na tieto skutočnosti (bod 29 a 30) neprichádza do úvahy, aby ústavný súd   namietaný   postup   všeobecných   súdov   mohol   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   (I.   ÚS   969/05).   Z   opísaného priebehu   konania   možno   uzatvoriť,   že   konanie   o návrhu   na   zastavenie   exekúcie (z 11. apríla 2009) do nadobudnutia právoplatnosti (22. februára 2010) uznesenia okresného súdu   v spojení   s uznesením   odvolacieho   súdu   trvalo   10   mesiacov,   čo   je   dĺžka   konania primeraná   tomuto   druhu   konania   pred   všeobecnými   súdmi.   Vychádzajúc   z uvedeného ústavný   súd   konštatuje,   že   dvojinštantné   konanie   menovaných   všeobecných   súdov v predmetnej sťažovateľovej veci netrvalo tak dlho a nevyznačovalo sa prieťahmi, ktoré by bolo možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

32. Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za dôvodné uviesť, že podľa jeho konštantnej   judikatúry   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného   štátneho   orgánu   (m.   m.   I.   ÚS   89/02, I. ÚS 47/03,   IV.   ÚS   59/03,   IV.   ÚS   205/03).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým   záujem   o   to,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01). Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   názor   (napr.   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 61/03,   IV.   ÚS   205/03,   I.   ÚS   16/04),   že   ochrana   základnému   právu   podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   sa   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde ako zjavne neopodstatnenú (pozri bod 29).

33. Ďalším dôvodom odmietnutia sťažovateľovej sťažnosti (z dôvodu neprípustnosti) bolo   nevyužitie   možnosti   (sťažovateľ   v sťažnosti   neuviedol   žiadnu   skutočnosť   a ani nepredložil žiadnu písomnosť preukazujúcu opak) domáhať sa nápravy podaním sťažnosti na   prieťahy   v konaní   predsedovi   všeobecného   (okresného   a krajského)   súdu   podľa príslušných ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“).   Podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   podľa zákona o súdoch považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy v zmysle stabilnej judikatúry, ktorý je potrebný uplatniť (využiť) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

34. Po odmietnutí sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010